Jaroslav Rozsíval, impozantný interpret mnohostranných postáv

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 14. októbra si pripomíname deväťdesiate piate výročie narodenia herca a speváka českého pôvodu, barytonistu Jaroslava Rozsívala (narodil sa 14. októbra 1924 v Olomouci, zomrel 13. januára 1996 v Bratislave), člena činoherného súboru Novej scény Národného divadla v rokoch 1950 – 1952 a dlhoročného sólistu spevohry Novej scény v Bratislave v rokoch 1953 – 1991.

Jaroslav Rozsíval sa narodil v Olomouci, detstvo však prežil v Dolnom Kubíne, kde bol jeho otec riaditeľom na obchodnej škole. Tu ho okrem kultivovaného rodinného prostredia formovali aj významné slovenské osobností (Ivan Krasko, Ladislav Nádaši-Jégé) i českí kultúrni dejatelia, ktorí ako napr. dirigent Václav Talich, Jaroslav Křička, bratia Čapkovci obdivovali slovenskú prírodu. Po zrušení obchodnej školy sa rodina presťahovala do moravského Vyškova, mesta s bohatou divadelnou tradíciou. V ochotníckom divadle Haná začal ako gymnazista ochotnícky hrať divadlo a spievať v spevokole.

Jaroslav Rozsíval (1924 – 1996), foto Archív DÚ

Po maturite na gymnáziu (1943) študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Brne a súčasne začal ako herec pôsobiť v novozaloženom Svobodnom divadle (1945 – 1948, dnes Divadlo bratří Mrštíků). V roku 1950 prijal angažmán do súboru Novej scény Národného divadla v Bratislave, kde začínal ako člen činohry, v roku 1953 prešiel do súboru hudobnej komédie, v rokoch 1954 – 1991 bol sólistom operety, neskôr spevohry Novej scény.

V Svobodnom divadle v Brne Jaroslav Rozsíval stvárnil v hre dánskeho dramatika Martina Andersena Nexö Lidé na Dangaardu (1946) postavu Petra, ktorého podľa kritiky previedol s nezvyčajnou istotou, u začiatočníka prekvapujúcou. Jednu z hlavných postáv hrala poslucháčka konzervatória, neskôr známa a nevšedná herečka Vlasta Fialová. Upozornil na seba aj výrazným stvárnením ďalších postáv, napr. lekára Ondru v Čapkovej hre Matka (1947), predáka Kámena v Klímovej hre Na dosah ruky (1948) a i.

M. A. Nexö: Lidé na Dangaardu, Svobodné divadlo Brno, 1946, Jaroslav Rozsíval (Petr), foto: Archív DÚ

Po skončení základnej vojenskej služby v roku 1950 nastúpil Jaroslav Rozsíval na podnet vtedajšieho šéfa a režiséra Novej scény Národného divadla v Bratislave Drahoša Želenského do činoherného súboru. Jeho impozantná postava, robustný zjav i fyzické predpoklady našli uplatnenie v mnohých postavách tvrdých mužov, sedliakov, dobrodruhov, zbojníkov a vojakov. Z väčších úloh hral kňaza Gorazda v pôvodnej hre Ľubomíra Smrčka Knieža Rastislav (1951) a sedliaka Šimku v Smrčkovej dramatizácii Záborského V Chujave (1952).

Vďaka prirodzenej hudobnej muzikalite dostával príležitosti aj v operetných inscenáciách a priebežne si dopĺňal hudobné vzdelanie u prof. Anny Hrušovskej. Po krátkom pôsobení v činohre prešiel v roku 1953 do súboru hudobnej komédie, resp. operety Novej scény. Z významnejších postáv vytvoril starého herca Cézara Galla v Dunajevského operete Voľný vietor (1951), plukovníka Ollendorfa v Millöckerovom Žobravom študentovi (1952), záporožského kozáka Ivana Karasa v ukrajinskej národnej spevohre Artemovského Záporožec za Dunajom (1952), šoféra Jakova Burmaka v Miljutinovej Piesni tajgy (1954).

J. Strauss: Netopier, Divadlo Nová scéna, 1955, Jaroslav Rozsíval (Frank), foto: Archív DÚ

Jaroslav Rozsíval postupne dozrel na umelca schopného presvedčivo zlúčiť herecký prejav so speváckym výkonom a vypracoval sa v krátkom čase na jedného z popredných sólistov operetného súboru. V klasických operetách vytvoril postavy Johanna Michaela Vogla (Berté–Schubert: Dom u troch dievčatiek (1954), Maximiusa (Audran: Bábika, 1956), Konstantína Alexejeviča Kuprianova (Dunajevskij: Biely agát, 1957), Generála Frascattiho (Kálmán: Fialka z Montmartru, (1957), Michala Gála (Kemény: Pod južným krížom, 1958), Fiodora Michajloviča Drebedneva (Šostakovič: Moskva – Čeriomušky, 1959), baróna Gondremarka (Offenbach: Parížsky život, 1964), Majora grófa de Chateau Gibusa (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1965), Malona (Friml: Rose Marie, 1967), Čanga (Lehár: Zem úsmevov, 1969), Potapina (Ešpaj: Siedme nebo, 1972), Homonaya (Strauss: Cigánsky barón, 1972), Aliho (Ešpaj: Svadby z klobúka, 1973), Giorgia Testaccia (Strauss: Noc v Benátkach, 1982, insc. 1977), Generála von Rohnsdorfa (Kálmán: Čardášová princezná, 1982, 1989), Baróna Feriho Koleszára-Kerekesa Čardášová princezná (1984, insc. 1982), Kromova (Lehár: Veselá vdova, 1985). Knieža (Suppé: Boccaccio, 1987). K najúspešnejším postavám patrili Frank zo Straussovho Netopiera (1955, 1963), Antonio di Lanzi z Lehárovej Giuditty (1955), farmár Manuel Gonzales v operete Trinnera Zvony zo San Diega (1956), paša Ali Kučuk v Huszkovej operete Gül Baba (1956), Ján Zaremba v Nedbalovej Poľskej krvi (1977), Koloman Župan v Straussovom Cigánskom barónovi (1984).

V roku 1989 účinkoval v operetnej show z tvorby Franza Lehára, ktorú pod názvom Ach, tie ženy… venovala Nová scéna 120. výročiu narodenia skladateľa. V programe zostavenom z najznámejších úryvkov z majstrových operiet spieval Kromova.

G. Kramer – S. Giovanini – P. Garinei: Keď je v Ríme nedeľa, Divadlo Nová scéna, 1981, Jaroslav Rozsíval (Hanibal), Oľga Gallová (Augusta), foto: archív DÚ

Herecké i spevácke schopnosti, talent a tvorivosť dokázal Jaroslav Rozsíval naplno využiť v celom rade muzikálov a hudobných komédií, ktoré Nová scéna začala uvádzať v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Z pozoruhodnej galérie postáv zaujal ako Hanibal Ciaretti v muzikáli autorov Kramera, Giovanniniho a Garineia Keď je v Ríme nedeľa (1959, 1963, 1981), rozihraný a pritom herecky disciplinovaný výkon podal v úlohe Fritza Oberholzera v hudobnej komédii Burkharda a Charella Ohňostroj (1961), bol pohyblivým a mrštným Petrucciom z Porterovho muzikálu Pobozkaj ma, Katarína (1963).

K vrcholným kreáciám patril nezabudnuteľný noblesný a samoľúby profesor Henry Higgins v My Fair lady (1965) autorov Lernera a Loeweho, drsný, panovačný i romantický Macheath, zvaný Mackie Dýka z Brechtovej a Weillovej Žobráckej opery (1966) a Horác Vandergelder z muzikálu Hermanna a Stewarta Hello, Dolly ! (1966). Vytvoril ľudsky preteplenú a vnútorne zapálenú postavu Dona Quijota v inscenácii Wassermana a Leigha Don Quijote (1967). Dona Quijota hral s úspechom aj na premiére v Národnom divadle v Brne v roku 1969 ako záskok za chorého domáceho Zlatomíra Vaceka, ktorého v réžii Stanislava Fišera na scéne Otta Šujana pod názvom Muž z La Manchy uviedlo Divadlo na hradbách (dnes Mahenovo divadlo).

F. Loewe: My Fair Lady, Divadlo Nová scéna, 1965, Gizela Veclová (Pani Higginsová), Jaroslav Rozsíval (Henry Higgins), foto: Archív DÚ

Nevšedný zmysel pre divadelne pôsobivé charakterizovanie prezentoval v postavách Zorbu v Kanderovom Zorbovi (1970) a advokáta Dr. Eduarda Bozziho v muzikáli maďarských autorov Fényesa a Békeffiho Pes, ktorého volali pán Bozzi (1981). V novej inscenácii My Fair lady (1986) stvárnil postavu elegantného plukovníka Pickeringa, ktorého hral striedmo, civilne a úprimne. Prirodzenosťou a civilnosťou zaujal ako Makar Čudra v hudobnej balade o zlodejovi koní Milivoja Uzelaca a Jevgenija Dogu Cigáni idú do neba (1987).

Naštudoval mnohé ďalšie postavy: Grimpo (Rychlík–Hála: Limonádový Joe, 1961), , Hector Persichetti (Kramer–Giovannini–Garinei: Dobrú noc, Bettina, 1962), Čiernožltý dravec (Fišer–Mráz: Dobrý vojak Švejk, 1962), Dr. Pancher, Prvý Angličan a Jack (Gaál–Karinthy: Sedem zaúch, 1963), Inšpektor Delaroche (Kramer–Giovannini–Garinei: Giulio, ty si čarovný, 1964), Kráľ (Blažek: Šeherezáda, 1967), Lips (Nestroy–Klaus–Mahler: Povraz s jedným koncom, 1968), Luzer Volf (Bock: Fidlikant na streche, 1968), Schrank (Bernstein: West Side Story, l969), Henrich VIII. (Bárdoš–Twain: Princ a žobrák, 1974), Dr. Dreyfuss (Bacharach–Simon: Sľuby sa sľubujú, 1974), Dundo Maroje (Jusić–Držić: Dundo Maroje, 1976), Pjotr Konstantinovič Muromskij (Alexander Kolker–Kim Ryžov Krečinskij, 1976), Otec (Brabec–Čejchan–Haas: Manon, 1976), Ivan Toropov (Feľcman–Galperina–Annenkov: Nech gitara hrá, 1979), Lord Arthur Merrival (M. Podberezskij–F. Podberezskaja: Tajomstvo veľvyslancových topánok, 1980), kapitán mušketierov De Tréville (M. Dunajevskij–M. Rozovskij: Traja mušketieri, 1980), majiteľ reštaurácie Hanibal (Kramer–Giovannini–Garinei: Keď je v Ríme nedeľa, 1981), Zachar Alexejevič (Feľcman: Staré domy, 1982), Gornostajev (Vadim–Rybčinskij: Ľubov (1983), Paul Barriere (Cole Porter–Abe Burrows: Kankán, 1986).

Jaroslav Rozsíval účinkoval v mnohých slovenských pôvodných dielach hudobno-zábavného žánru. V novej operete Gejzu Dusíka Zlatá rybka (1954) v réžii Františka Krištofa Veselého a v hudobnom naštudovaní Bohuša Slezáka podal v postave úradníka Viliama Zelenaya „vokálne zaujímavý, herecký úsporný a účinný“ výkon. V obnovenej premiére obsahovo prepracovanej verzie operety stvárnil postavu riaditeľa Petra Krátkeho (1955).

V jednej z najúspešnejších Dusíkových operiet z obdobia revolučných rokov 1847 – 1848 Hrnčiarsky bál (1968), opäť v naštudovaní režiséra Krištofa Veselého a dirigenta Slezáka, vytvoril postavu džbankárskeho majstra Rafaela Tomašoviča. V ďalšej inscenácii operety v roku 1985 (réžia Ladislav Misckovics, dirigent Zdeněk Macháček) naštudoval džbánkara Gašpara Chytila. V operete Milana Nováka z vojenského prostredia Plná poľná lásky (1957) vytvoril poručíka Mateja Uhrinca a v premiére operety Karola Elberta Do videnia, láska… (1959) postavu Krčmára.

T. Andrašovan: Pánska volenka, Divadlo Nová scéna, 1960,Gizela Veclová (Láliková), Jaroslav Rozsíval (Zolán Lálik), foto: J. Nový/Archív DÚ

Naštudoval postavu Zoltána Lálika v prvom uvedení spevohry Tibora Andrašovana Pánska volenka (1960) v réžii Bedřicha Kramosila, ku ktorej napísal aj libreto. V hudobnej komédii Bohuša Slezáka Bláznivá nedeľa (1960, na libreto Dalibora Hegera podľa predlohy Valentína Katajeva) stvárnil postavu Karola Riečneho. Z menších postáv hral Tretieho aténskeho vojaka (Milan Novák–Ewan MacColl: Lysistrata, 1962), Karola Zvonára v prvom uvedení Dusíkovej hudobnej komédie To by bola láska (1971) a Predsedu (Igor Bázlik–Vincent Šikula: Veselica, 1978). Účinkoval aj v prvých slovenských muzikáloch Teodora Šeba-Martinského ako Mešťanosta v Revízorovi (1973, podľa Gogoľa), podnikateľ Hammond v jeho Ohnivákovi (1980, Peter J. Oravec). V pôvodnom muzikáli Tibora Andrašovana Kráľ bláznov (1984), na libreto Margity Mayerovovej podľa románu Victora Huga Chrám matky božej v Paríži, vytvoril postavu ministra Viliama Ryma.

Kultivovaný hlasový prejav a herecké schopnosti uplatnil Jaroslav Rozsíval v niekoľkých desiatkach českých a slovenských filmov a televíznych inscenácií zo súčasnosti, v historických drámach a veselohrách, realistických a utopistických príbehoch v žánrovo rozmanitých postavách. Vyhľadávali ho najmä českí režiséri, debutoval vo veselohre Bořivoja Zemana Anděl na horách (1955), najlepšie postavy vytvoril vo filmoch Synové hor (1956), První parta (1959), Páté oddělení (1960), Transport z ráje (1962), Lidé z maringotek (1966), Romance pro křidlovku (1966), Dny zrády (1976) a i. Zo slovenských hraných a televíznych filmov to boli napr. Pieseň o sivom holubovi (1961), Jánošík (1962), Kolíska (1964), Mŕtvi nespievajú (1965), Balada o siedmich obesených (1968), Hriech Kataríny Padychovej (1973), Červené víno (1976), Prípad Barnabáš Kos (1984), či Úsmev diabla (1987). Uplatnil sa aj v televíznych rozprávkach a dabingu.

D. Wasserman – M. Leigh: Don Quijote, Divadlo Nová scéna, 1967, Oľga Gallová (Aldonza), Jaroslav Rozsíval (Don Quijote), foto: Anton Šmotlák/Archív DÚ

Jaroslav Rozsíval bol predsedom Kruhu priateľov českej kultúry v Bratislave, v roku 1993 sa stal nositeľom ceny Karla Čapka za šírenie česko-slovenskej vzájomnosti a propagáciu diela bratov Čapkovcov. Všestranný talent uplatnil aj v literárnej činnosti. Podľa Jesenského novely Štvorylka napísal libreto k Andrašovanovej operete Pánska volenka (1960). V bulletinoch k spevoherným premiéram uverejňoval štúdie z divadelnej praxe, príspevky o inscenovaných dielach, o problematike spevoherného divadla a jubilujúcich hereckých kolegoch. Bol autorom príspevkov v knižných publikáciách k výročiam Novej scény. Ku knihe svojej manželky, fotografky Magdalény Robinsonovej Hercova tvár (SVKL, 1956) spracoval sprievodné texty. Do češtiny preložil dve hry Júliusa Barča Ivana NeznámyVeža.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár