Jelena Obrazcovová v mojich operných zážitkoch

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V nedeľu 12. januára tohto roku uplynie päť rokov od smrti jednej z najvýznamnejších speváckych stálic ruského i svetového operného umenia Jeleny Obrazcovovej (1939 – 2015), ktorá sa predstavila aj na slovenskej opernej scéne.

V úsilí stať sa „opernou kráľovnou“ nielen doma ale aj vo svete mala v ZSSR svojich predchodcov v Irine Archipovovej, ktorá ohúrila „západ“ svojou Carmen po boku Maria del Monaca a v sopranistke Galine Višnevskej, ktorá ešte pred svojou emigráciou nadchla milánske publikum ako Pucciniho Liu v opere Turandot spievajúc po boku vtedy vychádzajúcej hviezdy tenoristu Gianfranca Ceccheleho. Umelecká dráha na najvýznamnejších operných javiskách týchto dvoch sa však nedá porovnávať s tým, čo dosiahla Obrazcovová v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Namiesto vymenúvania triumfov, ktoré dosiahla na operných i koncertných javiskách obmedzím sa na spomienky, kedy som rôznym spôsobom vnímal jej hlas a jej osobnosť.

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Opera SND, 1.10.1984, Andrej Kucharský (Grigorij), Jelena Obrazcovová (Marina Mníšková), foto: Anton Sládek

Jelena Obrazcovová na javisku

Po prvý raz speváčka hosťovala v Bratislave počiatkom leta roka 1973 pri hosťovaní súboru Veľkého divadla z Moskvy v Opere SND. Vo spevácky jedinečnom predstavení Čajkovského Pikovej dámy zožal najväčšie úspechy tenorista Vladimír Atlantov, kým Obrazcovovej sa ušla len úloha Poliny s krátkou no nádhernou piesňou „padrugy mylije“. Aj na tomto nepatrnom priestore však ohúrila svojím krásnym tmavým hlasom najmä v nižšej polohe a kultivovaným prednesom. Kým v bratislavskej inscenácii tejto opery (1964) v obraze na plese chýbala pastorella, Moskovčania ju neškrtli, a tak sme Jelenu mohli počuť aj v tomto výstupe opery.

V nasledujúcom koncerte sólistov potom „rozbalila“ všetky svoje prednosti, pričom bolo zjavné, že nebude len majsterkou interpretácie ruských opier (čo sa stávalo najmä ruským spevákom činným hlavne v päťdesiatych rokoch), ale dokáže štýlovo s veľkým zanietením interpretovať aj party z Verdiho opier. Na bratislavské javisko sa potom trikrát vrátila v rokoch 1982, 1984 a 1986 už ako uznávaná operná hviezda prvej kategórie. Či už to bolo na koncertnom vystúpení, na ktorom ju sprevádzal jej obľúbený klavirista Važa Čačava, alebo v operných predstaveniach, z ktorých zostáva v pamäti jej nezabudnuteľná Mascagniho Santuzza.

Jelena Obrazcovová (1939 – 2015)

V zahraničí som speváčku mohol priamo sledovať jediný raz, a to v roku 1984 vo Viedenskej štátnej opere, kde svojím príslovečným patetickým štýlom spievala Amneris vo Verdiho Aide spolu s vtedy vychyteným majstrom tenorových výšok Francom Bonisollim. Svojím výkon presvedčivo zatienila vychádzajúcu hviezdu krajanky Nataliu Troitsku v úlohe Aidy.

Jelena Obrazcovová na koncertnom pódiu

V rámci Bratislavských hudobných slávností vystúpila dvakrát v sieni Slovenskej filharmónie. Vystúpenie v roku 1984 som nemohol sledovať (spievala piesne Wagnera, Čajkovského a dve árie z Mozartovho Tita), no jej výkon v nasledujúcom roku bol pre mňa veľkým prekvapením. V piesňach Čajkovského a Rachmaninova predviedla neobvykle širokú dynamickú škálu spevu, pričom si dala záležať najmä na nádherných pianách a pianissimách. V opernej časti bola skvelou Charlottou z Werthera a ako „provokačný“ prídavok zaspievala Laurettino O mio babbino caro.

Jelena Obrazcovová na televíznej obrazovke

Mal som šťastie, že som prostredníctvom televíznej obrazovky mohol sledovať dva rozhodujúce triumfy v jej speváckej kariére. Oba sa odohrali v druhej polovici 70. rokov a išlo o prenosy premiér Bizetovej Carmen z Viedenskej štátnej opery a Verdiho Dona Carlosa z milánskeho Teatro alla Scala. V prvom prípade išlo o Zeffirelliho inscenáciu, v ktorej si dal záležať na masových scénach, ale tiež prozreteľne exponoval dvojicu spevákov, ktorí boli aj dobrými hercami. Popri donovi José v interpretácii Placida Dominga to bola práve Jelena Obrazcovová, ktorá zaujala svojou temperamentnou Carmen v hereckom, no predovšetkým hlasovom výraze. Kým niektoré predstaviteľky tejto úlohy sa so slávnou habanerou hlasovo skôr pohrávajú v nadľahčenom tóne, ruská speváčka aj tu kúzlila svojím tmavým a dramatickým hlasom, teda viac farbou než interpretáciou.

Franco Zeffirelli, Placido Domingo a Jelena Obrazcovová počas skúšky opery Sedliacka česť, zdroj: internet

Výsostne dramaticky (aj za cenu mierneho intonačného zakolísania) potom v úvode druhého dejstva poňala svoj výstup v Les tringles des sistres tintaient, keď v troch opakovaniach základnej melódie postupne pridávala na dramatičnosti a hereckej rozjarenosti slobodu zbožňujúcej cigánky. Zo všetkých árii vari najviac jej sedela tzv. kartová, v ktorej hlas vypovedal o budúcom tragickom osude postavy.

Azda ešte väčší ohlas vzbudila jej Princezná Eboli v milánskej premiére Verdiho Dona Carlosa. V barokovo pochopenej réžii Luca Ronconiho sa zaskvelo skvelé obsadenie: Jevgenij Nesterenko, Renato Bruson, Margaret Price, no pre taliansku kritiku bola najväčším prekvapením práve vášnivá Obrazcovová, ktorá popri najexponovanejších miestach partu Eboli (hravá pieseň o maurskej šatke a patetická O don fatale) dominovala aj tercetu s Carlosom a Posom a svojím tmavým hlasom sa uplatnila aj vo skvelom kvartete v kráľovskej komnate (Ah, sii maledetto), hoci jej part je v tomto hudobnom čísle najmenej exponovaný.

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 19.10.1982, Jelena Obrazcovová (Eboli) foto: Kamil Vyskočil, Archív SND

Po dvoch prenosoch realizovaných ORF1 som mohol v „domácej“ televízii sledovať v roku 1981 z Prahy Verdiho Requiem, kde popri americkej Shirley Verrett balansujúcej medzi ženskými hlasovými odbormi, Verianovi Lucchettim, ktorý sa v tých časoch považoval za jedného z najlepších po slávnej trojici tenoristov a popri Nikolajovi Gjaurovovi, mezzosopránový part interpretovala práve Obrazcovová. Tu popri farebnosti hĺbok zaujala aj vysoko kultivovanou a disciplinovanou interpretáciou, hoci v širšej verejnosti (či skôr vrchnosti) vzbudil viac rozruch obrovský kríž na jej prsiach, ktorého detaily snímala televízna kamera.

Jelena Obrazcovová na platniach

V časoch, kedy sme nemohli súčasné či historické nahrávky operných spevákov do omrzenia počúvať na YouTube (a prirodzene ani behať po „západných“ operných javiskách) prameňom poznania o vrchole operného ľadovca vo svete sme získavali prostredníctvom gramoplatní. V 80. rokoch, kedy hviezda Obrazcovej svietila najjasnejšie, speváčka nahrala množstvo gramoplatní predovšetkým s ukážkami jej najvlastnejšieho talianskeho a francúzskeho repertoáru.

Platňa Mascagniho opery Sedliacka česť

V operných kompletoch tohto obdobia speváčka figurovala napríklad ako Fenena v Nabuccovi, Maddalena v Rigolettovi, no predovšetkým Azucena v Trubadúrovi (po boku vtedy vo vrcholnej forme spievajúceho Franca Bonisolliho). K profilovým nahrávkam umelkyne patrí jej účasť (ako Santuzza) v Zeffirellim potom aj sfilmovanej verzii Mascagniho Sedliackej cti, jej najlepšej veristickej úlohe (vokálny expert na belcanto ju považoval vždy za „veristickú“ speváčku). Jelena Obrazcová je Santuzzou aj na nahrávke Sedliackej cti z roku 1990, kde jej speváckymi partnermi sú Peter Dvorský či Alexandru Agache. Nahral Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a Slovenský filharmonický zbor pod taktovkou Ondreja Lenárda. Škoda, že som ju nepočul ako Ziu Principessu z Pucciniho Sestry Angeliky, kde (predpokladám) s ňou mohla pomyselne súperiť len Fedora Barbieri.

Ideálne úlohy speváčky

Popri Verdim, verizme, Carmen a Dalile (v ktorej jedinečne interpretovala najmä áriu L´amour, viens) Obrazcovová bola ideálnou predstaviteľkou aj mnohých opier z klasického ruského repertoáru. Dokazovala to ako Marina Mnišek z Musorgského Borisa Godunova (počul som ju v duete s Vladimirom Atlantovom prostredníctvom viedenského rozhlasu), Končakovna z Kniežaťa Igora či Marfa z Chovančiny. Ešte v roku 2011 na zámku v Jaroměži spievala pri oslavách Petra Dvorského áriu Grófky z Pikovej dámy. Akoby som ju počul, určite jej sedela.

Jelena Obrazcovová (1939 – 2015)

Keď už na veľkým umelcoch nedokážeme nájsť škvrnu v rámci ich umeleckých výkonov a ich významu, v nedávnych časoch (ale aj po 2. svetovej vojne) sa hľadali škvrny na profile umelcov z politických hľadísk. Takýto postup neobišiel po roku 1989 ani Jelenu Obrazcovovu, keď podaktorí horlivci jej vyčítali lojalitu voči sovietskemu režimu. Ešte že to bol (na rozdiel od difamácie Benjamina Gigliho či najnovšie Karla Gotta) skôr ojedinelý hlas ako súčasť kopania do mŕtvoly. Hrabať sa v povahových črtách umelcov a ich občianskych postojoch sa robí ľahko ex post. Zostáva ich umenie, lebo ako povedal argentínsky spisovateľ Ernesto Sabato „len to je večné“.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár