Jedna spadla z koňa, druhá z trónu. Spevácka sága sestier García

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pozor, uniesli najväčší operný hlas dneška! Dnešok v tejto správe predstavuje 19. storočie a unesenou bola rossiniovská kráľovná Maria García-Malibran. Jej sestra, diva z veku parníkov Pauline García-Viardot, odišla do speváckeho neba pred 110 rokmi. Spieva celá rodina. Názov známej pesničkovej súťaže môže byť sloganom rodu García – javisku sa upísali nielen Maria a Pauline, ale aj ich otec, mama a brat.

Unesená v kapucni. Béčková kriminálka? Nie, údajne skutočný príbeh zo života opernej superstar, ktorej sa korili Chopin, Poe, Dumas.

Jedného dňa sa Marie Malibran zmocnili čierne ruky. Ocitla sa v zatemnenej miestnosti, v strede ktorej trónila veľká harfa. „Kde to som?“ pomyslela si, možno v španielčine, ktorou hovorili jej rodičia, možno vo francúzštine, pretože bola dieťaťom Paríža, a možno v angličtine. Tú si osvojila za oceánom, ale aj v Londýne, kam priniesla „zlatý grál“ talianskej opery.

Speváčka s havraními očami Maria Malibran (1808 – 1836), droj: fineartamerica.com

Bizarné výkupné

V jazyku Rossiniho spievala najradšej. Práve spev ju mal vysekať z maléru. Malér (z francúzskeho malheur, zlá náhoda) to teda bol. Povedľa harfy stál vyrezávaný drevený stojan. Niekto doň vyškriabal toto: „Ak sa chceš vykúpiť na slobodu, zaspeivaj pieseň o vŕbe.“

Únosca najskôr myslel na áriu Desdemony z opernej adaptácie Otella veľkého Pesarčana, s ktorou žala svetové úspechy. Ária ako výkupné? Po počiatočnej neistote sa Maria pustila do spevu. Sotva dokončila áriu, spoza steny sa ozval mužský hlas s uznanlivým brava.

V opere sa nežnému pohlaviu vzdáva hold slovkom brava – šikovná, skvelá. Bravo je maskulínum vyhradené mužským umelcom. Kto kričí na sopranistku bravo, a nie brava, dáva svetu na známosť, že síce má trochu toho hudobného sluchu, ale učebnicu talianskej gramatiky zamkol na dne skrine.

Snehobiela Malibranovej Desdemona, olejomaľba od Decaisneho, zdroj: wikipedia.org

Ako sa skončil krimipríbeh o unesenej dive? Vtáčika vypustili z klietky. Nielen to, akýsi sluha priniesol Marii do daru briliantové náušnice. „Zločinec“ jej nechcel ublížiť. Mal iba „smolu“, že žil v dobe, v ktorej si ešte nemohol pustiť v obývačke cédečko.

Vysávač dejín kradne z povrchu zemského veľa mien. Mená sestier Garcíových (ich identifikáciu sťažuje fakt, že obe nosili priezviská po manželoch), však ušetril. S Mariou Malibran a jej mladšou „kópiou“ Paulinou Viardot sa spájajú epitetá ako „prvé medzinárodné divy“ alebo „postmoderné operné herečky“ avant la lettre. Ako odlíšiť rétorickú kudrlinku od historickej reality?

Hudobné demokratky

Životy sestier Garcíových sa kryjú s rozmachom priemyslu. Už to nebola len modrá krv, ktorá si vyhradzovala právo pestovať hudbu. Hrať na klavíri, trilkovať a hádzať ruže napudrovaným slávikom mohol ktokoľvek. Bez ohľadu na rodokmeň.

„La Malibran“ na jednej z kabinetných fotografií. Zdroj: wikipedia.org

Maria Malibran spievala pre každého (aj pre únoscov). Operným svetom kolujú historky o jej silnom sociálnom cítení. Ako darovala celý honorár štvorročnému chlapcovi prosiacemu o almužnu. Zboristke, ktorú životné okolnosti pritlačili k múru, vraj potajme poslala finančnú injekciu. Prezradilo ju písmo na obálke…

Rodila sa umelecká demokracia (ktorá ešte nestačila zmutovať na démonkraciu!) a obe speváčky boli pri tom. Rástol význam New Yorku, burzy, banky, pavučina čísel, reklám, indexov. Svet zlatého teľaťa z nesmrteľnej narácie o Mefistovi a Faustovi.

Maria sa v tieni mrakodrapov zblížila s finančníkom Françoisom Malibranom. Zdedila po ňom priezvisko a – dlhy. To, že bankár má deravé ponožky, zistila až po svadbe. Jeho biznis šiel do kolien. Zbankrotoval. Prešlo pár mesiacov a umelkyňa rázne prestrihla lano dávno mŕtveho vzťahu. Vrátila sa do Európy.

Pravý dôvod, prečo sa vrhla do náručia muža, ktorý bol od nej o 28 rokov starší, treba hľadať v spomienkach na detstvo. Príležitosť vymaniť sa z tieňa strašiaka pod názvom patria potestas – otcovská moc, bola lákavá. V pase mala napísané Maria Felicitas García. Vieme, že felicitas v latinčine znamená šťastie, a vieme i to, že priezvisko García je viac, než operné.

Manuel García (1775 – 1832), zdroj: wikipedia.org

Manuel García: tenor so železnou päsťou

Tento Španiel bol nekorunovaným kráľom speváckej dynastie a jedným z otcov tradičnej vokálnej pedagogiky. Patril k prvým učiteľom spevu, ktorých zaujímala aj medicínska stránka vokálnej emisie, foniatria.

Virtuozitu zbavil škrupiny sebaprezentácie, veď latinské virtuosus je príbuzné s výrazom virtus – cnosť, ušľachtilosť, udatnosť. Padre Garcíovi našťastie nechýbala iná dôležitá vlastnosť, realizmus, s ktorým sa jeho profetický duch miešal v oktávových skokoch.

Manuel García delil svoju persónu na tri hlavné povolania: bol uznávaným tenorom, pedagógom a operným impresáriom… ale pozor, persona v jazyku starých Rimanov značí maska. Osobnosť je vlastne len maska. Fazóna… Pod maskou praktického umelca (dnes muzeálny úkaz!) driemala železná päsť. García senior viedol hrdlá svojich dcér ako bábkoherec marionetty, no Maria dodáva, že sa veľmi často hrával na diktátora a jeho metódy neboli nič pre slabé povahy.

Talizman v turbane. Rossiniho Otello patril k životným rolám Manuela Garcíu. Zdroj: wikipedia.org

Prvý tenorový Almaviva v Mozartovom i Rossiniho tlmočení figliarstiev uja Figara (Figarova svadba, Barbier zo Sevilly) nútil svoje zverenkyne spievať v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu, aby hlas nadobudol istotu. Kvôli spevu museli vstať z postele aj o polnoci.

Tanec kobry a baranie hlavy

García sa ponáhľal predstaviť svoju krv svetu. Maria stála na javisku už ako osemročná. Keď mala sladkých sedemnásť, spievala v zbore Kráľovského divadla v Londýne. V meste, ktorému Rimania hovorili Londinium, zažila prvé triumfy. V Rossiniho Barbierovi pohotovo zaskočila za miestnu favoritku Giudittu Pastu – a jedovatá kobra menom publikum začala tancovať tak, ako speváčka pískala…

Ako znel hlas umelkyne, ktorá mala v repertoári tie najťažšie kúsky od Rossiniho, Meyerbeera, Vaccaia, Belliniho či Balfeho? Nebudeme sa vyhovárať na absenciu zvukových záznamov (aj tie bývajú skreslené) alebo na zaujatosť recenzií (v minulosti sa nie bezdôvodne chválilo viac, ako dnes).

Vedela výborne kresliť. Toto je stránka zo skicára Marie Malibran. Mohla sa stať kostýmovou výtvarníčkou. Zdroj: wikipedia.org

Z pohľadu modernej vociológie (talianske vociologia označuje korpus vied o ľudskom hlase) sa najviac blížila ku koloratúrnemu mezzosopránu. Rossini však nemalú časť svojich ženských hrdiniek ušil na mieru najnižšieho hlasu, kontraaltu. Malibran mala obrovský rozsah. Súčasníci hovorili, že v rossiniovským šmrncom nabitom Otellovi mohla spievať nielen Desdemonu, ale aj hlavného tenorového protagonistu!

K Otellovi sa viaže jedna z povestných Mariiných potýčok s otcom a učiteľom v jednej osobe. Otec, ktorý mal v ten večer hviezdiť v Otellovom brnení, sa dcére pred predstavením vyhrozil, že ak sa pomýli čo i len v jednom takte, tak si to odskáče. Napätie eskalovalo. Veľa nechýbalo a baranie rohy by do seba skočili priamo na scéne.

Opera sa chýlila k záveru a žiarlivý Maur mal už-už položiť ruku na nevinnú dcéru alias Desdemonu, keď prestrašená Malibran zrevala do burácajúceho orchestra: „On ma fakt zabije!“

Spinkaj, psíček!

Voľné chvíle si krátila komponovaním piesní. Zostali po nej štyri zošity. Piesne Marie Malibran, z ktorých väčšina (okolo 50 kusov) stále spí v hudobných knižniciach, majú strofický charakter a prezrádzajú hlboké porozumenie pre modelovanie frázy. Hrala sa s hlasom ako s plastelínou.

Zasnená kňažka. Busta signovaná F. Giungi spodobuje Malibranovú v roku 1834. Zdroj: wikipedia.org

Melancholickou poetikou piesní evokuje Belliniho. Krehký Sicílčan ju platonicky miloval, jeho city však zostali neopätované (možno viac miloval Mariu-mýtus, než Mariu-ženu). Speváčka venovala Bellinimu cenu útechy: ihlicu do kravaty s vlastnou podobizňou.

Životné čriepky, anekdoty, klebietky a bizarné príbehy stoja mimo mikroskopu odborných textov. Práve ony však dávajú farbu čiernobielemu curriculum vitae. Pomáhajú pochopiť, prečo meno Malibran prežilo storočie. Historky, ktoré o nej kolovali (napríklad, že svojím spevom uspala besného psa) pomáhali leštiť mediálne zrkadlo hviezdy. Boli dobovou formou marketingu, zlatým prachom na speváčkinej buste.

Operných búst s menom García je hneď niekoľko: Mariin brat Manuel Patricio García prežil storočie. Mal pekný barytón, no viac ho lákala teória, tak spisoval zasvätené traktáty o umení spevu. Študoval anatómiu a v roku 1854 údajne vytvoril prototyp lekárskeho nástroja – laryngoskopu.

Manuel Patricio García (1805 – 1906), zdroj: wikipedia.org

Pauline Viardot: inkognito na Chopinovom pohrebe

Čo vibruje za čiernou oponou? Tóny Mozartovho Requiem sa miešajú so slzami. Sme na pohrebe klaviristu Chopina. Neznámy mezzosoprán, vox illa egregia, ktorý nám bubnuje do uší, patrí Pauline Viardot. Spieva z úkrytu, aby na seba zbytočne nestrhávala zvedavé pohľady.

Priala si stať sa veľkou pianistkou – ako Chopin. V detstve jej ruky zrástli s klaviatúrou, ale matka, operná speváčka Joaquina Sitches, jej zakazovala cvičiť. Pauline bola o 13 rokov mladšia, než jej (vtedy už úspešná) sestra Maria Malibran. Život jej narysoval rovnakú priamku: spev. Čiernovlasá Pauline bola pripútaná k sestre ako Prometeus ku kaukazským skalám.

Mali spoločné miesto narodenia, obe bábätká odkojil Paríž. Maria prišla na svet 24. marca 1808 a 18. júla 1821 po prvý raz zadriemala v kolíske Paulína.

Sestry spájala rovnaká vokálna kategória – extenzívny mezzosoprán altového timbru. Ruka, čo dočiahla až na povalu sopránu. Pauline bola súčasníčkou Verdiho, no jej srdce patrilo klasicizmu. Rola Orfea z Gluckovej rovnomennej báje jej sadla ako topánky, spievala ju 150-krát.

Orfeus v podaní Pauliny Viardot. Zdroj: wikipedia.org

Sestry Garcíové sedeli na rovnakej stoličke. Volá sa kompozícia. Aj Pauline písala hudbu. Jej špecialitkou boli salónne opery. Táto forma leží na polceste medzi kantátou a skutočnou operou. Sú to krátke, často jednoaktové dramatické dielka pre komorné obsadenie a malý počet sólistov. Viardot ich považovala za dobré cvičenie pre svojich študentov na konzervatóriu v Paríži, kde po ukončení aktívnej kariéry odovzdávala štafetu speváckemu dorastu.

V písaní komorných opier nasledovala otca Garcíu, ktorý bol majstrom tohto remesla: Manuel García má na „rováši“ desiatky salónnych opier.

Čaj s Mozartom

Svoju poslednú salónnu operu Popoluška Viardot napísala v roku 1904. Mala 83 a hlavu plnú spomienok. Určite s láskou spomínala na študijné roky s Franzom Lisztom a s českým (!), v krajine Galov etablovaným skladateľom a teoretikom Antonínom Rejchom.

Ani čas jej nevymazal z očí portrét ruského básnika Turgeneva, autora libriet k prvým trom Paulininým operám. Turgenev naučil temperamentnú Španielku rusky. Vďaka tomu mohla od roku 1843 v Petrohrade nielen spievať, ale tiež konverzovať na cárskom dvore.

Pauline Viardot (1821 – 1910), zdroj: internet

Keď bola malým dievčatkom, rodičia ju vzali do New Yorku, kde organizovali americkú premiéru Dona Giovanniho. Mozartovo opus clarissimum zohralo v živote Viardot zvláštnu úlohu. V roku 1855 kúpila v Londýne originálny Mozartov manuskript Dona Giovanniho a vystavila ho vo svojej obývačke. Pri pohľade na Mozartovo písmo dokázala dlho meditovať a… popíjať čaj.

Láska prišla neskoro

Pauline časom spadla z trónu, jej staršiu sestru však zopár rôčkov pred tým čakal horší pád. Marii Malibran sa po šiestich rokoch byrokratickej bitky (presnejšie, v roku 1836) podarilo anulovať manželstvo so skrachovaným americkým bankárom. Jej staronová láska, huslista Charles Auguste de Bénoit, mohol divu konečne predviesť pred oltár. Nad Mariinou hlavou krúžil havran smrti.

V júli 1836 spadla z koňa. Lekárov poslala domov a pokračovala v koncertnej „šnúre“. Hazard so zdravím sa nevypláca. Počas vystúpenia v Londýne – v meste, kde kedysi začínala – sa Maria pred očami divákov zrútila na zem. Po týždňovej agónii slávik zmĺkol. Mala len 28 rokov.

Rukopis Marie Malibran. Zdroj: internet

Okolnosti jej tragického úmrtia spracúva nemecký film Smrť Marie Malibran z roku 1972. Priatelia opery si môžu oživiť v pamäti aj taliansku snímku Maria Malibran v hlavnej úlohe s moldavskou sopranistkou Mariou Cebotari. Pozostalosť Malibran je deponovaná v knižnici Kráľovského konzervatória v Bruseli.

Miesto po sestre nezostalo prázdne

Obrázky zo života sestry Pauliny prezrádzajú, že aj vo veciach lásky nasledovala Mariin príklad. Aj ona spečatila svoj osud s mužom z hudobnej brandže. Zobrala si kritika, spisovateľa a impresária Louisa Viardota. Mariin manžel de Bénoit s Paulinou rád muzicíroval ešte v čase, keď sa mladá García túlila k čiernobielym lupeňom klavíra…

Čas na jej skutočný operný debut dozrel po sestrinej smrti. V roku 1839 sa „prevtelila“ do kože Rossiniho Desdemony. Mimochodom, v rovnakej úlohe kedysi žiarila jej staršia „polovica Slnka“. Šlo to ako cez kopírku: aj Paulinine kroky viedli do Londýna…

Pád z koňa ju o život nepripravil, dožila sa krásneho veku 88 rokov. Pauline Viardot zomrela 18. mája 1910. Jeden škaredý pád však predsa len zažila. Pád zo stupienka víťazov. Jej manžel sa nezhodol s Napoleonom III. a stal sa nepohodlným. Obaja museli na nejaký čas opustiť Paríž. Vlčie zuby politiky majú strach z umenia. O to hlbšie sa zahryznú…

V salóne Madame Viardot nechýbal organ. Zdroj: wikipedia.org

Význam rodu García sa dá zrolovať do Aladinovho koberca s nápisom „učím sa“. Učili iných, učili seba. Garcíovci nám ukázali, že správna interpretácia neexistuje bez hlasovej hygieny a pravdivosť je viac, než krása. Nemusíme súhlasiť, môžeme rešpektovať. Lebo krása je niekedy len masívny rám, do ktorého si každý dosadí, čo chce.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Talianska mezzo-diva Cecilia Bartoli venovala pamiatke Malibran album s jednoduchým názvom Maria. Predstavuje na ňom hudbu, ktorá populárnej Španielke znela v hlave.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár