Javisko bez kulís a hľadisko plné divákov. Režisér a dramaturg Július Gyermek jubiluje

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenské profesionálne operné divadlo má v rodnom liste uvedený rok 1920, no prešli takmer štyri desaťročia, kým režisérsku štafetu prebrala od českých umelcov prvá generácia slovenských odchovancov VŠMU a brnianskej JAMU. Dnes (18. 4.) oslavuje deväťdesiate narodeniny posledný z jej žijúcich predstaviteľov – režisér, dramaturg, libretista, prekladateľ a pedagóg Július Gyermek.

Hoci sa 18. apríla 1931 narodil v Dolných Hámroch pri Banskej Štiavnici, Július Gyermek je prototypom „prešporáka“. A nielen preto, že celý život prežil v Bratislave (rodina sa do hlavného mesta prisťahovala, keď mal poldruha roka). Odmalička bol trojjazyčný: doma sa hovorilo po slovensky, u starého otca po maďarsky, káčera ťahal a lavice dral v nemeckej škôlke i ľudovej škole. Postupne sa jeho jazyková výbava rozrástla o ruštinu, angličtinu a vďaka manželke Efrosine aj o jej rodný jazyk, bulharčinu.

Sčítaný polyglot s literárnym nadaním štedro zúročil svoje talenty pri prekladoch operných libriet (medzi nimi Šebalinovho Skrotenia zlej ženy, Ravelovej Španielskej hodinky, Brittenovho Alberta Herringa, Donizettiho Nápoja lásky, Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana či vysoko ceneného prekladu Gershwinovej „černošskej“ opery Porgy a Bess), aj vo vlastnej publikačnej a libretistickej činnosti.

Július Gyermek, foto: Magdaléna Robinsonová/Archív SND

Jeho cesta k opernej réžii nebola celkom hladká. Pôvodne ho lákala filmová kamera, no keďže zmeškal termín prihlášok na pražskú AMU, zamestnal sa ako robotník v bratislavskej Apolke. Nasledujúci rok ho prijali na VŠMU na činohernú réžiu (jeho pedagógmi boli Mikuláš Huba a Janko Borodáč), po dvoch rokoch prestúpil do druhého ročníka opernej réžie, kde ho postupne učili Karel Jernek, Otakar Zítek a Miloš Wasserbauer.

Na VŠMU strávil sedem rokov (1951 – 1958), no už v roku 1954 účinkoval ako člen pomocného hereckého zboru v činohre SND a o dva roky neskôr ho začali využívať aj ako asistenta opernej réžie. V roku 1959 sa stal popri skúsenom Wasserbaurovi a svojom vrstovníkovi, prvom absolventovi opernej réžie na VŠMU Miroslavovi Fischerovi ďalším interným režisérom opery SND.

Režisérsky krst absolvoval inscenáciou opery Wernera Egka Revízor (1959). Komédiu skomponovanú podľa rovnomennej Gogoľovej hry mal pôvodne naštudovať činoherný režisér Tibor Rakovský. Keď z tejto spolupráce zišlo, šéf súboru Šimon Jurovský ponúkol titul debutantovi Gyermekovi, s odvolaním sa na jeho predchádzajúce činoherné skúsenosti. Bolo to skvelé vykročenie do praxe. Kritika, ktorá v tom čase čoraz nástojčivejšie volala po „zdivadelnení“ opery, vyzdvihla Gyermekovu prácu s hercami a tiež jeho neobvyklý prístup k výtvarnej zložke.

Režisér Július Gyermek s dirigentom Ladislavom Holoubkom nad partitúrou opery Wernera Egka Revízor, SND, 1959, foto: Archív SND

V dozvukoch výpravného, opisného socialistického realizmu päťdesiatych rokov pôsobila minimalistická výprava Mikuláša Kravjanského doslova novátorsky. Scéna vyzlečená z kulís a kľúčová funkcia svetla sa aj v budúcnosti stali poznávacím znamením Gyermekových inscenácií a zároveň tým, čo ich odlišovalo od prác jeho súputníkov Miroslava Fischera a Branislava Krišku.

Po Wasserbauerovom návrate do Brna (1960) až do začiatku deväťdesiatych rokov určovala divadelný tvar bratislavských operných inscenácií takmer výlučne menovaná trojica umelcov narodených v rozpätí rokov 1931 a 1932 (Kriška nastúpil do SND v roku 1966). Všetci principiálne vychádzali z realistickej opernej poetiky, no každý z nich ju pretavoval vlastným spôsobom.

Do diskusie s Kriškovým „štylizovaným poetickým realizmom“ (termín z pera Igora Vajdu) a Fischerovým spontánnym dramatizmom vstupoval Gyermek introvertnejším slovníkom. Javisko sa v jeho inscenáciách oslobodzovalo od masívneho mobiliáru a ústrednú úlohu preberalo svetlo.

Július Gyermek, foto: Archív SND

V rozhovore, ktorý som s ním pred pár mesiacmi pripravila pre Hudobný život (7-8/2020), svoje vnímanie výpravy zhrnul slovami: „Nikdy som nemal rád kulisy. Aj v činohre som obdivoval inscenácie s asketickejším výtvarným riešením, hoci ani tam to v päťdesiatych rokoch nebolo obvyklé. Vyznávam názor, že kulisy pútajú divákovu pozornosť – a tá má podľa mňa patriť spevákovi.“

Po Kravjanského emigrácii do Kanady sa Gyermekovým kmeňovým spolupracovníkom stal Pavol Mária Gábor, s ktorým popri inom inscenovali cyklus opier Giuseppe Verdiho. Najväčšie uznanie si vyslúžili za prvý titul z tejto série, Trubadúra (1963), kde v kontexte slovenskej operno-inscenačnej praxe po prvýkrát využili princíp svetelnej opony. Použitím rampy s nízkovoltovými zdrojmi, ktoré spoza povytiahnutého horizontu osvetľovali šikmý pôdorys javiska, docielili nielen pôsobivý svetelný efekt blízky princípom Nového Bayreuthu, ale zároveň vyriešili problém nástupu veľkých zborov na scénu.

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 1963, foto: Jozef Vavro / Archív SND

V ich inscenáciách kolektívne teleso neprichádzalo ťažkopádne zo zákulisia, ale sa vynáralo z tmy. Podobný princíp zopakovali v Maškarnom bále (1964) i v Nabuccovi (1966). Nabucco sa zaradil k divácky najúspešnejším inscenáciám storočnej histórie opery SND: na repertoári sa udržal takmer tridsať rokov a dosiahol vyše štyristo repríz (aj keď kritika nadšenie publika nezdieľala – popri inom preto, že divadlo z dôvodu finančnej náročnosti nehralo originálnu verziu, ale výrazne upravenú a zoškrtanú verziu Ericha Geigera, zakúpenú od východonemeckého vydavateľstva Henschel).

Popri operách Giuseppe Verdiho, v ktorých naplno vynikol vtedajší skvelý sólistický ansámbel, sa ťažiskom Gyermekovej režisérskej tvorby stali komické tituly. Tu mohol uplatniť schopnosť plastickej drobnokresby postáv, zmysel pre grotesknosť, aj talent vkusne pointovať humorné situácie, bez trápnych klišé či fraškovitosti. Najmä jeho inscenácie operných komédií 20. storočia – Ravelova Španielska hodinka (1961), Ženba Bohuslava Martinů (1963) či Brittenov Albert Herring (1966) – sa stretli s pozitívnym prijatím nielen u publika, ale aj u náročnej kritiky šesťdesiatych rokov, ktorá operných režisérov nijako nešetrila.

J. Beneš: Cisárove nové šaty, Opera SND, 1969, Juraj Martvoň (Cisár), foto: Archív SND

S Gyermekovým menom je spojených i viacero titulov domácej opernej tvorby, z nich tri obzvlášť pevným švom. Do histórie slovenského (nielen operného) divadla sa zlatými písmenami zapísala operná prvotina Juraja Beneša Cisárove nové šaty, ktorú Gyermek inscenoval v roku 1969. Skladateľ pretavil známu Andersenovu rozprávku do moderného, dadaisticky hravého hudobno-divadelného tvaru, v ktorom sa prepájali spev (cisár, ministri, krajčíri), pantomína (postava Míma) a činoherne prednášaná surrealistická poézia (postava Ženy).

Partitúra ponechávala inscenátorom pomerne voľnú ruku, čo Gyermekov tím v plnej miere využil. Popri inom dal artistnému dielu rozmer politicky angažovaného divadla, keď senzitívne reflektoval spoločenskú atmosféru po auguste 1968. Popravu figuríny, ktorú predpísal v závere opery skladateľ, transformoval režisér do popravy Ženy – hlásateľky pravdy, smejúcej sa nahému cisárovi. Inscenácia sa však nekončila beznádejne. Naopak. Mím prebudil Ženu zvončekom a ona tento symbol slobody ponúkla dojatým, chápajúcim divákom v hľadisku.

Július Gyermek, Bartolomej Urbanec počas skúšky opery Bartolomeja Urbanca Pani úsvitu, 1976, foto: Jozef Vavro/Archív SND

Ďalšou slovenskou operou, na ktorej sa Gyermek podieľal nielen ako režisér inscenácie (1976), ale aj ako spoluautor a upravovateľ libreta, bol operný debut Bartolomeja Urbanca Pani úsvitu (1976). Ešte väčší autorský vklad mu patrí v opuse Tibora Freša Francois Villon (1986). O titulnom hrdinovi, renesančnom básnikovi, hovorí ako o jednej zo svojich „srdcoviek“: „Preto som túžil dať jeho príbehu opernú podobu. Napísal som libreto a ponúkol som ho Tiborovi Frešovi. Bol mojím kolegom, dirigentom v divadle, čo zvyšovalo šancu na uvedenie titulu v SND.“

Libretista a režisér v jednej osobe vystaval inscenáciu na princípe divadla v divadle. Iluzívnym protipólom scény, ktorej rýchle premeny realizovali javiskoví technici i samotní účinkujúci pred divákmi, boli farebne sýte dobové kostýmy, kontrastujúce s čiernym pozadím javiska a tmavými projekciami.

T. Frešo: Francois Villon, Opera SND, 1986, Leopold Haverl (Francois Villon), foto: Anotn Sládek

Po „zlatých šesťdesiatych“, ktoré predstavujú najsilnejšie obdobie v Gyermekovej režijnej tvorbe, sa nasledujúca normalizačná dekáda niesla v tieni útlmu príležitostí, popri inom v dôsledku jeho občianskych postojov.

Mňa mal Ján Kákoš [riaditeľ SND v rokoch 1970 – 1987, pozn. M. M.] v rámci normalizačných čistiek okamžite vyhodiť. Spolu s Ivanom Turzom sme totiž nasledujúci deň po vstupe spojeneckých vojsk napísali protestný list a vyvesili sme ho na dvere divadla. V dôsledku toho ma vylúčili z komunistickej strany, ktorej členom som bol asi rok – vstupu do nej som sa totiž urputne vyhýbal. Potrestali ma i tým, že som sa dva roky nedostal k žiadnej réžii a aj potom som režíroval menej než kolegovia. No nechali ma v divadle. Keď som sa po 1989-om dostal k svojim kádrovým materiálom, zistil som, že za zotrvanie v SND vďačím Kákošovým opakovaným zásahom. A nebol som jediný.“ spomína v už citovanom rozhovore pre Hudobný život.

V osemdesiatych rokoch sa medzi jeho prácami popri Francoisovi Villonovi vyníma najmä Verdiho Simon Boccanegra  (1985). Výtvarne efektná, mizanscénicky nekomplikovaná inscenácia bola jedinou v jeho kariére, pri ktorej sa stretol s Ondrejom Lenárdom: „Bolo to hudobne najlepšie pripravené naštudovanie, aké som kedy ako režisér dostal k dispozícii.“ Dlhý javiskový život s viac než dvesto reprízami mala aj výtvarne štylizovaná Lucia di Lammermoor (1979).

G. Donizetti: Lucia di Lammermoor, Opera SND, 1979, Peter Dvorský (Edgaro), Sidónia Haljaková-Gajdošová (Lucia), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

V deväťdesiatych rokoch sa Július Gyermek presunul z režisérskeho postu na pozíciu šéfdramaturga. Podľa vlastných slov aj preto, že sa odmietal naladiť na trend „moderných“ inscenácií. V dramaturgii bolo jeho krédom plné javisko: „Každé neobsadené miesto v sále ma bolí. Vyznával som teóriu, že dobré operné divadlo má kreovať repertoár tak, aby ľudia na tituly chodili, a zároveň, aby bol štýlovo pestrý.“

V tomto zmysle sa mu ambíciu darilo napĺňať, v čase jeho pôsobenia sála rozhodne nezívala prázdnotou. Popri dramaturgovaní sa venoval aj pedagogickej činnosti na Konzervatóriu v Bratislave. Za dvadsať rokov práce s tunajším operným štúdiom (1991 – 2011) prešli jeho rukami mnohí dnešní sólisti i zboristi slovenských operných divadiel.

Prečítajte si tiež:
Režisér a dramaturg Július Gyermek – o porciách šťastia v živote a umení
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Aj v požehnanom veku sa Július Gyermek drží vo výbornej mentálnej forme. Z telefonických i živých rozhovorov s ním, ktorých sme za uplynulý rok absolvovali niekoľko, prýšti vyrovnaná, zrelá múdrosť.

Július Gyermek, foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

Bodku za týmto medailónom si požičiam z viackrát citovaného interview pre Hudobný život. Na otázku, aké vysvedčenie by vystavil svojmu osudu, mi odpovedal: „Určite dobré. Prežil som krásny život, profesionálny aj súkromný. Životné šťastie som našiel v opere. Miloval som svoju prácu: počas divadelných prázdnin sme sa aj s manželkou, vynikajúcou členkou zboru SND, chodievali nostalgicky pozerať na ferman – aj keď sme vedeli, že na ňom ešte nič nenájdeme.“

Autor: Michaela Mojžišová

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár