Po dvojročnej pauze kvôli pandémii sa v dňoch 11. – 16. júla 2022 v malebných moravských kúpeľoch uskutočnil už 29. ročník letného festivalu Janáček a Luhačovice. Kúpele si príkladným spôsobom potrpia na udržiavanie a rozvíjanie kultúrnych tradícií minulosti a tá janáčkovská (veď skladateľ tu bol prominentným a mimoriadne častým návštevníkom) patrí k najvýznamnejším.
Tohtoročný festival bol už tradične skvelo pripravený, za čo treba poďakovať výkonnej organizátorke Milene Hrbáčovej a všetkým tým, ktorí ho zaštítili svojou autoritou a finančne podporili (MK ČR, Zlínsky kraj, Správa kúpeľov, ako aj sponzori). Čo sa týka návštevníkov, ich počet ešte nedosiahol úroveň posledných ročníkov pred pandémiou, čo sa však vzhľadom na okolnosti dalo očakávať. Rozhodne to ale neplatí o umeleckej úrovni podujatia, ktorú môžu Luhačoviciam závidieť organizátori viacerých podobných letných umeleckých aktivít.
Oficiálny umelecký program pozostával z úvodného operného predstavenia a piatich koncertov, ktoré dopĺňali tradičné sprievodné podujatia ako komentovaná vychádzka s okrášľovacím spolkom Calma, pomenovaným podľa speváčky a manželky prvého riaditeľa kúpeľov, horlivých propagátorov Janáčkovej tvorby, program k storočnici českého spisovateľa Jana Skácela, beseda o Janáčkovej tvorbe s profesorom Jiřím Hlaváčom a záverečný výlet do Janáčkovho rodiska v Hukvaldoch.
Nielen návštevníkov koncertov ale všetkých pacientov či rekreantov v kúpeľoch oslovovali dve výstavy inštalované v hale prameňa Vincentka a na kolonáde na tému Janáček v Brne a Janáček v Luhačoviciach. Umelecké podujatia sa realizovali v troch priestoroch: na kúpeľnom námestí, v kúpeľnom divadle a v kostole Svätej rodiny. Kvalitnú úroveň mal aj bulletin podujatia s množstvom fotografií ale aj odborných komentárov k jednotlivým koncertom.
Z hľadiska umeleckých kritérií treba vysoko vyzdvihnúť niekoľko faktorov: výber účinkujúcich, dramaturgiu podujatia, podiel slovenských umelcov, na ktorých organizátori nikdy nezabúdajú pokračujúc tak v tradícii v Luhačoviciach rozvíjaných vzťahov bratských slovanských národov (tzv. Luhačovické porady Česko-slovenskej jednoty). Festival je dôkazom, že aj mimo veľkých metropol sa môže zrodiť vysoko kvalitné umelecké podujatie, ak sa opiera o domáce tradície a nadšenú prácu miestnych organizátorov.
Prečítajte si tiež:
Festival Janáček a Luhačovice opäť rozozvučí hudbou kúpeľné mesto na Morave
V prvý festivalový večer námestie za chladného počasia oživilo Slezské divadlo z Opavy. Po českých operách (Jej pastorkyňa, Predaná nevesta a Liška Bystrouška) prišlo teraz s inscenáciou Mozartovej Figarovej svadby. Voľbu titulu považujem za vhodnú a uvedenie za vydarené. Režijne ho pripravila skúsená komediografka (známa nám aj z banskobystrických operných inscenácií) Jana Andělová Pletichová. Keďže Mozart s libretistom Da Pontem oslabili sociálny osteň Beaumarchaisovej predlohy, sústredila sa na rozihranie vzťahov medzi postavami, ktoré bojujú o panenský venček Zuzanky, ale aj o erotické zážitky všeobecne.
Už pri predohre inscenovala audienciu vidiečanov u Grófa, pri ktorej mu ženy z panstva ukazujú jeho ľavobočkov, a pri ďalšej audiencii (v treťom dejstve) sa zlostne prezentujú aj tí, z ktorých urobil paroháčov. Z množstva režijných nápadov spomeňme aspoň postavu Grófky, ktorá sa neustále pohybuje so svojím (handrovým) pinčlíkom, či oživenie záhradnej scenérie aranžovaním svätojánskych mušiek.
Scéna Jaroslava Milfajta bola pravdepodobne pre luhačovické vystúpenie mierne zjednodušená (oproti domácej premiére napr. chýbala hojdačka), no dostatočne funkčná podobne ako pomerne honosné dobové kostýmy Michaely Savovovej. V kostýmoch sa prezentoval aj orchester s dirigentom, ktorý v recitatívoch secco či v ním pridaných medzihrách obsluhoval čembalo.
V snahe priblížiť zvukový efekt dobe vzniku diela dirigent Vojtěch Spurný zredukoval sláčikovú sekciu, mierne posilnil sekciu dychovú a vcelku rešpektoval mozartovský štýl. Vzhľadom na otvorené priestranstvo kúpeľného námestia sa muselo hudobné naštudovanie utiekať k mikrofónom, čo podobne ako pri všetkých podujatiach v podobných podmienkach mierne oslabovalo kvalitu zvuku. Spev do mikrofónov zas trochu stiera dynamické nuansy a farebné rozdiely jednotlivých hlasov. Pri ansámblovom spievaní pôsobí málo komorne. S tým sme ale vopred počítali, takže aj úroveň hudobného naštudovania možno pochváliť.
O poznanie kvalitnejšie vyzneli výkony ženských predstaviteliek, čo platí predovšetkým o grófke Markéty Klaudovej (za úlohu bola navrhnutá na cenu Thálie), ktorej farebný soprán pôsobil kultivovane a suverénne vo všetkých hlasových polohách. Interpretke Zuzanky Eve Benett sa zvlášť pôsobivo vydarila ária z posledného dejstva, ktorú viac než po sto rokoch vo Falstaffovi geniálne pretransformoval Verdi do árie Nanetty.
Prekvapením bolo obsadenie pážaťa Cherubína, ktorého zverili namiesto mezzosopránu mladému kontratenoristovi Vojtěchovi Pelkovi. Ten už má s výnimkou pár najhlbších tónov dobre usadený hlas a ako obsedantný milovník hociktorej sukne pôsobil aj herecky uvoľnene, no nie príliš vulgárne.
Mužskí partneri Grófky a Zuzanky Tomasz Suchanek s kovovejším a Jaromír Nosek s trochu „suchším“ hlasom tiež podali spoľahlivé výkony, hoci sa v štýle interpretácie celkom nevyrovnali svojim partnerkám. K úspechu predstavenia prispeli aj interpreti menších úloh. Opavský súbor teda potvrdil, že dobré inscenácie sa nemusia rodiť len v „národných“ operných domoch.
Z piatich koncertov som vynechal popoludňajší koncert amatérskeho zboru zo Znorov (obce čítajúcej tritisíc obyvateľov) interpretujúceho (podľa kuloárov veľmi kvalitne) chrámové piesne.
V miestnom divadle sa najskôr uskutočnil koncert, na ktorom mali vystúpiť dve významné slovenské komorné zoskupenia – Muchovo kvarteto a Moyzesovo kvarteto. Pre ochorenie časti členov druhého z nich došlo napokon aj k zmene repertoáru, no kladný výsledný dojem z vystúpenia to nijako neoslabilo.
Koncert sa začal Janáčkovou Sonátou pre husle a klavír z roku 1914 (prepracovaná verzia z roku 1922), ktorá existuje aj vo verzii pre klarinet a klavír a nesie už znaky skladateľovej zrelosti a jeho obľúbených intervalových riešení. Slovenského huslistu Juraja Tomku, ktorý sa plne „ponoril“ do skladateľovej hudby, na klavíri sprevádzal tiež náš Maroš Klátik, spolupracujúci s mnohými slovenskými i českými orchestrami. Ten bol výraznou postavou aj nasledujúceho hudobného čísla, Dvořákovho Klavírneho kvinteta č. 2 A dur v interpretácii s celým Muchovým kvartetom. Pre posledné číslo programu, Mendelssohnov sláčikový Oktet Es dur, si Muchovci zabezpečili náhradu ďalších štyroch inštrumentalistov a vytvorili jednoliaty, s vervou a nadšením hrajúci komorný súbor.
O dva dni neskôr v divadle vystúpil Philharmonia Octet Prague zložený z hráčov na dychové nástroje (klarinety, hoboje, fagoty a lesné rohy), z ktorých každý je aj významným sólovým hráčom. V Mozartovej Serenáde pre dychové nástroje c moll KV 388 podčiarkli hravosť skladateľovho rukopisu, nasledovala svetová premiéra Lašských obrázkov od moravského skladateľa Aleša Pavloreka, ktorá sa dobre počúvala a nezaprela ani skladateľove kompozičné vzory vrátane Janáčka.
Vrcholom programu bola Dvořákova Serenáda d mol, v úvode a závere zarámcovaná tým istým uhrančivým hudobným motívom. V brilantnom prednese si osobitne zaslúži pozornosť hobojista Vilém Veverka známy z luhačovického recitálu už v minulých ročníkoch festivalu.
Priaznivci barokovej hudby si prišli na svoje pri koncerte Czech Ensemble Baroque, ktorý v chrámových priestoroch uviedol tri skladby medzinárodne menej známeho českého skladateľa 18. storočia Františka Ignáca Tůmu. Zoskupenie vrátane dvanástich spevákov viedol dirigent Roman Válek so snahou o rešpektovanie interpretačnej tradície, pričom piati zo spievajúcich absolvovali aj sólové výstupy. Z nich ma menej oslovila mezzosopranistka Monika Jägerová, ktorej sa nedávno výborne darilo v Saint-Saënsovej skladbe Perzské noci v SND, zato vynikli sopranistky Romana Kružíková i Pavla Radostová.
Záverečný koncert na kúpeľnom námestí mal dve čísla silno inšpirované folklórom. Najprv Filharmonie Bohuslava Martinů Zlín suverénne zahrala známu Slovácku suitu Vítězslava Nováka, po ktorej nasledoval dramaturgický „bonbónik“ – koncertné uvedenie Janáčkovho baletu Rákos Rákoczy. Ten však (ako sa ukázalo) nepatrí k významným skladateľom skladbám a je skôr pásmom ľudových piesní (intonačne čisto interpretovaných slovenským Speváckym zborom Lúčnica), ktoré počiatkom 20. storočia očarili skladateľa. Je však dobre, že sme spoznali aj takéhoto Janáčka popri tom, ktorý dnes svojimi operami očarúva celú Európu.
V budúcom roku nás čaká jubilejný ročník festivalu, ktorý si už vydobyl trvalé a záslužné miesto v hudobnom živote krajiny, o národe ktorej sa hovorilo „čo Čech, to muzikant.“
Autor: Vladimír Blaho
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.