Ján Valach, všestranný hudobník a neúnavný propagátor slovenskej hudby v zahraničí

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 22. septembra t.r. si pripomíname nedožité 95. narodeniny slovenského dirigenta, organistu a skladateľa Jána Valacha, propagátora slovenskej hudby v zahraničí, korepetítora a asistenta dirigenta v opernom súbore SND, umeleckého šéfa Spevohry Divadla J. G. Tajovského (dnes Štátna opera) v Banskej Bystrici a dirigenta Kráľovskej flámskej opere v belgických Antverpách.

Ján Vladimír Valach sa narodil 22. septembra 1925 v Hnúšti (okres Rimavská Sobota) a vyrastal v rodine lekára, kde bola hudba súčasťou života. Otec bol samoukom hry na harmóniu, matka učila malého Jána i jeho súrodencov Miroslava, Vieru a Blahoslava hru na klavíri. Postupne začal hrať na organe, ale i na husliach a viole.

Hru na husle študoval na hudobnej škole v Tisovci, hudobné vzdelanie a teoretické vedomosti mu poskytol klavirista, čelista, huslista a teoretik Walter Brachtel, žijúci v Brezne. V Tisovci príležitostne vystupoval na koncertoch a v literárno-hudobných pásmach. Po maturite (1944) študoval v Bratislave na lekárskej fakulte a súčasne na konzervatóriu dirigovanie u Kornela Schimpla, kompozíciu u Eugena Suchoňa a Jána Cikkera, organ u Jozefa Webera (1945 – 1947).

Ján Valach v Hnúšti, foto: súkr. archív Jána Valacha

Potom pokračoval v Prahe na AMU, kde študoval orchestrálne dirigovanie (u Karla Ančerla a Aloisa Klímu), zborové dirigovanie (u Metoděja Doležila), operné dirigovanie (u Roberta Brocka), organ (u Bedřicha Antonína Wiedermanna a Jiřího Reinbergera). Popri tom študoval hudobnú vedu a estetiku na Karlovej univerzite (1948 – 1949). V štúdiu AMU v Prahe dirigoval Ján Valach operu Jiřího Antonína Bendu Romeo a Julie (1951, réžia Libuša Čechová), absolvoval organovým koncertom v Dvořákovej sieni (1951).

Po ukončení štúdií bol zbormajstrom Speváckeho zboru slovenských učiteľov, kam sa vrátil aj po vojenskej základnej službe. Súčasne pracoval ako korepetítor a asistent dirigenta v Slovenskom národnom divadle (1954 – 1962) a pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1954 – 1962). V rokoch 1962 – 1965 bol umeleckým šéfom opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (v súčasnosti Štátna opera) a profesorom na konzervatóriu v Žiline. Po návrate do Bratislavy bol zbormajstrom v SND (1965 – 1968), ako hosťujúci dirigent pôsobil v Nemecku a Belgicku (1966), organový virtuóz a profesor na novom konzervatóriu v Káhire (1967).

Ján Valach

Počas prvého obdobia pôsobenia v Slovenskom národnom divadle hudobne naštudoval v spolupráci s choreografom Jozefom Zajkom dve baletné inscenácie. V balete Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky (1956) podal orchester pod jeho vedením celkom dobrý výkon. Pri Chačaturianovom balete Gajané (1957) sa Valach „prispôsobil režijnej koncepcii dynamického striedania jednotlivých situácií“ (Fellegi, Pavol. Gajané v Národnom divadle. Kultúrny život, 18. 5. 1957, r. 9, s. 9).

S režisérom Júliusom Gyermekom naštudoval v roku 1960 pôsobivé predstavenie dvoch opier určených detským divákom, Vlk a sedem kozliatok Kompanejca a Ako šlo vajce na vandrovku Miroslav Kořínka. Dirigoval aj reprízy Verdiho Traviaty (1955) a Smetanovej Predanej nevesty (1955). Po návrate do SND sa o. i. ako zbormajster podieľal na legendárnej inscenácii Verdiho Nabucca (1966) režiséra Júliusa Gyermeka a dirigenta Gerharda Auera. Podľa kritiky „naštudoval túto operu so zborom opery SND po všetkých stránkach (rytmickej, dynamickej, hlasovej atď.) tak, ako sme už dávno v Bratislave nepočuli.“ (Čížek, Ľubomír: Verdiho Nabucco v SND. Pravda, roč. 47, 1. 11. 1966, s. 2).

Ján Valach nad partitúrou

Skomponoval pôsobivú hudbu k činohernej inscenácii maďarskej historickej fresky Mesterháziho Ľudia z Pešti (1959) a ku hre Nikolaja Virtu Diaľky nedozierne (1959), obe v réžii Ivana Licharda. Podpísal sa pod hudobnú spoluprácu na scénickom pásme P. O. Hviezdoslava Krvavé sonetyRáchel (1968) v réžii Jozefa Budského.

V roku 1962 prijal Ján Valach ponuku stať sa šéfdirigentom opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici s prísľubom vtedajšieho riaditeľa divadla Jána Tesáka, že mu umožní uviesť Suchoňovu Krútňavu v pôvodnej verzii. Ešte predtým však naštudoval v spolupráci s Václavom Věžníkom Verdiho Rigoletta (1961), Bizetovu Carmen (1962), režijne sviežu a hudobne štýlovú Mozartovu Figarovu svadbu (1963). Najúspešnejšou spoločnou inscenáciou bola farebne hýriaca až impresionisticky ladená Dvořákova Rusalka (1963) v preklade Jána Valacha, ktorej hudobné naštudovanie aj pri nedostatočnom obsadení orchestra kritiku príjemne prekvapilo. Menej sa mu darilo pri Gounodovom Faustovi a Margaréte (1964, réžia Kornel Hájek), bližšia jeho naturelu bola Pucciniho Madame Butterfly (1964, réžia Koloman Čillík).

Významnou udalosťou však bolo naštudovanie Suchoňovej Krútňavy (1963) v pôvodnej verzii, avšak bez postáv Básnika a Dvojníka a bez úvodného zboru, ktorý vzhľadom na malý počet zborového telesa vynechali. Ako režiséra navrhlo vedenie divadla a autor opery Karla Jerneka (režiséra svetovej premiéry Krútňavy v roku 1949 v SND), ktorý ponuku pre iné záväzky odmietol a po dohode oslovili mladého Branislava Krišku. Podľa dobovej tlače bol návrat Krútňavy triumfom mladého súboru a dirigent Ján Valach viedol „premiérové predstavenie decentne, s veľkým muzikálnym cítením v prospech vyakcentovania dramatickej účinnosti diela. Pod jeho taktovkou sa orchester dokázal vypnúť k neobyčajnému výkonu.“ (-kn-. Smer, 29. 6. 1963).

E. Suchoň: Krútňava, DJGT Banská Bystrica (dnešná Štátna opera), 1963, v strede dirigent Ján Valach, foto: Archív ŠOBB

Po emigrácii sa Ján Valach stal personou non grata a zásluhy na návrat k pôvodnej verzii Krútňavy sa nesprávne pripisovali režisérovi Branislavovi Kriškovi: „Roku 1963 napríklad spevohra DJGT uviedla – po viac než desaťročnej prezentácii druhej redakcie – Suchoňovu Krútňavu opäť s pôvodným záverom (odvtedy sa druhé znenie na javiskách prestalo uvádzať, zaznieva iba občas dokumentárne z Chalabalovej gramofónovej nahrávky, prikomponovaná ária Katreny sa čas objaví na koncertnom pódiu). Hlavnú zásluhu mal na tom režisér Branislav Kriška.“ (IN: Vajda, Igor: Dvadsať rokov opery J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, Hudobný život, roč. 11, 1. 10. 1979, s. 3). „K pôvodnej verzii Krútňavy sa vrátili až jej inscenátori v Banskej Bystrici v roku 1963. Boli to dramaturg opery Igor Vajda a režisér Branislav Kriška. Túto verziu potom prebrala aj Praha vo svojej druhej inscenácii a odvtedy sa aj na svetových javiskách uprednostňoval originál.“ (IN: Danica Štilichová-Suchoňová: Život plný hudby. Mladé leta, 2015, s. 150.)

Svoj vzťah ku Krútňave a rozhodnutie pre pôvodnú verziu opery bližšie vysvetlil Ján Valach v rozhovore s Teréziou Ursínyovou: „Keď som prišiel r. 1954 do SND ako korepetítor a asistent dirigenta, študovala sa v SND nová verzia Krútňavy. Vtedy som sa podrobnejšie oboznámil s jej partitúrou. Mimoriadne ma zaujala. A tak, keď som dostal ponuku stať sa šéfdirigentom Opery Divadla J. Gregora Tajovského, prijímal som ju s osobnou podmienkou, že chcem naštudovať aj Krútňavu. … Uvádza sa, že o návrat k pôvodnej verzii Krútňavy v DJGT sa zaslúžil Branislav Kriška a vtedajší dramaturg Opery DJGT Igor Vajda, no v skutočnosti sa tak stalo už pred pozvaním Krišku do projektu.“ (IN: Ursínyová, Terézia. V krútňavách života: hovoríme so skladateľom Jánom Valachom. Literárny (dvoj)týždenník, 24. 9. 2008, roč. 21, č. 31 – 32, s. 9).

Poslednou Valachovou banskobystrickou inscenáciou bola premiéra pôvodného baletu Andreja Očenáša Vrchárska pieseň (1964) v nápaditej choreografii šéfa baletu Bohumila Čegana, ktorá sa nestretla s jednoznačne kladným ohlasom. S veľkým úspechom však túto inscenáciu pohostinsky uviedol baletný súbor v roku 1965 vo Wittenbergu v rámci družby medzi Divadlom J. G. Tajovským a divadlom Elbes-Elster Theater s tamojším orchestrom, podľa kritiky so strhujúcim výkonom Jána Valacha.

V roku 1967 dostal ponuku od riaditeľa Kráľovskej flámskej opery v Antverpách predviesť pôvodné moderné dielo a Ján Valach odporučil Suchoňovu Krútňavu, ktorej premiéra vo flámskom jazyku sa uskutočnila za prítomnosti skladateľa Eugena Suchoňa 6. apríla 1968 v réžii Karla Jerneka, choreografa Štefana Nosáľa a výtvarníka Oldřicha Šimáčka.

Ján Valach s Eugenom Suchoňom po premiére Krútňavy v Antverpách,1968

Nezvyčajný úspech mal odozvu aj v slovenskej tlači: „Samostatnou kapitolou je účasť dirigenta Jána Valacha na hudobnom naštudovaní Krútňavy v Antverpách. Nielenže bol iniciátorom návrhu, aby sa v Belgicku Krútňava uviedla, ale bol to práve on, kto dokázal svojou vlastnou zanietenosťou nadchnúť orchester a operný súbor pre toto jedinečné dielo, ktoré si účinkujúcich v priebehu štúdia bezvýhradne získalo. Pravdepodobne veľmi kvalitný orchester dokázal pod Valachovým vedením pretlmočiť tie najvlastnejšie hodnoty hudobnej partitúry v podaní tak strhujúcom, pritom citlivom a výraznom, v akom aj u nás doma hudbu Suchoňovej Krútňavy málokedy počujeme. Vysoké uznanie hudobných a operných kritikov, ktoré je jednoznačné vo všetkých ohlasoch, to napokon tiež potvrdzuje.“ (IN. Polák, Milan. Pravda, 12. 4. 1968.)

Po nečakanom úspechu dostal Valach novú zmluvu pre ďalšie reprízy. Krútňavu uviedol v Antverpách aj v rokoch 1969 a 1973, v rokoch 1972 a 1973 aj v Gente. (Podrobnejšie informovala Agata Schindler v článku Suchoňova Krútňava otvorila Jánovi Valachovi kráľovskú bránu do sveta hudby.

E. Suchoň: Krútňava, Antverpy, 1968

Zo svetového repertoáru dirigoval Mozartovu Čarovnú flautu, Gounodovho Romea a Júliu, Bizetovu Carmen, Verdiho Rigoletta, Simona Boccanegru, Traviatu, Maškarný bál, Pucciniho Turandot, Ciléovu Adrianu Lecouvreur, Meyebeerových Hugenotov, Donizettiho Nápoj lásky, Musorgského Borisa Godunova, operety Rose Marie Roberta Frimla, Lehárovu Friederiku, Millöckerovho Gasparona a i.

Z domácich (belgických autorov) uviedol operu Esmoreit Marinusa De Jonga, kritika ocenila skvelé hudobné naštudovanie operety takmer zabudnutého autora Henriho Kennesa Breughelkermis. Zo slovenskej a českej opernej tvorby naštudoval v Antverpách aj Smetanovu Predanú nevestu, Dvořákovu RusalkuGrécke pašie Bohuslava Martinů. Pod Valachovým vedením v novembri 1970 v Predanej neveste úspešne hosťovali sólisti SND a pražského ND Anna Kajabová (Mařenka), Ivo Žídek (Jeník), Karel Berman (Kecal), Pavol Gábor (Vašek), Nina Hazuchová (Ludmila) a Juraj Martvoň (Krušina).

Ján Valach sa popri hre na organe a dirigovaní v opere venoval i koncertnej činnosti. V roku 1961 absolvoval koncertné turné v Belgicku. S úspechom dirigoval v Nemecku, kde kritika vysoko hodnotila jeho spôsob vedenia orchestra. Do programu zaraďoval aj diela z tvorby slovenských a českých skladateľov. Na koncerte v Halberstadte (1966) uviedol skladby Jána Cikkera, Andreja Očenáša, Dezidera Kardoša a Dvořákovu G-dur symfóniu. Páčil sa najmä Kardošov piesňový cyklus Piesne lásky v podaní Ruženy Illenbergerovej-Štúrovej (v tom čase poslucháčky VŠMU). Svojou sugestívnou silou zaujal na koncerte z diel Eugena Suchoňa, Franza Schuberta a Antonína Dvořáka v Dessau (1967). Na slávnostnom koncerte v Antverpách vo roku 1968 pri príležitosti 60-tych narodenín Eugena Suchoňa odzneli popri Dvořákovej IV. symfónii aj Suchoňov piesňový cyklus Ad a astraSymfonietta rustica.

Ján Valach

Po emigrácii žil Ján Valach od roku 1971 v Belgicku. Založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery v Antverpách (1968 – 1974), hosťujúcim dirigentom opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen (1974 – 1985). V roku 1974 bol menovaný profesorom organovej hry na Akadémii v Meise-Bruseli a profesorom dirigovania na Kráľovskom konzervatóriu v Gente.

Absolvoval koncertné turné v USA (New York, Boston, Cleveland, Los Angeles), ako organista koncertoval v parížskom Notre-Dame, v londýnskej katedrále sv. Pavla, v Čajkovského sále v Moskve, v sále Pontificio Instituto di Musica Sacra v Ríme, kde sa osobne stretol s pápežom Jánom Pavlom II., ale aj na najstaršom hrajúcom organe v Európe (z roku 1930) v Sione vo Švajčiarsku. Ako dirigent a koncertný organista vystupoval vo významných svetových hudobných strediskách ako Štrasburg, Brusel, Viedeň, Salzburg, Zürich, Berlín, Hamburg a i. Zasadal v porotách medzinárodných súťaží, prednášal o hudobno-pedagogických problémoch a viedol semináre o českej a slovenskej hudbe.

Po mnohých rokoch mal Ján Valach koncom októbra 1990 v pražskom chráme sv. Jakuba koncert, kde zaznela jeho organová fantázia Apokalypsa. V roku 1992 mal organový recitál v rámci Bratislavských hudobných slávností v bratislavskom Koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a popri skladbách Césara Francka Symfónia d mol, J. S. Bacha Prelúdium a fúga Es dur, BWV 552, Josepha Jongena Toccata, Ľudovíta Rajtera Preludio in memoriam Franz Schmidt (v roku 1966 dirigoval aj prvé uvedenie tejto skladby), prezentoval vlastnú expresívnu kompozíciu Apokalypsa.

Ján Valach

V roku 2008 vo Veľkej koncertnej sále Slovenského rozhlasu dirigoval slávnostný koncert, na ktorom zaznelo v preklade Jely Krčméry-Vrteľovej jeho mystické oratórium pre sóla, spevácky zbor, detský zbor na text flámskeho básnika Josa Stroobantsa Klepáč/Zvon (premiéra diela De klepper/De klok bola v roku 1997 v Leuvene, potom v Antverpách i v Gente). Spoluúčinkovali sólisti Eva Hornyáková, Katarína Kubovičová Sroková a Martin Mikuš, Spevácky zbor Lúčnica s dirigentkou Elenou Matušovou a Bratislavskí madrigalisti. V roku 2013 v Malej sále Slovenskej filharmónie v Redute uviedol Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala pod taktovkou Ewalda Danela premiéru jeho poslednej skladby B-A-C-H – Obrázky zo života človeka, skomponovanej v roku 2000 pri príležitosti „Roku Bacha“.

Kompozičná činnosť Jána Valacha bola bohatá, už ako dirigent Speváckeho zboru slovenských učiteľov upravoval ľudové piesne. Bol autorom zborových skladieb, k najúspešnejším patria Slovenská pieseň (1958), ľudová balada Margita a Besná (1957), Spev mieru (1956), Ovručské pole (1957) a úprava ľudovej piesne z Križovian Spočiň, slnko, spočiň (1960). Inšpiráciu k ďalším skladbám našiel v textoch českých, nábožensky orientovaných poetov.

Ján Valach vo svojom byte v Antverpách, foto z nahrávania filmu Ján Valach

Komponoval skladby orchestrálne, oratóriá, kantáty. Z vlastnej skúsenosti vychádzal pri organovej tvorbe, úspešné boli Hymne van Rotary (1978), Jaarkrans (1983), Suita Valeriana (1984), organová báseň Laken (1986) venovaná belgickému kráľovskému páru, notový materiál ktorej Jána Valach osobne odovzdal kráľovnej Fabiole po premiére skladby. K ďalším kompozíciám patria napr. triptych Apokalypsa (1987), Concertino pre organ (1989) atď. Pri príležitosti 750. výročia založenia najstaršej antverpskej nemocnice St. Elisabeth skomponoval Elisabeth-kantátu (1988) a Omšu St. Elisabeth, kantátu Ewige Insel (1990), Baladickú trilógiu pre organ (1992).

Ján Valach nahrával pre mnohé domáce a zahraničné spoločnosti (Supraphon, EMI, Decca, Columbia, Forlane-Paris, CBS, Edi-Pan Roma, Schwann, Pavane Brusel a iné), pre rozhlas a televíziu. V roku 2016 nakrútili Valéria a Dušan Tóthovci v kanadskom Toronte dokumentárny film o výnimočnej osobnosti umelca pod názvom Portrét Jána Valacha. Bol nositeľom mnohých ocenení a vyznamenaní. Získal I. cenu na dirigentskej súťaži organizovanej Ministerstvom kultúry ČSSR (1954), bol laureátom Medzinárodnej organovej súťaže J. S. Bacha v belgickom Gente (1958). Získal 1. cenu na Medzinárodnej skladateľskej súťaži baróna Flora Peetersa v Bruseli (1992), Ministerstvo zahraničných vecí SR mu udelilo Zlatú medailu (2005).

zdroj: Hudobný život 15.12.1990

Od belgickej kráľovnej dostal najvyššie vyznamenanie za povznesenie hudobnej kultúry v Belgicku (2015). Prezident SR Andreja mu udelil Medailu prezidenta Slovenskej republiky (2015) za významné zásluhy o rozvoj kultúry a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí, za celoživotné dielo mu Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici udelila čestný titul Doctor honoris causa (2015). Od občianskeho združenia Ars ante portas získal in memorian Cenu Sebastian (2016) za mimoriadny prínos k odkazu diela Johanna Sebastiana Bacha.

Ján Valach sa aj počas exilu zaujímal o hudobný život na Slovensku, nezabudol ani na svoje rodisko, ktoré ho vymenovalo za čestného občana. V roku 1998 sa stal odborným garantom a sponzorom hlavnej vecnej ceny (Ceny Prof. Jána Valacha) medzinárodnej vedomostnej súťaže žiakov Základných umeleckých škôl v predmete hudobná náuka „Hnúšťanský akord“ a osobne sa zúčastnil na jeho jubilejnom X. ročníku v roku 2008. Životnú a umeleckú dráhu Jána Valacha zachytáva knižná publikácia učiteľky hudobnej náuky Gabriely Füssyovej A z tváre myseľ žiari…, ktorú vydala spoločnosť ViViT s.r.o. v Kežmarku v roku 2005.

Ján Valach, foto z nahrávania filmu Ján Valach

V predvečer výročia narodenín Jána Valacha usporiadali Základná umelecká škola v Hnúšti, viceprimátor mesta Hnúšťa, Cirkevný zbor ECAV v Hnúšti spomienkový koncert venovaný vzácnemu umelcovi dňa 21. septembra 2020 o 17,00 hod. v miestnom Evanjelickom kostole.

Ján Valach zomrel 20. novembra 2019 v Antverpách v Belgicku, o smutnej udalosti sme písali TU…

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku