Jana Kurucová: Najväčším umením je život sám

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ďalšia z úspešných Slovákov, ktorí reprezentujú našu krajinu na medzinárodnej opernej scéne je mezzosopranistka Jana Kurucová. Portál Opera Slovakia pripravil rozhovor s touto úspešnou Slovenskou pri príležitosti jej debutu v Opere SND, kde sa divákom predstaví v postave Rosiny v Rossiniho komickej opere Barbier zo Sevilly (premiéra 8. a 9. februára 2013). V rozhovore hovorí nielen o postave Rosiny, ale aj o opere, zážitkoch, vzťahu a prístupu k svojej profesii, ako aj o svojich plánoch.

Diváci na Slovensku už mohli Janu Kurucovú zažiť pri jej koncertnej činnosti. V roku 2006 spievala v Slovenskej filharmónii altové sólo v Rossiniho Malej slávnostnej omši (Petite messe solennelle) a v apríli 2012 na koncerte diela českého skladateľa Antonína Dvořáka Stabat Mater s podtitulom Oratórium pre sóla, zbor a orchester v banskobystrickej opere. Jana Kurucová tu prvýkrát spievala na slovenskom opernom javisku, avšak v slovenskej opernej inscenácii ešte neúčinkovala. Preto sa hosťovanie na našej prvej scéne nesie v znamení jej slovenského operného debutu. Môžeme prezradiť, že ju budeme doma vidieť častejšie. Okrem účinkovania v Opere SND 17. apríla a 14. júna (Rosina, Barbier zo Sevilly), sa predstaví aj v sólovom koncerte v rámci projektu Veľké slovenské hlasy, organizovaného agentúrou Kapos. Na koncert Jany Kurucovej so sláčikovým kvartetom a klavírom sa môžete tešiť 14. mája 2013 v historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave.

Jana Kurucova foto Anita Drobek

Jana Kurucová
foto Anita Drobek

Na javisku Opery Slovenského národného divadla debutujete postavou Rosiny v Rossiniho komickej opere Barbier zo Sevilly. S akými pocitmi vnímate svoj slovenský operný debut po desiatich rokoch účinkovania v zahraničí?

Keď som pred desiatimi rokmi odišla do zahraničia, v hĺbke svojho srdca som si priala zaspievať aj na Slovensku, ale nie kvôli tomu, že by som sa chcela zo zahraničia vrátiť, ale skôr z iného dôvodu. Som Slovenka a tu je môj domov. Čiže je to jednoduchšie, aby tu prišla moja rodina, aby som stretla ľudí, ktorých mám rada, a aby to bolo aj také, že sa človek odvďačí za to, čo som sa aj na Slovensku naučila. Napriek tomu, že som odišla do zahraničia, predsa som spev začala študovať na Slovensku. Takisto operu Barbier zo Sevilly som spoznala vo svojej krajine. Musím povedať, že som veľmi vďačná, že som sa narodila práve tu a nie v nejakej inej krajine, kde by som sa k opere tak ľahko nedostala. Spievať doma je pre mňa skôr ,,srdcovka“, ako karierizmus.

Vo februári 1968, presne pred 45. rokmi debutovala na javisku opery SND slovenská operná diva Edita Gruberová, práve postavou Rosiny, ktorá je aj vašim slovenským operným debutom na tom istom javisku. Ako to vnímate?

Editu Gruberovú si veľmi vážim, je to fantastická speváčka a veľká svetová umelkyňa. Je pre mňa česť spievať Rosinu v Opere SND a ešte aj takto symbolicky v čase, kedy celý operný svet oslavuje 45. rokov od jej debutu Rosiny na javisku Opery SND. Veľmi sa teším aj na našu spoluprácu s pani Gruberovou, kedy budeme spolu v Berlíne spievať v koncertnej verzii Donizettiho Lucreziu Borgiu.

Ako to bolo po príchode do Berlína? Kým ste boli vedená? Ktorí umelci boli vaši prví kolegovia v Berlíne?

V Berline máme veľmi dobrých korepetítorov, ktorí s vami novú rolu od začiatku nacvičia, sú rôznych národností a veľmi rýchlo som spoznala, kto je z nich na čo špecialistom, keď mám napríklad nacvičiť operu ,ktorá je v taliančine, tak idem rovno za našim talianskym korepetítorom Ugom a celá hodina prebieha v taliančine, cez jazyk sa tak ľahšie dostanem do vnímania hudby a jej frázovania a keď pripravujem niečo nemecké, tak za nemeckým pianistom, ktorý dá väčší pozor, či od začiatku dostatočne vyslovujem také tie typické tvrdé nemecké konsonanty a aj spôsob vnímania frázy je iný. A potom samozrejme náš generálny dirigent Donald Runnicles, ku ktorému idem s už naspamäť nacvičeným dielom a potom ako sa povie, sa začína robiť hudba srdcom. Z kolegov bol prvým Lawrence Brownlee, s ktorým som práve robila Barbiera ale aj v dielach, v ktorých som priamo neúčinkovala, v každom prípade som si nenechala ujsť napríklad Dianu Damrau, Violetu Urmanu, či Angelu Gheorghiu.

Gróf Almaviva - Lawrence Brownlee, Rosina - Jana Kurucová Barbier zo Sevilly, Deutsche Oper Berlin

Gróf Almaviva – Lawrence Brownlee, Rosina – Jana Kurucová
Barbier zo Sevilly, Deutsche Oper Berlin

Po prvýkrát zažijete aj reakcie slovenského publika, máte nejaké očakávania od slovenského publika?

Vôbec neviem, ako bude na mňa naše slovenské publikum reagovať, na Slovensku sa, aspoň teda podľa môjho pocitu, opera vníma ako ,,vážna hudba“. Často krát premýšľam, prečo sa to volá vôbec vážna hudba, lebo už len slovo ,,vážna“ je pre mňa veľmi ťažké a mnohých bežných ľudí toto slovo aj odrádza. Vyvoláva v nich pocit, že táto hudba nie je pre nich, že je len pre skupinu intelektuálov. Taktiež ponímanie opery ako vážnej hudby nadobúda pocit vnímania opery ešte v tom historickejšom šate. Veľakrát ľudia, ktorí nechodia do opery a ešte nezažili modernizmus práve toho hereckého pohybu, majú predstavu stojacich spevákov s veľmi veľa kilami, ktorí len pohybujú rukami, čo je samozrejme prežitok. Mňa by potešilo, keby nás ľudia brali ako úplne normálnych ľudí, ktorí nosia na skúškach staré veci, keďže sa niekedy aj váľame po zemi a pod., len my pri tom spievame. Takže neviem ako ma ľudia pri Barbierovi príjmu, lebo tam mám niekoľko vecí, kedy napr. spievam ťažké koloratúry a skáčem po posteli ako na trampolíne a spievam v podstate vo vzduchu. Ja iba dúfam, že sa tie historické ľady ponímania opery roztopia práve takýmto ľahším poňatím diela, tým nechcem povedať, že ho budeme znehodnocovať, len mu zoberieme ten „vážny charakter“ a dáme mu radšej taký ľudský.

Verím, že sa diváci zabavia a že si dovolia aj v opere poriadne sa zasmiať a nebude to iba o tom, že si oblečú najdrahšie šaty a splnia spoločenskú povinnosť, ale ich to vtiahne do deja a tam sme už dôležití my speváci. Tu je dôležité, aby sme si nemysleli, že sme tí najúžasnejší speváci na svete, ktorí sa len postavia a budú robiť nejaké „divizmy“, ale aby sme si uvedomili, že spevák je jedným kolieskom z celej opernej „mašiny“, a že to koliesko má fungovať super a nie len v speve. Každé jedno koliesko sa nemôže vystatovať nad ostatnými kolieskami, lebo potom sa naša mašina rozbije. V hereckom povolaní musí fungovať, aby vzťahy medzi postavami na javisku boli také naozajstné. Keď je Figaro môj kamarát, tak je jedno či ho hrá kolega A, alebo kolega B, je to jednoducho pre mňa kamarát v krokoch, v pohyboch, pohľadoch, v úsmevoch. Vtedy je to živé, dynamické a divák sa okamžite vnorí do deja a zrazu je zo svojich vlastných myšlienok a problémov preč. Aby to nebolo len o tom, že teraz príde tá najznámejšia ária Una voce poco fa, a pozrieme si ako tá speváčka robí koloratúry. Pán režisér si vymyslel, že ja budem pri tejto árii na hojdačke a budem sa hojdať. Bola by som veľmi rada, keby sa nám to podarilo a spojili herectvo s hudbou, lebo keby nám išlo len o ten spev, tak nemusíme ísť do divadla a pustíme si hudbu rovno z CD. Toto je najkrajšie na opere, že ideme do divadla, počujeme ju a vidíme, lebo náš veľký podnet je cez oči a samozrejme cítime atmosféru a vibráciu hudby.

Operné spievanie je technicky veľmi náročné. Spomínali ste spev pri skákaní, či na hojdačke… Ako sa dá skĺbiť herectvo so spevom? Snažíte sa nájsť cesty na docielenie tohto synchrónu?

Ja som za všetko, aj za každú srandu, ktorá má nejaký zmysel, ktorá tomu dielu pomôže a ktorá napr. v komédiách odľahčí, aby to nebolo príliš vážne. Rosina je dievča, ktorá má možno nejakých 15-16 rokov, tak sa predsa nemôže pohybovať ako žena, ktorá už má dve deti a má napr. 50 rokov. Myslím si, že všetky rozpohybované árie, duetá alebo frázy veľmi pomáhajú charakteru takého mladého dievčaťa. Samozrejme viem, že je to náročné, ak musím skákať a do toho spievať, pretože telo to v podstate ešte nepozná a nemá to v takejto kombinácii zažité. Tu si musím a aj chcem vytvoriť systém, ako to zvládnuť. Napr. keď skáčem na posteli, tak odraz od postele vyvolá v mojom tele nejakú energiu a ak túto energiu prenesiem do spievania, tak sa mi koloratúra odľahčí. Je to akoby opakovaná vlna, ktorá sa mi prenesie cez telo a ak si to takto uvedomím, tak je to pre mňa skôr pomoc, ako keby som len stála. Najťažšie je to nacvičiť a trénovať tak dlho, pokiaľ sa mi to nestane automatickým a prirodzeným. Tu musím mať veľmi ukontrolovaný pohyb so spevom a s dychom už pri skúšaní, potom sa to dá zvládnuť.

Čiže na tom pracujete?

Cvičila som to viackrát a človek si na tieto veci musí nájsť systém. Som toho názoru, že na takéto veci potrebujeme minimálne dva týždne intenzívneho cvičenia. Ak to po dvoch týždňoch nejde, tak vtedy sa to nedá urobiť, ale zatiaľ som nezažila ani jednu situáciu, aby som to, čo si režiséri vymysleli a čo má zmysel, nezvládla. Aj vo vedeckých časopisoch sa píše, že človek potrebuje približne dva týždne na to, aby sa preučil niektoré návyky, či už dobré, alebo zlé, alebo aby si na niečo nové zvykol, či zorientoval sa. Je to ako keď sa aklimatizujete v novom prostredí, alebo prídete do nového zamestnania. Celý organizmus potrebuje svoj čas, aby najskôr spoznal to, čo má robiť, rozložil si to pre seba a potom sa to upevní, alebo nie. Vždy to nové akoby nabúralo nejaký zažitý systém, v ktorom fungujeme. Potom sa ten systém zbúra, zrazu to vôbec nejde a potom keď začneme stavať niečo nové, zrazu to tam je.

Je to také neuveriteľné, že človek sa niečo doslova drví, potom to odspieva a všetko je ešte také horúce. Následne to nespieva napríklad aj mesiac, potom príde na predstavenie a zistí, že to tam stále je. Je to akoby nejaký program, ktorý si človek naprogramuje do svalov, samozrejme, keď sa tomu vážne venoval, každý deň cvičil a uvedomoval si všetky súvislosti a ako využije energiu. Potom sa na to dá veľmi spoľahnúť. Je úžasný pocit, keď vedome pracujem s mojimi svalmi a s energiami, ktoré dokážem nanovo vyvolať a môžem sa potom na to spoľahnúť. Človek vie aj rozvinúť svoju voľnosť.

Jana Kurucová v skúšobni Opery SND s Otom Kleinom foto: Ľudovít Vongrej

Jana Kurucová v skúšobni Opery SND s Otom Kleinom
foto: Ľudovít Vongrej

Čo v prípade, ak vám nejaký pohyb nevyhovuje?

Ak mi režisér povie, že by som mala urobiť nejaký pohyb a ja, ak mu chcem argumentovať, že mám pri tom ťažký tón a že sa to nedá, tak sa mi vynoria myšlienky. Mám tam nejaký stres, že ten tón neviem zaspievať? Som tam nejako príliš kŕčovitá, že sa nedokážem uvoľniť, aby som urobila nejaký pohyb? A potom sa na to pozerám inak a hľadám cesty, ako sa uvoľniť. Nakoniec ma pohyb alebo gesto, ktoré chce režisér, a ktoré mi pri prvej skúške pripadali byť veľmi ťažké, privedú k myšlienke ako by som ten stres alebo tlak dokázala odľahčiť, aby mi práve ten pohyb odľahčil strach z nejakej ťažkej pasáže. Zrazu sa to úplne uvoľní a keď je človek uvoľnený, tak príde fráza a nakoniec je to k dobru veci. Človek si takto prestane robiť vlastné bariéry a oslobodí sa z kazajky, ktorú si sám vytvoril. Čiže rada zdolávam prekážky.

Spomínali ste premiéru. Ako vnímate opernú premiéru?

Ak kolegovia skúšajú novú operu a ja v nej nehrám, tak si najradšej prídem pozrieť až také štvrté, piate predstavenie. Premiéra je výnimočná tým, že sa na ňu všetci sústredia, všetci sa snažíme urobiť to čo najlepšie. Myslím si, že premiéra je výsledok snaženia sa celých týždňov našej práce, ale je to horúce a polievka sa je najlepšie, keď je trochu menej horúca. Ona vonia super, ale môže sa na nej aj popáliť. Tým, že sú ľudia po celom skúšobnom procese aj vyčerpaní, je to trochu nebezpečné. Mám rada, keď sa veci usadia.

V Bratislave debutujete Rossinim. Ako by ste opísali Rossiniho hudbu?

Rossiniho hudbu mám veľmi rada. Ak by som ju mohla k niečomu prirovnať, tak jeho hudba pracuje ako nejaká obrovská ,,mašina“, má taký vlastný charakter. Keby som si mala predstaviť finále prvého dejstva v Barbierovi zo Sevilly, vybavím si možno nejakého inžiniera, ktorý robí obrovský stroj, nejaký vynález budúcnosti. Začne to stlačením tlačidla a stroj začne pracovať, až sa rozbehne naplno akoby sa ani nedal zastaviť. Rossiniho hudba dáva veľmi veľký priestor spevákovi. Napíše napr. dve slohy, alebo dve frázy do ktorých vloží základnú melódiu a spevák už automaticky prvú slohu zaspieva originálne a druhú si dozdobí podľa toho, ako ovláda svoj hlas. Každý spevák si musí hľadať svoje polohy, v ktorých sa cíti dobre a dokáže tieto koloratúry (skupinky ozdobných nôt), čo najlepšie zaspievať.

Ako sa vytvoria konkrétne koloratúry?

Ako som povedala, každý spevák si musí nájsť koloratúry vhodné k svojmu hlasu. Ak by sa mi napr. páčila koloratúra, ktorú používa niektorá moja kolegyňa, nemuselo by sa mi to dobre spievať, preto si koloratúry hľadám sama. Keď som v Berlíne pracovala s korepetítormi a mali sme pasáže, kde by sa koloratúra hodila, alebo som mala pocit, že sa mi tam hodí nejaký nazvime to „citový úlet“, tak sme sa snažili nájsť, čo by sa pre môj hlas najlepšie hodilo. Pri nácviku som vždy skúšala, improvizovala tak, ako to momentálne cítim, ale samozrejme v konkrétnom harmonickom poňatí. Tieto koloratúry, ktoré mi sedia a sedia aj v súlade s harmóniou si okamžite zapíšem a fixujem. Toto je podľa mňa to najkrajšie tvorenie a čím viac sa zaoberám Rosinou, tým viac sa mi otvárajú možnosti, vytvárať nove koloratúry.

Barbier zo Sevilly, Opera SND Jana Kurucová (Rosina) foto: Anton Sládek

Barbier zo Sevilly, Opera SND
Jana Kurucová (Rosina)
foto: Anton Sládek

Čiže tento tvorivý proces je stále živý? Neznamená to, že máte niekoľko vzorov rossiniovských koloratúr, ktoré používate?

Používam zmes koloratúr, ktoré som používala aj dávnejšie, lebo viem, že sa mi spievajú dobre a že sú aj náročné, ale niektoré, takých povedzme dvadsať percent napr. po polroku mením, aby som si árie jednoducho spestrila, aby tam bolo stále niečo nové, to ma udržiava viac v koncentrácii. V niektorých pasážach si proste poviem, že tu by mohla byť nejaká iná. Je oveľa ľahšie vymýšľať si koloratúry, keď už máte hlboko vštepenú harmóniu, v ktorej sa pohybujete. Potom si môžete dovoliť aj experimentovať. Čím dlhšie spievam, tým viac si sama na vlastnej koži uvedomujem, že sa každý deň znova spoznávam a napríklad o taký týždeň dva nachádzam niečo nové, neobjavené.

Ako vzniká v tvorivom procese koloratúra? Existujú nejaké vzorce, náčrty?

Ja si myslím, že už úžasný vzorec je samotná originálna Rossiniho hudba. Jeho hudba podáva štruktúru, ako by koloratúra mala vyzerať. Vychádza to z jeho zápisu. Napríklad koloratúra v Rossiniho hudbe je priradená na jeden hlavný tón, ktorý je potom rozložený na tri, alebo na štyri, ktoré idú za sebou zhora dole alebo naopak, v sekundovom behu. Alebo sú to koloratúry rozložené do akordov, či je to kvintakord, alebo akord rozložený do oktáv, alebo sú to rôzne ozdobné obraty napr. v terciách dole, či ako trilok a rôzne iné.

Zdobená hudba nie je typická len pre Rossiniho. Je to taktiež baroková hudba, či hudba klasicizmu a samozrejme predverdiovské obdobie belcanta zastúpené Bellinim, Rossinim a Donizettim, ktorá dáva priestor pre virtuózne koloratúrne spievanie. Dajú sa koloratúry rôzne zadeliť či už ku konkrétnym autorom, či obdobiam? Je rozdiel napr. medzi barokovou a rossiniovskou koloratúrou?

Samozrejme, ten rozdiel tam je. Ale rossiniovske spievanie má z môjho ponímanie dosť blízko k barokovému virtuozizmu. V barokovom štýle je dosť striktné nepoužívanie glissanda. Všetko sa interpretuje presnejším a rovným tónom a aj rôzne skoky sú oveľa čistejšie. Hudba baroka nemá napr. glissandový romantický oblúk. Tým, že je baroková hudba presnejšia, tak aj koloratúry sú tam viac-menej výraz techniky, alebo virtuozity hlasu, ktoré sú doslova až inštrumentálne. V rossiniovskom štýle je samozrejme aj toto, ale za koloratúrou už nie je len technika hlasu. Medzi týmito obdobiami prešiel určitý vývin a pod koloratúrou v období belcanta je už aj voľnejšie cítený podtext a náboj príbehu. Cez koloratúru sa vyjadrí aj emocionálny charakter slova. Baroková hudba je viac ornamentálna, ozdobná, kde sú árie, ktoré majú ukázať virtuozitu a charakter hlasu, takže v nich až tak veľa romantiky, alebo hlbokého citu nepociťujem. Ale ono sa to nedá presne razantne oddeliť, keďže vývin je plynulá záležitosť ako napr. niektoré Händlove opery sú skutočné úžasné, čo sa týka charakteru, ale tie koloratúry už majú konkrétny citový charakter, hlavne sú to tragickejšie veci.

Spievanie Rossiniho hudby a celkovo jeho štýlu je technicky veľmi náročné. Nestane sa vám niekedy, že sa napr. zle nadýchnete a zrazu si uvedomíte, že koloratúru, ktorú tam bežne vkladáte v danom momente nezaspievate, ale musíte ju okamžite ,,za behu“ nahradiť inou?

Toto sa mi stane málokedy, lebo ako som už spomínala, Rossiniho hudba je ako taká mašina, a človek v priebehu spievania ani nemá čas na premýšľanie. Keď sa postavu učím, tak sa neučím iba koloratúry, ale učím sa celé frázy a dych, ktorý je najdôležitejšou súčasťou cvičenia. Všetky nádychy si skúsim už presne zadeliť, zafixovať a zautomatizovať. Pre mňa to bez toho nejde. Ak by som to tak necvičila hneď od začiatku, išla by som sama proti sebe.

Vo vašom repertoári sú operné postavy prevažne mozartovské a rossiniovské mezzosopranové role. Je nejaká operná postava mimo váš obor, ktorú obdivujete až natoľko, že by ste si ju radi zaspievali?

Hneď môžem povedať, že je to Madama Butterfly. Táto postava má niektoré pasáže z môjho pohľadu až nebeské. Napríklad hneď v prvom vstupe, keď vchádza na javisko spolu so zborom a spieva vo vysokých tónoch. Obdivujem a je pre mňa zároveň fascinujúce, keď spieva vysoké tóny.

Ako sa staráte o svoj hlas?

Najťažšie pri speve je uvoľniť sa, aby sa rezonančné priestory otvorili a aby sa otvoril dych. S mojou profesorkou spevu z Berlína stále na sebe pracujem, lebo ja som typ, ktorý si nepovie, že už zjedol celú múdrosť sveta o speve, keď viem zaspievať výšky, aj hĺbky a že si ľahnem na gauč a nepotrebuje ísť na hodinu. Ja mam skôr pocit, že ešte stále stojím na začiatku objavovania, čoho je ľudský hlas vôbec schopný. Keď som v Berlíne, tak mám hodinu aspoň raz týždenne, kde sa práve snažíme hlas nie nejako umelo posadzovať, ale odbúravať, čo narúša a uvoľňovať. Keď začíname spievať, nezačíname hneď hlasovými cvičeniami, ale uvedomujeme si uvoľňovanie a otvorenie tela. Hlas príde až potom ako čerešnička na torte, keď je telo pripravené na spev. Celá torta sa vystavia zo svalov v tele, z rezonančných priestorov, ktoré človek dokáže dychom otvoriť. Ak aj prídem ráno o deviatej ku klavíru, tak zatiaľ ho nechám ešte na pokoji a začnem strečingom. Sú dni, kedy sa treba viac uvoľniť a zasa naopak, len treba poznať vlastné telo. Takisto ráno nie je kapacita dychu až taká veľká, ako keď si urobím nejaké dychové cvičenia. Týmito dychovými cvičeniami si uvedomím nielen dych, ale aj všetky možné rezonančné priestory. Dôležité je nájsť si individuálne cesty na tvorenie tónu a práce s ním. Je nádherné spoznávať možnosti a vývin vlastného hlasu a ja sa teším na ďalšie prekvapenia, ktoré mi toto povolanie prinesie.

Jana Kurucová, Opera SND foto: Ľudovít Vongrej

Jana Kurucová, Opera SND
foto: Ľudovít Vongrej

Dávate si pozor aj s hovorovým hlasom?

Mám nízko posadený hovorový hlas a predtým mi vždy hovorili, že ho nemám v maske a že speváčka zo mňa nikdy nebude. Snažila som sa aj pri hovorení dostať hlas do masky, ale končilo to katastrofou, lebo som to robila umelo a nebolo to môjmu hovorovému hlasu prirodzené. Cez všetky moje skúsenosti som doposiaľ prišla na to, že keď si rozohrejem moje telo, tak hlas sa automaticky posúva do masky. Nechcem, aby to mnohí brali ako presný popis spievania. Je to individuálne a na to čo každému vyhovuje musí spevák prísť sám.

Na čom momentálne pracujete?

V prvom rade ma čakajú tri nazvala by som to experimenty. Prvý je Wagner (Majstri speváci norimberskí), ktorého som ešte v živote nespievala, okrem niekoľkých piesní. Dosť dlho som nad tým uvažovala, dlho som mala aj predsudky, ktoré má človek samozrejme vtedy, keď sa v niečom nevyzná. Ak sa v tom vyzná, je reálnejší a vie povedať áno, alebo nie. Dlho som uvažovala, potom som si to vypočula a zisťujem, že postava Magdaleny, ako aj celá opera, nie je až taká typická, ako napríklad Prsteň Niebelungov. Majstri speváci norimberskí sú skôr ako singspiel. Je to viac hravé, dialógové. Aj moje pasáže sú vyslovene dialógové vety, kde nie je orchester až taký silný a to znamená, že ak mám rýchlejšiu dialógovú vetu, nedokážem ako spevák vyvinúť obrovskú masu tónu, lebo na to nie je čas. Speváci to musia spievať odľahčene, aby ten text napredoval. Dohodla som sa s našim generálnym dirigentom Donaldom Runniclesom, že sa pripravím, potom mu predspievam a on sa vyjadrí. Keď mám čas, cvičím aj tu v Bratislave. Ak povie, že je to ešte priskoro, tak to necháme, ale aj tak som vďačná, že mi túto postavu ponúkli, pretože som sa viac začala zaoberať hrudným registrom, čo nie je nikdy zlé a pomôže to vývinu hlasu.

Druhý experiment bude v apríli 2013, a to koncertné prevedenie Donizettiho opery Lucrezia Borgia s Editou Gruberovou v Berlíne, takže sa veľmi teším. Už som si ju prešla a môžem do nej vložiť aj niečo z mojej rossiniovskej aj mozartovskej skúsenosti, ale pociťujem, že Donizetti je ako to volám ja, iný druh „mašiny“.

A tretím experimentom je Donna Elvíra, ktorú momentálne skúšam a ktorá ma čaká už budúci rok v Berlíne, tak uvidím.

Donna Elvíra je sopránová postava, prečo vám ju ponúkli?

V mozartovej opere Don Giovanni bolo zvykom, že Zerlina bola obsadzovaná vysokým koloratúrnym sopránom, alebo ľahkou subretou a teraz je moderné, že sa často obsadzuje mezzosporánom. Tiež som to spievala veľakrát. Ono sa to tak strieda s Donnou Elvírou, ktorá predtým tiež bola ako soprán a zrazu túto postavu spieva už veľa mezzosporanistiek. Cítim, že táto postava sa dá zvládnuť rozsahovo, ale dĺžkou role a počtom árii je už na takej mojej hrane. Donnu Elvíru skúšam už rok, ale veci, ktoré v izbe alebo na skúšobni fungujú, nemusia fungovať na javisku. Na javisku je to iná energia a hlasitosť než pri skúšaní. Izbovú verziu musím postupne preniesť na skúšobné javisko a zo skúšobného javiska zasa na veľké javisko. Je to akoby balón, ktorý musí spevák nafúknuť a zväčšiť do javiskovej podoby. Na toto zasa telo potrebuje čas, aby si zvyklo. Som veľmi rada, že vedenie Deutsche oper v Berlíne je ku mne ohľaduplné a ak poviem, že sa na túto rolu ešte necítim, tak ju nebudem musieť robiť. Každopádne to chcem skúsiť. Podľa môjho názoru, ak má spevák debutovať v nejakej postave a urobil pre to všetko v možnostiach, ktoré momentálne má a ani tak to nestačí, tak je podľa mňa najhoršie, ak tú rolu napriek tomu urobí. Často krát si z takto predčasne zaspievanej postavy vytvorí veľa bariér a strachu. Je lepšie povedať nie, ak po určitom čase cvičenia vidí, že je to ešte príliš skoro, ako ďalšie roky po tomto strese ťažko pracovať na tom, aby sa postava odľahčila. Je to v podstate rešpekt pred dielom, postavou, ale aj rešpekt voči samej sebe. Spevák musí rešpektovať svoje vlastné hranice a nechcieť všetko naraz. Aj okolie vycíti, že to spevák nezvláda.

Opera v Berlíne pripravuje novú inscenáciu Nabucca. Viem, že vás oslovili spievať Fenenu.

Áno, od septembra budeme robiť novú produkciu Nabucca, kde by som mala spievať Fenenu. Pre mňa bude veľmi zaujímavý rozhovor s režisérom aj s dirigentom ako oni ponímajú Fenenu, či tak ako sa často krát stretneme s obsadením dramatickejšieho mezzosopranu, čo nie som, alebo vychádzame z toho, že to budem robiť mojim lyrickým hlasom, lebo v podstate nevieme ako znel presne hlas prvej Feneny, keď ju Verdi skomponoval. V každom prípade je Fenena nevinnou mladou ženou a považuje sa za mladšiu Abigajlinu sestru. Je prvýkrát zaľúbená, má skôr úprimný charakter a jej ária je nádherná smutná modlitba, kde sa lúči, so všetkým čo je jej drahé. Musí to byt spievané veľmi dramaticky? Myslím si, že na javisko môže prísť Fenena ako mladá citlivá žena. Čiže ak prijme realizačný tím moju podobu Feneny, tak v tom nevidím problém, keďže ma na to oslovili.

Spevák prechádza počas svojej kariéry svojim vývojom. Určité veci sa vyvinú prirodzene, určité si musí interpret akoby nasmerovať. Ako vidíte vaše ďalšie smerovanie?

Chcela by som od Mozarta a Rossiniho smerovať k Straussovi, kde sú najväčšie postavy a to v Gavalierovi s ružou a Skladateľ v opere Ariadna na Naxe. Sú to postavy, ktoré by som si veľmi rada zaspievala a ak by ma niekto oslovil, okamžite prijmem túto ponuku. Sama od seba po kúskoch veľmi rada skúšam rôzne postavy a takto sa s nimi zoznamujem. Človek na nich pracuje a má ich rozrobené. Je to možno ako keď maliar maľuje obraz niekoľko rokov a postupne dozrievaním a s odstupom času obraz dotvára rôznymi detailmi. Čiže ak už mám niečo s čím sa dopredu zoznamujem, môžem na tom začať reálne stavať. Napr. Rossiniho opery viem vystavať rýchlejšie, lebo poznám architektúru jeho hudby a teraz objavujem architektúru Richarda Straussa.

Prezraďte našim čitateľom niečo o sebe. Máte radi okrem opery a hudby aj iné druhy umenia?

Mám rada každé umenie. Svet vidím jednak reálnymi očami, čo vyplýva z mojej dennodennej prípravy, pracovitosti a hlavne disciplíny, a druhý môj pohľad na svet je čisto umelecký. Vidím umenie v ľuďoch, v tom ako sa pohybujú, ako gestikulujú, čo majú oblečené. Rada si zájdem do divadla, do galérie. Takže áno, mám veľmi rada aj iné druhy umenia. Aj keď najväčším umením je život sám.

Aké sú vaše mimo umelecké záujmy?

Obrovské obohatenie nášho sveta je učenie sa rôznych jazykov. Je úžasné rozumieť ľuďom, naučiť sa pochopiť ich zmýšľanie prostredníctvom ich jazyka. Aj teraz som sa napríklad začala učiť po čínsky a je to úžasné, že sa učím písať čínskym symbolom. Verím, že keď pokročím, prečítam si aj nejakú knihu v znakoch, lebo podľa mňa to musí byť úplne niečo iné, ako keď sa číta klasický písaný text. Totižto čínske myslenie, ktoré majú pri tvorení viet je iné, a nie ako my ho poznáme napr. v európskych jazykoch. Napríklad oni nemajú výraz na slovo pondelok. Oni povedia prvý deň z týždňa a pod. Fascinuje ma, keď teraz objavujem a spoznávam čínsky jazyk, aj keď samozrejme, že čínsky nikdy perfektne hovoriť nebudem. To, že sa človek zoznámi s cudzím jazykom, príde do tej krajiny a osloví ľudí ich materinskou rečou, je určitý rešpekt pred tým obyvateľstvom a ich kultúrou a ľudia sa začnú okamžite prirodzenejšie a autentickejšie správať. Inak mojim veľkým hobby je aj šitie oblečenia.

Prečo sa učíte po čínsky?

V auguste by som mala byt mesiac v Pekingu, kde budem spievať Cherubina (Figarova svadba). Ak príde ponuka z krajiny, kde som ešte nebola a v ktorej majú úplne iný jazyk, ktorý neovládam, tak sa s ním zoznámim. Ako prvé si vygooglim na internete obrázky, aby som vedela ako to tam vyzerá a potom smerujú moje kroky do kníhkupectva a kúpim si jazykovú knihu. Vôbec to nevnímam ako nejaké „drvenie sa“ , ja som už od malička veľmi zvedavá a je to pre mňa skôr zábava. To, že viem jazyky ma obohacuje aj pri mojej práci. Bolo by mi veľmi neprijemne, keby som nepoznala preklad textu, ktorý spievam.

Ako je to s vami a napríklad s bežným životom a povedzme napríklad s domácimi prácami?

Ja som bola veľmi dobre vedená mojou maminou, lebo je zdravotná sestra a dosť často sa stalo, že bola celý deň v práci, takže ak sme si aj doma ako deti urobili neporiadok, pred príchodom maminy sme už mali upratané. Už ako jedenásťročná som začala piecť a tým pádom, že som bola najstaršia dcéra, aj som niečo navarila. Čiže som taký praktický človek. Ráno veľmi rada skoro vstávam, v lete ešte skôr, v zime neskoršie a hlavne multitasking. To znamená, že keď ráno vstanem, hodím prádlo do pračky, zapnem kávovú mašinu, umývam sa, pripravujem noty a všetko mám naplánované tak, aby som zbytočne nestrácala čas, mala všetko, čo treba porobené a mohla sa plne venovať mojej práci a koncentrovať sa na hudbu a spev. Mám rada, keď môžem robiť viacero vecí naraz, napríklad volám po nemecky a paralelne píšem email po slovensky, pozerám film a stále pribieham k sporáku…

Jana Kurucová, Juraj Holý, Barbier zo Sevilly, Opera SND foto: Ľudovít Vongrej

Jana Kurucová, Juraj Holý, Barbier zo Sevilly, Opera SND
foto: Ľudovít Vongrej

Videli ste aj nejaké predstavenia v Opere SND?

Videla som Bohému a Traviatu a ak sa dnes podarí skôr skončiť skúšku, chcela by som si pozrieť Toscu, keď aj nie celú. Bolo pre mňa veľmi smutné, že na tieto predstavenia prišlo veľmi málo ľudí. Mňa by skutočne veľmi potešilo, aby sa na Slovensku z vážnej hudby stala ľudská hudba. Aby si ľudia nepovedali, ideme na operu s myšlienkou vážnej chvíle. Je ale veľmi ťažké zmeniť myslenie ľudí, ktorí si zafixovali nejakú myšlienku, ak to nechcú. Dnes sa opera posúva bližšie k ľuďom a modernejšie inscenácie sú už viac prispôsobené dnešnému životnému štýlu. Speváci sú hercami a nie len stojacimi spevákmi s veľkými nudnými gestami. Verím, že otvorení ľudia, ktorí dostanú možnosť vidieť niečo iné, zmenia svoj názor aj keď majú aj nejakú zahrdzavenú myšlienku. Ak si človek dá pred seba nejakú myšlienkovú bariéru a celý život bude tvrdiť, že je to jednoducho tak aj napriek tomu, že možno ani nevie, či to tak skutočne je, ukracuje samého seba. Otvorených ľudí osloví a obohatí, ak uvidia operu, kde je to iné, nové a skutočne dobre zinscenované.

Čiže odporúčam, aby ľudia prišli, uvideli, vyskúšali operu a až potom si utvorili názor. Netvrdím, že všetci musia mať operu radi, ale väčšinou ju už dopredu odsúdia. Tu v Bratislave sa hrá dosť opier od Pucciniho a možno by som nových operných divákov a neskôr možno aj veľkých operných nadšencov nalákala práve na jeho opery. Ja to volám, že je to napínavá filmová hudba. Najdôležitejšie je starať sa o deti a vštepiť im operu ako prirodzenú súčasť hudobnej žánrovej palety. Deti by mali operu zaradiť nie ako okrajový žáner, ale ako rovnocenný žáner s ostatnými.

O to viac som prekvapená, že na predstaveniach bolo málo ľudí aj napriek tomu, že máme vynikajúcich spevákov. Ľudia si ani neuvedomujú, akých máme špičkových umelcov, či už v súčasnosti, alebo, tých, ktorí tu boli pred nami. Slováci by mali byť na svojich spevákov pyšní ako napr. Taliani, alebo Nemci. Nie je nič ľahšie, ako byť pyšní na to čo máme bez toho, aby sme museli niečo pre to robiť, lebo už to tu je. Môžeme byť pyšní na operných spevákov podobne ako aj na hokejistov.

Ako je to v Berlíne s detským divákom?

V Berlíne máme veľmi veľa detských predstavení. Dokonca sa pre deti hrá aj Wagner, v upravenej a skrátenej, napr. 40-minútovej verzii. Deti sú do predstavení zapájané, sú to skvelé projekty. Pre dieťa nemôže byť predstavenie príliš unavujúce, lebo deti sa nevedia tak dlho koncentrovať. Tu sa treba detským divákom prispôsobiť, aby odišli so zážitkom a nie otrávení. Deťom sa treba prispôsobiť aj pri ich ponímaní sveta. Netreba vymýšľať super moderne prepracované réžie. Čo sa mnohokrát nám dospelým zdá gýčové, to sa deťom páči, tak prečo im to máme brať? Prečo niekedy aj my dospelí nevidíme svet tak „gýčovo“. Prečo ak nejaký chalan príde na letisko čakať dievča s kvetmi, ostatní povedia, že je trápny, ale v kútiku duše každé dievča po tom túži. Takto sa ukracujeme my dospelí a o to ukracujeme aj deti. Na detských predstaveniach v Berlíne je vždy veľmi veľa detí a predstavenia žijú. Ak príde na javisko napr. drak, oni to prežívajú. Ak napr. hráme Janka a Marienku od Humperdincka, sme v lese a otvorí sa Ježibabin dom. Ježibabu nie je vidno, ale vidno len veľa darčekov a my ich nosíme z domu von, otvárame ich. Sú tam sladkosti a zrazu vidíme najväčší darček, otvoríme ho a odtiaľ vybehne Ježibaba. Keď to vidia deti v hľadisku, majú vypúlené oči, prežívajú to a z hľadiska aj počujeme ako nám radia, aby sme utiekli a toto je to, čím dokážeme lákať detí do divadla. Pre nich sa opera stáva prirodzeným hudobným žánrom.

Prečo ste si v Bratislave pozreli práve Traviatu a Bohému?

Nebol to špeciálny výber, bola som tu, mala som voľno a neskúšali sme Barbiera. Nakoniec som nemala o čom premýšľať či ísť alebo neisť, sú to dve vynikajúce operné diela. Koniec koncov, Traviatu som počula ako prvú operu v mojom živote a vtedy som sa do opery okamžite zamilovala. Mala som vtedy štrnásť rokov a rozhodla som sa, že by som chcela študovať cirkevnú hudbu, lebo kontakt s operou som ešte vôbec nemala. Moja mamina je zdravotná sestra a tak jej jeden lekár, veľký milovník opery pre mňa požičal platňu Traviaty s Mariou Callas. Je tomu šestnásť rokov a keď si zavriem oči, vidím, akoby to bolo dnes. Ležala som v kuchyni na gauči a na chladničke sme mali starý gramofón. Bol víkend, večer, a moja rodina bola vo vedľajšej miestnosti, kde pozerali film. Neviem, kde bola vo mne pohnútka zobrať si tú platňu, vypnúť v kuchyni svetlo a pustiť si ju. Ako som ju počúvala, preniesla som sa do úplne iného sveta, slzy mi tiekli od dojatia z hudby. Keď Maria Callas začala spievať È strano… È strano, medzitým tie tichá, kde Callas dýchala a ja som cítila silné emócie. Tak isto aj Pucciniho diela sú pre mňa veľké emócie.

Ja osobne mám určité operné miesta, ktoré počúvam dookola a neviem sa ich vynapočúvať, máte aj vy takého operné vychytávky?

Veľmi dobre poznám takéto nekonečne počúvacie operné miesta. Jedným z nich je O soave fanciulla, alebo napr. duet z Madama Butterfly na konci prvého dejstva Vogliatemi bene. V Tosce mám zasa dve pasáže a to keď začína spievať Scarpia: Orsù, Tosca, parlate…, kedy to vo mne hrá emóciami a druhá je, keď príde Spoleta a povie Scarpiovi Bonaparte è vincitor, do toho v orchestri zahrajú trúbky a zrazu Cavaradossi zaspieva Vittoria! Vittoria! Ak už toto nevtiahne poslucháča, tak už potom neviem. Niekedy to aj využívam, keď som unavená zo skúšok a viem, že potrebujem cvičiť, niečo ešte dopracovať. Od únavy je niekedy ťažké postaviť sa a prinútiť k niečomu. Bolo by zasa skreslené myslieť si, že sa nám chce stále spievať. Tiež sme ľudia a denný život je aj o niečom inom. Takže ak chcem ešte robiť, navodím sa tým, že si pustím koniec s Madama Butterfly, alebo koniec z Belliniho I Capuleti… A už ma to naštartuje, nadľahčí a môžem znova pracovať.

Hovorili ste, že máte radi, keď sa už dielo reprízuje a odíde premiérové napätie. Aké máte pocity pred vašim slovenským operným debutom na javisku SND? Bude pre vás táto premiéra niečím iná? Ako sa vám pracovalo v kolektíve slovenských umelcov v SND?

Ja sa tu cítim veľmi dobre, mám super kolegov, s ktorými sa navzájom povzbudzujeme a čo je hlavné už pri posledných skúškach, tak to je či máte v orchestrisku usmievajúceho sa alebo mračiaceho sa dirigenta, my ich máme našťastie hneď dvoch usmievajúcich. Toto obdobie môže byť aj veľmi stresujúce, lebo každý to chce urobiť čo najlepšie a všetci sme už trochu unavení, takže udržať dobrú atmosféru je veľmi dôležité. Inak si musím zvykať na priestory, ktoré sú oveľa menšie ako som teraz zvyknutá, ale ma to svoje útulné čaro. A samozrejme začínam pociťovať už to také povestné premiérove napätie, ale to patri k tomu a ja sa už veľmi teším.

Ďakujem za rozhovor

 

Jana Kurucová foto: Anita Drobek

Jana Kurucová
foto: Anita Drobek

Jana Kurucová, mezzosoprán

Pochádza z malej dedinky Tvarožná pri Kežmarku, študovala odbor Cirkevná hudba, dirigovanie a spev na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici. Neskôr absolvovala pedagogické minimum v opernom speve na konzervatóriu v Bratislave. Následne získala dvojročné štipendium na Univerzite hudobného a dramatického umenia v Grazi (Rakúsko). Tu študovala operný spev u Agathy Kania a Gottfrieda Hornika. Jej prvé kroky na opernom javisku boli úlohy v Mozartových operách (Druhá dáma v Čarovnej flaute a Ramiro v Záhradníčke z lásky)

V sezóne 2005/2006 bola členkou Bavorskej štátnej opery pod vedením Generálneho dirigenta Zubinho Methu, kde spievala Sandmännchen v Hänsel und Gretel, alebo Magd v Königskinder pod vedením Fabia Luisiho. V rokoch 2006/2009 pôsobila v divadle v Heidelbergu.

Predstavila sa ako Cherubín vo Figarovej svadbe, Idamante v Idomeneovi, Sesto v La clemenza di Tito, Charlotta vo Wertherovi (J. Massenet), Rosina v Barbierovi zo Sevilly ​(G. Rossini) a mnohých iných. Pôsobila pri zimnom barokovom festivale v Schwetzingen, kde spievala Vivaldiho nohavicové postavy ako Megacle v L’olympiade, Licio v Tito Manlio…. Jej koncertné vystúpenia boli na Heidelbergskom zámockom festivale, s Essenskou filharmóniou, v Antverpách v Queen Elisabeth Hall, Open Air na Gendarmentmarkt v Berlíne…

​Od septembra 2009 je sólistkou DEUTSCHE OPER BERLIN, kde účinkuje v množstve postáv. Rosina, Cherubín, Fenena (G. Verdi: Nabucco), Mercedes (G. Bizet: Carmen), Flora (G. Verdi: La Traviata), Zerlina dirigát: Robberto Abbado, Mélisande (Pélleas et Mélisande) pod hudobným vedením Donalda Runniclesa atď. Účinkovala ako Idamante v Mozart: Idomeneo v Národnom divadle v Prahe. V septembri 2011 spievala v Teatro de la Maestranza v Seville (Španielsko) vo Figarovej svadbe.

Nasledujú projekty v Bari (Taliansko) ako Zerlina v Don Giovanni, v Deutsche Oper Berlin: Rosina, Lišiak/ Líška Bystrouška, Suzuki/ Madama Butterfly, Zerlina, Ascanius/ Les Troyanes, Maffio Orsini s Editou Gruberovou a Pavlom Breslíkom, Fenena, Welgunde/ Rheingold, Meg Page/ Falstaff, Donna Elvira/ Don Giovanni…

V auguste 2013 sú plánované predstavenia v Pekingu ako Cherubín vo Figarovej svadbe.

www.janakurucova.de

Pripravil: Ľudovít Vongrej

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár