Inšpirujúca Banská Štiavnica

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Kto chce mať peknú hudbu, hľadá ju. Kto chce nájsť naozaj Peknú hudbu, nájde ju v Banskej Štiavnici. V tomto skvostnom stredoslovenskom starobylom banskom mestečku sa totiž každoročne v polčase letných prázdnin koná Festival peknej hudby. Tohto roku v termíne od 26. do 29. júla podujatie zavŕšilo už 19. ročník. V rozpätí štyroch dní odznelo v rámci šiestich koncertov množstvo peknej hudby, súčasťou programu bola aj vernisáž výstavy výtvarných prác (tentokrát) Květy Fulierovej, prebehlo množstvo oficiálnych aj kuloárových debát, diskusií, rozhovorov… tak ako vždy a tradične na tomto štiavnickom sviatku peknej hudby. Z jeho už solídnej histórie treba pripomenúť niekoľko zásadných skutočností.

Vraví sa, že nič nie je náhoda. Nazvime preto šťastnou súhrou okolností fakt, že kedysi pred dvoma desiatkami rokov sa v Banskej Štiavnici ocitol pár – Lele Zemanová a Eugen Prochác. Očarení podmanivou atmosférou a pôvabom znovu sa zobúdzajúceho mesta, začali najskôr ,,fantazírovať” o hudobnom festivale v tejto lokalite. Cieľavedomí a pozitívne tvrdohlaví mladí ľudia sa do svojej predstavy zaľúbili a začali konať, komunikovať s mestskými konšelmi a hlavami relevantných inštitúcií. A keďže tí boli boli myšlienke o hudobnom festivale priaznivo naklonení, takmer spontánne sa zrodilo podujatie, ktoré s pevnou štruktúrou zahrňujúcou viaceré múzické rozmery, vtiahlo záujem mnohých záujemcov, z ktorých sa stali nadšení štamgasti, popri stále narastajúcich počtoch nových záujemcov tvoria nadšené publikum festivalu peknej hudby.

Dôvtipný a znalý riaditeľ podujatia, violončelista E. Prochác je zároveň hlavným dramaturgom: už od počiatkov dáva jednotlivým ročníkom presne definovaný charakter, so stabilnou tematickou koncepciou, orientujúcou sa na určitú umeleckú osobnosť, výročie, kultúrne či spoločenské jubileum… Leitmotívom toho 19. ročníka bol programový odkaz na prítomné aktuálne výročie vzniku Československej republiky. Reflektovalo ho interpretačné, ale aj autorské zastúpenie na koncertoch, rovnako výtvarná expozícia. Ako vždy, dejiskom podujatí boli famózne priestory Starého zámku (Lapidárium, Knižnica, Rytierska sála), ale tiež Kostol sv. Kataríny, Baroková kaplnka kaštieľa vo Sv. Antone, sála Kultúrneho centra aj kúpeľný park v Sklených Tepliciach. Typickou črtou štiavnického festivalu je aj jeho dramaturgický reliéf, ktorý určuje popri hudbe klasickej v takmer rovnakom zastúpení aj inožánrová hudba, zastúpená spravidla špičkovými hráčmi aj autormi.

Už z úvodného koncertu, na ktorom vystúpila česká harfistka Jana Boušková publikum odchádzalo nadšené a doslova očarené. Skutočne, festival naštartoval svoj priebeh s nadštandardnými kvalitami.

Festival peknej hudby, 2018, Jana Boušková,
foto: Ľubomír Lužina

Umelkyňa predviedla to, čo zažívame zriedka – a to nehovorím len v zmysle harfovej interpretácie. Jej komplexný prejav zračil hĺbku, mimoriadnu schopnosť prieniku a definovania stvárňovanej skladby, empatiu aj bázeň a zároveň osobitnú dávku inšpirovanej tvorivosti. Každá z prezentovaných kompozícií (F. A. Rossler-Rosetti, J. Suk, A. Dvořák, E. Parish Alvars, B. Smetana) predstavovala samostatný svet plasticky vymodelovaný, povýšený hierarchizovanou farebnou optikou, danou presnými kontúrami. Aj zo zdanlivo všedných či ,,opočúvaných hudobných epizód dokázala vystavať zmysluplné, priam udivujúce celky. Bol to večer – znásobený magickým prostredím Lapidária Starého zámku – na aký sa nezabúda.

To, ako dokáže prostredie inšpirovať a doslova interaktívne korešpondovať, dokumentovalo matiné v svätoantonskom kaštieli s českými umelkyňami flautistkou Clarou Novákovou a čembalistkou Monikou Knoblochovou. Delikátne zostavený monotematicky program (F. Benda, J. Křtitel Vaňhal, V. Vodička, J. V. Stamic, J. Čart a J. A. Benda) bol pôvabnou náučnou kľukatou cestičkou po českej hudobnej histórii 18. storočia, navyše v hlboko zasvätenej, excelentnej interpretačnej adjustácii.

Festival peknej hudby, 2018,
Clara Nováková, Monika Knoblochová,
foto: Ľubomír Lužina

Slovenský komorný orchester vedený už bezmála dve dekády Ewaldom Danelom patrí stále k našim najobľúbenejším ansámblom: dosviedčali o tom jednak vysoký záujem zo strany publika a rovnako, jeho reakcie. Imponovala mi skladba programu koncertu v Kostole sv. Kataríny, ktorá okrem ,,univerzálne” ladenej časti so skladbami A. Vivaldiho, E. H. Griega a W. A. Mozarta involvovala dôstojný priestor venovaný tvorbe Ilju Zeljenku. V piatich skladbách, ktoré uviedol nesmrteľný autorov hit Musica slovaca (v originálnej verzii husle+sláčikový orchester) postupne zneli skladateľové kompozície v esenciálnych dávkach predstavujúc Zeljenkov idiomatizovaný, originálny kompozičný vesmír, ktorého charakteristiky rozpoznávame ,,na diaľku”. Tie, silne prítomné v jeho hudbe vytvorili nezameniteľné hodnoty klasických rozmerov. Žičlivý priestor na ploche zeljenkovsky ladenej pocty mal skladateľov kongeniálny interpret Eugen Prochác (Hudba pre violončelo, Monológ a Malá čelová hudba).

Festival peknej hudby, 2018, Slovenský komorný orchester,
foto: Ľubomír Lužina

Kým pristaneme pri pointe, či tematickom extrakte festivalu, treba zotrvať zvlášť pri jazzových produkciách, a to jednak apartne postavenom programe na kúpeľnom matiné v Sklených Tepliciach so saxofonistom Erikom Rohhensteinom a klaviristkou Zitou Slavíčkovom, no najmä žánrovo ťažiskovom programe s ,,diasporálnou” česko – slovenskou konšteláciou Matúš Jakabčic CZ – SK Big band & Ester Wiesnerová. Bol to koncert, výrečný dôkaz večnej bezhranične fungujúcej komunikácie vytváranej na báze priam neuchopiteľnej nadzmyslovej súhry a duchovnej harmónie…

Festival peknej hudby, 2018, Matúš Jakabčic CZ – SK Big band,
foto: Ľubomír Lužina

Záverečný koncert, symbolická bodka za festivalom bol zároveň reprezentatívnou substanciou ústrednej myšlienky jeho 19. ročníka. Autorská konštelácia (P. Šimai, I. Zeljenka, E. Krák, M. Krajči, R. Haas…) a rovnako prítomnosť českých (Aleš Kaspřík, Petr Nouzovský) a slovenských (Eugen Prochác, Ján Slávik) interpretov v jednej ,,jednodychej” formácii Czecho-Slovak-Cello-Quartett hovorili viac, než sme v ostatnom čase zvyknutí počúvať z verbálnych prevažne klišé prejavov o bratstve, spolužití, súznení, blízkosti, a pod… V hudbe, v umení, ktoré nepotrebuje frázy počujeme a vypozorujeme toho nepredstieraného oveľa viac. A o to hlavne išlo aj 19. ročníku Festivalu peknej hudby v Banskej Štiavnici…

Autor: Lýdia Dohnalová

www.fph.sk

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár