Jiří Zahradníček a Opera SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Môže sa zdať paradoxným, že sa idem venovať nedožitým deväťdesiatinám speváka, ktorý bol dve sezóny stálym hosťom a potom od sezóny 1964/65 už len päť sezón riadnym členom sólistického ansamblu Opery SND. Stopa, ktorú Jirka v Bratislave zanechal, je však taká významná, že si to tenorista s geniálnou vysokou polohou naozaj zaslúži.

V čase kedy začal v SND hosťovať (najprv ako vojvoda z Mantovy nádherne spievajúci kvartet: „dívko má slyš mé lkání“) bol tenorový odbor v súbore SND pomerne dobre a široko zastúpený. Mladý lyrický tenor Andrej Kucharský (do roku 1966 kedy odišiel do Novosibírska) exceloval vo Fra Diavolovi, Toske, Bohéme, Rigolettovi, Oneginovi a Barbierovi), dr. Gustáv Papp bol exportným tenorom na Wagnera a modernú operu, v opere klasickej sa ešte pohybovali František Šubert a z buffo odboru vypomáhajúci Alexander Baránek (neskôr Paľo Gábor). Do verdiovských postáv sme v SND však nemali dostatok tenoristov. Prejavilo sa to už v sezóne 1962/63, kedy v pamätnej  inscenácii Trubadúra prvú premiéru spieval ako stály hosť Imrich Jakubek (od ďalšej sezóny už člen súboru) a druhú viac než 60-ročný JUDr. Janko Blaho. Po niekoľkých reprízach ho nahradil práve Zahradníček. Okrem stretty, v ktorej „c3“ si uľahčil tým, že ho spieval na slovo „hu-rá“ (Jakubek ho musel spievať ako „do bo-ja“), mu vynikajúco sedel posledný obraz, v ktorom dokázal svoj niekedy príliš spontánny prejav krotiť do ušľachtilého spevu. V závere opery prekvapil na jednom z predstavení (inscenácia mala do roku 1971 až 69 repríz) starším českým prekladom, keď namiesto „máti, já loučím se navždy“ zaspieval „máti, mne k špalku vedou“. Ešte predtým než sa stal riadnym členom SND, vytvoril jednu zo svojich najlepších kreácií – Offenbachovho Hoffmana, ktorému sa podľa mňa o tri desaťročia neskôr v SND nevyrovnal ani priveľmi dramatický Hoffman medzinárodnej hviezdy Sergeja Larina. Korunou interpretácie tohto partu bola repetícia piesne o malom Mukovi (ako preložili do slovenčiny Jacquesa) končiaca na „h2“. Vo svojej prvej sezóne ako riadny člen súboru vytvoril dve nezabudnuteľné postavy. Prvou bol Don Alvaro zo Sily osudu. Na rozdiel od alternanta Jakubeka, ktorý si zgustol na Alvarovej veľkej árii, Jirkovým vrcholom boli dlho držané tóny v ariose „ja vstúpim do kláštora“. V rovnakej sezóne ozdobou inscenácie Halevyho Židovky popri famózne dramatickej Reche Margity Česányiovej bol aj Zahraníčkov Eleazár, ktorého áriu nahral aj pre bratislavský rozhlas. V rokoch 1965-68 vytvoril v SND aj tri rossiniovské postavy v menej vydarených inscenáciách Talianky v Alžíri, Grófa d´Ory a Barbiera zo Sevilly. Pravda, jeho spinto tenor bol pre Rossiniho partitúry priťažký, takže jeho obsadenie do spomínaných opier bolo východiskom z núdze a zohľadnením toho, že mu nerobí problém zvládnutie vysokej polohy. Zato v kvalitnej inscenácii Menottiho Konzula popri strhujúcej Oľge Hanákovej som sa vždy tešil na jeho Kúzelníka, ktorého spev „hľaďte mi do očí“ zaznieval v predsmrtných halucináciách umierajúcej protagonistky. Z ďalších úloh treba spomenúť jeho oslavný spev Rinuccia na krásy Florencie v jedinej Pucciniho komickej opere, končiacej záverečnú frázu „nech žije nový svet a Gianni Schicchi“ na dlho držanom b2. Akosi menej som prišiel na chuť jeho poslednej úlohe naštudovanej v SND, totižto Polionovi v Belliniho Norme. Zato k vrcholným kreáciám patril jeho Kalaf a Chénier. Ako hrdina poslednej Pucciniho opery bol dôstojným partnerom neskôr aj verónskej Turandot Hany Svobodovej-Janku (oboch som videl ešte v roku 1969 počas mojej vojenskej základnej služby spievať tieto úlohy v pražskom ND). V jednom z najťažších tenorových partov veristickej opery – v Chénierovi (čo platí pravda len o dielach bežne hrávaných, pretože napr. Gianciotto z Giordanovej Večere žartov je ešte podstatne náročnejší) dominoval nielen vo vysokej polohe sa pohybujúcom záverečnom duete, ale dokázal precítene podať aj predchádzajúcu „rozlúčkovú“ áriu. Predsa sa mi však vidí, že verdiovské party mu sedeli lepšie ako verizmus, ktorý zvádza k forsírovaniu a tón potom trocha stráca lesk, kým v partoch Verdiho opier bol jeho tón oveľa kultivovanejší, menej široký no koncentrovanejší.

Naposledy som Jiřího Zahradníčka počul naživo spievať v Bratislave niekedy koncom 80. rokov, kedy zaskočil (ako to často robieval aj počas svojho pôsobenia v SND) v úlohe Dona Josého. Jeho hlas mi vtedy pripadal lyrickejší, no „c3“ vypálil v závere druhého obrazu rovnako suverénne ako dve desaťročia predtým. Okrem vlastných nahrávok, väčšinou nasnímaných ešte pred jeho bratislavským pobytom, ktoré mi veľkoryso poskytol, obdivoval som cez éter jeho výkon z kompletnej nahrávky Leoncavallových Cigánov nahraných s ústeckým operným súborom. A keď som túto operu videl na Zvolenských hrách zámockých alebo počul na nahrávke (s Mariom Malagninim), porovnával som výkony tenoristov práve s jeho úspešnou nahrávkou.

Väčšinu svojej umeleckej drámy prežil Zahradníček na českých operných javiskách. Tých pár rokov jeho pôsobenia v Bratislave sa však zapísalo zlatými písmenami do dejín interpretácie operného súboru SND.

Autor: Vladimír Blaho

Jiří Zahradníček sa narodil 22. novembra 1923 v Novom Bydžove a zomrel 8. apríla 2001 v Prahe.

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár