Jedinečnosť Jamesa Levina (1943 – 2021) nezmaže ani smutný záver kariéry

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Šokujúca správa o smrti amerického dirigenta Jamesa Levina preletela svetovými médiami až po ôsmich dňoch od posledného umelcovho výdychu. Vo veku 77 rokov zomrel 9. marca 2021 v kalifornskom Palm Springs majster taktovky, ktorý bol vyše štyri desaťročia mozgom i srdcom newyorskej Metropolitan Opery.

Unikátnu kariéru Jamesa Levina, naplno rozbehnutú a rozvíjanú aj napriek viacerým zdravotným problémom, predčasne ukončili obvinenia pod hlavičkou hnutia #MeToo. Na rozdiel od nejedného z dotknutých kolegov, nepodarilo sa mu odvrátiť tlak na stiahnutie sa z hudobného života. Maximum čo dosiahol, bolo mimosúdne finančné vyrovnanie.

Domovské inštitúcie sa od neho odvrátili. Svetielko nádeje ešte raz zablikalo, keď sa po trojročnej pauze mal minulý rok vrátiť za dirigentský pult na prestížnom festivale Maggio Musicale Fiorentino. Pandémia koronavírusu však spravila definitívny škrt.

James Levine (1943 – 2021), foto: internet

James Levine sa narodil 24. júna 1943 v meste Cincinnati, štát Ohio, v rodine obchodníka s textilom a herečky. Jeho mimoriadny hudobný talent sa prejavil v útlom detstve brilantnou hrou na klavíri. Považovali ho za zázračné dieťa, keď už v desiatich rokoch predniesol sólový part v Mendelssohnovom 2. klavírnom koncerte. Študoval na newyorskej Juilliard School (klavír a dirigovanie) a ako to už u nadpriemerne nadaných študentov býva, vyhrával súťaže. Dostal príležitosti vystúpiť s americkými telesami, až si ho všimol slávny dirigent George Szell. Pozval ho na hosťovanie s Cleveland Orchestrom.

Postupne lákala Jamesa Levina aj opera. Odrazil sa vo Waleskej národnej opere v Cardiffe (debut Verdiho Aidou) a v San Franciscu sa roku 1970 zapísal Pucciniho Toscou. To už bol len krôčik do vedúceho amerického operného domu, do Metropolitan Opery, riadenej legendárnym Rudolfom Bingom. Po prvýkrát stál za jej dirigentským pultom 6.mája 1971 a bola to opäť Tosca od Giacoma Pucciniho. V hlavných úlohách spievali Grace Bumbry (Tosca), Franco Corelli (Cavaradossi) a popri Levinovi bol druhým debutantom Peter Glossop ako Scarpia.

James Levine a jeho debut v Metropolitnej opere New York, foto zo skúšobne Met počas skúšky Pucciniho Toscy, 1971, foto: internet

Prvé dva roky bol stálym hosťujúcim dirigentom, pričom dostal príležitosti vo Verdiho Luise Miller, Rigolettovi, Otellovi (s Jonom Vickersom) a Falstaffovi (Fernando Corena v titulnej úlohe), v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (Marylin Horne, Hermann Prey) či Salome od Richarda Straussa (s Grace Bumbry v ústrednom parte). Medzi časom, už v roku 1973, teda ešte pred tridsiatkou, stal sa šéfdirigentom MET. Na ešte vyšší stupeň, do pozície hudobného riaditeľa, vkročil v roku 1976. Zotrval na nej plných štyridsať sezón.

Keď divadlo 22. októbra 1983 oslavovalo svoju storočnicu do celého sveta prenášaným galakoncertom, James Levine dirigoval – striedaný Richardom Bonyngeom a Jeffreym Tateom – väčšinu čísel. Okrem iných v áriách a scénach spievali Éva Marton, Jess Thomas, Jessye Norman, Evelyn Lear, Thomas Stewart, Nicolai Gedda, Mirella Freni, Plácido Domingo…

Vyše 2600 vystúpení – v operných predstaveniach, gala koncertoch či iných formách – to je v histórii Metropolitan Opery absolútny a zrejme neprekonateľný rekord. James Levine naštudoval 85 titulov a hľadať medzi nimi nejaké domény ani nie je možné. Veľmi blízkou mu bola talianska opera v celej romantickej a veristickej šírke (menej v nej bolo titulov z predverdiovskej vážnej kategórie, nechýbal však Rossiniho Viliam Tell či Belliniho Norma), no s rovnakým zanietením a zmyslom pre štýl sa zhosťoval nemeckej opernej literatúry. Či to bol Wolfgang Amadeus Mozart, takmer celý Richard Wagner, Richard Strauss, alebo tvorba 20.storočia (Bergov WozzeckLulu, Schoenbergov Mojžiš a Áron či Očakávanie alebo Weillov – Brechtov Vzostup a pád mesta Mahagonny).

James Levine (1943 – 2021), foto: internet

Pokračovať by sa dalo francúzskymi opusmi, kde okrem pilierových opier sa podpísal aj pod javiskové dedičstvo Berlioza, Debussyho či Poulenca. Azda jediná dejinná zóna, ktorej sa vyhýbal, bol barok. V súpise Levinových naštudovaní nechýbala ani slovanská spisba. Naštudoval Smetanovu Predanú nevestu v anglickom preklade (s Teresou Stratas a Nicolaiom Geddom), či dokonca sám som bol – pri mojej jedinej ceste do New Yorku – svedkom jeho uchopenia Čajkovského Eugena Onegina. Písal sa vtedy Silvester 1992.

Niekoľkonásobne obsiahlejší, ako zoznam naštudovaných opier najmä na newyorskej domácej pôde, ale aj na festivaloch v Salzburgu (hlavne v Mozartových operách) a Bayreuthe (Parsifal a celý Prsteň Nibelungov), je zoznam spevákov, s ktorými spolupracoval. Stihol ešte veľkú éru Corelliho, Tuckera, Geddu, Vickersa, Bumbryovej, Priceovej, Horneovej, Caballé atď., bol aktívnym svedkom oslnivých kariér „troch tenorov“, desiatok speváčok a spevákov doširoka otvorenej mladšej generácie. Mnohých sám objavil, postavil na nohy, viedol ich prvé kroky.

Joseph Calleja, Roberto Alagna, Angela Gheorghiu, Plácido Domingo, James Levine, Renée Fleming, Juan Diego Flórez, Julian Crouch, Catherine Zuber, klanačka po galaprograme k 125. výročiu otvorenia Metropolitnej opery New York 15. marca 2009. Foto: Ken Howard/Metropolitan Opera

V rámci aktivít MET od roku 1980 dodnes fungujúci Lindemannov program rozvoja mladých umelcov, ktorým prešli stovky dnešných hviezdnych speváckych mien, vďačí za svoju existenciu práve svojmu zakladateľovi Jamesovi Levinovi.

Popri takmer permanentnej prítomnosti v domovskom divadle, kde si však popri ňom našli miesto vari všetci svetoví dirigenti, si našiel čas aj na ďalšie úväzky. Levine bol aktívnym aj na pôde koncertnej, dirigoval nielen špičkové americké orchestre, ale tiež Berlínskych či Mníchovských filharmonikov, ktorým v rokoch 1999 päť rokov šéfoval. Za ten čas absolvoval 130 koncertov a pochodil s nimi kus sveta. Od roku 2004 bol riaditeľom Bostonského symfonického orchestra, šéfoval Ravinia Festivalu. Povýšil domáci zbor na špičkovú úroveň, od 90.rokov usporadúval každoročné vystúpenia MET v Carnegie Hall.

Jeho tvorivú energiu a chuť do práce len prechodne narušili prekonané choroby. Vyrovnať sa musel s viacerými a dokázal nad nimi víťaziť. Už v roku 2011 mnohí neverili, že sa vráti do aktívneho života. James Levine však prekvapil. O dva roky neskôr sa na špeciálne upravenom, motorizovanom invalidnom vozíku s výškovo nastaviteľnou a rotujúcou plošinou, objavil v obnovenom naštudovaní Mozartovej opery Così fan tutte. Obecenstvo a umelci ho privítali nekonečnými ováciami.

James Levine. foto: Marty Sohl/Metropolitan Opera

Keď som v Rádiu Devín moderoval jeden zo satelitných priamych prenosov z MET, bol to Verdiho Maškarný bál (2. máj 2015), v poznámkach som našiel zmienku o jeho ďalších plánoch. Súčasne dirigoval Stravinského Život zhýralca, pripravoval Wagnerovho Tannhäusera, Straussovho Netopiera a ďalšie.

Širšie vrstvy publika na celom svete ho poznali aj prostredníctvom obľúbených kino prenosov z MET, za vznikom ktorých tiež stál. Čas sa však nečakane začal napĺňať. Neboli to primárne zdravotné dôvody. V období šialenia #MeToo vlny ho štyria muži po desiatkach rokov obvinili zo sexuálneho zneužívania. Neubránil sa. Od roku 2017 už emeritný hudobný riaditeľ MET dostal onedlho výpoveď. Ešte predtým sa v októbri rozlúčil s Európou koncertom s berlínskou Staatskapelle. V divadle, na čele ktorého stál viac ako štyri desaťročia, dirigoval v októbri 2017 poslednú sériu predstavení Mozartovej Čarovnej flauty. Potom už nasledovali len štyri uvedenia Verdiho Requiem. Naposledy 2. decembra 2017. Rekviem, akoby sa naplnila symbolika.

Počas pandémie koronavírusu prináša Metropolitan Opera pravidelne streamy svojich dávnejších i novších inscenácií. Sú živými a nesmrteľnými svedkami umeleckej mimoriadnosti a všestrannosti Jamesa Levina. Jeho úmrtie ohlásili médiá s osemdňovým oneskorením. Včera a dnes sa vyrojili nekrológy. Jeden z nich ho označuje za mystického a mocného. Vcelku výstižné. Bol skutočne historickým, charizmatickým zjavením a jeho pozícia na opernom Olympe po dlhé roky neohrozená. Takým aj ostáva jeho dirigentský odkaz.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár