Jaroslav Kosec (1949 – 2020) bol tvárou banskobystrickej i ostravskej opery

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nečakaná správa o úmrtí Jaroslava Kosca, ktorý 1. mája 2020, bezmála polroka po svojej sedemdesiatke naposledy vydýchol, ma prekvapila a zabolela. Poznali sme sa od študentských čias. Sledoval som jeho kariéru v banskobystrickej opere a na diaľku počas takmer tridsaťročného pôsobenia v Ostrave.

Jaroslav Kosec patril k silnej generácii absolventov bratislavského Konzervatória, ktorí v prvej polovici 70. rokov opúšťali spevácku triedu prof. Idy Černeckej. Nielen Peter Dvorský, Juraj Hurný, ale aj Jaroslav Kosec boli pripravení na profesionálnu sólistickú dráhu. K spevu sa síce košický rodák (22. 11. 1949) dostal okľukou cez odbornú školu iného zamerania, no už v posledných dvoch ročníkoch konzervatória stál na koncertnom pódiu ako člen Slovenského filharmonického zboru. Po absolutóriu na jednu sezónu 1974/1975 zakotvil v spevohernom súbore Novej scény. Bolo to obdobie, keď riaditeľ divadla Dalibor Heger prichýlil aj Milana Lasicu či Júliusa Satinského.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, 1988, Jaroslav Kosec (Figaro), foto: Ostravský divadelný archív

Nová scéna, vzhľadom na spevácky potenciál a výrazný operný talent Jaroslava Kosca, bol len prechodnou stanicou. Už od nasledujúcej sezóny vstupuje do sólistického zväzku opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského, dnešnej Štátnej opery v Banskej Bystrici. V hlasovej technike sa zdokonaľuje u bývalého sólistu Slovenského národného divadla, barytonistu Franja Hvastiju.

Banská Bystrica mu v rokoch 1975 až 1983, teda v časoch umelcovho rozkvetu, poskytla celý rad obrovských príležitostí. A neboli to len zväčša veľké barytónové postavy, ale i prax v operete, ktorú bohato zúročil až do svojho javiskového odchodu. Jaroslav Kosec vlastnil od začiatku bohatý, rezonančný hlasový fond, mal zdatný technický základ a dispozície pre drámu i komiku. Vzápätí po debutovom Angelottim v Tosce dostal vo svojej prvej bystrickej sezóne hneď príležitosť v titulnej postave Verdiho Simona Boccanegru. Presvedčil, že verdiovská estetika, tvorba plynulých fráz, ale aj dramatické pointovanie výrazu sú mu blízke. To mu otvorilo širokú cestu do talianskych operných vôd.

Pochopiteľne, v prvých sezónach si vyskúšal aj menšie postavy (Mícha v Predanej neveste, Dancairo v Carmen, obe v roku 1976), v roku 1977 sa podieľal v hlavnej barytónovej postave Janusza (striedal sa v nej so svojím najčastejším alternantom, zakladajúcim členom divadla, Štefanom Babjakom) na inscenácii Moniuszkovej Halky.

D. Auber: Fra Diavolo, DJGT Banská Bystrica, Mikuláš Doboš, Emília Rothová-Chudovská (Zerlina), Ján Zemko, Jaroslav Kosec, foto: súkromný archív E. Chudovskej

Na jeseň roku 1977 sa dramaturgička operného súboru DJGT Mária Glocková pustila do odvážneho projektu, do Dievčaťa zo Západu od Giacoma Pucciniho. V hudobnom naštudovaní Miroslava Šmída a v réžii Petra Dörra postavu šerifa Jacka Rancea naštudoval Jaroslav Kosec (Eva Michalová v Hudobnom živote napísala, že „postave vdýchol prejav tvrdého, ostrého muža…v zreteľnej, výraznej artikulácii, intonačnej čistote“), a s týmto operným westernom divadlo hosťovalo v Opere SND (nehral sa tam od roku 1930) už v nasledujúcej sezóne. Mnohostrannosť umeleckých dispozícií preukázal Jaroslav Kosec bezprostredne po Puccinim v premiére Ibertovej jednodejstvovej frašky Angelika (Angélique). Podľa Igora Vajdu v časopise Slovenské divadlo rolu Charlota „stelesnil s nevšedným komickým talentom“.

Sezóna 1978/1979, keď si do riaditeľského kresla sadol Jaroslav Blaho, Jara Kosca pohltila naplno. V úvodnej premiére, po 45 rokoch sa na Slovensko vracajúcom Verdiho Falstaffovi, sa v réžii hosťujúceho Miroslava Fischera a popri Štefanovi Babjakovi v titulnej postave, zaskvel ako Ford. Nasledoval Sharpless v Pucciniho Madame Butterfly a napokon umelcov prvý Verdiho Rigoletto. Mal tridsať rokov, pomaly aj dostatok javiskových skúseností, veľký cit pre taliansky vokálny štýl, hlas nabral dramatickú dimenziu, takže v náročnej postave bezo zvyšku presvedčil. Ani v ďalších sezónach nechýbal pri takmer žiadnej premiére.

G. Verdi: Rigoletto, Štátna opera v Banskej Bystrici, 1997, Jaroslav Kosec (Rigoletto), foto: Archív ŠO

K lyrickejším brehom ho zavial Jeleckij v Čajkovského Pikovej dáme, na ktorého nadviazala postava akoby šitá na telo. Ako gróf Luna vo Verdiho Trubadúrovi exceloval prierazným, bronzovým dramatickým barytónom, ktorý nezaprel v sebe pravý verdiovský „šmrnc“. Inscenácia zavítala aj na bratislavské Kultúrne leto, kde imponovala celkovo výbornými speváckymi výkonmi (okrem iných Anny Starostovej, Márie Murgašovej, Jozefa Kondera, Jána Zemka – pod taktovkou Jana Šrubařa) a v medzinárodnom obsadení sa stala prvým veľkým večerom v histórii Zámockých hier zvolenských. Ak hovorím o typovom nevyhranení Jaroslava Kosca, nemôžem nespomenúť Mozartovho Figara (kde mu Zuzankou bola Ľubica Orgonášová, s ktorou boli istý čas v manželskom zväzku) a titulnú postavu v slovenskej novinke, Majstrovi Pavlovi od Bartolomeja Urbanca. Ako inak, v alternácii so Štefanom Babjakom.

V Jaroslavovi Koscovi mala banskobystrická opera absolútnu istotu aj v ďalších naštudovaniach Verdiho opier, či to bol Renato v Maškarnom bále (pri príležitosti hosťovania súboru v Bratislave napísal Vladimír Blaho, že v ňom „vyrastá jeden z najlepších interpretov najmä talianskej opery u nás“) alebo ako Germont st. v novom uvedení Traviaty. Medzitým si odbočil do francúzskej opery (Valentín v Gounodovom Faustovi a Margaréte) a svoje stále angažmán v Banskej Bystrici v sezóne 1982/1983 ukončil ako Pucciniho Michele v Plášti a Gianni Schicchi z rovnomennej jednoaktovky. Bodkou bol Smetanov Tomeš z Hubičky. Jeho zmysel pre humor podčiarkla v recenzii v Hudobnom živote Marianna Bárdiová, keď v Giannim Schicchim zvlášť ocenila jeho zmysel pre „mikrokomiku a mikrogestiku s primeraným citom pre mieru“.

G. Puccini: Tosca, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2000, Jaroslav Kosec (Scarpia), foto. Archív ŠO

Po banskobystrickej kapitole, ktorá v dejinách divadla vyorala hlbokú a nezabudnuteľnú brázdu, odchádza v sezóne 1983/1984 Jaroslav Kosec na dva roky do Divadla Oldřicha Stibora (dnešné Moravské divadlo) v Olomouci. Odtiaľ smerovali jeho cesty do Ostravy, kde v dnešnom Národnom divadle moravskosliezskom pôsobil až do odchodu na dôchodok. Ako výrazný predstaviteľ širokého spektra barytónových postáv. Mnohé, naštudované v Banskej Bystrici si zopakoval, k iným sa dostal po prvýkrát. Opäť to bol Smetanov Tomeš a Verdiho Georges Germont, k nim pribudol v prvých sezónach Belcore z Nápoja lásky či titulný Čajkovského Eugen Onegin.

Svoj už vtedy bohatý repertoár si rozšíril o Verdiho Macbetha, Borodinovho Kniežaťa Igora, vracia sa k „verdiovkám“ – k Renatovi a v Banskej Bystrici v roku 1987 pohostinsky naštudovanému Nabuccovi. Načiera i do wagnerovského repertoáru: Ostrava v sezóne 1989/1990 uvádza Zlato Rýna a Jaroslav Kosec stvárňuje Albericha. Prichádza Barnaba v Ponchielliho La Gioconde, Beethovenov Pizarro a v 90. rokoch Jago z Verdiho Otella, Posa z Dona Carla, Figaro a Haly z Rossiniho Barbiera zo Sevilly a Talianky v Alžíri, Revírnik v Janáčkových Príhodách líšky Bystroušky. Ale aj ďalšie české postavy ako Vladislav a Budivoj v Smetanovom Daliborovi či Vok v Čertovej stene alebo Adolf v Dvořákovom Jakobínovi. Výpočet približne 120 javiskových postáv Jaroslava Kosca by bol ešte veľmi dlhý. Divadelné dosky miloval, preto sa na ne vracal aj po odchode do dôchodku v menších postavách, až do sezóny 2013/2014.

L. Janáček: Příhody lišky Bystroušky, NDM Ostrava, 1994, Jaroslav Kosec (Revírník), foto: Ostravský divadelný archív
B. Smetana: Predaná nevesta, NDM Ostrava, 2010, Jaroslav Kosec (Krušina), Jan Šťáva (Kecal), foto: Ostravský divadelný archív

Neboli to však len tri spomenuté operné domy, ktoré tlieskali Jaroslavovi Koscovi. Nielenže do Banskej Bystrice sa v ďalších rokoch vracal ako hosť (Tonio, Scarpia, Nabuccco, Rigoletto, Stárek), ale opakovane ho pozývali aj do Slovenského národného divadla, kde si ho režisér Marián Chudovský obsadil do roly Michonneta v novej inscenácii Cileovej Adriany Lecouvreur roku 1989. V pražskom Národnom divadle sa predstavil vo svojich verdiovských úlohách ako Germont, Jago a Rigoletto. K tomu treba prirátať celý rad zahraničných hosťovaní v takmer dvadsiatich štátoch a početné vystúpenia na koncertných pódiách. No a v neposlednom rade dlhoročnú pedagogickú činnosť (od roku 2002) na Janáčkovom konzervatóriu v Ostrave a Fakulte umení Ostravskej univerzity.

Len nedávno sme si na Jara Kosca a celú partiu kamarátov i spolužiakov spomenuli v relácii Vlada Franca (tiež patril medzi nás) Túto hudbu mám rád v Rádiu Slovensko. To sme ani najmenej netušili, že o pár mesiacov podľahne zhoršujúcej sa chorobe. Jaroslav Kosec bol osem rokov tvárou banskobystrickej opery a aj preto naňho rodné Slovensko nikdy nesmie zabudnúť.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku