Addio, speranza ed anima. Slová z Verdiho Rigoletta sú len rámom obrazu jej veľkej kariéry. 28. augusta 2021 doznelo posledné dejstvo opery života poľskej sopranistky Teresy Żylis-Gara. Prečo sa hovorí, že sa narodila dvakrát, a kde nechala postaviť organ?

„Spievala rovnaké tóny ako ostatní, no zdalo sa, že sa díva kamsi pod noty. Čo tam možno nájsť? Človeka, zážitky, radosť.“ uviedol na adresu exportnej sopránovej ruže jej krajan tenor Wiesław Ochman. Poľská lyrická diva Teresa Żylis-Gara išla notám pod kožu.

Cez oceán ku hviezdam

Rozprávať by o tom vedeli Corelli, Pavarotti, Bergonzi či Sherrill Milnes. Všetci, ktorí v piesku melodrámy zanechali zlaté stopy. Rodáčka z litovského Landwarówu si na galavečere ad honorem anekdotami opradeného impresária Zlatej podkovy Rudolfa Binga v roku 1972 zaspievala duet s Francom Corellim v speváckej koži Otella. Ich vystúpenie zhliadli milióny očí.

Na pôde chýrnej Metropolitan bola doma štrnásť sezón. S opernou továrňou na sny vo Veľkom jablku sa rozlúčila v marci 1984 s Pucciniho Manon Lescaut. Tenorovým svedkom Teresinho amerického addio bol Rumun Vasile Moldoveanu v kostýme rytiera Des Grieuxa.

Luk repertoáru s napnutou tetivou

Teresa Żylis-Gara vynikala repertoárovou šírkou a trúfla si aj na party, ktoré iné (podobne disponované) lyrické soprány obchádzali.

Rara avis v jej diskografii je Cavalieriho ranobarokový duchovný šíp oratórium Rappresentatione di anima et di corpo. Flexibilná dramatička prepožičala hlas aj Gluckovmu Orfeovi a naštudovala tiež Monteverdiho Korunováciu Poppey. Korunou jej umenia boli mozartovské a straussovské charaktery, svoju hudobnú kocku cukru však hodila aj do belcantovej kávy.

Mrazivo horúcu Traviatu darovala v roku 1968 londýnskej Covent Garden. Domáci recenzent a publicista Harold David Rosenthal poznamenal in margine suverénnej Poľky, že bola najlepšou Violettou post Callas. Aristokratickou a subtílnou.

Desdemona bez démona

Pozornosť si zaslúžila za zvláštny prístup k Verdiho Desdemone, pretože roztrhala klišé o submisívnej bielej kvetinke. Na festivale v rímskej aréne v Orange v roku 1975 Teresino imaginárne hudobné lístie ovlažoval verdiovskou živou vodou dirigent Lorin Maazel. Żylis-Gara bola hodnotená ako najnebezpečnejšia, najrafinovanejšia a najtrýznenejšia „bodľačia“ Desdemona, aká kedy vyrástla na scénických doskách. Doskách, ktoré sú pre reprodukčného umelca amoris arbor.

Taliansky vociológ Rodolfo Celletti však mozartovský zápal Żylis-Gary hasí kritickou vodou. „Často má vŕzgajúce výšky (spesso stridula in alto), umelo fixované tóny (ha suoni fissi), vokalizuje mechanicky (in modo meccanico) a je málo (scarsamente) výrazná ako v kantabilných pasážach, tak aj v recitatívoch.“ domnieva sa Celletti v publikácii Il teatro d’opera in disco.

V roku 1967 Żylis-Gara absolvovala úspešné entrée v opere vo Večnom meste Ríme sťaby Mozartova Pamina a do Talianska sa pravidelne vracala, hoci nie tak často ako do Nemecka, ktoré bolo svedkom jej umeleckej viriditas.

Enfant terrible

Víťazstvo v medzinárodnej súťaži, pod ktorú sa v roku 1960 podpísal bavorský rozhlas, bolo pre Teresu vstupenkou do nemeckých divadiel. Študentka koloratúrky Oľgy Olginy, ktorá kultúrne patrila Poľsku aj Rusku, žala prvé úspechy v Dortmunde. K stenám tohto divadla bola (v najlepšom zmysle slova) prirastená s menšími prestávkami až do roku 1970, kedy koleso medzinárodnej kariéry Żylis-Gary čoraz viac akcelerovalo svoje obrátky.

Ako vieme, že sme dosiahli určitú úroveň? Zmeriame ju. Umelecký výkon je nebeská fyzika, praskajú pri ňom teplomery duše. Môžeme zmerať amplitúdu a decibely, ale nie silu najvnútornejšieho emočného impulzu či stupeň katarzie, ktorý sa raz dostaví s presnosťou meškajúceho vlaku a inokedy s presnosťou švajčiarskych hodiniek.

Teresa Żylis-Gara brala prvé lekcie na vyššej hudobnej škole v Łódźi už v deviatich rokoch a jej vnútorné umelecké hodiny tikali zrelosťou aj tam, kde ostatní videli detstvo. Mala jasnú vokálnu líniu, elegantnú intonáciu a ľahký „dychový vankúš“ na hrudi.

Narodila sa „dvakrát“ alebo hra s dátumami

Bentornata. Keď v roku 1999 prišla do Landwarówu, trápilo ju, že v miestnom kostole stále nemajú organ. Operná sólistka s medzinárodným kreditom sa vrátila do rodného mesta, aby vo farskom chráme, kde ako dieťa zvedavo skúšala možnosti svojich hlasiviek, financovala výstavbu kráľovského nástroja s anticko-byzantskými dejinami.

Po tom, čo Żylis-Gara v roku 1954 demonštrovala svoje kvality na varšavskej súťaži, z ktorej si odniesla vavríny, dozrel čas na konfirmáciu v objatí divadelných lóží. O dva roky po varšavskom potlesku už stála na scéne opery v Krakove ako Halka v rovnomennom poľskom opuse. Pramene národnej hudby hľadala s virgulou svojho sopránu aj v čase svetového uznania, úspešne nahrala napríklad piesne Chopina aj Szymanowského.

Connessi all’opera, talianske webové okno do kráľovstva na planéte menom dramma in musica, uvádza, že populárna sólistka prišla na svet v roku 1935. Väčšina agentúrnych správ (vrátane tých poľských) sa však prikláňa k 23. januáru 1930. Diskrepancia v dátumoch prispela k šíreniu vtipu, že Terese Żylis-Gare sa podarilo nemožné: narodiť sa dvakrát (hoci len na papieri).

Oči motýľa

Do kytice 91 ruží, v ktorej každý kvet symbolizuje jeden rok pozemského života, už ďalšia ruža nepribudne. Teresa Żylis-Gara nastúpila na jednosmerný vlak ad caelos, do večnosti, 28. augusta 2021. Príčina speváčkinho úmrtia nie je známa.

Pamätníci budú spomínať na plavovlásku s očami motýľa, ktorá sa delila o belcantovú „pizzu spevu“ s účastníkmi majstrovských kurzov aj doma v krajine renesančného humanistu Kopernika.

Umelkyňa od roku 1980 žila v Monaku, ale vietor života ju zavial späť ad patriam suam.

„Jej nezabudnuteľný soprán bol skutočnou ozdobou najväčších svetových scén vrátane milánskej Scaly a Metropolitnej opery v New Yorku.“ stojí v kondolencii kancelárie prezidenta Poľskej republiky, ktorá sa dôstojným spôsobom prihlásila k umeleckému dedičstvu slávneho sopránu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Striebro a vlny. Ária o mesiačiku z Dvořákovej Rusalky.

Vo veľkom dvojspeve z Verdiho Maškarného bálu robí Żylis-Gare spoločnosť menej známy, zato však ohnivý tenor Piero Visconti.

Naturelu poľského lyrického sopránu bola blízka aj Pucciniho Mimi.