Jonny vyhráva, no v pražskej podobe skôr remizuje

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Meno a dielo rakúsko-amerického skladateľa s českými koreňmi Ernsta Kreneka (1900 – 1991) nie je u nás príliš známe. Je pritom naplnené mnohými zaujímavosťami, viazanými nielen k jeho najznámejšej opere Jonny vyhráva (Jonny spielt auf), ktorú 24. januára 2019 v premiére uviedlo pražské Národné divadlo.

Krenekov život a tvorba prechádzali viacerými fázami, ovplyvnenými dejinami 20. storočia. Narodil sa vo Viedni, študoval v Berlíne, necelý rok bol ženatý s dcérou Gustava Mahlera, okúsil Paríž a v roku 1927 v Lipsku triumfoval operou Jonny vyhráva. Fašisti označili jeho hudbu, ale i tému opery s džezovými prvkami a černošským muzikantom v hlavnej postave, za zvrhlosť. A tak roku 1938 Ernst Krenek emigroval do USA. Toľko v skratke.

Ernst Krenek (1900 – 1991), zdroj: musikzeit.at

Návrat opery Jonny vyhráva po vyše deväťdesiatich rokoch na dosky pražského Národného divadla (uvádza ho súbor Štátnej opery) považujem za oveľa viac ako historickú reminiscenciu na dramaturgiu Nového nemeckého divadla v Prahe (hrala sa v ňom krátko po premiére pod taktovkou Alexandra Zemlinského), či súvislosť s českým rodokmeňom skladateľa. Napriek tomu, že partitúra nevládne rovnako strhujúcou silou od prvého po posledný takt, je rozhodne jedným z najpozoruhodnejších hudobnodramatických opusov daného obdobia. Rukopis Ernsta Kreneka sa v oblúku jeho tvorby menil, ovplyvňovali ho rôzne silné prúdy turbulentnej a široko rozkročenej epochy, no napriek tomu Jonny vyhráva skrýva nemálo špecifických znakov. Ba až mätúcich realizátorov diela, skomponovaného na vlastné libreto. Častému opuncovaniu za džezovú operu, či opernú satiru, sa skladateľ bránil. A vedel prečo. Bezvýhradne platilo len to, že išlo o šťastný plod etapy Weimarskej republiky (1918 – 1933), keď v Nemecku vládla demokratická ústava a krajina bola otvorená rozmachu umenia vo všetkých sférach.

E. Krenek: Jonny vyhráva, ND Praha, 2019,
Jiří Rajniš (Jonny)
foto: Patrik Borecký

Jonny spielt auf – ako píše v excelentnej štúdii v programovom bulletine dramaturgička Štátnej opery Dr. Jitka Slavíková – je prototypom tzv. Zeitoper. Tento štýl umeleckými prostriedkami reflektoval realitu danej doby s jej civilizačnými a kultúrno-spoločenskými otázkami a zároveň bol otvorený možnostiam rozmanitého spôsobu komunikácie s divákom. Pochopiteľne, ako každý iný demokratický prvok, tvrdo narazil na bariéru ideológie nacizmu. Napriek veľkému úspechu u publika na lipskej premiére roku 1927, kritiky na Jonnyho boli rozdielne. Aj tak sa dielo šírilo nielen po nemecky hovoriacom, ale prakticky po celom svete. Po jeho násilnom zákaze režimom národného socializmu sa opera stratila z javísk, no nie celkom. Dnes je síce skôr raritou, no právo na život má nielen ako svedectvo doby, ale aj z čisto umeleckých dôvodov. Nálepka džezovej opery je skutočne zavádzajúca, pretože týmto žánrom je charakterizovaná zväčša len postava mladého, voľnomyšlienkárskeho černošského muzikanta a jeho presah do iných miest je čisto funkčný. Jonny vyhráva je dielom sui generis, je prosto unikátom. Témou, obsahom, vzťahmi medzi postavami. Ale aj balansom medzi vážnosťou a satirickými návnadami, ktoré sú však v druhom pláne. Inscenovať dielo, prípadne ho dramaturgicky upraviť, je preto veľkou výzvou pre celý tím. Nehovoriac o hudobných a sólistických nárokoch partitúry.

E. Krenek: Jonny vyhráva, ND Praha, 2019,
sJonathan Stoughton (Max)
foto: Patrik Borecký

Vedenie pražského Národného divadla zverilo Jonnyho do rúk zahraničného dirigenta a domáceho, hoci s operou nezžitého režiséra. Vyššou kartou hralo hudobné naštudovanie. Američan Stefan Lano, ktorého si bratislavské publikum pamätá z naštudovania Musorgského Borisa Godunova v roku 2008, má partitúru prelúskanú z viacerých stretnutí, či už z pozície korepetítora, alebo dirigenta. Preto pozná vôľu skladateľa neakcentovať rovinu irónie či ľahkovážneho humoru. Svoju pražskú koncepciu postavil na rovnováhe v kreovaní hudobnej atmosféry meniacich sa obrazov, na snahe prepojiť prvky neoromantizmu s džezovým koloritom, „sprechgesangový“ štýl s kantabilnejšími pasážami i štýlom nie vyslovene operným. V jeho naštudovaní zavše prekvapovalo, aká subtílna a vo výraze rafinovane sformovaná vie byť Krenekova hudba, aby na iných plochách zasa odhalil sýtu až drsnú farebnosť a temperament faktúry. Pre orchester to nebola ľahká parketa. Nejde o sloh, ktorý má v krvi, no v rámci možného, treba jeho výkon (i výstupy zboru) pod Lanovým vedením kvitovať.

Vizuálna zložka môže dielu pomôcť, potopiť ho, alebo sa zmietať medzi nepresne artikulovanými mantinelmi. V prípade českého režiséra a dramatika Davida Drábka išlo o tretiu možnosť. Buď nechcel pochopiť Krenekovo prianie nepreferovať vrstvu zábavno-revuálnu, buď vlastnú víziu za takú nepovažoval, alebo išiel svojou cestou tvrdohlavého odporu. Tá však priveľa zmysluplnosti neukázala. V spolupráci so scénografom Jakubom Kopeckým a kostymérom Tomášom Kyptom mu vytváranie paralelných akcií pomocou ľadového medveďa a čeliadky bizarných zvieracích a ľudských bytostí príliš nevyšlo. Najmä keď na druhej strane ponechával postavám pričasto pasívnosť a gestické klišé. Pobehovanie po hľadisku a otvorenie bočných lóží nestačí.

E. Krenek: Jonny vyhráva, ND Praha, 2019,
Petra Alvarez Šimková (Anita),
foto: Patrik Borecký

Čítajúc Drábkove vyjadrenia v bulletine, musel byť divák zmätený. Na jednej strane deklaruje vzácne svetonázorové myšlienky o tolerancii, odmietaní predsudkov, rasovej rovnosti. Tie v jadre príbehu, hoc aj zabalené do občas spletitých až komických situácií, sú. Na druhej strane ich Drábek naštrbuje prvotným úsilím „diváka pobaviť, rozradostniť“. Aj to sa dá, len tieto emócie musia z dejových situácií spontánne vyvrieť. Ak teda zvieratká a na špičkách tancujúce kvetinky nešokovali a ich opakovanie nudilo, ak kašírovaný ľadovec, ale aj trblietavý hotel pôsobili vyslovene gýčovito, tak osviežujúco vyšiel nápad so železničným vozňom. Ba aj s tými návštevami toaliet. Portrét postavy Yvonny, ktorej réžia priveľa nápadov nevtisla (opakované scénky s vysávačom), do istej miery ovplyvnila skutočnosť, že jej predstaviteľka si na generálke zranila rebrá a premiéru mohla s avizovaným obmedzením len odohrať. Part z nôt odspievala náhradníčka. Sumarizujúc všetko to pozitívne aj problematické, čo Drábek s kolektívom do inscenácie vložil, vychádza mi záver, že dielu, aj napriek najprajnejšiemu úmyslu, spravil väčšmi medvediu službu.

E. Krenek: Jonny vyhráva, ND Praha, 2019,
foto: Patrik Borecký

Opera má päť väčších sólistických partov a žiaden z nich nie je ľahký. Najmarkantnejšie pôsobil hrdinný tenor hosťujúceho Angličana Jonathana Stoughtona v postave Maxa. Hlas wagnerovských parametrov, objemný, priebojný a technicky podkutý, takže ani nemilosrdné prechodové tóny, ktoré postave Krenek nadelil ozaj hojne, ho nezradili. Fakt, že herecky pôsobil dosť berzadne a klišéovito, by som prisúdil skôr réžii. Dramatickejšia z dvoch sopránových úloh je Anita, s ktorou sa Petra Alvarez Šimková popasovala takpovediac so cťou. Farbou hlasu a kvalitou okrajových polôh však nešlo o dlhodobo zapamätateľný výkon. Z vyššie spomenutých dôvodov Vanda Šípová postavu Yvonny v intenciách režijnej koncepcie len zahrala a z portálu ho prijateľne zaspievala nemecká lyrická sopranistka Steffi Lehmann. Vzhľadom na bleskový záskok a fakt, že rolu mala v repertoári naposledy pred piatimi rokmi vo Weimare, patrí jej vďaka za zachránenú premiéru.

E. Krenek: Jonny vyhráva, ND Praha, 2019,
Vanda Šípová (Yvonne), Jiří Rajniš (Jonny),
foto: Patrik Borecký

Hoci Jonny je titulnou postavou, z hľadiska veľkosti partu nie je dominantnou. Stvárnil ho mladý, talentovaný barytonista Jiří Rajniš (pôsobí v Junge Ensamble drážďanskej Semperovej opery), ktorého timbrovo príťažlivý, aj keď miestami zatiaľ trocha menej prierazný materiál, sľubuje veľké nádeje. Igor Loškár (Daniello) je jedným z mladých slovenských umelcov, ktorým otvorili priestor práve české divadlá (je sólistom Národného divadla v Brne), vrátane Prahy. Zužitkoval ho primerane, preukázal, že jeho barytón má farbu, objem a hlavne perspektívu.

E. Krenek: Jonny vyhráva, ND Praha, 2019,
Igor Loškár (Daniello), zbor ND,
foto: Patrik Borecký

Návrat Krenekovej opery Jonny vyhráva do repertoáru Národného divadla po deviatich desaťročiach je dramaturgicky opodstatnený. Zapadá do koncepcie súboru, ktorá otvára priestor širokému spektru repertoáru (do konca sezóny pribudne Láska k trom pomarančom Sergeja Prokofieva, Smetanov Dalibor, Nymanov Mozart a tí druhí, koncertne Zlato Rýna Richarda Wagnera), čo z bratislavského pohľadu môžeme len úprimne závidieť. Bez ohľadu na to, či výsledky prijímame ako výhry, prehry či remízy.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 24. 1. 2019

Ernst Krenek: Jonny vyhráva
Národné divadlo Praha
Premiéry 24. a 26. januára 2019

Hudobné naštudovanie: Stefan Lano
Dirigent: Stefan Lano, Richard Hein
Réžia: David Drábek
Scéna a svetelný dizajn: Jakub Kopecký
Kostýmy: Tomáš Kypta
Zbormajster: Adolf Melichar
Dramaturgia: Jitka Slavíková
Pohybová spolupráca: Adéla Laštovková Stodolová

osoby a obsadenie

Max: Jonathan Stoughton
Anita: Petra Alvarez Šimková
Jonny: Jiří Rajniš
Daniello: Igor Loškár
Yvonne: Vanda Šípová, Steffi Lehmann
Manažér: Pavel Švingr
Riaditeľ hotela: Václav Sibera
Prvý policajt: Václav Lemberk
Druhý policajt: Luboš Skala
Tretí policajt: Ivo Hrachovec
Železničný zriadenec: Michael Skalický

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár