Jezuita medzi tenormi, tenor medzi jezuitmi. Lumen rossinianum Ernesto Palacio

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Palác, palacio v mene peruánskeho tenora Ernesta Palacia, má komnaty posiate gobelínmi Rossiniho či Mozarta. Kariéra sedemdesiatpäťročného jubilanta sa podobá trojruži. Prečo sa práve v Peru rodia poprední rossiniovskí tenori?

Dážď hudby kropil pluviál budúceho popredného „rossiniána“ už v mladíckom veku. Ernesto Palacio si v rozhovore pre mexický portál Pro Ópera zaspomínal na výlet do Spojených štátov, ktorý sa do pamäte sotva štrnásťročného ragazzone vryl vďaka prorockému darčeku. Otec mu kúpil platňu s kompletom Barbiera zo Sevilly, netušiac, že synovi haud dubie pomohol prekročiť jeho osobný Rubikon.

Preceňovať obdobie dospievania býva rovnakou chybou, ako zahodiť ho za hlavu sťa bremeno, ingratum onus.

Lumen rossinianum neopustilo mladého adepta spevu ani na jeho ceste do Talianska, veď loď, ktorou sa plavil do rodnej zeme melodrámy, niesla meno labute z Pesara Rossiniho. Náhoda?

Rossiniovské svetlo Ernesto Palacio, foto zdroj: alchetron.com

Chcel byť kňazom

Dvadsaťjedenročný hispánsky muchacho mal vtedy za sebou formáciu v jezuitskom seminári, kam vstúpil v sedemnástich rokoch. Vo vlasoch mu ískali melódie gregoriánskeho chorálu a sladko-sladká dokonalosť latinčiny. Tvár ešte len devätnásťročného Ernesta obmývali potoky svetla z oltárnych sviec. Jezuitské sľuby síce zložil, ale kňazskú kazulu si už neobliekol. Podľa spevákových vlastných slov ho na cirkvi viac priťahovala dobová sociálno-kultúrna politika, než mystika.

Podobným scenárom si prešiel Palaciov španielsky hovoriaci spolurytier z tenorového operného turnaja Rolando Villazón, ktorý v mladosti uvažoval nad kňazskou cestou. No cesta má zmysel len vtedy, ak vedie do správneho cieľa.

Po milánskych vokálnych štúdiách sa Palaciova kariéra rozvíjala inak, než býva zvykom. Kto by čakal debut v divadle, mýli sa.

Prvou integrálnou opernou skúsenosťou Ernesta Palacia bol rozhlasový prenos Talianky v Alžíri, ako inak, od Rossiniho. Dvere do rozhlasu mu otvorilo víťazstvo v súťaži Voci nuovi rossiniane v roku 1972, to bolo tiež magnetom na ponuky z lokálnych talianskych scén. Meno perspektívneho Peruánca sa na chodbách La Scaly začalo skloňovať v roku 1976, kedy sa úspešne uviedol v Ravelovej Španielskej hodinke. Dirigentom bol Georges Prêtre. V meste na lagúne sa Palacio hudobne zjednotil s postavou Ipparca v opere L’Egisto z pera predstaviteľa benátskej opernej školy 17. storočia Francesca Cavalliho. Prišli dotyky s Cimarosom, Händelom, Vivaldim, Mozartom…

Z bohatstva profilových recitálov Ernesta Palacia zaujmú napríklad málo uvádzané piesne španielskeho otca belcanta Manuela Garcíu. Zdroj: en.todocoleccion.net

Agilný, flexibilný, voluminózne užší, na vlnách vokálnych registrov dobre kalibrovaný tenore di grazia si razil cestu v tituloch, ktoré nepatrili medzi obohrané hitovky. Debut v relatívne neznámych dielach pre mladého umelca znamená uviazať si na krk dvojnásobnú slučku. Stopa, ktorú Palacio zanechal v rossiniovskom či barokovom terči, však určite nie je efemérna.

Keď sa tenor cíti ako bas…

Prínos umelca narodeného 19. októbra 1946 v ďalekej Lime spočíva najmä v dramaturgickej reintegrácii árií, ktoré dirigenti extrapolovali z partitúr kvôli ich náročnosti, čím však volens-nolens zasiahli do kompaktnosti diela. Je to prípad tenorovej árie Cessa di più resistere z Barbiera, ktorá melodicky kopíruje rondo z Rossiniho inej opernej komédie, Popoluška.

Majster z Pesara sa na začiatku minulého storočia žiaľ netešil šťastnej reputácii a prischlo mu signum dolendum tvorcu lacnej zábavy.

Šarlátové písmeno z hudobnej tváre Gioachina Rossiniho sňali až Alberto Zedda, Claudio Abbado či režisér a scénický výtvarník Jean Pierre-Ponnelle. Rossiniovská restitutio ad integrum pritom mala aj odvrátenú tvár: na jednej strane ňou bolo príliš scholastické, lupou matematickej analýzy znásobené rigorózne čítanie partitúr, na strane druhej bujnela spevácka svojvôľa s gejzírom fioritúr, kolorácií a koloratúr aj tam, kde namiesto gejzíru malo zostať sucho.

Palaciova diskografická pocta hudbe jeho vlasti. Zdroj: internet

Ernesto Palacio patril medzi hŕstku tenorov, ktorí dokázali lavírovať medzi dvoma extrémami aj bez sĺz a štylistickej ujmy. Konkurovať mu mohol Argentínčan Raul Giménez, jeho nucleus vocis bol však predsa len o niečo mäkší. Znie to až neuveriteľne, ale Ernesto Palacio sa na štarte osobného vokálneho maratónu cítil ako barytón a paulo post zatúžil po dramatických psychologických hĺbkach Cavaradossiho z Toscy!

Pre portál Pro Ópera sa peruánsky tenor ďalej zdôveril, že po fyziologickej stránke si pripadá ako bas. Je to jeho mentálna poistka na ukotvenie stratosférických výšok!

Trojitý život

„Od toho, kto s nádejou čaká na zmluvu som prešiel k tomu, kto ju riadi, aby som napokon skončil pri tom, kto ju udeľuje.“ zhodnotil trojkoľajnosť svojho profesionálneho pôsobenia bývalý fiore rossiniano. Má na konte pätnásť postáv v Rossiniho opernom katalógu a víta úzku špecializáciu, ktorá sa z operného demi-mondu bohužiaľ vytráca.

Každý chce spievať všetko. Nusquam est, qui est ubique. Ten, kto je všade, však nie je nikde.

Po úspešných rokoch tenoristu s výborným speváckym vysvedčením zo Scaly a z newyorskej „Metropolitky“ sa vrhol na agendu hlasového pedagóga a manažéra v jednej osobe. Palacio po miléniovom medzníku produkčne zastupoval vtedajšie rozvíjajúce sa operné „slnečnice“ Ildara Abdrazakova, Paola Bordognu, Danielu Barcellonu a predovšetkým Juana Diega Flóreza, s ktorým ho spája pupočná šnúra spoločnej peruánskej kultúry. S dvadsaťtriročným Flórezom sa známy sólista stretol v roku 1994. Odvtedy sa datuje ich viac než dvadsaťročná umelecká a ľudská synergia.

Juan Diego Florez, Darina Takova, Ernesto Palacio v Pesare, 2019, foto: IG Darina Takova

Palacio mal dar harmonizácie manažérskej abilitas s praxou a spomienkami výkonného umelca. To sa nevidí často. Zmysel pre riadenie dňa je akýmsi lakmusovým papierikom na kontrolu hladiny emócií, ktorá, ak je správne konfigurovaná, nikdy nemôže zostať brzdou spontaneity a umeleckej originality. Aj tá najspontánnejšia a najdivokejšia rieka potrebuje koryto, ktorým bude tiecť!

Operný hodinár

V roku 2015 Palacia oslovil Gianfranco Mariotti a pozval ho do Pesara, aby v hlavnom meste Rossiniho diela prevzal štafetu dietro le quinte a stal sa umeleckým riaditeľom miestneho festivalu. O rok nato už spojil život s týmto spektabilným organizmom a dohliada na jeho ozubené kolieska okom operného hodinára.

Ilúziu návratu v čase nám aspoň na chvíľku poskytujú nahrávky. Tým sa dnešný jubilant našťastie nevyhýbal. Mezzosopranistka Marilyn Horne o ňom rozprávala v superlatívoch a Palacio s ňou za štúdiovým mikrofónom ozvučil, okrem iného, Rossiniho Tankréda. Živá snímka Händelovho Rinalda, rovnako s Marilyn Horne, je vyhľadávaným zberateľským barokovým koňom.

V bratislavských gramopredajniach sa v roku 1992 objavil vinyl z dielne Opusu s neznámou kantátovou tvorbou veľkého Gioachina (Rossini: Arie inedite), na ktorom dominoval práve Palaciov subtílny tenor. Symfonický orchester vtedy ešte Československého rozhlasu v Bratislave a Slovenský filharmonický zbor modeloval pod talianskou taktovkou Carlo Rizzi.

Carlo Rizzi a Ernesto Palacio boli naladení na spoločnej vlne. Zdroj: Hudobný život, 4/1992, s. 5.

Je trochu zvláštne, že recenzent Marián Jurík (Hudobný život, 4/1992, s. 5.) nazval Palacia spolu s Rizzim talianskym umelcom, ignorujúc jeho peruánske korene. Talianske kultúrne prostredie si svojho nového hrdinu privlastnilo rýchlo, za zamyslenie však stojí, či v peruánskej klíme nie je predsa len čosi, čo dáva rossiniovským tenorom vysokú tessituru.

Indiánske pľúca

Vysokohorské prostredie Ánd iste vplýva na kapacitu pľúc tamojších rodákov a schopnosť dlhého dychu predsa patrí do abecedy belcanta. Prečo je Južná Amerika liahňou tenorov? Ernesto Palacio to nepripisuje len vzduchu, klíme a ňou ovplyvneným pľúcam, ale najmä jazyku. Španielčina mu spolu s Danteho italianitou (maľovanou na latinskom plátne) pripadá okrúhla a „tenorilná“. Hispanoameričania majú hovorový hlas posadený vyššie, la voz hablada poco alta, rezervovanejším Stredoeurópanom sa preto môže zdať, že kričia.

Hlavová rezonancia španielskeho jazyka podľa Palacia kyprí pôdu pre tenorové „hrášky a fazuľky“, ktoré sa po kolíkoch hudby šplhajú až k nebu…

Tradícia peruánskeho tenorového spevu, ktorej optimálnym súčasným exponentom je najmä Juan Diego Flórez, siaha k Alejandrovi Grandovi prezývanom Caruso z Peru. Pôvodným povolaním lodný mechanik sa vypracoval na inžiniera v obchodnom námorníctve. Narodil sa v dobách lesku veľkých zaoceánskych parníkov v roku 1898. Granda často spieval pre vyššiu spoločnosť na palubách luxusných lodí, kde ho jedného dňa počuli tie správne uši… a o kariéru bolo postarané.

Ernesto Palacio, foto: alchetron.com

S loďami prišiel do kontaktu tiež Grandov kompatriot Luis (v talianskej transliterácii Luigi) Alva. Práve on bol repertoárovým a štýlovým prekurzorom a vzorom Ernesta Palacia. Alva krátko slúžil v peruánskej námornej flotile, jeho životná loď však smerovala do opery.

Na pomyselnej opernej lodi Ernesta Palacia je zatiaľ sedemdesiatpäť kajút a každá z nich predstavuje jeden rok jeho života. 19. októbra 2021 sa dožíva významného životného jubilea a skúsme na chvíľu uveriť, že ku gratulantom sa z neba pripojí jeho naturelu najbližší skladateľ Rossini…

Tušili ste, že spevákov menovec Ernesto Palacio bol významným argentínskym historikom a spisovateľom? Na jeho stole sa narodili dôležité monografie k dejinám striebornej zeme, Argentíny. Na prvý pohľad sa zdá, že obaja menovci nemajú nič spoločné. Niečo by sa predsa len našlo. Je to rešpekt voči času – pretože čas je kyslíkom, ktorý dýcha aj hudba…

Autor: Lucia Laudoniu

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Intimita salónnych romancí Francesca Paola Tostiho si žiada nasadzovať tón morbidamente, mäkko a vláčne – pre Ernesta Palacia hotový raj.

Rossiniho kaskády dávali tenoristovi voľnosť zároveň spútanú čiernymi klincami nôt. Aj v tom tkvie zázračný paradox hudby.

Z Donizettiho kompozičného odkazu Palaciovi dobre sedeli jeho arie da camera.

Majster a jeho meč – Ernesto Palacio a Juan Diego Flórez vzdávajú poctu svojej vlasti.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár