Dnes je: streda, 19. 9. 2018, meniny má: Konštantín, zajtra: Ľuboslav, Ľuboslava

Jaroslav Kyzlink, dirigent: Janáček prerazil vo svete opernou tvorbou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám pohľad českého dirigenta Jaroslava Kyzlinka na opernú tvorbu Leoša Janáčka, ale aj bližší pohľad na operu Jenůfa, ktorú Jaroslav Kyzlink hudobne naštudoval v Slovenskom národnom divadle v premiére 23. a 24. marca 2012.

Česká operná literatúra dobyla svetové operné javiská cez zvučné mená operných skladateľov Dvořáka, Janáčka a Martinů.

O popularizáciu mnohých opier Leoša Janáčka sa najviac zaslúžil Sir Charles Mackerras s Johnom Tyrrellom, ktorí sa podieľali na vydaní jeho operných diel a v poslednej dobe prevzal dohľad nad kritickými edíciami brnenský muzikológ Jiří Zahrádka. Charles Mackerras tým, že jeho opery aj dirigoval, tak vlastne aj odštartoval kariéru Janáčka ako skladateľa. Do tej doby bolo uvádzanie jeho opier sporadické, ale dnes patrí Janáček do základného repertoáru svetových operných divadiel.

Janáček prerazil vo svete opernou tvorbou. Vo svete sú známe aj jeho inštrumentálne diela ako napr. Glagolská mše, Taras Bulba a rôzne iné kompozície, ale operná tvorba je pre neho určujúca. Je to nielen motivická práca, ale aj práca s textom. Poviem to trocha zjednodušene, pokiaľ iný skladateľ potreboval trojminútovú áriu so strettou, Janáček si vystačí pomocou dvoch fráz, ktorými zmení náladu a vysvetlí ten istý obsah. Toto je tá jeho stručnosť ako u Jenůfy, tak neskôr u Káťy Kabanovej, alebo Lišky Bystroušky až po Z mrtvého domu. Koncentrovanosť krátkych fráz pôsobí na diváka strhujúco.

Jenůfa je považovaná za jeho najpopulárnejšiu operu aj preto, že mnohí v nej nájdu napríklad odkazy k folklóru. Je to jeho tretia opera, premiéru mala v roku 1904 a odštartovala jeho kariéru operného skladateľa. Nielen v Jenůfe, ale aj neskorších operách vyberá témy, v ktorých výrazne dominujú ženské postavy. V jeho príbehoch žena hľadá určitú svoju slobodu, snaží sa vymaniť z nejakých daností a zákonitosti doby.

V opere Jenůfa našiel svoju charakteristickú hudobnú reč. Vedci rozoberajú jednotlivé teórie nápevkov reči a krátkych motívov, ktoré sa opakujú. Sú známe tie príbehy, ako si zapisoval reč na manžety, všetky krátke motívy ktoré počul v rádiu, alebo na stanici… Cez tieto krátke nápevy reči, cez intonáciu, cez určitý krátky motív sa snažil vyjadriť charakteristickú náladu a svoju osobitú hudobnú reč. Druhou vecou, ktorá je pre neho príznačná a ktorá bola v tej dobe absolútne prevratná je inštrumentácia. Vieme, že ho obviňovali, alebo podozrievali z toho, že tomu príliš nerozumie a jeho partitúry dopĺňali, zdali sa im chudobné, strohé. Uvediem príklad, že vtedy nebolo obvyklé, že hrá pikola s kontrabasom a medzitým je sólová viola, alebo napríklad spojenie fláut a tuby a medzitým je harfa. Mali pocit, že jeho partitúry treba nejako doplniť. Aj pán Kovařovic, vtedajší šéf opery Národního divadla Praha, ktorý si ho vážil a rozpoznal kvalitu jeho hudby, mal tiež pocit, že ho treba doplniť, poopraviť, možno až pripodobniť hudbe podobnej partitúram vtedajšieho repertoáru.

Je dôležité zdôrazniť dobu vzniku partitúry diela, v ktorej bola napísaná. V dobe vzniku Jej pastorkyne vo svete vznikali operné tituly ako napríklad Pucciniho Madama Butterfly, Charpentierova Louise… Teraz, keď sa svet vracia k originálnym, nedopisovaným partitúram, tak vidíme, akú silu má práve tá jednoduchosť a farebnosť jeho zápisu.

V SND sa bude hrať verzia Jej pastorkyne z roku 1908. Sám Janáček ju prepracoval do podoby, ktorá sa dnes vo svete považuje za finálnu a v SND túto verziu predstavujeme po prvý krát. Úplne prvá premiéra bola 21. januára 1904 v Brne a je v nej ešte mnoho vecí iných. Táto verzia je taktiež vydaná a je tam rad úprav, ktoré sa líšia v detailoch, ale aj v niektorých scénach. Po tejto premiére ju prepracoval a hovoríme jej ,,brnenská“ verzia 1908. V tejto verzii sa opera hráva po celom svete. Verziu z roku 1916 naštudoval sám Kovařovic, ktorý významne zasiahol do pôvodnej partitúry. Pražská premiéra Jej pastorkyne mu otvorila cestu do sveta, po nej prišla Viedeň, Berlín a tak ďalej. Kovařovic mu vlastne pomohol. V niektorých listoch Janáček s takou trochou horkosti písal, že žiaden Kovařovic, ale Janáček je tá pravá verzia. Zrejme by bol šťastnejší, keby mohol v Prahe premiérovať svoju pôvodnú verziu.

Pri interpretácii Janáčka je veľmi dôležité, aby partitúra bola presne dodržaná. Na zápis jeho hudobnej reči si niektorí interpreti veľmi ťažko zvykajú. Opera 20. storočia je v tomto veľmi náročná a presným dodržaním partitúry sa dostaví ten pravý efekt. V tom období boli Janáčkové opery moderné. Pôsobilo to ako zjavenie, speváci vracali party a klaviráky a hovorili, že im to škodí. Bolo to podobné ako interpreti aj dnes pristupujú k súčasným skladateľom. Zachovali sa aj listy, v ktorých nejaký barytonista písal riaditeľovi Národního divadla, že opery Leoša Janáčka mu kazia hlas, vraj to nedokáže zaspievať.

Sila tohto diela je nepopierateľná a kto uvidí Jenůfu, tak pri odchode bude dojatý. Jeho opery sú vnímané ako celok, nie sú poskladané z uzavretých častí, árií, alebo zborových výstupov.

Libreto opery Jej pastorkyňa si napísal sám Janáček. Geniálnym spôsobom pretvoril všetky textové predlohy do operných libriet. Videl som jeho zápisky, listy, korešpondenciu a ako škrtal v pôvodných textoch. Janáček mal nesmierny hudobno – dramatický talent. Cítil to, ako má ísť príbeh dopredu a nezdržiaval sa zbytočnými popismi. Ten príbeh je nádherný aj sám o sebe, ako aj hra Preisovej je krásna v zmysle opisu dedinskej atmosféry, v tom, ako sa šikovné dievča Jenůfa snaží vymaniť z toho prostredia a ako sa ju Kostelnička v tom snaží podporiť. Kostelnička bola na tú dobu a prostredie dediny v ktorej žila nadštandardne inteligentná, šikovná žena, ktoré bola v dedine učiteľkou, lekárkou, pomáhala v kostole…, preto má aj pomenovanie Kostelnička. Pôsobila ako morálna autorita. Príbeh je veľmi silný, pretože ona sa musela rozhodnúť. Chcela zachrániť Jenůfu a tak sa rozhodla k štrašnému činu, zabila jej dieťa, aby ju uchránila od okolia. Niekto hovorí, že je to kvôli sebe, iní, že je to kvôli Jenůfe, do ktorej premietala svoj životný príbeh, chcela aby šla študovať do Viedne a aby sa vymanila z dedinského prostredia. Nechcela, aby skončila ako ostatní. Na tú dobu, kedy opera vznikla to bol prevratný príbeh a sila samotného príbehu je veľmi strhujúca.

                                                            Jaroslav Kyzlink, dirigent

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár