Jana Kurucová: Je veľká chyba, že vôbec nerozmýšľame nad tým, ako dýchame

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenská mezzosopranistka Jana Kurucová, sólistka Staatsoper v nemeckom Hamburgu, sa mala spolu s orchestrom Štátnej filharmónie Košice na koncerte Mozart Gala predstaviť publiku už na jar minulého roka. Pandémia presunula podujatie o viac ako rok (10. 6. 2021), no tentoraz operná speváčka zavítala do metropoly východu s o to väčšou radosťou. Našla si čas na rozhovor, v ktorom okrem svojich aktuálnych umeleckých aktivít priblížila iniciatívu hamburského operného domu, vďaka ktorej pomáha pacientom zotavovať sa zo zdravotných ťažkostí spôsobených takzvaným dlhým covidom.

Do Košíc ste prileteli na koncert so Štátnou filharmóniou, vraciate sa potom sa do Nemecka, kde vás čakajú ďalšie projekty. Ako rýchlo sa pre vás rozbiehajú pracovné príležitosti po uvoľnení opatrení?

Rozbieha sa to veľmi rýchlo. Špeciálne sa teším na premiéru v berlínskej opere, kde budem debutovať ako veštica Preziosilla vo Verdiho Sile osudu. Urobilo sa z toho skrátené, zhruba sto minútové predstavenie. Pôjde o koncertné uvedenie so scénickými prvkami. Na túto úlohu som sa pripravovala rok, bolo by mi veľmi ľúto, keby sa to znovu preložilo…

No a v auguste budem hlavne v Prahe. Už na jar sme začali pripravovať Mozartovho Dona Giovanniho, divadlo uviedlo premiéru novej inscenácie ako prenos v televízii, no v čase, kedy som bola kvôli karanténe v Nemecku. Ale konečne sa bude robiť premiéra v divadle – 28. a 29. augusta – a hrať sa bude v Stavovskom divadle. Na mieste, kde zaznela svetová premiéra tejto opery a samotný Mozart ju dirigoval! To sú skutočnosti, z ktorých mám zimomriavky.

E. Humperdinck: Hänsel und Gretel, Hamburská štátna opera, 2019, Elbenita Kajtazi (Gretel), Jana Kurucová (Hänsel), foto: Hans Jörg Michel/HŠO

Potom budem na festivale Jarmily Novotnej na zámku Liteň robiť Dvořákovu Rusalku. Tam ma čaká dvojúloha Cudzej kňažnej a Ježibaby. Potom sa presuniem do Drážďan, kde ma bude čakať Figarova svadba, v septembri to bude v Bratislave openair koncert so skladbami kapely Queen s orchestrom Slovenského rozhlasu. No a potom až do konca roka – znovu sezóna v mojom domovskom opernom dome – v Hamburgu.

Tešíte sa z toho bez výhrad? Alebo máte na jednom pleci čertíka, ktorý vám občas povie – neteš sa tak, čo keď sa to zvrtne a znovu sa všetky podujatia zrušia…

Takého čertíka nemám (smiech). Som veľmi pozitívny človek, zároveň sa viem prispôsobiť rôznym situáciám. Moje heslo je: čo ťa nezabije, to ťa posilní. Samozrejme, máme za sebou neľahké obdobie, ktoré však poukázalo na mnoho pozitívnych vecí. Napríklad na to, ako veľmi nám chýba kultúra, ako bez nej nevieme byť, ako potrebujeme jej schopnosť spájať a poľudšťovať. Áno, je tu to riziko, že situácia nás prinúti znovu urobiť krok späť, ale ja vždy dúfam len v to najlepšie. Na druhej strane, keď mi aj nejaký termín ´padne´, nepovažujem to za koniec sveta, život predsa ide ďalej.

Nedávno ste začali spolupracovať s univerzitnou klinikou v Hamburgu a pomáhate pacientom, ktorí majú ťažkosti s takzvaným dlhým covidom. Ako k tejto spolupráci prišlo?

O túto problematiku som sa začala zaujímať už na jeseň, spolupráca hamburskej opery s klinikou sa začala začiatkom roka. Zamerali sme sa na takzvanú Buteyko metódu. Vychádza z práce ukrajinsko-ruského vedca, ktorý sa zaoberal liečbou astmatikov. Isteže, astma je úplne iné ochorenie, ale covid-19 spôsobuje podobné problémy – krátky dych, pocit, že máte na hrudníku kameň.

Jana Kurucova pri terapii s covid pacientmi v hamburskej klinike, 2021, foto: FB Jana Kurucová

Ako prebiehajú vaše kontakty s pacientmi?

Sú to online cvičenia, stretávame sa niekoľko mesiacov. Skôr, než sme vôbec začali, som veľa konzultovala s primárom pneumológie, aby som vedela, čo ma bude čakať. Popravde, bola som prekvapená, keď som videla ľudí, ktorí majú zásadné problémy s dýchaním. Akákoľvek činnosť ich hneď unaví. Ďalšia vec je, že mnohí títo pacienti majú aj psychické problémy. Ich liečba bola náročná, v istom momente sa niektorí báli, že sa už nikdy nenadýchnu, že sa jednoducho udusia… Mnohí majú stále strach zo smrti. To všetko vo mne len podporilo odhodlanie pomáhať.

Prečítajte si tiež:
Operní hlasoví pedagógovia z Londýna pomáhajú pacientom po prekonaní covidu

Môj vnútorný motor je silnejší ako všetky pochybnosti. Jednak som ako dieťa istý čas chcela byť lekárkou, moja mama je zdravotná sestra, takže táto oblasť mi nie je cudzia. Pociťujem mimoriadnu zodpovednosť, keď vidím, že ľudia sa zverili do mojich rúk a dúfajú, že im pomôžem dostať sa zo zdravotných ťažkostí. Snažila som sa čo najviac si naštudovať, poriadne sa pripraviť a je úžasné, aké dosahujeme s pacientmi výsledky! Vytvorila som pre pacientov – nie len s dlhým covidom, ale aj pre astmatikov alebo pre ľudí po zápaloch pľúc – program, v ktorom raz týždenne spolu pracujeme. Je totiž dôležité zaoberať sa vlastným dychom. Je veľká chyba, že vôbec nerozmýšľame nad tým, ako dýchame. Pritom je to cesta ako zlepšiť svoje fyzické ale aj psychické zdravie.

Jana Kurucová, foto: FB J.K.

Je to komplexná problematika, no môžete vybrať niekoľko základných faktorov, na ktoré by sa mohli ľudia zamerať, ak potrebujú práve v tomto pomoc?

Dýchanie dokážeme zlepšiť zásadným spôsobom jednoduchou vecou – dýchajme nosom. Vždy! Keď príde bábätko na svet, dýcha nosom, ostaňme pri tom. Keď dýchame nosom, je väčší predpoklad, že budeme pri dychu používať bránicu, nie hrudník. Bránica totiž dokáže vtiahnuť viac vzduchu a iným spôsobom, ako keď ho vtiahneme ústami rovno do pľúc. Navyše – keď dýchame nosom, vzduch sa pri dýchaní otepľuje, prechádza nosom, kde sa zachytí podstatná časť vírusov, baktérií, nečistôt. Zatiaľ čo keď sa na ulici nadýchneme ústami, bez akéhokoľvek filtra vdýchneme rovno do pľúc všetko, čo vo vzduchu lieta… Navyše si vysušujeme hrdlo, priedušnicu, pľúca…

Treba sa naučiť dýchať nosom aj keď rozprávame, jeme, športujeme. Pri športe je dýchanie napríklad aj skvelý ukazovateľ, ktorý nás upozorní, že sme na hrane. Keď už totiž nevládzeme výkon udýchať nosom a chceme začať dýchať ústami, znamená to, že už sme za hranicou svojej výkonnosti. Vtedy treba zastať a upokojiť dych. Pri dýchaní nosom totiž máme najlepšiu možnosť vtiahnuť pomocou bránice efektívne do tela vzduch a okysličiť tak krv.

To sú skvelé rady…

Ďalšia jednoduchá vec je zistiť, či dýchame bránicou alebo hrudníkom. Treba si položiť jednu ruku na brucho, nad pupok. Druhú na hruď. Pri nádychu, by sa mala pohnúť len ruka na bruchu, tá na hrudi sa nesmie pohnúť vôbec! Vtedy viete, že máte zdravé dýchanie. Astmatici dýchajú hrudníkom, ich bránica je tvrdá, ich dych je krátky, hyperventilujú. Majú pocit, že majú málo vzduchu, majú problémy s koncentráciou, sú rýchlo unavení. Človek môže mať poľahky pocit, že nemá dosť vzduchu. Má ho dosť, otázka je, ako efektívne vchádza do nášho tela.

Jana Kurucová, foto: Simon Pauly

Dokážeme tieto nedostatky odstrániť správnym tréningom?

Všetci lekári, ktorí sa zaoberajú touto problematikou, tvrdia, že v priebehu dvoch až troch mesiacov dokáže človek znovu začať správne dýchať a používať bránicu, ktorú roky nepoužíval a má ju úplne stvrdnutú. Ja sama som ako tínedžerka bola astmatička. Potom som začala spievať, správne dýchať bránicou a už viac ako dvadsať rokov nepotrebujem užívať žiadne lieky či spraye.

Nuž, znovu ´rozdýchať´ človeka, ktorý má problémy s touto k životu nevyhnutnou činnosťou, to musí byť príjemný pocit…

Je úžasné vidieť, že pacienti sa zlepšujú nielen v dýchaní, ale že sa im vracia chuť do života! Tým, že sa naučia správne dýchať, prekysličuje sa im lepšie mozog a sú schopní opäť myslieť pozitívne! To sú úžasné pokroky. Keď dokážete byť pozitívne naladený, rozdávate úsmevy a tie sa vám vrátia.

Mnohí ľudia však majú za sebou negatívne obdobie. Slovensko prekonalo zimu, kedy sa dostali nemocnice na hranicu kolapsu. V tom čase ste boli v Nemecku, ako to obdobie vyzeralo tam?

Opatrenia boli mimoriadne prísne, ľudia to brali zodpovedne, stránili sme sa kontaktom. V posledných týždňoch sa situácia zlepšuje, opatrenia sa uvoľňujú. Sociálny kontakt ľuďom chýbal.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Deutsche Oper Berlin, 2015, Jana Kurucová (Donna Elvira), Davide Luciano (Don Giovanni), Alexandra Hutton (Zerlina), foto: Bettina Stöß

A čo situácia v kultúre?

Pred niekoľkými dňami som bola v Hamburgu v divadle, na balete. Keď ľudia začali tlieskať, mala som zimomriavky po celom tele. A bolo úžasné vidieť, ako ľudia túžia po tom, aby mohli tlieskať umelcom! Tí umelci, ktorí mali počas lockdownu stabilný úväzok v divadle, nemali problémy. Dostávali sme 80 percent platu, bolo o nás postarané. Tí, ktorým veľkú časť platu tvorilo rolovné, to mali samozrejme ťažšie. Umelci na voľnej nohe mohli požiadať o podporu od štátu. Aj v Nemecku však bolo mnoho ľudí v istých oblastiach kultúry, kde sa im nedostalo dostatočnej pomoci a pre nich to bolo ťažké obdobie. Ale po celý čas bolo zjavné, že politikom ide o to, aby kultúra ostala živá. Bez nej existovať nedokážeme.

Čo vám osobne z tohto súčasného reštartu robí najväčšiu radosť?

Že si ľudia uvedomujú, čo skutočne potrebujeme, čo nás robí lepším a čo naopak nie je podstatné. Toto obdobie nám jasne ukázalo, že ak máte materiálne veci, v takejto situácii vám nepomôžu… Pevne verím, že ľudia na to nezabudnú. Tí, ktorí skutočne precítili zmeny posledných mesiacov, sa podľa mňa do starých koľají nevrátia. Mnohí sa určite vrátia k predchádzajúcemu spôsobu života, ale je to len a len ich voľba…

Mnohí z nás za posledné mesiace stratili blízkych a mnohých to prinútilo rozmýšľať – nad čím budem uvažovať na smrteľnej posteli? Nad tým, ako som prežil svoj život s rodinou a blízkymi, v práci ktorú som mal rád, alebo nad tým, že som za život vystriedal aspoň desať áut? Nikoho neodsudzujem, každý má nárok mať svoje priority. Lenže ja som dievča z dediny, mne luxusné materiálne veci nie sú blízke, mňa dokážu uspokojiť aj maličkosti. Aj preto som si dokázala čas počas lockdownu užiť obyčajné veci – venovala som sa rodine, domácim prácam, pečeniu, vareniu…

Koncert Jany Kurucovej Europe@Home – Slovaquie, ARTE, 2021, Tahmina Feinstein, Daniel Hope, Jana Kurucová, foto: screen zo záznamu OS

Prečítajte si tiež:
ARTE koncert s Janou Kurucovou v rámci projektu Europe@Home venovaný Slovensku

Mali ste aj príležitosť venovať sa svojej práci inak, než bežným spôsobom? Napríklad viac sa zamerať na detaily, pustiť sa do skladieb, na ktoré ste dovtedy ani len nepomysleli…

Rada skúšam nové veci. Za posledné obdobie sú to také ´výlety´ do Ježibaby v Rusalke či do Santuzzy v Sedliackej cti. Je to repertoár, ktorý časom ku mne príde. Viac som sa však zameriavala na prácu s dychom, na dychovú techniku. Keď spevák zdokonalí svoj dych a má ho viac pod kontrolou, aj spev sa zlepší.

Čo sa však týka repertoáru, mám samozrejme istú víziu toho, ktorým smerom sa uberať. Niekam medzi soprán a vyšší mezzosoprán, k dramatickejším rolám. Pri cvičení by mal spevák skúšať ísť za svoju hranicu. Ak na ňu totiž netlačí, tak ju necháva stále na tom istom mieste. Na druhej strane – netreba sa ani nikam príliš ponáhľať. Ja verím v to, že ak ku mne má niečo prísť, tak to príde. To, čo mám preto urobiť, je priať si to a cvičiť. Urobiť to, čo je v mojej moci a potom sa veci, ktoré sú mi súdené, stanú skutočnosťou.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Bližšie informácie o Jane Kurucovej si nájdete na www.janakurucova.de

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár