Ikonická cesta empatie Jakuba Józefa Orlińského

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Spevák a tanečník Jakub Józef Orliński spája extrémnu fyzickú vybavenosť s krásou hlasu a hlbokou emóciou. Oboje z neho urobilo jedného z najžiadanejších a najsledovanejších operných spevákov súčasnosti. Držiteľ International Opera Award 2020 za najlepší sólový album roka zaspieva 2. októbra 2021 vo Valticiach na Lednicko-valtickom hudobnom festivale v spolupráci s ďalšími fenomenálnymi muzikantmi sveta starej hudby – Ensemble Matheus a Jeanom-Christophom Spinosim. Pôjde o ich vôbec prvý spoločný koncert, ktorého hrdinom nebude iba Jakub Józef Orliński, ale takisto aj hudba Antonia Vivaldiho.

(rozhovor pripravil PR manažment LVHF)

„Orliński je ozajstný kontratenorový zázrak, jeden z najlepších, aké som kedy na operných scénach počul,“ napísal v roku 2019 Roger Parker v prestížnom časopise Opera. Orlińkého profil vydali časopisy The New Yorker a poľský Vogue. Len na Facebooku má päťdesiatpäť tisíc sledovateľov a počet pozretí jeho nahrávok na YouTube už ďaleko presiahol hranicu desiatich miliónov. Vo svojich tridsiatich rokoch patrí Jakub Józef Orliński k bezvýhradne najsledovanejším umelcom súčasného sveta klasickej hudby.

Medzinárodnú kariéru odštartoval v roku 2017 absolutóriom na prestížnej Juilliard School v New Yorku. V tom čase už mal na svojom konte cenné víťazstvá z Metropolitan Opera National Council 2016, Lyndon Woodside Oratorio-Solo Competition 2016 a z Medzinárodnej speváckej súťaže starej hudby v Poľsku.

Jakub Jozef Orlinski, foto: Jiyang Chen

V priebehu nasledujúcich troch rokov nadviazal spoluprácu so súbormi Les Arts Florissants (projekt Tell Me the Truth About Love v réžii Roberta Carsena a uvedenie Vivaldiho Stabat Mater s Paulem Agnewem), The English Concert, Music of the Baroque či Il Pomo d’oro, s ktorým na sklonku roku 2019 absolvoval koncerty v londýnskej Wigmore Hall, Palau de la Música Catalana v Barcelone a Théâtre des Champs-Elysées v Paríži, s ktorým natočil i všetky tri svoje sólové albumy: Anima sacra, Facce d’amore, za ktoré získal International Opera Award 2020 v kategórii „Najlepší sólový album roka“, a zatiaľ posledný Anima aeterna, ktorý vyjde 29. októbra tohto roku.

Má za sebou debuty na Festivale v Glyndebourne vo Veľkej Británii, Händel-Festspiele v Karlsruhe, v Opernhaus Zürich a newyorskej Carnegie Hall. Okrem spevu sa aktívne venuje breakdance, dokonca v tomto odbore získal niekoľko ocenení (napríklad štvrté miesto v Red Bull BC One Poland Cypher Competition). Vďaka svojmu pohybovému nadaniu, atraktívnemu vzhľadu a mimoriadnej charizme sa stal tvárou kampaní mnohých spoločností, medzi inými Levi’s, Nike, Turbokolor a Samsung. Koncertom na Lednicko-valtickom hudobnom festivale v sobotu 2. októbra na zámku Valtice vstupuje do intenzivnej spolupráce s Ensemble Matheus, ktorá by mala vyvrcholiť v roku 2024 v rámci Letných olympijských hier v Paríži.

Prečítajte si tiež:
Svetové hviezdy na Lednicko-valtickom hudobnom festivale. Skvelá hudba len kúsok od vás!

Keď hovoríme o Antoniovi Vivaldim, nedávno na mňa na YouTube vyskočil trailer k filmu Vivaldi: Stabat Mater, na ktorom ste sa tiež podieľali. O aký projekt ide?

Ide o krátky film na hudbu Stabat Mater, ktorý trvá naozaj iba asi osemnásť minút a vznikol v spolupráci s Capella Cracoviensis a s produkčným domom Dobro. Publikovaný trailer má sedem minút a vlastne hovorí celý, podľa môjho názoru veľmi zaujímavý príbeh, ktorý bude mať premiéru na budúci rok vo februári alebo v marci. Ide o akúsi ikonickú cestu empatie.

video

Ako vlastne Vivaldi písal pre hlas?

Premýšľal o ňom veľmi inštrumentálne, ako keby bol jedným z nástrojov. Ako spevák ale nesmiete zabúdať na to, že interpretujete text, ktorý dáva celej skladbe zmysel. Takže na jednej strane ste jedným z mnohých v celej tej mašinérii a prispôsobujete farbu svojho hlasu tomu, aby zapadal do celkového zvuku ansámbla, na druhej sa občas musíte vedieť oddeliť. Aj preto sa naozaj teším na spoluprácu práve s Ensemble Matheus a Jeanom-Christophom Spinosim, pretože to bude unikátna príležitosť, ako sa o interpretácii Vivaldiho hudby dozvedieť ešte oveľa viac.

Myslíte, že to bude celkom iný Vivaldi, než na akého ste boli doposiaľ zvyknutý?

Neviem, ale rozhodne sa chcem od Maestra Spinosiho niečo priučiť, pretože po prvé, má naozaj obrovské skúsenosti a po druhé ho veľmi obdivujem. Nahral jednu z mojich najobľúbenejších platní – album Heroes z Vivaldiho áriou s Philippom Jarousským, ktorá je absolútne spektakulárna. Je to veľmi nadšený, energiou nabitý dirigent, ktorý sa dosť sústredí na detaily, čo ja milujem.

V januári sme už spolu na jednej Vivaldiho árii pracovali a bolo to úžasné, takže som naozaj veľmi zvedavý, keď spolu budeme študovať celý program. Chcem s ním zdieľať vzájomné nápady, a hlavne zažiť spôsob, akým Ensemble Matheus pracuje. Pretože tou najviac vzrušujúcou etapou je pre mňa proces. Koncerty sú samozrejme skvelé, ale toto, povedzme, prehrýzanie sa k finálnemu produktu pre mňa predstavuje tú najzaujímavejšiu a najzábavnejšiu časť celej spolupráce.

Jakub Jozef Orlinski, foto: KBF ICE Krakow, Robert Sluszniak

V barokovej hudbe sa stále veľmi vehementne uplatňujú rôzne typy škôl: talianska, francúzska, nemecká, anglická… Práve v prípade Vivaldiho je to veľmi signifikantné. Ako to vnímate ako spevák? Prispôsobujete sa?

Pre mňa je najdôležitejšie vedieť. Mať vedomosť je kľúčom. Pokiaľ študujete barokovú hudbu a rozdielne európske centrá, ktoré majú totálne odlišný prístup napríklad k ozdobám, teda školu taliansku, francúzsku či anglickú, ktorá vlastne kombinuje taliansky, francúzsky a nemecký spôsob ornamentácie, je skutočne dôležité všetky tieto štýly poznať, aby ste si mohli vybudovať svoj vlastný. Potom máte jasno v tom, ako používať ozdoby, ako pristupovať k herectvu.

V barokovej opere je obrovský priestor experimentovať a dovoliť si mnohé veci, ktoré nie sú zapísané v notách. Ale musíte poznať pravidlá, pretože v momente, kedy ich začnete porušovať, mali by ste mať v ruke argumenty, prečo to robíte a aká za tým stojí myšlienka. To je pre mňa kľúčové, a keď vymýšľam vlastné kadencie, vlastné spôsoby ozdobovania, vždy na to myslím. Potom viem presne, čo chcem. Vnímam všetko, čo súvisí s textom alebo s charakterom roly, a rád v týchto záležitostiach zabieham do najjemnejších detailov.

Mnoho barokovej hudby sa písalo pre kastrátov. Potýkajú sa dnes kontratenoristi pri interpretácii tohto repertoáru s ťažkosťami?

Existovali rôzne typy hlasov kastrátov a to isté sa dnes deje medzi kontratenormi. Máte soprány, mezzosoprány, alty ako som ja, takže ja napríklad nikdy nebudem spievať Ariodanta (hrdina rovnomennej opery Georga Friedricha Händela, pozn. red.). Je to pre mňa rola posadená príliš vysoko. Všetko, čo bolo napísané pre Farinelliho, je pre mňa vysoko. Spievam roly, ktoré boli určené Nicolinimu (Nicolo Grimaldi, 1673 – 1732), Senesinovi (1686 – 1758), tí mali presne ten istý rozsah. Takže keď vidím v notách „pre Nicoliniho“ alebo „pre Senesina“, poviem: „OK, toto môžem spievať.“

Jakub Jozef Orlinski, foto: Jiyang Chen

Existuje ale veľké množstvo repertoáru, ktorý spievať nemôžem, pretože môjmu hlasu nesedí. Je to rovnaké ako u iných hlasových odborov v iných epochách. Ak ste soprán, neznamená to, že môžete spievať všetky sopránové roly, pretože skladatelia pracujú s rôznymi typmi sopránov. Vivaldi má ešte jednu špecialitu: altové party sa v jeho operách v mnohých prípadoch viac blížia mezzosopránu, čo bolo dané tým, že často písal pre ženské hlasy.

Aký je vlastne rozsah altových partov v barokových operách? Dve oktávy?

Obvykle jedna a pol až dve oktávy. Zdalo by sa, že je to vlastne veľmi príjemné a ľahké, ale nie je. (smiech) Totiž, ak poviete „dve oktávy“, tak to vlastne vôbec neznie úchvatne! Čo sú to dve oktávy? Naozaj je veľmi ťažké mať v rámci tohto rozsahu absolútnu kontrolu nad každým tónom, aby boli všetky perfektne znelé. „Vykričať“ vysoké tóny je jednoduché. Náročné sú stredné a hlboké polohy, aby boli šťavnaté a niesli sa cez orchester. Ak napríklad spievate Händelovho Julia Cesara, občas je orchestrálna sadzba veľmi bohatá a vy sa potrebujete cez ňu dostať, aj keď spievate relatívne nízko. Rovnaký problém riešite vo Vivaldiho operách. Potrebujete svojím hlasom preraziť, nie aby ho pohltil orchester. Preto musíte veľa pracovať aj na hlbokých a stredných polohách, aby ste ich vymodelovali do krásneho, nosného zvuku.

Čo považujete za ťažiskový, základný poznávací znak svojho hlasu? A ak sa smiem opýtať, aký máte rozsah?

Myslím, že ľudia si môj hlas pamätajú hlavne vďaka hĺbkam. Pomerne veľa som pracoval na prirodzenom prechode z hrudného, povedzme barytónového, do falzetového (kontratenorového) registra a myslím, že sa mi medzi nimi podarilo vybudovať veľmi hladký prechod. Pravdepodobne najvyšší tón, ktorý používam v kadenciách, je fis. Keď som bol mladší, dokázal som vykričať i vysoké bé, ale to bol najvyšší tón, ktorý som kedy vyspieval, a takmer sa mi z toho rozskočil mozog!

Popri klasickej hudbe sú čím ďalej zreteľnejšie vaše „odskoky“ aj do iných žánrov. Prečo ste sa rozhodli vydať i touto cestou?

Rád by som dal ľuďom najavo, že sa nechcem limitovať. Radi veci kategorizujeme. Som kontratenorista a všetky moje nahrávky patria do hudby barokovej – prvý album Anima sacra, druhý Facce d’amore, a v októbri vyjde nové CD s názvom Anima aeterna. Sú to striktne klasické albumy zostavené z barokového repertoáru. Naspieval som však aj mnoho skladieb, ktoré s barokovou hudbou vôbec nesúvisia, napríklad projekt Adela, čo je, povedal by som, skôr ambientná hudba, v ktorej veľa improvizujem.

video

Nahral som aj pieseň Doliny s poľským raperom Miuoshom a Súborom piesní a tancov Śląsk, veľmi slávnym orchestrom ľudových nástrojov, ktorý cestuje po celom svete a má obrovský záber. Śląsk nahral album, na ktorom v každej skladbe vystupuje hosť: raper, umelci z oblasti slam poetry, speváci popu, ja ako klasický muzikant. A participoval som aj na projekte Pepsi Taste the Beat, pre ktorý vznikla pieseň Nigdy Sam. Okrem mňa na nej spolupracovali raper, populárny spevák a hiphoper. Na YouTube ju doteraz videli už vyše štyri milióny ľudí. Ale niečo absolútne iné je, ak spievam štýlom Justin Timberlake. Nechcem byť ani obmedzovaný, ani kategorizovaný. Robím to, čo cítim, že je dobré pre môj hlas, čo vychádza zo mňa, čo korešponduje s mojou víziou seba samého ako umelca.

Súvisí to nejako s vašimi snahami pritiahnuť ku klasickej hudbe mladých poslucháčov?

V skutočnosti to skôr korešponduje s mojou umeleckou víziou samého seba. Moje posolstvo k mladej generácii a to, o čo sa na sociálnych sieťach snažím, je: „Majte oči a srdce dokorán a nebojte sa veci skúšať!“ Už takmer dvadsať rokov počúvam vetu: „Opera umiera.“ Ona ale neumiera, čo občas umiera, je koncept. Pre mňa osobne je v opere priestor pre konzervatívny prístup aj pre nové pohľady, ku ktorým by sme mali byť otvorení. Mnohí režiséri, choreografi, mnohé divadlá sa už neboja riskovať, často práve v oblasti barokovej opery, čo je fantastické.

Prečo napríklad vidíme toľko barokových opier v kombinácii so street dance? Pretože, a ja ako breakdancer to môžem povedať, v pouličných štýloch ako popping, locking, krumping je mnoho emócií a mnoho slobody rovnako ako v barokovej hudbe. Mnoho prvkov samozrejme definujú skladatelia, ale stále je tu obrovský priestor ukázať niečo z vás, z vášho skutočného ja, čo môžete filtrovať, pridávať, meniť… Môžete si v podstate robiť, čo chcete, samozrejme so znalosťou určitých pravidiel. Inak však máte v barokovej hudbe obrovskou voľnosť, a preto je väčšina produkcií, ktoré tieto moderné prístupy využívajú, spojená s barokovou operou. A to je skvelé!

Predpokladám, že pre tieto prípady sa veľmi hodia vaše pohybové schopnosti?

Áno, a mnohí režiséri ma už v tomto smere poznajú a vedia, čoho som schopný. Mám ale jedno pravidlo: nerobím triky pre triky. Nie som cirkusová opica. Zatiaľ iba raz v živote sa mi stalo, že mi režisér povedal: „Jakub, tu urob salto vzad.“ Odpovedal som: „Povedz mi prečo? Prečo salto vzad? Ako to súvisí s charakterom mojej roly?“ „Nie, nie, len to urob, pretože to bude super cool!“ A v tom momente hovorím nie.

F. Cavalli: Erismena, Théâtre du Jeu de Paume, Festival Aix en Provence, 2017, Andrea Vincenzo Bonsignore (Argippo), Jakub Józef Orliński (Orimeno), foto: Pascal Victor/Artcompress

Ale pracoval som s fantastickými ľuďmi ako napríklad s Jamesom Darrahom, ktorý využil moju znalosť vlastného tela, a nechal ma robiť veci, ktoré ľudia bez tréningu nedokážu, ja ich však zvládnem veľmi ľahko. Napríklad okolo radu stoličiek neprejdete jednoducho, ale cez ne skáčete. Toto zvládnem s ľahkosťou, dosť ma to baví, a navyše to krásne ladilo s mojou postavou a charakterom celej opery. Ak všetko zapadá do celku, je to skvelé a rád sa na to dám nahovoriť.

Vnímate určité okamihy vašej kariéry ako zlomové?

Nemyslím. Proste som sa pohyboval z jedného miesta na druhé bez akýchkoľvek očakávaní a všetko sa vyvíjalo akosi postupne. Mnohí ľudia hovoria: „Jasné, vyhral si súťaž newyorskej Metropolitnej opere, to bol zlomový okamih.“ Iní zasa: „Och, zaspieval si áriu Vedrò con mio diletto na festivale v Aix-en-Provence, ktorá má teraz viac ako osem miliónov pozretí na YouTube, a to zmenilo tvoju kariéru.“ S týmto však nesúhlasím. Nepopieram, že v oboch prípadoch sú to skvelé záležitosti, ktoré možno pomohli aby som bol lepšie rozpoznateľným, budoval si svoje publikum, lenže najmä v Európe som začal spievať už niekedy okolo roku 2011, o dva či tri roky neskôr som účinkoval vo svojej prvej medzinárodnej produkcii v Aachene a potom som v Nemecku pracoval takmer jednu a pol sezóny, kde som spieval koncerty aj operné predstavenia. Nato som odišiel študovať do Spojených štátov, kde som takisto prešiel cez niekoľko pracovných príležitostí, aby som sa zasa vrátil do Európy.

Jakub Jozef Orliński, foto: KBF ICE Krakow, Robert Sluszniak

Skrátka, hovoríme tu o mnohých, nepretržite po sebe idúcich drobných epizódach. A nielen v oblasti spevu, ale aby som si zarobil na štúdia v Poľsku a v USA, pracoval som v modelingu, ako breakdancer, pre StreetWay Company, robil som množstvo vecí, ktoré sa viac-menej spevu vôbec netýkali, ale neskôr mi priniesli mnohé ďalšie príležitosti, napríklad byť na obálke Vogue, čo je ozaj veľká vec. Niektoré modely pracujú roky, aby sa objavili na titulnej strane tohto časopisu, a aj tak sa im to nikdy nepodarí. Ale prihodilo sa mi to práve preto, že som šiel mnohými rôznymi cestami, ktoré sa v určitom momente zišli a začali spoločne fungovať.

Takže si naozaj nemyslím, že v mojom živote prišiel nejaký míľnik. Ide o postupnú cestu, ktorá našťastie nepretržite stúpa hore a našťastie sa na nej neobjavujú žiadne strmé výšky ani pády v zmysle… (zaškrípe zubami). Cestu, ktorá sa odvíja krok za krokom.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Obvykle trávim veľa času pri počítači, veľa mailujem. Som na voľnej nohe, čo so sebou nesie pomerne veľké množstvo produkčnej práce. Produkujem videoklipy a aj veľa ďalších projektov, ktoré sa odvíjajú paralelne v rovnakom čase. Nejde iba o koncerty, ale vymýšľam programy na ďalšiu sezónu, nahrávacie projekty, a ako asi viete, rád objavujem novú hudbu. Nerád natáčam veci, ktoré som už niekde počul.

Môj veľmi dobrý kamarát Yannis François pre mňa hľadá nové skladby, ktoré skúšame, editujeme a ja ich potom uvádzam ako svetové premiéry. Neexistujú teda na žiadnej nahrávke. Sú to desiatky a desiatky projektov, na ktorých paralelne pracujem. Mám takýto môj blok (ukazuje do kamery a otáča husto popísané listy), „čo musím urobiť“, stovky a stovky vecí od odoslania dokumentov daňovému poradcovi až po vypĺňanie papierov a zmlúv, jednoducho stovky úkonov, ktoré musím nejako vyriešiť. Takže v skutočnosti je spievanie tou najmenej náročnou časťou mojej agendy.

Jakub Jozef Orliński, foto: Kamil Pionkowski

Naozaj! Občas idem do svojho štúdia a strávim tam hoci osem hodín. Pretože som tam strašne rád, milujem to tam! Nie, že by som osem hodín spieval, ale rozcvičím sa, rozospievam, potom si dám výbornú kávu a tortu vo svojej obľúbenej kaviarni, pretože milujem torty, vrátim sa a cvičím, za tým si chvíľu zahrám na klavír, o niečom premýšľam, niečo si prečítam, zas cvičím, idem na obed alebo na večeru, jednoducho milujem mať na veci dostatok času. Teraz som vo Varšave a strašne si užívam pocit, že si môžem zajazdiť na bicykli alebo sa stretnúť so svojou skupinou a chvíľku s nimi trénovať breakdance. Cvičím, tancujem, študujem partitúry každý deň, všetko však podlieha zmene a dá sa prispôsobiť.

Ako odpočívate?

Milujem svoj gauč. Vidíte ho tu za mnou? (ukazuje na tmavomodrú pohovku.) A v druhej miestnosti je ešte jeden. Tamto je obraz môjho otca, ktorý tiež milujem (ukazuje na modrý obraz s bielou postavou uprostred) a pozerať sa naňho mi robí veľmi dobre, uvoľňuje ma to. V druhej miestnosti mám zasa obrázok od svojej mamy. Takto relaxujem. (zamyslí sa). A aj vtedy, keď trénujem breakdance. Ten je pre mňa čímsi ako meditácia. Keď mám veľa koncertov alebo príliš intenzívne obdobie skúšok, pomáha mi cibriť myšlienky, skoncentrovať sa a zostať nad vecami, namiesto aby som sa nimi nechal pohltiť. Pretože občas, keď sa na vás všetko navalí – pozrite sa na tie husto popísané stránky (ukazuje na kameru svoj blok) – tak vás proste všetky povinnosti začnú valcovať.

Jakub Jozef Orliński, foto: Jiyang Chen

Občas sa pozerám do svojho „čo musím urobiť“ a vravím si: „Ó, môj bože, to nemôžem nikdy stihnúť!“ Začnete padať do priepasti a prichádza tendencia všetko vzdať. V tom momente sa zoberiem a poviem si: „OK, Jakub, pomaly, postupne, krok za krokom,“ a sadám na bicykel, idem si zatancovať nebo sa zavriem do svojho štúdia a stále dokola hrám na klavíri štyri akordy, ktoré ovládam – nie som žiaden klavirista – nebo na ne improvizujem, zavriem oči a meditujem. To mi naozaj veľmi pomáha upokojiť sa a odpočinúť si.

Na začiatku októbra zaspievate nielen na Lednicko-valtickom hudobnom festivale, ale vyjde aj váš tretí sólový album Anima aeterna. Poďme ho trochu predstaviť.

Ide o pokračovanie môjho prvého albumu Anima sacra s duchovnou hudbou. Jeho ideou bolo ponúknuť veľmi intímne skladby z obdobia baroka. Anima sacra sa začína skladbou Alla gente a Dio diletta od Francesca Nicolu Faga a končí Mea tormenta, properate! od Johanna Adolfa Hasseho, ktorá pôsobí ako výbuch – ohnivá a plná hnevu. Na svojom novom albume Anima aeterna sa chcem vydať opačnou cestou. Začíname krásnym motetom Jana Dismasa Zelenku, veľmi plamenným s mohutným orchestrálnym ritornelom na začiatku, ktorý má, myslím, skoro dve minúty. Takže hneď samotný začiatok vás vtiahne do akéhosi pocitu symfonickej hudby, ktorá celý album uvádza.

Veľmi som si želal, aby to tak bolo, pretože Anima sacra sa začína duetom hlasu a huslí. Na novom albume je to naopak: začíname plným orchestrálnym zvukom a končíme Händelovou antifónou Alleluja, Amen, čo je vlastne iba hlas spojený s farbami nástrojov bassa continua, takže celé CD sa končí veľmi intímne. Presne to som chcel – dôjsť od veľkého zvuku po moment ticha. Anima aeterna sme navrhli a koncipovali ako pokračovanie Anima sacra, ide o dve nahrávky vo vzájomnom dialógu. Okrem toho chcem na Anima aeterna ukázať, nakoľko virtuóznou bola duchovná hudba tých čias, koľko rozličných farieb a nástrojov skladatelia využívali, aby podčiarkli rétorické figúry alebo povedzme emócie a zmyselnosť biblických textov.

Jakub Jozef Orlinski, foto: Jiyang Chen

Na novom CD používame napríklad violu di bordone, veľmi zriedkavo používaný nástroj podobný viole da gamba, ktorý má dve sady strún a dnes na ňu vie hrať jen niekoľko hudobníkov v Európe. Ide o krásnu Fuxovu áriu (Johann Joseph Fux, pozn. red.) Non t’amo per il ciel. K albumu sa už vydal aj singel – ária Un giusto furore che m’arde nel core z oratoria Il Davide trionfante Bartolomea Nucciho. Je to absolútne ohromujúca hudba a pritom ide o skladateľa, ktorého často nepoznajú ani barokoví špecialisti. Celé toto oratórium je vyložene spektakulárne, vrátane tejto árie Dávida so sólovými husľami a sólovou trúbkou.

Na albume nájdete aj skladby so sólovým organom, sólovým violončelom, sólovou flautou, Zelenkovo Laetatus sum so sopránom, úžasnou speváčkou Fatmou Said, pretože som tu veľmi chcel mať aj iného speváka. A zbor! Aj ten som tam veľmi chcel mať, takže sme zaradili ešte Laudate pueri od Gennara Mannu, tiež celkom neznámeho skladateľa. V barokovej hudbe nájdete len veľmi zriedka kus pre sólový alt, veľký orchester a zbor. Takže opäť predkladáme mnoho svetových premiér a mnoho rozdielnych príchutí starej hudby.

A rovnako ako na albume Anima sacra chceme i tu ukázať akúsi cestu duše, ktorá však nemá niečo povinne spoločné s vierou. Nechcem ľudí rozdeľovať do kategórií „ty veríš v Boha, tak si to vypočuť môžeš, ty v Boha nevaríš, takže pre teba to nie je“. Ide o duchovnú cestu, ktorú môže pri počúvaní tohto CD prejsť úplne každý a ktorá sa začína veľkým zvukom a končí celkom intímne.

Jakub Jozef Orliński, foto: KBF ICE Krakow, Robert Sluszniak

Dotkli ste sa slova viera, v čo veríte vy?

Verím v určitý súbor pravidiel, ktoré som si sám pre seba vytvoril. Všeobecne sa snažím byť dobrým človekom. Nie v zmysle rozdať sa do posledného kúska, ale byť celkom normálnou, milou osobou. V istom zmysle verím sám v seba, preto robím veci tak, ako ich robiť chcem, a snažím sa byť úprimný k sebe i k publiku. V živote rozhodne nestačí iba stlačiť „play“ a „just do it“.

Rozprával sa: PR manažér LVHF / www.lvhf.cz

PR článok

www.jakubjozeforlinski.com

Archív Lednicko-valtický hudobný festival

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár