Ildar Abdrazakov ako strhujúci Boris Godunov v Paríži

Parížska národná opera uviedla 7. júna 2018 novú inscenáciu opery Modesta Petroviča Musorgského Boris Godunov. Ide o predposlednú inscenáciu tohtoročnej sezóny. V hudobnom naštudovaní dirigenta Vladimíra Jurowského a v réžii Iva van Hovea sa v titulnej role predstavil Ildar Abdrazakov, operný umelec, ktorý na javisku dáva všetko. A to sa nám veľmi páči.

Modest Petrovič Musorgskij (1839 – 1881) je jedným z hlavných reprezentantov ruskej národnej hudby. Hudobné svedectvo a estetika príbehu Borisa Godunova, Chovančiny či Soročinského jarmoka je úplne iná ako „západná“ hudba romantizmu. V dobe, keď sa národné školy a nacionalizmy rozširujú v celej Európe, Musorgskij a ďalší členovia tzv. Mocnej hŕstky hľadajú národné témy, aby tak potvrdili hudobnú bohatosť veľkého ruského národa, ruskej kultúry a identity, a zároveň vitalitu a pripravenosť mladej generácie ruských skladateľov.

Ak by sme povedali, že cesta k úspechu opery Boris Godunov nebola vôbec jednoduchá, neboli by sme ďaleko od pravdy. Prvá sedemobrazová verzia, ktorú Musorgskij dokončil v roku 1869 bola cenzúrou odmietnutá vo februári 1871. Túto verziu následne prepracoval a rozšíril ju o tri nové obrazy. Svojho prvého prevedenia sa druhá verzia dočkala až v roku 1874 v Petrohrade.

Mimo iných to boli napríklad Rimskij-Korsakov a Šostakovič, ktorí sa rozhodli pôvodnú partitúru prepracovať podľa svojich pravidiel, čím úplne porušili Musorgského rukopis, estetiku a štýl jeho diela.

Režisér súčasne uvádzanej produkcie v Opere Bastille Belgičan Ivo van Hove sa spolu s dirigentom Vladimirom Jurowským rozhodli spracovať pôvodnú verziu z roku 1869, ktorá neobsahuje ani baletnú scénu, ani príbeh o láske. Pôvodná verzia, ktorú má parížske publikum možnosť vidieť do polovice júla t.r. sa končí tichom, a nie revoltou ľudu. Táto verzia je tak oveľa osobnejšia, odhaľujúca viac vnútro jednotlivca ako príbeh masy. Je plná dramatickosti a politického kontextu, krvavý záver mrazí diváka rovnako ako vyvrcholenie v Shakespearových tragédiách.

Rozmer pohľadu dovnútra a psychiky jednotlivca podnecuje aj videoprojekcia, ktorá nahradila tradičné kulisy v pozadí scény. O ňu sa postaral produkčný dizajnér a návrhár Tal Yarden, reálne snímky priamo z toho, čo sa odohrávalo na javisku alebo ilustračné obrázky prispeli k realistickému vyobrazeniu príbehu opery. Realistické a zároveň minimalistické – v jednoduchej scéne, ktorá pozostávala z červeného schodišťa v strede javiska, v súčasných kostýmoch belgickej návrhárky An D’Huys a v dramaturgii Jana Vandenhouwe sme cítili inscenačnú slobodu a snahu upriamiť našu pozornosť na príbeh a jeho hudobné spracovanie.

Libreto podľa drámy Boris Godunov od Alexandra Puškina si Musorgskij napísal sám. Inšpiroval sa príbehom, ktorý sa zaoberá problematikou moci – individuálnej i spoločenskej. Príbehom, ktorý odhaľuje akým spôsobom sa mnohí panovníci dostali na trón – vraždou, podvodom alebo iným zločinom. Vláda cára Borisa Godunova, ktorý sa krvavým spôsobom dostal k moci tým, že zavraždil právoplatného dediča trónu, sa tak stáva námetom Musorgského opery. Libreto obohatil aj o niektoré historické skutočnosti z knihy Nikolaja Karamzina Dejiny Ruskej ríše.

Godunov je muž plný ambícií, cieľavedomý, odhodlaný urobiť čokoľvek pre záchranu svojho trónu. Zároveň je to muž, ktorý uteká pred ťaživými výčitkami svedomia. Vrah, ktorý sa čím ďalej tým viac dusí vinou svojho činu a možno niekde v hĺbke seba prosí o odpustenie. Takéhoto Borisa Godunova úžasne stvárnil ruský basista Ildar Abdrazakov, ktorý patrí k momentálne najobsadzovanejším operným umelcom. Abdrazakov je typ umelca, ktorý sa nebojí na javisku riskovať a do svojej postavy vkladá všetko, dáva nám seba. Jeho mohutný a farebný hlas, pritom plný mäkkosti vykreslil majestátnosť Godunovej vlády, dramatickosť jeho osudu a napokon aj pokoru, s ktorou na konci života v slzách odovzdáva trón svojmu synovi. Toho stvárnila pôvodom tiež ruská mezzosopranistka, šestnásťročná Jevdokia Malevskaja. Napriek mladému veku bol jej výkon výrazovo veľmi presvedčivý a vokálne stabilný.

V postave princa Šujskeho sa predstavil ukrajinský tenorista Maxim Paster, ktorého hlas sa miestami nepreniesol cez orchester. Tenoristu Dmitrija Golovnina v role Grigorija bolo počuť až po horné balkóny obrovskej sály opery Bastille. Muž, ktorý hľadá spravodlivosť, uteká z kláštora, vydávajúc sa za cároviča Dmitrija, hľadá pomoc v Litve a v Poľsku aby napokon podobne krvavým spôsobom získal trón. História sa tak opakuje a poučením príbehu sa stáva myšlienka, že ak dôjde k zmene, vyjde najavo, že sa vlastne nič radikálne nezmenilo. Pimena, mnícha, ktorý bol svedkom zavraždenia cároviča jedinečne stvárnil estónsky basista Ain Anger. Hĺbku a silu svojho hlasu dokázal podriadiť účelu a emócii, ktorej má hlas ako nástroj iba slúžiť. Podobne vokálne solídny a výrazovo bezchybný výkon predniesol barytonista Boris Pinkasovič v role Ščelakova. Nemôžeme zabudnúť na postavu Jurodivého v interpretácii tenoristu Vasilija Jefimova. Ten svojou interpretáciou ponúkol dokonalú spojitosť sily a zároveň krehkosti svojho hlasu. Postava Jurodivého je akoby zrkadlom vladára Godunova, jeho nahota opakom cárskych kostýmov, čistota a nevinnosť protipólom k morálnej zvrátenosti a špine Borisových zločinov.

Hudobného naštudovania pôvodnej verzie opery Boris Godunov sa ujal ruský dirigent Vladimir Jurowskij. Z inštrumentálne bohatej partitúry a technicky vynikajúceho orchestra Parížskej opery sa snažil vyťažiť každú emóciu, každý odtieň a farbu Musorgského rukopisu. Dychberúci výkon predviedol excelentne pripravený zbor Parížskej opery pod vedením José Luis Bassa. Mohutný zbor v spoločných ansámbloch srdcervúco vyjadril pocity ruského ľudu volajúceho po spravodlivosti a morálnej slobode. Parížska národná opera tak ponúkla inscenáciu, ktorú určite stojí za to vidieť.

Po premiére operného veľdiela ruského velikána Modesta Musorgského už v tohtoročnej sezóne Parížskej národnej opery ostáva iba jedna premiéra – Verdiho Il Trovatore (20. júna). V nej sa predstaví v role Leonóry americká sopranistka Sondra Radvanovsky, po jej boku vystúpi hviezdna Anita Rachvelishvili v mezzosopránovej postave Azuceny. Manrica si zaspieva tenorista Marcelo Alvarez ale i Roberto Alagna a grófa Lunu barytonista Željko Lučić.

Autor: Dominik Sirný

písané z premiéry 7. 6. 2018

Modest Petrovič Musorgskij: Boris Godounov
Opéra national de Paris, Opéra Bastille
Premiéra 7. júna 2018

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Vladimir Jurowskij
Dirigenti: Vladimir Jurowskij, Damian Iorio
Réžia: Ivo van Hove
Scéna a výprava: Jan Versweyveld
Svetlo: Jan Versweyveld
Kostýmy: An D’Huys
Video: Tal Yarden
Dramaturgia: Jan Vandenhouwe
Zbormajster: José Luis Basso

Osoby a obsadenie

Boris Godounov: Ildar Abdrazakov, Alexander Cymbaľuk
Fjodor: Jevdokia Malevskaja
Xenia: Ruzan Mantashyan
Pestúnka: Alexandra Durseneva
Šujskij: Maxim Paster
Ščelakov: Boris Pinkasovič
Pimen: Ain Anger
Grigori: Dmitrij Golovnin
Varlaam: Evgenin Nikitin
Misail: Peter Bronder
Hostinský: Jelena Manistina
Jurodivý: Vasilij Jefimov
Mituška: Michail Timošenko
Policajný dôstojník: Maxim Michailov
Bojar, hlas v dave: Luca Sannai

www.operadeparis.fr

video