Do historického kontextu príbehu a umeleckého života prešovskej Spevohry od roku 1948, uverejňovaného priebežne na Opera Slovakia TU…, ktorý mapuje a zaznamenáva úspešný podiel tejto ambicióznej zložky Divadla Jonáša Záborkého nielen v jeho rámci, ale i v rámci slovenského, ba i česko-slovenského divadelníctva v špecifickom odvetví hudobno-zábavného divadla, neodmysliteľne patrí i umelecký príbeh a život dlhoročného riaditeľa DJZ Jána Šilana.
6. máj 2019 je výročím nedožitých 90 rokov Jána Šilana (narodil sa 6. mája 1929 v poľskom Jurgówe), spevoherca, dramaturga, režiséra, umeleckého riaditeľa DJZ, ale aj skvelého divadelného organizátora. To nebol „len“ široký profesný záber tohto človeka, bolo to povolanie, cez ktoré si ozrejmoval s naliehavosťou detskej zvedavosti a osvojoval zásady úprimného prístupu k divadelnému a zvlášť spevohernému umeniu.
Vyrastal v rodinnom prostredí, kde sa obaja rodičia – učitelia – venovali amatérskemu umeniu. Mama viedla detské súbory, otec sa venoval hudbe, hral na husliach, ale obaja radi spievali. Otec sa snažil oživovať goralské obrady, zvyky, piesne a venoval sa aj ich zbieraniu.
Ján Šilan (1929 – 2011),
foto: Archív DJZ Prešov
Ján Šilan ešte na začiatku svojej rodiacej sa profesionálnej umeleckej kariéry vo veľmi krátkom časovom intervale stretol množstvo zaujímavých a umelecky podnetných ľudí a umelcov. On, ktorý vyštudoval Pedagogický Inštitút, krátko aj učil (od r. 1948) v Spišskom Podhradí, Hranovnici, v Štôle, ba zakladal aj vtedy najvyššie položenú školu na Slovensku – na Štrbskom Plese, neustále inklinoval k umeniu, čo si jasne ako učiteľ uvedomoval – a napokon aj vyšpecifikoval.
Podľa jeho vlastných slov, v rozhovore, ktorý som s ním robila v roku 1984, záujem o spevoherné divadlo sa uňho začal kryštalizovať v čase „sľukárskom“. Bol to veľmi krátky čas, ktorý strávil v tomto, vtedy rodiacom sa telese (1950 – 1952), no podľa vlastných spomienok, pre jeho ďalšiu umeleckú orientáciu veľmi intenzívny a podnetný, hlavne vďaka umeleckým osobnostiam, koncipujúcim a podieľajúcim sa na umeleckej orientácii SĽUK-u (P. Tonkovič, B. Urbanec, V. Adamec, E. Rusko, M. Ťapák, J. Kubánka, B. Kubánková, R. Oláh…, ako i L. Longauer a M. Longauerová, u ktorých študoval spev).
Ján Šilan sa v rozhovore odvolával aj na svoj vtedajší bohatý športový život, na horolezectvo, ktoré, podľa jeho slov „… ho naučilo boriť sa s prekážkami, vedieť aj prehrávať, hľadať a nachádzať ďalšie alternatívy, životné riešenia a prekonávať často aj seba samého…“
Ján Šilan (1929 – 2011),
foto: Archív DJZ Prešov
Ešte ako učiteľ slovenčiny, chémie a zemepisu nacvičil so žiakmi niekoľko hier i kabaretov, keďže chcel mať v týchto školských predstaveniach, ako hovoril, „…aj hudbu a spev. Sám som získal základy hry na klavíri aj spevu. V Kežmarku, aj v Levoči, kde som navštevoval gymnázium, fungovali žiacke divadelné súbory pod vedením zanietených pedagógov (F. Konický, J. Kominár), ale aj spevokol (viedol ho F. Soška), v Kežmarku ma učila spievať A. Barátová.“
Týmto vyjadrením Šilan zdôraznil dôležitú funkciu, akú zohrávala škola v profilovaní jeho neskoršej trvalej profesionálnej orientácie na hudobné divadlo. Trvalým krédom Jána Šilana – človeka, umelca, organizátora – sa stalo „byť pri tom“. Bolo synonymom nesmiernej umeleckej, ale i pracovnej aktivity s konkrétnym zázemím, ale aj perspektívnymi cieľmi.
Do Spevohry Krajového slovenského divadla v Prešove (v roku 1954 premenované na Divadlo Jonáša Záborského) nastúpil r. 1952. Uznanlivo a s vďakou spomínal na Máriu Gärtnerovú a potom na Jarmilu Winklerovú a Jozefa Staníka, „…u ktorých som si prehlboval spevácke znalosti, cibril hlasové dispozície a najmä u Márie Gärtnerovej, ktorá poskytla aj cieľavedomé pedagogické vedenie mojich hlasových dispozícií.“
„Po príchode do Spevohry som mal opäť šťastie stretnúť umelecky mimoriadne podnetné osobnosti, ktorých hnala túžba upevňovať pozície vtedy ešte mladého spevoherného súboru. Spomínam na nadšenie ľudí, s akým prijímali predstavenie Hubička v podaní nášho zájazdového divadla v Podbrezovej alebo v Čadci. Spomínam na preplnené kultúrne domy, v ktorých sme hrali namiesto plánového jedného, či dvoch dní aj štyri až päť dní. Dobrá ozvena a prijatie našich predstavení akoby zároveň aprobovala našu prácu, v ktorej človek už nielen hľadal, ale hlavne upevňoval zmysluplnosť vlastnej profesionálnej orientácie a OSUDOVÉHO rozhodnutia“ povedal v rozhovore Šilan.
G. Dusík: Zlatá rybka, Spevohra DJZ Prešov, 1957,
Júlia Vargová (Vedúca jedálne), Ján Šilan (Šofér),
foto: Archív DJZ Prešov
Výsledkom Šilanovho záujmu a inklinácie k dramaturgii sa stal napokon post dramaturga, ktorý zastával v rokoch 1954 – 1961. Tento fakt sa ukázal byť pre neho veľmi osožný z hľadiska umeleckých návštev iných divadiel, a to nielen v Čechách, ale aj v Maďarsku, či bývalom Sovietskom zväze. Tieto cesty boli osožné aj preto, že nadviazal umelecké kontakty a stretol sa s mnohými významnými umeleckými osobnosťami divadelného sveta.
O období tvorby svojho umeleckého zázemia sa Šilan zmieňoval takto: „… Už po príchode do Prešova som získal veľmi veľa od ľudí talentovaných, zapálených pre divadlo a konkrétne pre divadlo hudobné. S obdivom spomínam na F. Rella, Vl. Petrušku, J. Borodáča. M. Fischera, K. Smažíka K. Čillíka, J. Sittera, Šuláka. Všeličomu dobrému a podnetnému som sa priučil a naučil od spevohercov: J. Pussiho, E. Prieložného, E. Kolekovej, Š. Mártona, od I. Jakúbka, O. Nového, ktorý viackrát v Prešove hosťoval ako režisér. Keď som preberal Spevohru ako jej šéf (v r. 1959), prišli do Prešova ďalší vynikajúci ľudia: E. Šáryová, J. Hatok, E. Šmáliková, E. Pappová v tom čase Nováková. Všetci títo skvelí umelci, so svojimi už vyhranenými umeleckými názormi a zanietením pre spevoherné umenie, sa stali ďalším zdrojom môjho umeleckého napredovania. Obdivuhodný bol aj ich zmysel a postoj k náročnej práci zájazdového divadla.“
Keď Šilan nastúpil do prešovskej Spevohry, tá si v tom čase ešte len hľadala vlastnú tvár. Začala však pomaly objavovať svoje umelecké možnosti, ale aj koridory a tiež zaisťovala ponuku rôznorodých hudobných žánrov. Šilan o tomto období hovoril takto: „…Naše divadlo už v 60-tych rokoch bolo prvým divadlom, ktoré naštudovalo a uviedlo svetové muzikály. Tie ma inšpirovali nielen ako sólistu, ale už aj ako dramaturga. Objavil som žánrovú rozkošatenosť hudobno-zábavného divadla. Mal som to šťastie zoznámiť sa s veľkým umelcom, nesmierne zaujímavým a ľudským človekom – Janom Werichom. V tom období bolo pre mňa rozhodujúce, že som v Prahe videl Ťažkú Barboru, ktorú vtedy hral J. Werich spolu s M. Horníčkom. To rozhodujúce tkvelo v tom, že som objavil divadlo, ktoré som už poznal síce dávnejšie – ešte ako študent literatúry a ktoré vznikalo v umeleckej dielni V +W + J, ale tentoraz naživo. Bolo pre mňa tvorivo vzrušujúce, že môžem ako režisér inscenovať niektorú z veľkolepých hudobných hier nesmrteľnej trojice.“
Z repertoáru Osvobozeného divadla režijne naštudoval s členmi prešovskej Spevohry hudobné hry Kat a blázon (1963), Osol a tieň (1969), Nebo na zemi (1985).
J. Voskovec, J. Werich: Kat a blázon, Spevohra DJZ Prešov, 1963,
Július Piussi (Melichar Mahulieno), Emil Prieložný (Gaspar Raduzo),
zdroj: Archív DJZ Prešov
Aj popri dramaturgickej práci vystupoval ako spevoherec až do čias pracovného úrazu, ktorý utrpel na scéne divadla počas predstavenia. Uverejňujem aspoň niekoľko z okolo 70 postáv, ktoré Šilan na javisku DJZ stvárnil ešte v barytónovej polohe, z ktorej sa postupne preorientoval na polohu tenorovú. Stvárnil aj niekoľko operných postáv inscenovaných v Prešove: Figaro (Barbier zo Sevilly, 1960), Sharples (Madama Butterfly, 1962), Mícha (Predaná nevesta, 1957). Spieval v operetách Žobravý študent, Mlynárka z Granady, Cigánska láska, Orfeus v podsvetí, Bocaccio, Zlatá rybka,… to v rokoch päťdesiatych. V 60-tych rokoch si zaspieval napr. v Kráľovi tulákov, Grófke Marici, Grófovi z Luxemburgu, Keď je v Ríme nedeľa, Kankáne, slovenskom muzikáli T. Šeba-Martinského Kormorán, Kiss me, Kate, Túlavý kapelník…
V prešovskej Spevohre vytvoril okolo 50 réžií
Zúročil poznatky z vlastnej hereckej praxe, ale aj zo spolupráce s režisérmi K. Smažíkom, E. Kramosilom, K. Čillíkom… Z jeho réžií operiet som vybrala: Magnáš Miško, Grófka Marica, Parížsky hosť, Noc v Benátkach, Veselá vdova, Cigánsky primáš, Čardášová princezná… Z muzikálov: Túlavý kapelník, Kankán, Hello Dolly, Amore mio, Bel ami, Zorba, Ľudia, láska, ulica, Solovičov a Bázlikov muzikál Plné vrecká peňazí, Machiavelli, Stará komédia…
Ján Šilan sa na margo žánrovej pestrosti hudobno-zábavného divadla (HZD), do ktorého sa vedľa operety zaraďujú i muzikály, hudobné hry, kabarety i dramatické diela v súčinnosti s ich hudobnou zložkou vyjadril takto: „…Ako paradox pociťujem v súčasnej spoločnosti nedemokratický postoj časti našej teoretickej a kritickej obce, ale aj niektorých orgánov, inštitúcií a redakcií k umeleckej činnosti v tejto oblasti, hlavne nedocenenie pohybu, vývoja, možno aj kvality výsledku a dopad, aký majú tieto žánre na široký okruh divákov.“
„…V našom HZD už po oslobodení vznikali zdravé prúdy, ktoré si kládli za cieľ priblížiť sa kvalitou k veľkým umeleckým vzorom klasického operetného divadla. Postupne sa HZD inšpirovalo aj veľkými vzormi satirického hudobného divadla, i Osvobozeného divadla…“ „…S nástupom muzikálu sa u nás skvalitňovala aj zložka interpretačná a rozšírila sa tematická oblasť HZD o muzikálové story i tragédie, ktoré sa často vyrovnajú aj najkvalitnejším operným či baletným libretám.„
Ján Šilan a Slavomír Benko,
foto: Archív DJZ Prešov
Ján Šilan na čele DJZ
V rokoch 1975 – 1991 stál na čele Divadla Jonáša Záborského Prešov ako jeho riaditeľ. Počas tejto svojej éry zorganizoval Celoštátnu prehliadku hudobno-zábavného divadla, na ktorej sa predstavovali divadelné alebo alternatívne divadelné súbory, v repertoári ktorých sa nachádzali formy tohto typu divadla. Divadelné spevoherné telesá, výber ktorých prebehol formou výberového režimu, sa pravidelne, v dvojročných intervaloch, prezentovali vždy v inom meste v Česko-Slovensku. Ako hostitelia sa tak vystriedali divadlá DJZ Prešov, Nová scéna Bratislava, Operetné divadlo v Karlíne Praha, Divadlo v Olomouci, Plzeň… Súčasťou predstavení boli semináre k problematike HZD i kritické postrehy a promptné reakcie zúčastnených popredných kritikov a divadelných teoretikov na uvedené predstavenia.
Počas aktívneho divadelného života Jána Šilana ako riaditeľa sa zrealizoval projekt stavby novej divadelnej budovy v Prešove, ktorej základy sa kládli ešte v r. 1969. Bol postavený moderný Odeón, otvorený v r. 1991. V projekcii budovy zohľadnil prvý projektant Ing. arch. M. Revický a následne aj Ing. arch. F. Jesenko, ktorý ho zrealizoval, najmodernejšie požiadavky, kladené vo svete na súčasnú divadelnú techniku a interiérové vybavenie. Šilan túto stavbu, jej pokračovanie a hlavne vybavenie javiskovej technológie sám pozorne odsledoval aj na osobných výjazdoch do Nemecka, do závodu Siemens, kde sa zhotovovala.
Ján Šilan (druhý sprava) pri stavbe novej novej budovy DJZ Prešov,
foto: Archív DJZ Prešov
Po odchode z DJZ v Prešove v 90-tych rokoch spolu s manželkou, poetkou Danou Hivešovou-Šilanovou, stál pri zrode rómskeho divadla Romathan v Košiciach.
Pre činorodý život zanieteného a obetavého divadelníka Jána Šilana azda platilo motto A. de Saint-Exupéryho: „Nechcime hľadieť v ústrety budúcnosti – tvorme ju.“
Ján Šilan zomrel 12. júna 2011 v Prešove.
Autor: Dita Marenčinová
