So sólistkou Opery SND – mezzosopranistkou Jitkou Sapara-Fischerovou, sme sa stretli pri príležitosti jej polokrúhleho životného jubilea, ktoré oslavuje 7. apríla t.r. Porozprávala nám o divadelných postavách, ktoré zasiahli do jej života či o predpokladoch, ktoré by mali spĺňať dramatické postavy. Zaspomínala si tiež na to, ako dopadol jej debut v role Carmen na doskách SND.
Ste skúsenou sólistkou a zažili ste celý rad dirigentov a režisérov…
Zažila som veľa rôznych dirigentov, režisérov, aj kolegov, aj výtvarníkov. Boli takí, z ktorých som mala rešpekt, no na prácu s nimi som sa vždy tešila a darilo sa nám spolu tvoriť. Mohli sme si aj energickejšie vymeniť názory a na ďalších skúškach či predstaveniach to všetko do seba zapadlo. Žiaľ, stretla som sa aj s vulgárnosťou, šikanou či zlomyseľnými poznámkami. Boli aj takí, pri ktorých sa človeku zatváralo hrdlo a bolo treba len stíhať a „sucho“ vykonávať.
B. Britten: Kominárik, Opera SND, 2010,
Jitka Sapara-Fischerová (Slečna Baggott),
foto: Alena Klenková
Divadelná práca je predovšetkým o práci s ľuďmi…
Áno, býva to tanec na sopke, pracujeme predsa s emóciami – svojimi aj s emóciami postáv. Ak príde talentovaný a milý človek, nepotrebuje veľa riešiť. Všetci môžeme normálne dýchať, voľne sa hýbať a byť sami sebou. Takí sú obyčajne dobre pripravení, disciplinovaní a vážia si prácu iných. To hneď zasvieti slnko a prichádza vánok človečiny.
Zmenili sa podľa vás nejako nároky tvorcov na operných spevákov či spôsob divadelnej práce?
Oproti minulosti musí byť človek viac nohami na zemi a s rozumom v pohotovosti. Treba byť viac jazykovo zdatný – nielen spievať naštudovaný text v cudzej reči, ale aj komunikovať s kolegami. Zažila som inscenácie, kde bolo málo hudobných skúšok a dokonca sa vynechala sedačka (speváci spievajú sediac pri orchestri – pozn. red.), akoby sa počítalo s tým, že sa speváci naučia z internetu z cudzích nahrávok. Alebo prišiel zahraničný dirigent a celé hodiny vysvetľoval, ako to máme spievať, no spievali sme len trochu. Blížili sa javiskové skúšky a hudba nebola pripravená. Ak sa reálne systematicky pracuje a nestráca sa čas bľabotaním, chémia vo vzťahoch na javisku bude fungovať. A o to ide. Dnes nerozumiem, prečo mnohí nenosia skúšobný odev ale skúša sa v opätkoch a s dlhými gélovými nechtami. Takto je to stále len „Hanka Hrašková“ a nie charakter, ktorý napísali autori. V Zürichu som si nosila povinne skúšobný kostým, ktorý musel mať detaily pripomínajúce budúci kostým.
Jitka Sapara-Fischerová (Grófka) na klaňačke po predstavení Pikovej dámy na javisku Opery SND, 2014,
foto: Alena Klenková
Na javisku ste stvárnili množstvo postáv. Je nejaká rola, ktorá vás istým spôsobom hlboko zasiahla alebo vám ovplyvnila aj bežný život?
Vždy keď pripravujem novú rolu, tak s ňou žijem, chodím s ňou na nákupy, idem s ňou spať a ráno s ňou vstávam. Je to ako keď mamička nosí pod srdcom dieťa a ono sa na premiére narodí. Viacero rolí mi zasiahlo do života, napríklad markytánka Preziosilla z opery Sila osudu. Vtedy sme boli čerstvo zamilovaní s pánom režisérom Miroslavom Fischerom a na vlastnej koži som zažívala, ako vie „osud“ zamávať so životom človeka. Alebo Nicklasa z Hoffmanovych poviedok som premiérovala v šťastný deň, keď mi lekárka oznámila, že máme na ceste bábätko.
Kapitolou sama o sebe bola rola Carmen. Pripravovala som sa na ňu dva roky s pani Olgou Hanákovou, ktorá bola svojho času uznávanou a ľúbenou Carmen. Prvýkrát som ju spievala po slovensky v inscenácií Petra Döra v banskobystrickej Štátnej opere. Vlastne za to ďakujem mojej kamarátke a spolužiačke Dagmar Livorovej, ktorá ma nahovorila, aby som do Banskej Bystrice zatelefonovala a skúsila šťastie. Vyšlo to (smiech). Na základe toho som dostala ponuku doštudovať Carmen aj v Opere SND v inscenácií režiséra Braňa Krišku. Moja premiéra sa však v plánovaný deň neuskutočnila. V ten večer sme vyšli na javisko, zaspievali hymnu a spustila sa železná opona. Miesto predstavenia sa na javisku SND uskutočnil prvý míting Nežnej revolúcie.
Jitka Sapara-Fischerová ako Carmen, Opera SND,
foto: Pavel Havran,1993
Carmen ste spievali 25 rokov. Dokázali ste v jej charaktere objavovať stále čosi nové?
Môj profesor spevu, pán Juraj Hrubant mi raz povedal: „Jitko, veď ty si zrušila Carmen ako heroínu!“ Áno, moja Carmen bola rýdzo moja. Napĺňala sa mi postupne smerom k srdcu a charakterovo sa mi menila prirodzene – od mladučkej Carmen – pionierky až po zrelú ženu podľa toho, čo som práve zažívala v osobnom živote či iných divadelných postavách. Rada som menila aj svoj zovňajšok – najmä s dámami maskérkami sme radi experimentovali. Nakúpila som dokonca farby na textil a doma na dlážke sme s dcérou Zuzankou vylepšovali kvety na krčmových šatách. Mala som niekoľko vejárov zo Španielska či kvetov do vlasov. Prevleky v rámci opery mali špeciálny adrenalín. Raz som utekala so zle zapnutou topánkou, takže som sa musela na javisku vyzuť. Vznikol mi tak pekný prvok, ktorý som potom s obľubou opakovala. Kompletný obraz Carmen som však asi najlepšie pochopila po manželovej smrti, keď som už Carmen prestala spievať.
Na vašu Carmen sa spomína ako na veľmi živú a roztancovanú…
Nuž, to vyžadovalo aj poriadnu fyzickú prípravu – viackrát po častiach prejsť celú rolu a nacvičiť „tančeky“. Rátalo sa mi len také predstavenie, kedy som sa mohla vložiť do roly celá a nechať Carmen vo mne žiť jej vlastným životom. Trénovala som s viacerými výbornými tanečnicami. S kamarátkou Renatou – gitanou, ozajstnou flamenquitou sme tance dotvárali. Dokonca sa mi po nejakom čase podarilo aj rozodrať tanečné topánky – v umeleckých dielňach mi potom ušili nové (smiech). A za tie roky sme s pánom dirigentom Dušanom Štefánkom dospeli do takého porozumenia, že aj keď som bežala, ležala či bola chrbtom, vždy sme boli v kontakte a dobre komunikovali.
G. Bizet: Carmen, Opera SND,
Jitka Sapara-Fischerová (Carmen), Ján Ďurčo (Dancairo), Pavol Remenár (Morales),
Denisa Hamarová (Mercedes), Jana Bernáthová (Frasquita)
foto: Alena Klenková
So spomínanou Carmen ste divákov zaujali v Bratislave, Banskej Bystrici, ale aj v Brne či na turné v Japonsku. Mnohé speváčky o tejto role snívajú. Bol to aj váš prípad?
Samozrejme (smiech). Všetky sme chceli spievať Carmen, dokonca aj niektoré soprány. Carmen som prvý raz videla v ŠD Košice, keď moje spolužiačky z Obchodnej akadémie zorganizovali návštevu predstavenia. Opera ma zaujala, no vtedy som ešte bola skôr spievajúce dievča s gitarou. Na VŠMU, ešte ako soprán, som túžila spievať „aspoň“ Micaelu. Keď som sa v druhom ročníku zmenila na mezzosoprán, hneď som vedela, že na diplomovom koncerte bude aspoň jedna jej ária.
Predpokladám, že bola Carmen aj vaša srdcovka…
Carmen bola prvá zo všetkých srdcoviek a práca na nej urobila hlbokú ryhu do môjho bytia a ovplyvnila viaceré ďalšie roly. Láska je vraj puto, ktoré netlačí. Ale ako na to v reálnom živote a ako na javisku? Riešila som donekonečna tému slobody, závislosti a nezávislosti vo vzťahu muža a ženy. Nuž – večná téma, myslím si. Okrem nej mám však aj ďalšie srdcovky: Amneris v Aide, Šarlotu vo Wertherovi, Ježibabu v Rusalke… Keď si tak spomínam, myslím, že vo väčšine rolí som našla a vytvorila niečo, kvôli čomu som cítila vášeň, keď mi bolo dopriate obliecť si dotyčný charakter a preniesť sa do krajiny, kde sa dej odohral.
G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 2007,
Jitka Sapara-Fischerová (Azucena), Michal Lehotský (Manrico),
foto: Alena Klenková
Vo vašom repertoári nájdeme množstvo postáv Verdiho opier – Amneris (Aida), Azucena (Trubadúr), Ulrika (Maškarný bál), Eboli (Don Carlos) či Quickly (Falstaff). Všetko sú to postavy pre farebné až dramatické hlasy. Čo by mal interpret takýchto titulov spĺňať?
Hlas – má byť príjemne znejúci, dobre školený a systematicky udržiavaný, avšak spoľahlivú kondíciu a „použiteľnosť“ nadobudne interpret až pravidelnou prácou v skúšobnom procese a dobre vyváženej frekvencii predstavení na javisku. Verdiho opery si vyžadujú špeciálne „dramatično“ – intenzívnejšie cestovať v psychike postáv, v príčinách a dôsledkoch ich konaní a zároveň tak pracovať na svojom umeleckom a osobnostnom raste. Azda odjakživa boli dohady na tému: „prima la musica – poi le parole“ (prvá je hudba a potom sú slová). Pre mňa boli slová vždy dôležité, lebo ich zmysel napĺňa hudbu a jej dynamiku. Čiže okrem spevu treba citlivo formovať charakter postáv. Mám rada interpretov, ktorí sú zvuční, ale aj vrúcni a ktorí z vlastného záujmu pracujú na svojom vnútornom zušľachťovaní.
Jitka Sapara-Fischerová ako Amneris vo Verdiho Aide, Opera SND,
foto: Desana Dudášová, 2010
V rokoch 1994 – 1996 ste boli sólistkou Opernhaus Zürich vo Švajčiarsku. Aká to bola pre vás skúsenosť a čo vám priniesla?
Vtedy hľadali Varvaru do Káti Kabanovej namiesto Veseliny Kasarovej, ktorá odchádzala do Viedne. Ponúkli mi zmluvu na tri roky. Manžel ma podporil, vraj nech idem, že sa o našu dcéru postará. V Zürichu sa pracovalo tvrdo a dobre. Mimo práce som sa snažila chodiť na predstavenia. Zažila som pani Editu Gruberovú v Linde di Chamonix, dirigoval pán Harnocourt. Agnes Baltsa spievala Carmen, Cecilia Bartolli spievala Rossiniho Popolušku. Mirellu Freni som zasa videla ako Mimi v Bohéme a neskôr sme sa stretli pri spolupráci na Eugenovi Oneginovi. Inscenáciu dirigoval Franz Wellser-Möst a spievali páni Nikolaj Gjaurov a Sergej Larin… S Opernhaus Zürich som zažila zájazd do Viedne. Bolo krásne, ako normálne sa správali všetci divadelníci – po príchode vybehli do mesta. Vrátili sa s plnými taškami nákupov a tvrdili, že doma také dobré nemajú (smiech).
Nechýbala vám rodina?
V Zürichu som zostala aktívne sedem mesiacov, potom som dochádzala na predstavenia a druhú sezónu ma volali ako hosťa. Ťažko som znášala byť tak dlho a ďaleko od dcéry a manžela. Na Zürich ale spomínam veľmi rada. Dokonca sa stalo, že mladší kolegovia mi doniesli v mobile vyfotografovanú moju fotografiu, ktorá je tam ešte stále nalepená na stene „pre pamätníkov“. Naozaj ma to milo prekvapilo.
Spomeniete si na váš najkrajší pocit po predstavení či zážitok z predstavenia?
Milovala som spievať Šarlotu vo Wertherovi. Inscenáciu režíroval môj manžel Miroslav Fischer a moju najmladšiu sestričku hrala naša dcéra – vtedy ešte škôlkarka. Kým som vyšla na svoj výstup, s radosťou som ju sledovala z portálu, ako si počína. Bol to náš obrovský rodinný sviatok, keď sme na záverečnej klaňačke stáli na javisku všeeeetci – celá rodina.
J. Massenent: Werther, Opera SND, 1998,
J. Kundlák (Werther), najmladšia sestra Charlotty (Z. Fischerová), J. Sapara-Fischerová (Charlotte),
foto: Alena Klenková
Jitka Sapara-Fischerová s dcérou Zuzanou Fischerovou vo Viedni, 2013,
foto: súkromný archív J.S.F
Mezzosopránové postavy sú v operách často nositeľmi záporných charakterov. Spomínam si napríklad na vašu perfektnú interpretáciu Kňažnej v Sestre Angelike, z ktorej doslova mrazilo. Nie je vám občas ľúto, že často stvárňujete tie „zlé“?
Niekedy sú zlé, ale musíme vychádzať z doby, v ktorej vznikol námet a z okolností, v ktorých daná postava rozmýšľa a koná. Častokrát si pripadali, že konajú spravodlivo a dobre, no v skutočnosti to bolo bezohľadné a surové. Ako v živote, tak aj v divadle dostávame úlohy, ktorých sa musíme nejako zhostiť. Do úloh je najlepšie vstúpiť bez hnevu, bez posudzovania. Tak najskôr získame nadhľad. Diváci potrebujú zažiť nádej, že láska a pravda je silnejšia než zlo. V divadle urobím „akože“ a v živote si dám lepší pozor – i ja a verím že aj diváci. Vtedy má divadlo zmysel. Musím ale priznať, že niekedy mi býva ľúto, že ma videli v takomto „prevleku“ ľudia, ktorých ľúbim, napríklad moja dcéra. Dôležité je ale odlíšiť, čo je divadelná maska a čo realita.
G. Puccini: Sestra Angelika, Triptych, Opera SND, 2017,
Mária Porubčinová (Sestra Angelika), Jitka Sapara-Fischerová (Kňažná),
foto: Anton Sládek
Ak by ste sa ohliadli späť, čo vám divadlo prinieslo?
Divadlo je môj živel, moja životodarná miazga. Dalo mi mnoho – lásku, poznanie, živobytie, chvíle radosti a šťastia a ja som sa mu usilovala dať najlepšie ako som vedela a vládala. Milé divadlo, ďakujem.
Čo by ste si priali do ďalších divadelných rokov?
Ľudia milujú a chcú zdravé umenie so zdravými estetickými aj etickými hodnotami. Prajem si, nech to platí stále – aj v dnešnej modernej ére. Nech máme silnú generáciu pokračovateľov opery a silnú divácku obec, ktorá umenie k životu potrebuje a svojím záujmom ho vyživuje. A ak budem k tomu môcť prispieť nejakou mamkou, tetkou, babkou či Ježibabkou, tak mi bude cťou a šťastím.
Rozprávala sa: Adriana Banásová
Jitka Sapara-Fischerová
Operný a koncertný spev študovala na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave (1982 – 1986) u docenta Juraja Hrubanta. V roku 1985 získala prvú cenu na Medzinárodnej súťaži M. Schneidra-Trnavského v Trnave a cenu za najlepšiu interpretáciu piesne. Bola sólistkou komorného ansámblu Musica aeterna (1985 – 1987) pri Slovenskej filharmónii, orientujúceho sa na starú hudbu.
V roku 1986 získala druhú cenu na Medzinárodnej speváckej súťaži v Karlových Varoch a stala sa sólistkou Opery SND v Bratislave, ktorá je stále jej domovskou scénou. Na turné po Japonsku (1991) hosťovala v úlohe Carmen. Priebežne spolupracovala s bývalou Komornou operou v Bratislave, s Janáčkovou operou Brno, s Operou ŠD Košice, s Operou DJGT Banská Bystrica (dnešná banskobystrická Štátna opera). V rokoch 1994 – 96 bola sólistkou Opernhaus Zürich vo Švajčiarsku kde stvárnila Varvaru (Káťa Kabanová), Oľgu (Eugen Onegina) iné. Vo viedenskej Volksoper sa predstavila ako Quickly v opere Falstaff (2000 – 2001), na festivale v Garse vystúpila v úlohe Azuceny (Trubadúr).
Jitka Sapara-Fischerová patrí už viac než tri desaťročia medzi popredné sólistky Opery SND. Diváci ju poznajú najmä ako temperamentnú Carmen, ktorú spievala celých dvadsaťpäť rokov. Do jej repertoáru patrí aj Amneris (Aida), Šarlota (Werther), Azucena (Trubadúr), Eboli (Don Carlos), Ježibaba (Rusalka), Ulrika (Maškarný bál), Quickly (Falstaff), Stařenka (Jej pastorkyňa), Mamma Lucia (Sedliacka česť), Ňaňa Filipievna (Eugen Onegin), Grófka (Piková dáma), Carmella (Šperky Madony), Jadwiga (Poľská krv). Doposiaľ spievala v ôsmich desiatkach inscenácií.
Účinkovala na mnohých reprezentačných vystúpeniach Opery SND v zahraničí (festival v Edinburghu, hosťovanie v Jeruzaleme, v Opéra Comique v Paríži, v Budapešti, Prahe, ale aj na turné po Nemecku, Holandsku, Švajčiarsku, Rakúsku). Sporadicky spieva aj ako koncertná umelkyňa doma i v zahraničí. Za postavu Grófky v opere Piková dáma jej udelili Cenu Literárneho fondu za rok 2014.
video
