Ján Cikker – obhajca operných hriešnikov

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Už štyri desaťročia zvádza slovenská operná tvorba márny boj o miesto v repertoári domácich divadiel, o tých zahraničných ani nehovoriac. V tomto kontexte znie priam neuveriteľne, že v šesťdesiatych rokoch u nás vzniklo dielo, ktoré medzinárodná kritika pripodobnila k Bergovmu Wozzeckovi a jeho autora zaradila k najvýznamnejším operným skladateľom druhej polovice 20. storočia. Od narodenia tvorcu Vzkriesenia, Jána Cikkera, uplynulo 29. júla t. r. 110 rokov.

Ján Cikker (1911 – 1989) sa narodil v Banskej Bystrici ako prvý potomok vzdelaného stredoškolského profesora Františka Czikkera a talentovanej klaviristky Márie Psotkovej. Žiaľ, ostal jediným. Rodinné šťastie zmarila prvá svetová vojna: mladý dôstojník padol a matka ostala sama so štvorročným synčekom. Osvietená žena, ktorá sa živila ako učiteľka hudby, podporovala nevšedné hudobné nadanie i všestranný osobnostný rozvoj „zázračného dieťaťa“. Po maturite na tunajšom Gymnáziu Andreja Sládkoviča prijali Jána na Štátne konzervatórium v Prahe (1930 – 1935), kompozíciu ho vyučoval Jaroslav Křička. Ďalšie študijné kroky talentovaného mladíka viedli na pražskú Majstrovskú školu Vítězslava Nováka (1935 – 1936) a potom do Viedne, kde sa stal mimoriadnym poslucháčom slávneho dirigenta Felixa von Weingartnera.

Ján Cikker (1911 – 1989), foto: Elena Mešková/HC

Po návrate na Slovensko sa erudovaný absolvent zamestnal na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko (neskôr Štátne konzervatórium) ako učiteľ teoretických predmetov (1939 – 1951). Neskôr vyučoval kompozíciu na Vysokej škole múzických umení (1951 – 1977) a z jeho triedy vyšlo viacero významných skladateľov, medzi nimi Ilja Zeljenka, Peter Kolman, Miroslav Bázlik, Dušan Martinček, Juraj Beneš, Milan Dubovský, Igor Dibák, Víťazoslav Kubička, Martin Burlas, Jozef Grešák a ďalší. No pri všetkých povinnostiach, ktoré ležali na pleciach predstaviteľov zakladateľskej generácie modernej slovenskej hudobnej kultúry, ostalo podstatou Cikkerovho profesionálneho života komponovanie. Bol veľmi plodným autorom: zložil približne stoštyridsať symfonických, komorných, vokálnych i zborových skladieb a deväť opier (s výnimkou prvých dvoch je aj autorom ich libriet).

Prečítajte si tiež:
V Bratislave uviedli do života novú knižnú publikáciu Ján Cikker: Listy matke

Michal Palovčík v publikácii 100 slovenských skladateľov zhrnul Cikkerovo majstrovstvo do hutného hesla, v ktorom sa popri inom píše: „Vo svojej tvorbe dokázal majstrovsky zjednotiť univerzálne a domáce hodnoty, technicizmus vedel podrobiť hodnote myšlienky a touto syntézou raziť svojskú cestu v medzinárodnom kontexte.“ Onú cestu do medzinárodného povedomia, korunovanú Herderovou cenou Viedenskej univerzity (1966) či Cenou UNESCO za hudbu (1979), vydláždila Cikkerovi predovšetkým jeho operná tvorba.

Vzťah k hudobno-dramatickému umeniu si budoval nielen počas pražských a viedenských štúdií, ale aj ako dramaturg opery SND v rokoch 1945 – 1948. Kým z divadelného hľadiska išlo o ambiciózne, žiaľ, priveľmi krátke obdobie prechodu medzi prevádzkovými réžiami vojnovej Slovenskej republiky a socialistickým realizmom päťdesiatych rokov, v personálnej rovine to bol turbulentný, neistý čas.

Ján Cikker, Ladislav Holoubek, foto: TASR

Staronový šéf operného súboru, vynikajúci český dirigent Milan Zuna, v liste priateľovi Janovi J. Procházkovi píše: „Dnes je skoro na každom kroku v divadle cítiť ohlas politických bojov, ktoré sú však veľkým nepriateľom poctivej umeleckej práce. Politikárčenie a schôdzovanie je teraz prvoradé a práca sa kladie na druhé miesto. (…) Tie politické štvanice a bitky sú mi odporné, nech je to z ktorejkoľvek strany. Ja sa starám len o umenie, a to je to, čo ma stále udržuje v mladistvom pracovnom eláne, ktorý, bohužiaľ, v mojom okolí veľmi chýba.“ Mladý dramaturg Cikker prechovával k skúsenému umelcovi veľkú úctu. V článku z roku 1947, venovanom štyridsiatim rokom Zunovho pôsobenia, ho ocenil slovami: „Vedel zjednotiť aj tie najrôznejšie záujmy, poradiť v ťažkostiach a doplniť to, čo bolo, či umelecky či technicky, potrebné.“ I sám Cikker mal čoskoro na vlastnej koži vyskúšať, aké ťažké a bolestné je udržiavať balans medzi tlakom doby a vlastným svedomím – ľudským aj umeleckým.

Prečítajte si tiež:
Čia je dnes moc, Jánošík, a čie právo?

Prvú operu, Jura Jánošíka, začal komponovať v roku 1950. Irena Michalicová v Hudobnom živote uvádza: „Ôsmeho novembra 1950 si skladateľ do denníka zapísal: ,Začal som písať operu Jánošík, Bože, daj mi sily!‘ V júni 1953 Ján Cikker dokončil partitúru svojej prvej opery a na poslednú stranu napísal slová: ,Deo gratias!‘“. Premiéra v SND (10. 11. 1954) sa stretla s obrovským úspechom a skladateľa vyniesla na piedestál. O tri roky neskôr naštudovalo SND druhú Cikkerovu operu, Bega Bajazida podľa básne Sama Chalupku Turčín Poničan (libreto Ján Smrek). Obe rané diela námetovo i hudobne vychádzajú zo slovenských reálií, je v nich však už zreteľne prítomný humanistický étos, ktorý sa stane poznávacím znakom Cikkerovej opernej tvorby. V Jánošíkovi prejavil súcit s poníženými a trpiacimi, v Bajazidovi sa netajil empatiou k tým, čo sa „draho vykupujú mučivým pochopením vlastnej viny“.

Po predstavení Cikkerovho Jura Jánošíka v SND, 1954, Ján Cikker, Zita Frešová-Hudcová (Milka), Gustáv Papp (Juro Jánošík ) a hostia z Vietnamu, foto: súkr. archív rodiny Hudcovej

Súcit a pochopenie pre ľudské zlyhania, to boli Cikkerove leitmotívy. „Námety, ktoré som si vyberal, a ľudia v nich, ktorí sa stali súčasťou tragédie, neboli zlí od narodenia, len okolnosti alebo náhoda ich priviedli k tomu, aby niečo zlé spáchali. A mojou snahou je očistiť ich, polepšiť ich, dať im možnosť poprosiť o odpustenie,“ vyznal sa v roku 1981 v rozhovore pre Nové slovo Agáte Schindlerovej. Na prvý pohľad možno fráza, v skutočnosti autentická výpoveď umelca, ktorý sa ohol pod tlakom doby.

Prečítajte si tiež:
Cikkerov symfonický triptych O živote oživený na CD

Počnúc treťou operou si Cikker začal libretá písať sám a pozornosť obrátil od národnej spisby k majstrom európskej dramatickej a prozaickej tvorby: Charlesovi Dickensovi (Mister Scrooge), Levovi Nikolajevičovi Tolstému (Vzkriesenie), Romainovi Rollandovi (Hra o láske a smrti), Williamovi Shakespearovi (Coriolanus), Heinrichovi Kleistovi (Rozsudok), Kálmánovi Miksáthovi (Obliehanie Bystrice) a bratom Čapkovcom (Zo života hmyzu). Diela zaľudnené kajúcnikmi a obrátenými hriešnikmi prýštia autorovým pochopením pre bolesť utláčaných, opľúvaných, ponížených. Väčšina z nich má zvláštne „neoperný“ záver: tragický, no navonok málo efektný, katarzne apelujúci na ušľachtilé ľudské city.

Je zrejmé, že medzinárodný ohlas Cikkerových vrcholných opier nespočíval iba v hudobno-dramatickom majstrovstve tvorcu. Ich hlboká a úprimná spiritualita i nadčasové humanistické posolstvo pevne korenia v európskych duchovných tradíciách, ďaleko presahujúcich hranice časopriestoru.

Cikkerov umelecký aj osobný život najsilnejšie poznačili v poradí tretí a štvrtý operný opus – Mister ScroogeVzkriesenie. Prvý z nich mu priniesol najväčšiu bolesť, druhý najžiarivejší úspech.

Príprava premiéry opery J. Cikkera Vzkriesenie,1962, Ladislav Holoubek, Ján Cikker, Kornel Hájek, foto: Jozef Vavro/Archív DÚ

Premiéru Mistra Scroogea (pôvodný názov Tiene), skomponovaného podľa Vianočnej koledy Charlesa Dickensa, naplánovalo SND na sezónu 1958/1959. Dielo splodené v stave skladateľovej ťažkej choroby bolo v kontexte slovenskej tvorby výnimočné, a to tak z hľadiska témy (dej s prvkami mystiky a výrazným náboženským podtónom), ako aj hudobného uchopenia. Cikker sa v ňom posunul od domáceho folklórneho zázemia k bohato chromatizovanému, expresívnemu hudobnému jazyku, inšpirovanému povojnovou západnou avantgardou. Oboje bolo na sklonku päťdesiatych rokov nemysliteľné, a tak bol Mister Scrooge odsúdený „do zásuvky“: na základe sťažností Cikkerových angažovaných kolegov-hudobníkov, vtedajší povereník školstva a kultúry Vasil Biľak uvedenie inscenácie v pokročilom štádiu skúškového procesu zakázal. Neskôr svoje rozhodnutie prehodnotil a dielo i autor sa dostali pod jeho ochranu.

Na „kauzu Scrooge“ si spomenul aj vo svojich pamätiach, ktoré vyšli v roku 1991 v pražskom vydavateľstve Agentura CESTY. „Národní umělec Ján Cikker složil na motiv Dickensovy Vánoční povídky operu Stíny. Národní divadlo v Bratislavě připravovalo premiéru. Komusi se to nelíbilo a oznámil to na ÚV KSS. Pavol David [v tom čase tajomník ÚV KSS a člen politického byra ÚV KSČ – pozn. M. M.], který nečetl povídku ani libreto opery, mi dal pokyn zastavit další nastudování opery. Nebylo lehké přesvědčit vedení Národního divadla, umělce i autora, že opera nebude mít premiéru. Přitom jsem se nechtěl vymluvit na ,pokyn shora‘. Nejhorší a nejtěžší práce je ta, kterou člověk nedělá z přesvědčení. Naštěstí soudruh Cikker nezatrpkl, uvěřil mi, že je třeba počkat a za několik let se opera uvedla pod jiným názvem Mistr Skruž.“

J. Cikker: Mister Scrooge, Opera SND, 1963, Gejza Zelenay (Mr. Scooge), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Prirodzene, zmena postoja komunistických potentátov Cikkerovi v očiach (nielen) hudobníckej obce uškodila. A hoci najväčšie úspechy dosiahlo jeho operné dielo na zahraničných, zo značnej časti západných javiskách, kam Biľak ani KSČ nemali dosah, na Cikkerovi spočinul biľag protežanta režimu.

Nakoľko ho poznačil boj o Mistra Scroogea priblížil dva roky po Cikkerovej smrti jeho žiak Igor Berger (Hudobný život 15/1991): „Tak ako Cikker skrýval svoje väzby na druhú viedenskú školu, tak skrýval i svoju vieru v infernálne sily. V Scroogeovi ich ukázal naplno. Úder, ktorý potom nasledoval, ho navždy poznačil plachosťou, bojazlivosťou a úplnou nedôverčivosťou. Tu vidím duchovný i ľudský zlom v Cikkerovej tvorbe. Už nikdy po Scroogeovi nenašiel odvahu zopakovať v sebe svoju úprimnosť. Cikker hlásal cestu kompromisov, ústupkov. Som presvedčený, že v slobodnej duchovnej klíme by bol skladateľov kompozičný vývoj úplne iný. Humanista jeho formátu trpel na večný konflikt svedomia proti násiliu. Tento zápas ho tragicky rozleptal a rozložil.“

Mistra Scroogea uviedlo SND až 30. 11. 1963, osem týždňov po svetovej premiére diela v nemeckom Kasseli, kde ho hudobne naštudovala vychádzajúca dirigentská hviezda, 34-ročný Christoph von Dohnányi. V tom čase už mal po svetovej (ND Praha, 1962) i slovenskej premiére (SND, 1963) aj štvrtý Cikkerov operný opus Vzkriesenie„opera sĺz, ľudskej biedy, poníženia a zúfalstva, ale aj čistej ľudskosti a odpúšťania,“ ako ju charakterizoval skladateľ. Hudobná reč Vzkriesenia je harmonicky i výrazovo blízka Mistrovi Scroogeovi, avšak podľa muzikológa Igora Vajdu „koncentrovanejšia, konštruktívnejšia a preto i pôsobivejšia“. Geniálnou dramaturgickou novotou sú intermezzá – sólistické monológy hlavných postáv, ktoré slúžia ako „psychologické sondy“ do ich vedomia i podvedomia a zároveň plnia funkciu „jedinečnej fabulačnej skratky“.

J. Cikker: Vzkriesenie, Opera SND, 1962, Bohuš Hanák (Knieža Nechľudov), Anna Martvoňová (Katarína-Maslovovová), foto: Jozef Vavro/Archív DÚ

Skladateľovmu vrcholnému opernému dielu sa opakovane dostalo obrovského uznania od kritiky aj obecenstva. Počas troch desaťročí sa dočkalo dvadsiatich dvoch inscenácií, z nich šestnásť naštudovali divadlá mimo bývalého Československa. Traduje sa historka, že na bankete po pražskej premiére Vzkriesenia Cikkerovi v pokľaku gratuloval slávny nemecký operný režisér Walter Felsenstein. Na kompozičné majstrovstvo VzkrieseniaMistra Scroogea nadviazal Cikker aj v nasledujúcich dielach: humanistickej dráme z obdobia jakobínskej diktatúry Hra o láske a smrti, ktorá mala svetovú premiéru na renomovanom mníchovskom festivale (1969), a Rozsudku podľa Kleistovho Zemetrasenia v Chile (SND, 1979), ktoré sa končí apelatívnym mementom: „Ľudia, prečo vraždíte nevinných?!“ Neskoré diela, Obliehanie Bystrice a Zo života hmyzu, už signalizovali úbytok tvorivých síl skladateľa a na rozdiel od predchádzajúcich opier boli naštudované iba jediný raz (SND 1983 a 1987).

Zvláštnu pozíciu v Cikkerovej opernej tvorbe zaujíma v poradí šiesty operný opus, shakespearovský Coriolanus (1972), ktorý sa slovenskej premiéry dočkal až pri príležitosti skladateľovej nedožitej storočnice (Štátna opera v Banskej Bystrici, 2011). Ponúka sa viacero dôvodov, prečo sa jeho scénický život po režijne nevydarenej svetovej premiére (ND Praha, 1974) a dvoch uvedeniach v Mannheime a Weimare nadlho skončil. K tým oficiálne pertraktovaným patrila zložitá javisková realizovateľnosť (dielo je rozdrobené do štrnástich, v rýchlom slede sa striedajúcich obrazov, ktoré sa odohrávajú na rôznych miestach), prípadne málo ústretové prijatie predstavenia pražskej opery pri bratislavskom hosťovaní v sedemdesiatych rokoch. Dá sa však predpokladať, že za „embargom“ stál aj strach straníckych orgánov z politicky nevhodnej interpretácie diela.

J. Cikker: Coriolanus, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2011, Martin Popovič (Gaius Marcius (Coriolanus), Peter Schneider (Cominius), foto: Jozef Lomnický/Archív ŠO

V posledných rokoch života sa Ján Cikker čoraz väčšmi uzatváral pred vonkajším svetom. Na jeho odchode sa podľa pamätníkov spolupodpísal osočujúci anonymný telefonát, ktorý precitliveného umelca natoľko rozrušil, že dostal mozgovú porážku. Umrel 21. decembra 1989, mesiac po novembrových udalostiach. V jeho zásuvke ostal načrtnutý fragment libreta desiatej opery Antigona. Poznámka manželky Kataríny potvrdzuje, že išlo o to posledné, čo umelec pred svojou smrťou napísal. (viac o Cikkerovej Antigone v štúdii Kláry Škrobánkovej v Slovenskom divadle 2/2016 TU…)

PS.

Keď som v roku 2011 kurátorsky pripravila dokumentačnú výstavu Divadelného ústavu k skladateľovej storočnici, panel dokumentujúci jeho súkromie dostal názov Cikkerove lásky. Tu sú:

Matka Mária

Ján Cikker: Listy matke, náhľad knihy

Jediného syna Janka od jeho štyroch rokov vychovávala sama. Podporovala jeho hudobné nadanie a vytvárala podmienky pre všestranný osobnostný rozvoj „zázračného dieťaťa“. Tu sú pramene neobyčajne vrúcneho a intenzívneho vzťahu syna k matke.

Manželka Katarína

Ján Cikker s manželkou Katarínou, foto: Múzeum Jána Cikkera

Počas tridsiatich deviatich rokov spoločného života bola skladateľovou láskou, priateľkou, múzou, aj prvou kritičkou a zanietenou podporovateľkou jeho diela. Stála pri zrode všetkých Cikkerových opier i pri väčšine jeho ostatnej hudobnej tvorby.

Turistika

Ján Cikker na školskom výlete s banskobystrickým Gymnáziom Andreja Sládkoviča, foto: Múzeum Jána Cikkera

Tatry a šport

Príroda, hory a turistika boli Cikkerovou celoživotnou láskou. Za mladi zdolal ako horolezec nejeden tatranský končiar. Foto: Múzeum Jána Cikkera

Kúpele Sliač, Miesto opakovaného liečenia i tvorivý azyl

Ján Cikker v Kúpeľoch Sliač. Foto: Múzeum Jána Cikkera

Pes Blackie

Ján Cikker a pes Blackie. Foto: Múzeum Jána Cikkera

Autor: Michaela Mojžišová

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár