Jarmila Kšírová, očarujúca a legendárna Lehárova Giuditta

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 27. novembra t. r. uplynie tridsaťpäť rokov od úmrtia opernej a operetnej speváčky českého pôvodu Jarmily Kšírovej (tiež Ksirova-Dabernig, vydatá Havlíková, druhý raz vydatá Dabernig, narodila sa 29. decembra 1910 v Prahe, zomrela 27. novembra 1983 v Berlíne, Nemecko), ktorá pôsobila v spevohernom súbore Slovenského národného divadla ako sólistka operety (1931 – 1933) a stály hosť súboru (1934 – 1938). Pôvabná, elegantná a spevácky dobre disponovaná umelkyňa, častá partnerka legendárneho Richarda Taubera, ukončila umeleckú činnosť v Komickej opere v Berlíne (1950 – 1967).

Rodičia Jarmily Kšírovej sa z pražského Žižkova presťahovali do Bratislavy ešte v jej detskom veku. Po absolvovaní gymnázia študovala na obchodnej akadémii a začala pracovať ako úradníčka. Štúdiu spevu sa začala venovať súkromne u profesora Josefa Egema, potom bola jeho žiačkou na Hudobnej a dramatickej akadémii. Ešte počas štúdia zaujala dobrým speváckym výkonom ako Lidunka v Blodekovej opere V studni v školskom predstavení pri príležitosti desiateho výročia založenia hudobnej akadémie v roku 1930. Operu v hudobnom naštudovaní dirigenta Josefa Vincourka a v réžii Bohuša Vilíma uviedli na scéne Slovenského národného divadla (spolu s Pergolesiho operou La serva padrona). Pekný mladodramatický hlas uplatnila v parte Karolíny v úryvkoch zo Smetanovej opery Dve vdovy na záverečnom koncerte absolventov akadémie vo Vládnej budove v roku 1931.

Jarmila Kšírová (1910 – 1983), foto: Šlár, Archív DÚ

V roku 1930 prijala Jarmila Kšírová ponuku na pohostinské vystúpenie v poslednej menej známej operete Oskara Nedbala Donna Gloria (obsadenie sa nezachovalo) v Ľudovom divadle, na novo otvorenej pobočnej scéne Slovenského národného divadla v Živnodome. V decembri 1930, už na javisku historickej budovy SND, spievala hlavnú postavu Mimi v inscenácii operety Ralpha Benatzkeho Adieu Mimi (1930). Dobovú kritiku príjemne prekvapila kultivovaným hlasom i hereckou pohotovosťou. Publikum si získala aj v úlohe Loly v operete Huga Hirscha Rozpustilá Lola (1931) a v ďalších postavách, ako predavačka Irma v Benatzkého operete Moja sestra a ja (1931), Jana v Kollovej Miss Amerika (1931), Yvona v Stolzovej Pepine (1931) a Komtesa Claira Roedenová v operete Bernarda Grüna Českí muzikanti (1931). Veľký úspech mala v titulnej postave Frimlovej Rose Marie (1931) a zaujala vkusným speváckym prednesom ako Marta Císařová v Móryho Zimnom romániku (1932). Vytvorila postavu Mary O´Kenney v Piskáčkovom Tulákovi (1932), havajskú princeznú Layu v Abrahamovom Kvete Havaja (1932), Mayu v rovnomennej maďarskej prvotine Szabolcsa Fényesa (Maya, 1932) a Minervu v operete amerických autorov Ellisa a Myersa Jim a Jill (1933). Naštudovala spevácky exponovanú postavu koketnej Lisaury v poetickej adaptácii Adolfa Hoffmeistra Goldoniho komédie Spievajúce Benátky (1933) s hudbou Jaroslava Ježka a v réžii Viktora Šulca.

Doménou Kšírovej sa však stal klasický operetný repertoár. Bola spevácky sviežou a herecky roztomilou Kálmánovou Grófkou Maricou (Grófka Marica, 1932), pekným a vyrovnaným guľatým hlasom spievala Eurydiku v Offenbachovom Orfeovi v podsvetí (1932). Prirodzenú muzikalitu, elegantný zjav a očarujúci prednes v plnej miere využila v operetnej tvorbe Franza Lehára ako Líza v Zemi úsmevov (1932), Soňa v Cárovičovi (1932), Angela Didierová v Grófovi Luxemburgovi (1933) a najmä ako Hana Glavari vo Veselej vdove (1933).

Jarmila Kšírová (1910 – 1983), zdroj: Archív DÚ

Jarmila Kšírová naštudovala aj niekoľko operných postáv: Esmeraldu zo Smetanovej Predanej nevesty (1931), Kate Pinkerton z Pucciniho Madame Butterfly (1931), Barenu z Janáčkovej Jej pastorkyne (1932). Bola pôvabnou Izabellou vo Folprechtovej opere Lásky hra osudná (1931). S Františkom Hájkom vytvorili skvostnú dvojicu Kuchtíka a hájnika v Dvořákovej Rusalke (1931). Obaja vynikali v speve i hereckom umení. Jej hereckému temperamentu a príjemne znejúcemu hlasu veľmi dobre vyhovovala Musetta v Pucciniho Bohéme (1932).

Jarmila Kšírová (1910 – 1983), foto: Archív DÚ

Od roku 1932 spievala Jarmila Kšírová spolu s ďalšími sólistami (Terkou Prošingerovou, Štefanom Hozom, Františkom Krištofom Veselým, Josefom Křepelom) a s dirigentom Jurajom Viliamom Schöfferom súčasne v Modernej operete, ktorú riaditeľ SND Antonín Drašar založil a viedol v pražskom divadle Varieté. Už prvá premiéra súboru Lehárovej operety Zem úsmevov sa stretla s nečakaným úspechom a hrala sa pred vypredaným hľadiskom takmer denne. Elegantná Kšírová s dobre posadeným dramatickým hlasom s koloratúrnou technikou sa v postave Lízy stala žiadanou subretou aj v ďalších operetách Franza Lehára ako Soňa v Cárovičovi, Adela Didierová v Grófovi Luxemburgovi, Kňažná Eliza v Paganinim. Po zatvorení divadla vystupovala na pozvanie riaditeľa Huga Krausa ako hosť vo Veľkej operete. Tu stvárnila, napr. postavu Lydie Pavlovskej v prvom českom uvedení novinky Jaromíra Weinbergera Jarní bouře (1933) čoskoro po jej berlínskej premiére (s Richardom Tauberom a Jarmilou Novotnou), Gloriu v premiére operety Járu Beneša Z pekla štěstí (1934). Pôvabom, zjavom i hrou doslova zažiarila ako Lehárova Giuditta v prvom pražskom uvedení operety v roku 1935. Dala tejto postave všetko, čo úloha vyžaduje, temperament, tanec, vášeň a prednes. Jej výkon ocenil aj skladateľ Franz Lehár pri svojej návšteve pražského predstavenia a riaditeľ Viedenskej štátnej opery Erwin Kerber, ktorý mal v úmysle Kšírovú angažovať. V roku 1933 bola bezkonkurenčnou Rosalindou v Straussovej operete Netopýr vo Vinohradskom divadle. V úlohe Eisensteina sa striedali Oldřich Nový a Zdeněk Štěpánek, orchester Českej filharmónie dirigoval Karel Nedbal.

Jarmila Kšírová ako Giuditta, 1935, zdroj, Letem světem

Po prerušení vystupovala Jarmila Kšírová v Slovenskom národnom divadle ako stály hosť v rokoch 1933 – 1938 vo viacerých operetných inscenáciách, známych z predchádzajúcich sezón. Prvý raz spievala Lehárovu Giudittu (1936) a podobne ako v Prahe aj Bratislave mala mimoriadny úspech. Ako Helena v Nedbalovej Poľskej krvi (1938) naplno rozvinula kúzlo charakterizačného umenia i pôvab svojho osobného čara, ktorými zapôsobila aj na viedenské publikum na zájazde SND vo viedenskej Volksoper. Po dlhšom čase spievala v Bratislave Hanu Glawari v Lehárovej Veselej vdove (1941). Kritika vyzdvihla jej sýty a vyrovnaný hlas a neodolateľne vábne herecké podanie. Kšírovej temperamentné stvárnenie postavy odmenili diváci nadšenými ováciami. V júli toho istého roku spievala na koncerte na Hudobnom lete v Trenčianskych Tepliciach úryvky z operiet Johanna Straussa a Franza Lehára s rozhlasovým orchestrom pod taktovku dirigenta Michala Knechtsbergera (Karina). Aj tu po árii Giuditty strhla obecenstvo k búrlivému potlesku. Pôsobivá a herecky neobyčajne premyslená bola v jej podaní Nedda v Leoncavallových Komediantoch (1937). V roku 1947 spievala Jarmila Kšírová v Bratislave posledný raz Pucciniho Madame Butterfly a Toscu. Zapôsobila hlasom vzácneho zvukového pôvabu, dramaticky tvárnym a technicky kultivovaným a presvedčivým hereckým stvárnením.

programový plagát SND, zdroj: Archív SND

Svoju najvýznamnejšiu postavu Giuditty spievala Jarmila Kšírová aj na domácich scénach v Brne a v Novom nemeckom divadle v Prahe. V roku 1937 vystúpila v Prahe na samostatnom piesňovom koncerte z tvorby českých skladateľov a predstavila sa aj ako operná umelkyňa. V pražskom Národnom divadle sa uviedla ako Nedda z Leoncavallových Komediantov a Musetta z Pucciniho Bohémy (spolu s Tatianou Menotti v postave Mimi). V roku 1940 spievala s Richardom Kublom Pucciniho Madame Butterfly v Prahe a Ostrave.

Vystúpenia Jarmily Kšírovej s viedenským súborom v Egypte (1937 – 1938) boli ďalším úspechom v kariére operetnej divy. Do Egypta cestovala na pozvanie Franza Lehára, ešte predtým sa však zdokonaľovala v nemčine. Niektoré árie naštudovala v anglickom alebo francúzskom jazyku. V Kráľovskej opere v Káhire a v Alhambre v Alexandrii spievala spolu s Richardom Tauberom Lehárovu Zem úsmevov a Giudittu a Straussovho Netopiera. Bola viac než rovnocennou Tauberovou partnerkou, zapôsobila krásnym hlasom, podmaňujúcim pôvabom a prirodzeným hereckým prejavom. V roku 1937 vystupovala na viedenskej scéne Raymundtheater ako Ingeborg Eliot v Jakschovej operete Miliónova svadba. V roku 1938 sa zaskvela v postave Giuditty vo Viedenskej štátnej opere opäť vedľa Richarda Taubera (Octavio). Obecenstvo si vynútilo opakovanie známej árie z tretieho dejstva, ktorú Kšírová zaspievala vo francúzštine. Viedenská tlač poznamenala, že z Kšírovej Giuditty vyžarovala frivolnosť a jemný erotický náboj a že hlasovým výrazom a tvorením tónu pripomínala slávnu Mariu Jeritzu.

Die Bühne, 17. Jahrgang, Heft 9, 3. máj 1940, s. 33

V januári 1940 excelovala v Raymundtheatri ako Soňa v novej inscenácii Lehárovho Cároviča s talianskym tenoristom Alfredom de Liddo v hudobnom naštudovaní Wolfganga Friebeho, pri príležitosti sedemdesiatych narodenín skladateľa. Koncom tridsiatych rokov popularita Jarmily Kšírovej rástla a z významných zahraničných scén prichádzali ďalšie ponuky na vystúpenia. Na jeseň v roku 1938 spievala v berlínskom divadle Admiralpalast titulnú postavu Millöckerovej operety Madame Dubarry a v roku 1940 tu bola hlasovo strhujúcou, očarujúcou, klasickou krásou obdarenou Lízou z Veselej vdovy. V roku 1939 spievala Lízu vo Veselej vdove v Mníchove, v Zürichu vystupovala v operetných inscenáciách Waltera Felsensteina v Offenbachových operetách Parížsky život a Orfeus v podsvetí. V päťdesiatych rokoch hosťovala v Théâtre Mogador v Paríži i Dubline, po mnohých rokoch opäť spievala v predstaveniach Viedenskej štátnej opery (pre rekonštrukciu budovy vo Volksoper) Giudittu (1951) a Pucciniho Toscu (1952).

Jarmila Kšírová a Alfredo de Liddo, Kleine Volks-Zeitung,1. 5. 1940, roč. 86,č. 120, s. 10

Po vojne bola Jarmila Kšírová v Prahe obvinená z kolaborácie za účinkovanie v nemeckých filmoch. V roku 1946 bola zbavená viny, druhý raz sa vydala za nemeckého občana a odišla do Východného Berlína (v bývalej Nemeckej demokratickej republike). V rokoch 1948 – 1967 pôsobila Jarmila Kšírová v Komickej opere v Berlíne, kde opäť spievala v inscenáciách Waltera Felsensteina. Najväčší úspech mala v titulnej postave Bizetovej Carmen (1949) v legendárnej Felsensteinovej inscenácii s pôvodnými dialógmi s dirigentom Ottom Klempererom. Podľa nemeckého lexikónu spievala v Berlíne aj Violettu z Verdiho Traviaty, Pucciniho Mimi z Bohémy, Madame Butterfly a Toscu, Santuzzu v Mascagniho Sedliackej cti, Neddu v Leoncavallových Komediantoch a Massenetovu Manon (Karl-Josef Kutsch, Leo Riemens: Großes Sängerlexikon, Berlín, 2004, Vol. 4, S. 2532). V operetných produkciách naštudovala napr. postavy Metelly v Offenbachovom Parížskom živote (1951), Jenty v muzikáli Jerryho Bocka Fidlikant na streche (Anatevka, 1971) a iné. Ku koncu umeleckej kariéry začiatkom osemdesiatych rokov vytvárala menšie charakterové postavy.

Jarmila Kšírová vo filme Štěstí pro dva, zdroj: fdb.cz

Prirodzená krása a atraktívny zjav Jarmily Kšírovej oslovili aj filmových tvorcov. V roku 1935 hrala Karlu Zemánkovú vo filme Miroslava Cikána Barbora řádí. O pár rokov neskôr hrala v jeho hudobných komédiách Veselá bída (Marja Marjanovská, 1939) a Štěstí pro dva (Soňa Jansonová, 1940). Ešte predtým jej Karel Lamač ponúkol úlohu Kněžny v Jiráskovej Lucerně (1938). V Nemecku hrala v päťdesiatych rokoch Rosalindu vo filme Rauschende Melodien (1955), rolu krásnej ženy vo filme Die Schönste (1957) a grófku Palmaticu Nowalsku vo filmovom spracovaní Millöckerovho Žobravého študenta režiséra Hansa Müllera Mazurka der Liebe (Mazúrka lásky, 1957). V roku 2004 vznikol v slovenskom rozhlase päť-dielny dramatický seriál pod názvom Aj bez fraku som Veselý o živote a umeleckej činnosti Františka Krištofa Veselého, v ktorom Jarmilu Kšírovú stvárnila operná a operetná speváčka Gréta Švercelová. Sériu autoriek Evy Veselej, dcéry Krištofa Veselého, a Oľgy Duhanovej režíroval Pavel Gejdoš. Hlas Jarmily Kšírovej je zaznamenaný na niekoľkých nahrávkach. V období pred druhou svetovou vojnou vyšla gramofónová platňa s úryvkami z Offenbachovej operety Krásna Helena, v roku 1942 nahrávka Lehárovej Giuditty pod taktovkou skladateľa. Na CD záznamoch sú zapísané Lehárove operety Frasquita z roku 1943 a Cigánska láska z roku 1953.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár