Jeho Blahorodie Bartolomej Urbanec

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď si pripomínam neuveriteľných 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa Bartolomeja Urbanca (12. 11. 1918 Krompachy – 2. 7. 1983 Bratislava), vidím ho v duchu, akoby to bolo včera. Jeho šarmantnú postavu a usmievavú tvár, keď sa pri cestách do Bratislavy pravidelne zastavil na bývalom Zväze slovenských skladateľov. Prichádzal s klobúkom, fičúrsky nasadeným nabok, čím podčiarkol svoju bohémsku, slobodomyseľnú povahu.

Jeho najvernejším priateľom v tejto inštitúcii bol Rudo Vanek, vtedajší tajomník koncertných umelcov (v minulosti bývalý organista v bratislavskom Kostole kapucínov, čo iba podčiarkuje paradoxnosť osobností na umelecko-ideových zväzoch). Ale jeho priateľmi boli azda všetci, ktorých tu stretol. Mal družnú, veselú a vtipnú povahu. O súkromí sa však zveroval len Rudovi. A ten, ako takmer každý muž, čo-to pošepkal aj kolegom…

Bartolomej Urbanec (1918 – 1983),
zdroj: súkr. archív rodiny B. U.

Osobne som sa dostala s tvorbou Bartolomeja do kontaktu najmä na pravidelných prehliadkach novej tvorby slovenských skladateľov, alebo v často vysielaných úpravách ženských zborov s folklórnou tematikou v interpretácii SĽUKu, veľmi rada občas počúvam Urbancovu úpravu piesne Dolina, dolina, ktorú ako prídavok spievala na koncertoch a nahrala na CD Edita Gruberová; alebo majstrovskú Svadobnú odobierku z Oravy s dojímavou interpretkou Darinkou Laščiakovou. Kto dnes vie, že za týmito citlivými spracovaniami folklóru je skladateľ Bartolomej Urbanec?

Je autorom klavírneho a husľového koncertu, baletnej suity Rieka, symfónie „Osídla času“, viacerých komorných diel – najmä sláčikového kvarteta a dychového kvinteta, početných piesňových cyklov na básne Kristíny Bendovej, Gustáva Hupku, Pavla Stanislava, Máši Haľamovej, mnohých úprav skladieb jemu hudobne blízkeho Viliama Figuša-Bystrého… A ako napísala v spomienke na otca jeho najmladšia dcéra Marika: „Najlepšie duchovné dielo je jeho „Staroslovenská omša nitrianska – Blahoslavlen mir“, ako je rukou skladateľa napísané na obale partitúry. Prvá premiéra bola 24. júla 1980 v preplnenom piešťanskom Dome umenia – bez akejkoľvek publicity, viac-menej ako súkromný koncert. Úspech bol však nečakaný. Nadšení milovníci dobrej hudby sa hneď zaujímali, aká bude budúcnosť tohto odvážneho diela. Žiaľ, druhá premiéra v Trenčianskych Tepliciach bola zároveň aj derniérou.“ Tak to na Slovensku bolo – a je podnes.

Bartolomej Urbanec (1918 – 1983),
foto: súkr. archív rodiny B. U.

Ako slobodný umelec žil Bartolomej Urbanec od r. 1961 z honorárov za hudbu k dokumentárnym filmom, z tantiém SOZA, občas dirigoval rozhlasový orchester a písal inštruktívne skladby pre mladých hudobníkov, ktoré vydával Hudobný fond. V posledných rokoch života sa priam „vrhol“ na komponovanie opier. V r. 1971 sa stal umeleckým šéfom a hlavným dramaturgom Opery SND skladateľ a dirigent Pavol Bagin. V období jeho šéfovania (do r. 1983) sa takmer každý rok uviedlo nielen jedno súčasné svetové operné dielo, ale aj veľa nových opier od slovenských skladateľov (Suchoňa, Cikkera, Bázlika, Hatríka, Beneša, Urbanca). Boli to zlaté časy Opery SND, navyše s angažovaním jednej speváckej generácie na čele s Petrom Dvorským.

B. Urbanec: Pani úsvitu, Opera SND, 1976,
Jaroslava Sedlářová (Matka), Oľga Hanáková (Telva),
foto: Jozef Vavro / Archív SND

Písala som texty do bulletinov k uvedeniu dvoch Urbancových  opier v SND – Panej úsvitu (1971 – 1973), ktorá mala premiéru r. 1976 a k Tancu nad plačom (1976 – 1977)–  premiéru v SND bola r. 1979. Následne vznikli i  recenzie na tieto javiskové podoby. Jednu som napísala aj po premiére tretej Urbancovej opery – Majster Pavol (1978-79), uvedenej r. 1980 v Opere J. Gregora – Tajovského v Banskej Bystrici (dnes Štátnej opery). V javiskových dielach ľudsky i kompozične zrelého Bartolomeja Urbanca som spoznala inú, hĺbavú tvár tohto skladateľa. V divadelnom bulletine k premiére opery Tanec nad plačom (r. 1979) som napísala:

 „V osobe Bartolomeja Urbanca dostala slovenská opera vhodný protipól k drásavej dramatickosti, akú s obdivom sledujeme v opusoch Suchoňa a Cikkera. Nie je to ani typ kontemplatívneho lyrika Mira Bázlika, či prekvapujúceho novátora Juraja Beneša. Urbanec dospel k estetickému názoru, že dnešnému opernému poslucháčovi sa možno prihovoriť aj „brittenovsky“ jasne, s akcentom na „obyčajné“ ľudské situácie. Návrat k istej fantastickosti je u Urbanca zasa návratom k divadelnej iluzívnosti, ktorá stála pri kolíske javiskového umenia.“

B. Urbanec: Tanec nad plačom, Opera SND, 1979,
Juraj Hrubant (Gróf Alfrédo), Nina Hazuchová (Grófka Anna),
foto: Jozef Vavro / Archív SND

Ostatné roky sa Bercinko usídlil na nitrianskom Zobore, vo svojej „pustovni“. Tu žil a tvoril do r. 1983, kedy predčasne, ako 65-ročný odišiel z tohto sveta. V Nitre vznikli nielen tri spomenuté opery, ale aj klavírna verzia nedokončenej komicko-satirickej opery Velúrové sako (1979 – 1980).

A ešte milá spomienka: Približne v polovici sedemdesiatych rokov som bola s Bartolomejom Urbancom (v rámci medzizväzových tvorivých pobytov) na festivale Leningradské biele noci. Dnešný Petrohrad bol v tých rokoch trochu iný ako dnes: ale zostalo mu čaro Dostojevského románov, širokých bulvárov, na ktorých boli trochu zanedbané, no stále úžasné paláce z čias Petra Veľkého, všade akoby znela hudba, ktorú Rusi milujú v každej podobe. Navštívili sme spolu Petrodvorec – posledné sídlo ruského cára, kde sme videli nielen rad fontán a impozantných zlatých sôch, ale aj chmúrny, hrozivý, šedý Baltik. Počas týždňa sme počuli koncerty Leningradskej filharmónie, ktorá mala v rokoch zavretých hraníc pre nás povesť prinajmenej Viedenských filharmonikov. (Ale taká aj bola – na čele s impozantným, nezabudnuteľným šéfdirigentom J. Mravinským). Dokonca som v cárskom Mariinskom teatre, ktorý vtedy volali Kirovovo divadlo, počula hudobne autentického, režijne realistického Sadka od Rimského-Korsakova… V takých podmienkach, obkľúčení krásou umenia a bielych nocí, sa ľahšie hovorilo o živote a hudbe. Tu som sa dozvedela od majstra viac aj o jeho javiskových „hriechoch“ mladosti: prvej spevohre pre spolužiakov na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi – Študenti, chasa zlatá, ku ktorej si libreto napísal sám študent Urbanec. Keďže tunajší učiteľský ústav bol známy dlhoročnou hudobnou tradíciou, spevohru mu kolegovia – študenti r. 1937 aj uviedli. O desať rokov neskôr, po skončení Štátneho konzervatória v Bratislave, kde študoval kompozíciu u E. Suchoňa, dirigovanie u K. Schimpla a po návrate z Prahy, kde bol externým poslucháčom dirigovania u V. Talicha (r. 1947), dokončil B. Urbanec operetu Ľúbosť. Jeho záujem o tento žáner vyvrcholil v spevohre Máje. Písal ju v období, keď pôsobil SĽUKu (1949 – 52) ako dirigent tamojšieho orchestra a zboru. V SĽUKu sa viac zblížil s folklórom, ktorý čiastočne využil aj v spevohre Máje. Premiéru mali v Košiciach r. 1954, kde ich naštudoval dokonca operný(!) súbor so známym režisérom Kornelom Hájkom. Možno práve táto spevohra s veľkým zborom, tanečnými číslami, komornými ensemblami a sólovými áriami, vrátila zrelého B. Urbanca k myšlienke, pokúsiť sa o komponovanie opier. (Spevohry B. Urbanca spomínam širšie v knihe „Cesty slovenskej hudobno-zábavnej scény“, OPUS, Bratislava, 1982.)

Bartolomej Urbanec a ľudová pieseň (obal platne)

Na to všetko som si zaspomínala pri hrobe Bartolomeja Urbanca – s najmladšou, štvrtou dcérou skladateľa, architektkou Marikou Sabovou a vnučkou Katarínkou, ktoré boli pred pár dňami so mnou na cintoríne v Slávičom údolí, kde odpočíva ich otec a starý otec. V nedeľu 11. novembra bola v Nitre svätá omša za skladateľa – v Kostole sv. Urbana na Zobore(!) a o 17. hodine spomienkový koncert z diel majstra, v priestoroch tunajšej Synagógy. Zorganizovala ho ZUŠ J. Rosinského v Nitre a rodina.

Bartolomej Urbanec mi za recenzie nikdy nezabudol poďakovať listom, uvedeným oslovením: „Vaše Blahorodie“. Dnes mu toto oslovenie vraciam, v spomienke na nedožitú storočnicu ľudského, priateľského, neobyčajne hĺbavého a tvorivého umelca.

Autor: Terézia Ursínyová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár