Nečakaná správa o úmrtí Jaroslava Kosca, ktorý 1. mája 2020, bezmála polroka po svojej sedemdesiatke naposledy vydýchol, ma prekvapila a zabolela. Poznali sme sa od študentských čias. Sledoval som jeho kariéru v banskobystrickej opere a na diaľku počas takmer tridsaťročného pôsobenia v Ostrave.
Jaroslav Kosec patril k silnej generácii absolventov bratislavského Konzervatória, ktorí v prvej polovici 70. rokov opúšťali spevácku triedu prof. Idy Černeckej. Nielen Peter Dvorský, Juraj Hurný, ale aj Jaroslav Kosec boli pripravení na profesionálnu sólistickú dráhu. K spevu sa síce košický rodák (22. 11. 1949) dostal okľukou cez odbornú školu iného zamerania, no už v posledných dvoch ročníkoch konzervatória stál na koncertnom pódiu ako člen Slovenského filharmonického zboru. Po absolutóriu na jednu sezónu 1974/1975 zakotvil v spevohernom súbore Novej scény. Bolo to obdobie, keď riaditeľ divadla Dalibor Heger prichýlil aj Milana Lasicu či Júliusa Satinského.
Nová scéna, vzhľadom na spevácky potenciál a výrazný operný talent Jaroslava Kosca, bol len prechodnou stanicou. Už od nasledujúcej sezóny vstupuje do sólistického zväzku opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského, dnešnej Štátnej opery v Banskej Bystrici. V hlasovej technike sa zdokonaľuje u bývalého sólistu Slovenského národného divadla, barytonistu Franja Hvastiju.
Banská Bystrica mu v rokoch 1975 až 1983, teda v časoch umelcovho rozkvetu, poskytla celý rad obrovských príležitostí. A neboli to len zväčša veľké barytónové postavy, ale i prax v operete, ktorú bohato zúročil až do svojho javiskového odchodu. Jaroslav Kosec vlastnil od začiatku bohatý, rezonančný hlasový fond, mal zdatný technický základ a dispozície pre drámu i komiku. Vzápätí po debutovom Angelottim v Tosce dostal vo svojej prvej bystrickej sezóne hneď príležitosť v titulnej postave Verdiho Simona Boccanegru. Presvedčil, že verdiovská estetika, tvorba plynulých fráz, ale aj dramatické pointovanie výrazu sú mu blízke. To mu otvorilo širokú cestu do talianskych operných vôd.
Pochopiteľne, v prvých sezónach si vyskúšal aj menšie postavy (Mícha v Predanej neveste, Dancairo v Carmen, obe v roku 1976), v roku 1977 sa podieľal v hlavnej barytónovej postave Janusza (striedal sa v nej so svojím najčastejším alternantom, zakladajúcim členom divadla, Štefanom Babjakom) na inscenácii Moniuszkovej Halky.
Na jeseň roku 1977 sa dramaturgička operného súboru DJGT Mária Glocková pustila do odvážneho projektu, do Dievčaťa zo Západu od Giacoma Pucciniho. V hudobnom naštudovaní Miroslava Šmída a v réžii Petra Dörra postavu šerifa Jacka Rancea naštudoval Jaroslav Kosec (Eva Michalová v Hudobnom živote napísala, že „postave vdýchol prejav tvrdého, ostrého muža…v zreteľnej, výraznej artikulácii, intonačnej čistote“), a s týmto operným westernom divadlo hosťovalo v Opere SND (nehral sa tam od roku 1930) už v nasledujúcej sezóne. Mnohostrannosť umeleckých dispozícií preukázal Jaroslav Kosec bezprostredne po Puccinim v premiére Ibertovej jednodejstvovej frašky Angelika (Angélique). Podľa Igora Vajdu v časopise Slovenské divadlo rolu Charlota „stelesnil s nevšedným komickým talentom“.
Sezóna 1978/1979, keď si do riaditeľského kresla sadol Jaroslav Blaho, Jara Kosca pohltila naplno. V úvodnej premiére, po 45 rokoch sa na Slovensko vracajúcom Verdiho Falstaffovi, sa v réžii hosťujúceho Miroslava Fischera a popri Štefanovi Babjakovi v titulnej postave, zaskvel ako Ford. Nasledoval Sharpless v Pucciniho Madame Butterfly a napokon umelcov prvý Verdiho Rigoletto. Mal tridsať rokov, pomaly aj dostatok javiskových skúseností, veľký cit pre taliansky vokálny štýl, hlas nabral dramatickú dimenziu, takže v náročnej postave bezo zvyšku presvedčil. Ani v ďalších sezónach nechýbal pri takmer žiadnej premiére.
K lyrickejším brehom ho zavial Jeleckij v Čajkovského Pikovej dáme, na ktorého nadviazala postava akoby šitá na telo. Ako gróf Luna vo Verdiho Trubadúrovi exceloval prierazným, bronzovým dramatickým barytónom, ktorý nezaprel v sebe pravý verdiovský „šmrnc“. Inscenácia zavítala aj na bratislavské Kultúrne leto, kde imponovala celkovo výbornými speváckymi výkonmi (okrem iných Anny Starostovej, Márie Murgašovej, Jozefa Kondera, Jána Zemka – pod taktovkou Jana Šrubařa) a v medzinárodnom obsadení sa stala prvým veľkým večerom v histórii Zámockých hier zvolenských. Ak hovorím o typovom nevyhranení Jaroslava Kosca, nemôžem nespomenúť Mozartovho Figara (kde mu Zuzankou bola Ľubica Orgonášová, s ktorou boli istý čas v manželskom zväzku) a titulnú postavu v slovenskej novinke, Majstrovi Pavlovi od Bartolomeja Urbanca. Ako inak, v alternácii so Štefanom Babjakom.
V Jaroslavovi Koscovi mala banskobystrická opera absolútnu istotu aj v ďalších naštudovaniach Verdiho opier, či to bol Renato v Maškarnom bále (pri príležitosti hosťovania súboru v Bratislave napísal Vladimír Blaho, že v ňom „vyrastá jeden z najlepších interpretov najmä talianskej opery u nás“) alebo ako Germont st. v novom uvedení Traviaty. Medzitým si odbočil do francúzskej opery (Valentín v Gounodovom Faustovi a Margaréte) a svoje stále angažmán v Banskej Bystrici v sezóne 1982/1983 ukončil ako Pucciniho Michele v Plášti a Gianni Schicchi z rovnomennej jednoaktovky. Bodkou bol Smetanov Tomeš z Hubičky. Jeho zmysel pre humor podčiarkla v recenzii v Hudobnom živote Marianna Bárdiová, keď v Giannim Schicchim zvlášť ocenila jeho zmysel pre „mikrokomiku a mikrogestiku s primeraným citom pre mieru“.
Po banskobystrickej kapitole, ktorá v dejinách divadla vyorala hlbokú a nezabudnuteľnú brázdu, odchádza v sezóne 1983/1984 Jaroslav Kosec na dva roky do Divadla Oldřicha Stibora (dnešné Moravské divadlo) v Olomouci. Odtiaľ smerovali jeho cesty do Ostravy, kde v dnešnom Národnom divadle moravskosliezskom pôsobil až do odchodu na dôchodok. Ako výrazný predstaviteľ širokého spektra barytónových postáv. Mnohé, naštudované v Banskej Bystrici si zopakoval, k iným sa dostal po prvýkrát. Opäť to bol Smetanov Tomeš a Verdiho Georges Germont, k nim pribudol v prvých sezónach Belcore z Nápoja lásky či titulný Čajkovského Eugen Onegin.
Svoj už vtedy bohatý repertoár si rozšíril o Verdiho Macbetha, Borodinovho Kniežaťa Igora, vracia sa k „verdiovkám“ – k Renatovi a v Banskej Bystrici v roku 1987 pohostinsky naštudovanému Nabuccovi. Načiera i do wagnerovského repertoáru: Ostrava v sezóne 1989/1990 uvádza Zlato Rýna a Jaroslav Kosec stvárňuje Albericha. Prichádza Barnaba v Ponchielliho La Gioconde, Beethovenov Pizarro a v 90. rokoch Jago z Verdiho Otella, Posa z Dona Carla, Figaro a Haly z Rossiniho Barbiera zo Sevilly a Talianky v Alžíri, Revírnik v Janáčkových Príhodách líšky Bystroušky. Ale aj ďalšie české postavy ako Vladislav a Budivoj v Smetanovom Daliborovi či Vok v Čertovej stene alebo Adolf v Dvořákovom Jakobínovi. Výpočet približne 120 javiskových postáv Jaroslava Kosca by bol ešte veľmi dlhý. Divadelné dosky miloval, preto sa na ne vracal aj po odchode do dôchodku v menších postavách, až do sezóny 2013/2014.
Neboli to však len tri spomenuté operné domy, ktoré tlieskali Jaroslavovi Koscovi. Nielenže do Banskej Bystrice sa v ďalších rokoch vracal ako hosť (Tonio, Scarpia, Nabuccco, Rigoletto, Stárek), ale opakovane ho pozývali aj do Slovenského národného divadla, kde si ho režisér Marián Chudovský obsadil do roly Michonneta v novej inscenácii Cileovej Adriany Lecouvreur roku 1989. V pražskom Národnom divadle sa predstavil vo svojich verdiovských úlohách ako Germont, Jago a Rigoletto. K tomu treba prirátať celý rad zahraničných hosťovaní v takmer dvadsiatich štátoch a početné vystúpenia na koncertných pódiách. No a v neposlednom rade dlhoročnú pedagogickú činnosť (od roku 2002) na Janáčkovom konzervatóriu v Ostrave a Fakulte umení Ostravskej univerzity.
Len nedávno sme si na Jara Kosca a celú partiu kamarátov i spolužiakov spomenuli v relácii Vlada Franca (tiež patril medzi nás) Túto hudbu mám rád v Rádiu Slovensko. To sme ani najmenej netušili, že o pár mesiacov podľahne zhoršujúcej sa chorobe. Jaroslav Kosec bol osem rokov tvárou banskobystrickej opery a aj preto naňho rodné Slovensko nikdy nesmie zabudnúť.
Autor: Pavel Unger
video
