Ján Levoslav Bella – slovenský hudobný génius

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenský skladateľ, zbormajster, dirigent, organista, hudobný pedagóg a publicista Ján Levoslav Bella zomrel 25. mája 1936. Zanechal nám hudobný odkaz v podobe viac ako 200 diel, medzi nimi aj jedinú operu Kovač Wieland. Dielo je považované za prvú operu slovenského skladateľa a v tomto roku sme si pripomenuli aj 95. výročie od jej svetovej premiéry dňa 28. apríla 1926 na javisku Slovenského národného divadla.

Slovenský bankár Gustáv Adolf Koričánsky (1886 – 1947), rodák z rumunskej Sibine (rum. Sibiu, nem. Hermannstadt), sa popri svojej profesii intenzívne zaoberal aj hudbou. Stal sa významným organizátorom hudobného života v Bratislave. Ako člen kuratória Hudobnej a dramatickej akadémie, z ktorej neskôr vzniklo Štátne konzervatórium, sa staral o jej organizačné a finančné zabezpečenie a zároveň ako predseda hudobného odboru Umeleckej besedy slovenskej sa pričinil o aktívny koncertný život mesta. V článku uverejnenom roku 1928 v Slovenských pohľadoch (SP) píše:

„Nebolo to celkom presne podľa etikety, keď som v máji 1920, vyslaný Sibínskou sporiteľňou (Hermannstädter allgemeine Sparkassa) do Československej republiky, po ktoromsi z absolventských koncertov pražského konzervatória sans gêne oslovil neznámu mi Anulu Zochovú a keď som jej, ako Slovák, úprimne natešený gratuloval k interpretácii a voľbe duchovne veľmi zvnútornelej Beethovenovej Sonáty As-dur, op. 110. Zdalo sa mi, že Anula Zochová (dnes Kafendová) nevidela vo mne, balkánskom Slovákovi, hudobného analfabeta, lebo onedlho musel som zvolať: ,Ach, čože moja maličkosť! Ale my máme tam dolu, v Sibíne, iného, veľkého Slováka, Jána Levoslava Bellu!ʻ Tomuto zvolaniu mohol som ďakovať, že som večer strávil v kruhu veľmi milej rodiny Růžičkovskej, … U Růžičkov som bol predstavený dr. Alojzovi Kolískovi, ktorý sa veľmi zaradoval, keď sa odo mňa dozvedel, že v ďalekom Sibíne skutočne žije a má srdce, ktoré túži za slovenskými bratmi – Ján Levoslav Bella!“

Ján Levoslav Bella (1843 – 1936), Foto: Kamilla Ásbóth, Hermanstadt. (Literárny archív SNK, sign. SB 13 – 69)

Zdá sa, že takto akosi vznikla myšlienka na návrat najstaršieho z najvýznamnejších slovenských skladateľov na Slovensko. V sedmohradskej Sibini pôsobil v rokoch 1881 až 1921. Koričánsky spomína aj to, že mnohí slovenskí umelci neboli naklonení účinne zasahovať v Bellov prospech, doslova píše, že „Práve naopak – u mnohých zažil som – trpké sklamanie.“ Z českých kultúrnych dejateľov pôsobiacich na Slovensku a pre Slovensko, ktorí sa chopili myšlienky získať Bellu späť do vlasti, menuje okrem prof. Aloisa Kolíska aj prof. Dobroslava Orla, prof. Kamila Kroftu, hudobného referenta Robotníckych novín Jindřicha Květa a hudobného referenta Slovenského denníka Antonína Hořejša. Aby sme boli spravodliví, tak „So slovenskej strany prejavil o Bellu záujem Miloš Ruppeldt, ktorý so Speváckym Sborom Slovenských Učiteľov dával Bellove sbory a bol majstrovi nápomocný pri jeho presídlení do Bratislavy.“

Ján Levoslav Bella, pôvodne Ján Ignác Bella, sa narodil 4. septembra 1843 v Liptovskom Mikuláši ako najstaršie z desiatich detí. Meno Levoslav si zvolil pri birmovaní. Svoje hudobné nadanie intenzívne rozvíjal už od ranej mladosti, neskôr najmä popri univerzitnom štúdiu teológie na viedenskom Pázmaneu (1863 – 1865), kde sa vďaka biskupovi Štefanovi Moyzesovi mohol venovať výlučne hudbe až do vysvätenia za kňaza (1866). V tom istom roku sa stal prebendátom katedrálneho chrámu v Banskej Bystrici, kde zotrval do roku 1869. Okrem iného tu vyučoval spev a hudobnú teóriu v teologickom seminári.

Rodný dom Jána Levoslava Bellu v Liptovskom Mikuláši, foto: internet

Na jeho rozhodnutie definitívne opustiť povolanie kňaza a stať sa profesionálnym hudobníkom mali vplyv viaceré podnety. Azda jeden z najvýznamnejších popisuje kremnický organista, mestský kapelník a hudobný pedagóg Rudolf Ország v roku 1928 v SP takto: „Keď v šesťdesiatych rokoch minulého stoletia jeden z najväčších huslistov tých čias, Eduard Reményi, strávil niekoľko dní v Banskej Bystrici, v hudby milovnej spoločnosti počul ktorúsi skladbu Jána Levoslava Bellu. Svetoznámy umelec nadšene pochválil prítomného skladateľa … Reményi, vidiac v ňom mimoriadne nadanie z božej milosti a predvídajúc, že Ján Levoslav Bella, hoc len autodidakt, bude mať ešte mnoho povedať, horlivo ho povzbudzoval k ďalšej činnosti hudobnej.“

K tomu možno dodať azda už len to, že premiéru Bellovho Sláčikového kvarteta g mol v roku 1869 v Banskej Bystrici hrali okrem autora a jeho priateľa, violončelistu, muzikológa a pedagóga Frigyesa Dohnányiho, dokonca aj sám Eduard Reményi a jeho žiak, huslista Nándor Plotényi. Na toto dielo neskôr zabudol aj sám autor a ako vo svojom príspevku v SP pohľadoch v r. 1928 podrobne popisuje Oskar Nedbal, pripomenulo mu ho až uvedenie v bratislavskom rozhlase pri príležitosti jeho 85-tych narodenín (písali sme o tom TU…).

Ján Levoslav Bella s manželkou, dcérou a vnučkou (Zdroj: Literárny archív SNK, sign. SB 13 – 73)

V roku 1869 Bella prijal funkciu regenta choriho a mestského kapelníka v Kremnici. Vykonával ju až do roku 1881. Hudobný život v tomto meste mimoriadne pozdvihol, R. Ország píše, že v programoch koncertov „bývali i symfonie Haydnove, Mozartove a Beethovenove“. Hrali a spievali sa tu však o. i. aj skladby Mendelssohna a Verdiho.

Kremnické malomestské pomery však nemohli vyhovovať Bellovým umeleckým snaženiam, priepastný rozdiel v porovnaní s vyspelou Európou sa mu musel vyjaviť najmä po absolvovaní dlhšej študijnej cesty do Viedne, Prahy, Drážďan, Berlína, Lipska, Regensburgu a Mníchova, na ktorú dostal štipendium od maďarskej vlády.

Jindřich Květ v SP píše, že na tejto ceste sa dostal „v živějši styk se současným hudebním uměním: poznal Schumanna, Liszta a Berlioze. Největší a nejsilnější dojem učinila naň hudba Schumannova, kterou slyšel v Praze zásluhou dra Ludevíta Procházky (1837 – 1884, klavirista a skladateľ, od januára 1856 žiak Smetanov, u ktorého od apríla 1867 aj krátko býval) a jeho ženy. Tato cesta asi vyvolala též Bellův zvýšený zájem o Richarda Wagnera a o jeho reformy; neboť na ní slyšel … v živém provedení předehru k Rienzi (v Berlíně), Tannhäusera v Lipsku, Lohengrina (ve Vídni a v Berlíně) a konečně zkoušku na Mistry pěvce norimberské v Drážďanech.“

Dom v rumunskom meste Sibiu, v ktorom v rokoch 1881 – 1921 žil Ján Levoslav Bella, zdroj: internet

Na spiatočnej ceste sa opäť zastavil v Prahe, kde osobne spoznal Bedřicha Smetanu. Sám o tom zanechal svedectvo: „Tu som sa raz oknom zvedavo pozrel do kaviarne pri Novom divadle (v súčasnosti kaviareň Slavia oproti Národnému divadlu) a videl som tam tesne pri okne sedieť samotného pána, ktorého tichá, do seba pohrúžená bytosť mi bola čímsi nápadná. Keď som dr. Procházkovi rozprával o výsledku svojej prechádzky, zmienil som sa aj o tichom pánovi pri okne, ktorého on ihneď označil za Smetanu. … O mňa sa (Smetana) počal zaujímať viac než mi bolo milé, pretože môj priateľ (Procházka) a stále väčší priaznivec ma pred ním vyzdvihoval ďaleko nad moje sebapoznanie … zahral mi s pianistickou virtuozitou druhý akt Dalibora, vokálne partie svojím hlasom však len naznačujúc, čo ostatne ani nebolo treba, pretože som spolu čítal partitúru.

Z tejto návštevy, ktorá mi dala poznať Smetanovu veľkosť, som si ako vnútorné obohatenie odniesol presvedčenie o oprávnenosti novodobej opernej kompozície, o podstate ktorej mi podal vyčerpávajúci výklad. Musia ňou byť preniknuté aj diela národné, aby ako umelecké diela nezaostávali za súčasnými výtvormi a aby sa proti svojmu pôvodnému zámeru neminuli účinkom. A ešte jedno odpoludnie som mal šťastie poznať … jeho hlavné dielo, veľkú operu Libušu. Rozhovoril sa o celom diele a predviedol mi prvý akt, zakiaľ som ja čítal partitúru. Uchvátený vrelým obdivom … vyprosil som si partitúru … Prečítal som si ju vo svojom byte tak dôkladne, až som nad neustále sa nanovo zjavujúcimi krásami Libuše zabudol a zmeškal spoločnú návštevu opery, dohodnutú s dr. Procházkom…“ (Fr. Bartoš, Smetana v spomínkách a dopisech, Státní nakl. krásné lit., hudby a umění, 1954, str. 115-116)

Ján Levoslav Bella v Sibini. Výstava v SNM v roku 2011, priblížila osobný vklad skladateľa a hudobníka do rozvoja hudobnej kultúry v Sibiu a zároveň predstavila aj doklady o dlhotrvajúcich hudobných a kultúrnych kontaktoch medzi Slovenskom a Sedmohradskom. Zdroj: SNM

Z tohto svedectva azda dosť jednoznačne vyplýva, že Bellova túžba napísať národnú operu musela byť veľká. Podnet k činu mu dal Václav Pok Poděbradský, keď v almanachu Nitra uverejnil svoju dramatickú báseň Jaroslav a Laura. Žiadal Bellu, aby báseň, ktorej „obsah nese se po výtce ke Slovensku“ zhudobnil. Bella sa pustil do práce a krátko nato poslal Dr. Procházkovi fragment Jaroslava na posúdenie. Ten však v liste z 1. apríla 1877 zareagoval viac-menej odmietavo: „Nejlépe byste slovenské hudbě prospěl, kdybyste komponoval nějakou dojemnou látku z prostičkého života národa slovenského, kde byste mohl těžiti z bohatých pokladů písně národní, která musí býti nám všem východištěm, z kteréhož snažiti se musíme k hudbě vpravdě národní.“

Tento názor sa nesie až v zarážajúco podobnom duchu, v akom o slovenskej opere uvažoval ešte Ján Kollár vo svojich Národních zpiewankách (1835): „Pro každý čas, mjsto, práci magj Slowáci gjné melodie, k. p. giné melodie swadebné, giné při seně na laukách, giné na chlumjch wrchů a w údoljch, giné w tichých domjch a na přádkách: které kdyby někdo sebral a spořádal náležitě výbornouby sobě zjskal zásluhu o budaucj slowensko-národnj Operu. Kdyby Němci, Angličané, Francauzi, Wlachowé měli tak wýborné národnj melodie, dávnoby už byly diwadla a opery europegské nimi naplněny. U nás takowý gest nedostatek dobrých Komponistů, že zřjdka kdo oprawdowého ducha melodij trefj…“.

Ján Levoslav Bella (1843 – 1936), foto: internet

Český muzikológ Vladimír Helfert sa vo svojom článku v SP z roku 1928 voči Procházkovej odpovedi ostro vymedzil. „Tohle mohl napsati Procházka mladému skladateli po Smetanovi, po jeho DaliboruLibuši, po velké části Vlasti a po Hubičce! Po těch dílech, jimiž Smetana ukázal cestu velkému monumentálnímu umění národnímu a při tom světovému! To mohl napsat po všech těch úporných bojích za ideál moderní české hudby, které probojoval Smetana po svém Daliboru se svými přáteli právě proti heslům lidového písničkářství a tedy umělecké malodušnosti a spoutanosti! A s tímto neblahým heslem chce nyní Procházka strhávati s jeho rozletu k velkému umění novoromantismu! Nepodařilo se mu to. Přišel Kováč Wieland. Bella sám se musil vymanit ze sféry, kde jej chtěl míti dr. Procházka.“

Ibaže Procházkov odmietavý posudok Bellu natoľko odradil od komponovania opery, že mu tri roky trvalo, kým sa k tejto myšlienke vrátil. Tento raz si však už hľadal libreto sám. Pravidelne čítal časopis Neue Zeitschrift für Musik, ktorý ho upozornil na knihu Oskara Schlemma Drei Dramen, zur Komposition geeignet. Mit einer Einführung und einer ästhetischen Studie über das musikalische Drama (1880). Celkom v rozpore s Procházkovou radou si z nej vybral nemecké operné libreto Wieland der Schmied, ktorého podkladom je veľkoryso symbolická povesť o kováčovi Wielandovi, ktorou Richard Wagner apostroficky končí svoj spis Das Kunstwerk der Zukunft, vydaný roku 1850.

J. Levoslav Bella: Kováč Wieland, Opera SND, 1926, svetová premiéra, zdroj: Pamätnica SND (1960)

Bellu v kremnickom prostredí pri komponovaní zdržovali ťažké existenčné starosti. Stále zápasil so svojím osudom v snahe dosiahnuť svoje umelecké ideály. Tieto pocity vyjadril vo svojej jedinej symfonickej básni Osud a ideál. Pre hudbu a osobnú slobodu napokon vystúpil z katolíckej cirkvi a prijal evanjelické vyznanie, len aby sebe a svojím súrodencom umožnil znesiteľnejšie postavenie a aby sa mohol viacej a plánovitejšie venovať hudobnému štúdiu a tvorbe.

Roku 1881 prijal hmotne lepšie postavenie v Sibini, kde sa stal regenschorim, učiteľom hudby na reálnej škole, dirigentom miestneho hudobného spolku (Musikverein) a spevokolu Hermania. Pôsobenie v tomto meste znamenalo vrchol jeho dirigentskej činnosti, od roku 1905 naštudoval so sólistami, zborom a orchestrom 19 opier (Beethoven, Weber, Mozart, Verdi, Wagner a i.), niektoré aj s 10 reprízami, ročne priemerne štyri orchestrálno-vokálne koncerty klasickej a romantickej hudby. Písal si s mnohými významnými osobnosťami, napr. s J. Brahmsom, E. Dohnányim, Robertom Franzom, Karlom Goldmarkom, R. Straussom, ktorý v Eisenachu roku 1890 dirigoval jeho Osud a ideál.

Namiesto českého prostredia si teda napokon zvolil nemecké. Otázku, nakoľko k tomuto rozhodnutiu prispeli aj názorové rozpory s dr. Procházkom či láska k svojej budúcej manželke A. L. Wellmannovej, dcére sibinského mešťana, prípadne iné okolnosti, nechajme otvorenú.

Svoju jedinú operu napokon skladal dlho – až desať rokov – a dokončil ju roku 1890. Stručne možno povedať, že to bolo najmä kvôli existenčným starostiam a pracovnému vyťaženiu. Trvalo ďalších 36 rokov, kým sa Kováč Wieland dostal na javisko. Svetová premiéra sa uskutočnila 28. apríla 1926 v Slovenskom národnom divadle v slovenskom preklade Vladimíra Roya pod taktovkou Oskara Nedbala a v réžii Václava Jiřikovského. Titulnú rolu stvárnil začínajúci český barytonista Zdeněk Otava.

J. Levoslav Bella: Kováč Wieland, Opera SND, 1926, plagát, zdroj: Archív SND

Z úvah Jindřich Květa v SP o opere Kováč Wieland vyberáme: „Opera ukázala, že Bella, stoupenec Wagnerových zásad, pracoval podle nich, ale nevyužíval jich ve smyslu Smetanově a Hostinského (prof. Otakar Hostinský, 1847 – 1910, český estetik). Tvořil po svém a vnesl do díla prvky vlastní a osobité … Jeho opera nemá arií, ale nemá ani forem u Wagnera obvyklých, ba ani recitativů; zdá se, že jich Bella úmyslně neužil; tím nabylo dílo podstatně jiného tvaru, nežli jsme u Wagnera zvyklí. Je plynulejší, má hbitý spád, patrný zejména v dialozích quasi arioso komponovaných. Každý akt opery je úplně prokomponován … Bellova invence je bohatá a původní. … snad trochu na Wagnera – ale jen fakturou upomene krásný motiv Schwanhildin; snad trochu wagnerovského ducha připomene královo vyjednávání s vyslanci … ale to je všechno; má to příliš vnější podobu, než aby se mohlo říci, že je to eklektické. Příznačné motivy Bellovy jsou určité, jasné, není jich zbytečně mnoho a je jich mnohem hospodárněji užito nežli u Rich. Wagnera.“

Pomerne skepticky pôsobí Květovo vyjadrenie, že v diele márne hľadal prvky poukazujúce na Bellov slovenský pôvod. Pozoruhodným je jeho súhlas s názorom Zdeňka Nejedlého, že „hudební materiál i celá stavba díla jsou tak mohutné, energické a smělé, že nikdy byste v tom nehledali Slováka, jenž v hudbě byl vždy znám vlastně jen svými písněmi.“ Ak sa tento citát porovná s uvedeným výrokom z posudku Dr. Procházku na Bellovho Jaroslava a s citátom z Kollárových Národních zpiewaniek, zdá sa, akoby bol v 19. storočí slovenský hudobník v očiach mnohých ľudí zvonku automaticky „zaškatuľkovaný“ ako človek, ktorý sa nedokáže odpútať od svojho folklóru…

J. Levoslav Bella: Kováč Wieland, notový materiál, zdroj: internet

Jindřich Květ však predsa ešte dodáva: „Bolest je tvůrčí Bellovou silou, bolest z lásky a utrpení, čistě lidská a hluboká: ta žene vše, ona je dramatickým nervem a dává dílu dramatický vzruch. … jí pak roste a na jejich křídlech vznáší se Wieland v třetím aktu k vykoupení. V tom tedy vidím vlastně Bellovo osobité pojetí, … v tom vidím možnost označiti Wielanda jako dílo slovensky chápané, cítěné a prožité a proto slovenské. Bellovi podařilo se skutečně ve Wielandovi, vyvinúť človeka a ľudskosťʻ.“

Zvýraznený citát v citáte je Bellovo vlastné slovné spojenie, ktoré použil vo svojich ťažiskových teoretických prácach o slovenskej národnej hudbe uverejnených v časopise Dalibor (Slovenská hudba a spev slovenský, 1869) a v Letopise Matice slovenskej (Myšlienky o vývine národnej hudby a slovenského spevu, 1873). O tom, či je Kováč Wieland „přímým pokračováním Bellovy symfonické básně Osud a ideál by sa dalo diskutovať – napríklad by sa dej dal parafrázovať aj tak, že chromý Wieland s prerazenými šľachami na nohách sa vzoprie svojmu osudu, ukuje si krídla, aby vzlietol za svojím ideálom pannou Labuťou…

J. L. Bella: Kováč Wieland, Opera SND, 1943, Emil Schütz (Wieland), foto: Archív SND

Okrem svetovej premiéry 28. apríla 1926 Kováča Wielanda uviedli v SND ešte v dvoch ďalších nových naštudovaniach v roku 1930 a 1943. Recenzie týchto inscenácií svedčia, že šlo o umelecky kvalitné naštudovania pod taktovkou Oskara a Karla Nedbala a Josefa Vincourka. V roku 1929 odvysielal operu zo SND aj bratislavský a košický rozhlas.

Roku 1971 ho ako televízny film natočil režisér Tibor Rakovský (1922 – 1982). Naposledy zaznel Kováč Wieland v koncertnej podobe 23. novembra 1993 v originálnej nemeckej verzii v pôvodnom rozsahu, bez úprav a škrtov so Slovenskou filharmóniou pod taktovkou vtedajšieho šéfdirigenta Ondreja Lenárda a Slovenským filharmonickým zborom so zbormajsterkou Blankou Juhaňákovou (Wieland – Richard Haan, Schwanhilda – Jana Valášková, Bathilda – Magdaléna Blahušiaková, Nieding – Dalibor Jenis, Gram – Jozef Ábel, Eigel – Ľudovít Ludha, Helferich – Vladimír Kubovčík).

Recenzia Terézie Ursínyovej v Hudobnom živote 19/1993 potvrdzuje, že išlo opäť o mimoriadne kvalitné naštudovanie s takmer 160-členným umeleckým ansámblom. Doslova píše: „Dielo … vyvolalo v závere večera nadšenie a aplauz. Myslím, že poslucháči boli zaskočení jeho monumentálnosťou, monolitnosťou, pútavosťou v každom obraze, strhujúcou melodickou invenciou, kde najsilnejšie osciluje slovenský génius Bella. … mnohými skladbami môže smelo konkurovať európskej hudbe z konca 19. storočia. To, že ich tvoril v osamelosti a úzkostiach hľadania, je o to úctyhodnejšie.“ Našou veľkou hanbou je, že odvtedy sa Kováč Wieland za posledných takmer 28 rokov nehral ani raz…

Hrob Jána Levoslava Bellu na Cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave, foto: wikipedia

Revidovanej edícii Bellovho súborného diela, na ktorej sa editorsky podieľajú Vladimír Godár, Jana Lengová, Marek Spusta, Peter Zagar a ďalší, sa od roku 1997 venuje Hudobné centrum. Slovenská filharmónia so svojím šéfdirigentom Danielom Raiskinom podľa tejto edície práve finalizuje CD-nahrávku kompletnej symfonickej tvorby Jána Levoslava Bellu (s dirigentom sme sa o nej rozprávali TU). Jej súčasťou je aj historicky prvé uvedenie originálnej verzie symfonickej básne Osud a ideál.

Autor: Ján Marták

zdroje:
Slovenské pohľady 1928
Fr. Bartoš, Smetana v spomínkách a dopisech, Státní nakl. krásné lit., hudby a umění, 1954
https://www.literarny-tyzdennik.sk/products/jan-levoslav-bella-4-9-1843-liptovsky-mikulas-25-5-1936-bratislava/

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

zástupca šéfredaktora Opera Slovakia, podpredseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista a odborný korektor, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár