Josef Munclinger, basista a prvý expresionizmom ovplyvnený operný režisér v SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 13. septembra t.r. si pripomenieme sto tridsiate výročie narodenia českého operného speváka a režiséra, basistu Josefa Munclingera (tiež Josef František Munclingr, narodil sa 13. septembra 1888 v Nítkoviciach, okres Kroměříž, zomrel 31. októbra 1954 v Mariánskych Lázňach, druhá manželka Lenka Kozlíková, vl. m. Honty (1900 – ?), členka činohry SND v rokoch 1921 – 1923, syn Milan Munclinger (1923 – 1986), flautista, dirigent, skladateľ, muzikológ a hudobný publicista). Josef Munclinger patril z najvýraznejším umeleckým osobnostiam operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1923.

Josefa Munclinger prišiel v útlom detstve o rodičov a vychovával ho strýko František Munclinger, člen orchestra divadla v ukrajinskom meste Ľvov, v tom čase hlavného mesta rakúsko-uhorskej provincie Halič, centra poľského kultúrneho a umeleckého života. Pod vplyvom strýka a kultivovaného prostredia prejavil čoskoro záujem o hudbu a divadlo. Po maturite na gymnáziu (1908) začal študovať na konzervatóriu hru na husle a spev (jeho učiteľmi spevu boli poľský tenorista August Dianni, dirigent Mieczysław Sołtys a Stanisław Niewiadomski), ktoré absolvoval v roku 1911. Súčasne navštevoval prednášky na filozofickej fakulte (1908 – 1912), súkromne sa učil kresliť a maľovať. Ešte ako gymnazista písal články do novín o českej literatúre a modernom českom maliarstve. Režíroval študentské divadlo, bol členom ľvovského akademického speváckeho zboru a úspešným karikaturistom. Od roku 1911 pôsobil v Ľvove a v Poznani (1913 – 1914), v rokoch 1916 – 1919 vo Varšave. Pohostinsky vystupoval na rôznych nemeckých scénach, v roku 1921 opustil Poľsko a vrátil sa do Československa. Pôsobil v Slovenskom národnom divadle (1921 – 1923), v Olomouci (1923 – 1925) a v Národnom divadle v Prahe (1925 – 1951). Po skončení speváckej kariéry sa venoval pedagogickej práci na Janáčkovej Akadémii múzických umení v Brne (1950 – 1954).

Josef Munclinger (1888 – 1954),
zdroj foto: Archív DÚ Praha

Josef Munclinger debutoval ešte pred absolutórium na scéne Mestského divadla v Ľvove v postave Collina v Pucciniho Bohéme (1911). So súborom tejto opery vystupoval v roku v Krakove a Zakopanom. Nasledovalo angažmán v Poznani (1913 – 1914), vo Varšave v Opernom štúdiu Piotrowského. Počas angažmán vo Veľkom divadle vo Varšave spieval napr. Kecala v Smetanovej Predanej neveste, kardinála Brogniho (Halévy: Židovka), Dona Basilia (Rossini: Barbier zo Sevilly) Mefista (Gounod: Faust), Ramfisa (Verdi: Aida), Tonia (Leoncavallo: Komedianti) Skołubu v Moniuszovej opere Straszny dwór (Strašidelný zámok). Jeho ďalším pôsobiskom bol Teatr Stołeczny, kde sa v roku 1919 stal zároveň i šéfrežisérom opery. Pohostinsky spieval na viacerých, väčšinou nemeckých operných scénach, ako aj v Prahe a Brne. V decembri 1912 pohostinsky spieval v pražskom Národnom divadle Ramfisa vo Verdiho Aide a Mefistofela v Gounodovom Faustovi a Margaréte, vo februári 1915 v Brne Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty a Kardinála Brogniho z Halévyho Židovky. Kritika ocenila jeho spevácke kvality, mohutný a sonórny hlas, dobrú spevácku techniku, poznamenala, že part Brogniho lepšie vyhovoval jeho naturelu ako komická postava Kecala. Už v opernom štúdiu Piotrowského sa uplatňoval viac ako režisér a pod vplyvom avantgardných inscenačných techník uviedol v roku 1915 svoju prvú opernú inscenáciu Offenbachových Hoffmannových poviedok. V roku 1918 bol spoluzakladateľom Zväzu poľských divadelníkov (ZAPS) a v rokoch 1918 – 1921 členom predstavenstva organizácie.

Po návrate do Československa v roku 1921 angažoval Josefa Munclingera do operného súboru Slovenského národného divadla šéf opery Milan Zuna. So speváckym majstrovstvom umelca malo možnosť oboznámiť sa košické obecenstvo už koncom sezóny 1920 – 1921 na jeho pohostinskom účinkovaní v predstaveniach SND. Kritiku zaujal mimoriadnym speváckym výkonom a štýlovým hereckým výkonom ako Mefisto v Gounodovom Faustovi a Margaréte a Kecal v Smetanovej Predanej neveste.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1922,
Josef Munclinger (Mefisto),
foto: Ateliér Györi a Boros / Archív DÚ

V Bratislave po prvýkrát vystúpil v otváracom predstavení sezóny v Dvořákovej Rusalke (1921) v postave Vodníka pod temperamentnom taktovkou Milana Zunu. Kritika vyzdvihla jeho farebný hlas širokého rozsahu, spevácku kultúru i krásnu výslovnosť. Bol humorným a elegantným Marbuelom v Dvořákovej opere Čert a Káča (1921), hrdým a neoblomným Chrudošom v Smetanovej Libuši (1922). Svoje hlasové kvality uplatnil aj v menšej postave Koša z Kovařovicových Psohlavcov (1921), zaujal ako Samuel z Verdiho Maškarného bálu (1922) a Ramfis v Aide (1923), spieval i Baróna Douphala v Traviate (1922). Vynikol ako Zuniga v Bizetovej Carmen (1922) a Colline v Pucciniho Bohéme (1922), v ktorej obdivuhodne ľahko a s citom spieval plášťovú áriu. V prvom bratislavskom uvedení Wagnerovho Tannhäusera (1922) spieval zemského grófa Hermanna. Svoje dokonalé prepojenie speváckeho a hereckého majstrovstva dokumentoval skvelým výkonom v postave Dikoja v Janáčkovej Káti Kabanovej (1923). Neobyčajné umelecké kvality demonštroval v ďalších postavách. S obdivuhodným majstrovstvom sa vžil do postáv Lindorfa – Coppélia – Miracla – Dapertutta v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1922), každú z týchto postáv mal premyslenú a dôsledne vypracovanú. Ako dôstojný kardinál Brogni z Halévyho Židovky (1922) zaujal mohutným hlasovým fondom veľkého rozsahu a mnohotvárnym hereckým výrazom. Nezabudnuteľný bol jeho sýty, v strednej polohe zvučne modulovaný hlas v postave Mefista v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1922). Majstrovský spevácky výkon bol podopretý ojedinelým hereckým výrazom, dokonale zosúladeným s hudbou.

Nad viacerými inscenáciách prevzal Josef Munclinger režijný dozor po svojich predchodcoch, Pucciniho Toscu (1921) po odchode Bohuša Vilíma a Bizetovu Carmen (1921) po Františkovi Bartlovi Traviatu (1922). Pri vlastnej režijnej práci sa snažil predstavenia zbaviť akejkoľvek popisnosti a poskytovať priestor pre hereckú akciu. Jeho vzdelanie, umelecká inteligencia, dlhoročný kontakt s divadlom a dôraz na scénické riešenie inscenácie ho dostatočne kvalifikovali aj na túto činnosť.

Výborne si rozumel s Milanom Zunom, ich prvú tvorivú spoluprácu pri Leoncavallových Komediantoch a opere Wolfa-Ferrariho Zuzankino tajomstvo (1922) vyzdvihla aj kritika. V novom naštudovaní Offenbachových Hoffmannových poviedok (1922, dirigent Jaromír Žid) sa expresionistickým výtvarným riešením s použitím svetelných efektov pokúsil vyčariť romanticky rozprávkovú náladu predlohy. Úspešná bola Munclingerova spolupráca s Milanom Zunom na inscenácii Pucciniho Bohémy (1922), ktorú podľa denníka Pressburger Zeitung (12. 9. 1929, roč. 159, č. 251, s. 4).“ … zbavili zbytočného zaužívaného balastu a výsledkom ich tvorivej spolupráce bola celkom nová, pôsobivá javisková podoba diela.“ Ešte odvážnejším experimentom hľadania nových režijných postupov bolo scénické riešenie Gounodovho Fausta a Margaréty (1922, dirigent František Vaněk), kde ako scénograf nahradil historický obraz stredovekého nemeckého mesta štylizovanými, čiernobielymi stenami a závesmi. Účelným variovaním jednoduchých základných dekorácií pozostávajúcich z gotickej brány, okna aj dverí dokázal vytvoriť patričnú atmosféru, doplnenú vhodným svietením.

Z. Ruth-Markov, šéf opery SND M. Zuna,L. Reychan a J. Munclinger v Košiciach,
foto: Archív DÚ

Premiéra Wagnerovho Tannhäusera (1922) v Zunovom hudobnom naštudovaní bola podľa kritiky vzácnym dôkazom umeleckej tvorivej práce súboru opery, výsledkom ktorej bola štýlová, do detailov vypracovaná inscenácia v spoľahlivej réžii Munclingera, ktorý bol súčasne s Josefom Hurtom aj autorom vkusnej výpravy. Umeleckým úspechom bolo uvedenie Verdiho Aidy (1923) zásluhou skvelého Zunovho naštudovania a Muncligerovej réžie, kritika vyzdvihla tiež monumentálnu a nádhernú výpravu a kostýmy, ktoré navrhli režisér s Jaroslavom Hurtom. Obecenstvo na premiére odmenilo tvorcov inscenácie búrlivými ováciami. Vyvrcholením ich vzájomnej a zároveň poslednej spolupráce bola premiéra Janáčkovej opery Káťa Kabanová (1923) iba dva roky po jej prvom uvedení v Brne. Kritika vysoko hodnotila výkony orchestra, zboru a sólistov, ale aj prácu režiséra a originálnu, ruský kolorit rešpektujúcu Hurtovu výpravu. Úspech premiéry bol prenikavý, kvality inscenácie ocenil aj prítomný autor Leoš Janáček, ktorého, ako aj spoluúčinkujúcich, publikum opätovne vyvolávalo na rampu.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1923, zdroj: Archív DÚ

Po odchode zo SND vystupoval Josef Munclinger v Bratislave už iba pohostinsky. O speváckej kultúre a originálnom hereckom prepracovaní opäť presvedčil v postave Mefista v Gounodovej opere Faust a Margaréta v roku 1927. V roku 1927 hosťovali v Bratislave sólisti pražského ND s komickou operou Františka Škroupa Dráteník (1927) v réžii Josefa Munclingera, premiéra ktorej bola v roku 1926 v pri príležitosti stého výročia prvého uvedenia opery a tešila mimoriadnemu záujmu. Munclinger v postave kupca Lánu dokázal, že vie zvládnuť nielen seriózne a heroické party, ale aj komické. Po mnohých rokoch spieval ešte Vodníka v Dvořákovej Rusalke (1946) a Ramfisa vo Verdiho Aide (1949). Najlepší dojem zanechal v postave Vodníka: „.. Munclingerov bas krásnej a mäkkej farby, širokého rozpätia zneje v každej polohe dokonale. Jeho výrazové možnosti sú podmienené dokonalým technickým ovládaním hlasu.“ (Š. Jurovský, In Národnie noviny, roč. 77, 18. 01. 1946, č. 15, s. 3). Búrlivým potleskom odmenilo obecenstvo umelca po árii v druhom dejstve.

V sezóne 1923 – 1925 bol Josef Munclinger angažovaný v Olomouci. Tu naštudoval postavy Kuna (Weber: Čarostřelec, 1923), Raracha (Smetana: Čertova stěna,1924),Beneša (Smetana: Dalibor (1924), Malinu (Smetana: Tajemství,1924). S olomouckou operou pod vedením šéfa súboru Karla Nedbala sa zúčastnil na úspešnom zájazde do Viedne v roku 1924. Upútal ako Beneš v Smetanovom Daliborovi, v dvořákovských postavách Vodníka z Rusalky a Marbuela z Čerta a Káče. Mohutný hlas Munclingera so skvelým výrazom vzbudil pozornosť viedenskej kritiky a vedenie Štátnej opery mu ponúklo angažmán od roku 1925. Dal však prednosť pozvaniu šéfa opery pražského Národného divadla Otakara Ostrčila, ktorý mu okrem sólistického angažmán poskytol aj možnosť uplatnenia režisérskych ambícií. Pôsobil tu do roku 1951, vytvoril asi stošesťdesiat postáv, naštudoval desiatky operných premiér a stal sa jednou z najvýraznejších osobností operného divadla dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia nielen pražského Národného divadla, ale celého českého divadla vôbec.

Josef Munclinger, Leoš Janáček, Otakar Ostrčil (1.03.1928),
foto: Archív ND Praha

V Prahe Josef Munclinger naplno využil svoj sonórny hlas a veľkú hereckú erudíciu v mnohých dramatických i komických postavách, vynikal najmä v postavách vladárov a kňazov, intrigánov i charakterových komikov. Stvárnil Druhého tovariša v českej premiére Albana Berga Wozzeck (1926), postavu Černokněžníka v svetovej premiére Weinbergovho Švandu dudáka (1927) a José Quintanillu v prvom uvedení Škroupovej opery Kolumbus (1942). Popri svojich profilových postavách Halévyho kardinála Brogniho, Gounodovho Fausta, Verdiho Ramfisa, Kecala, Marbuela, Vodníka, Chrudoša vytvoril nádherný typ veľkého inkvizítora z Verdiho Dona Carlosa (1931). Naštudoval ďalšie postavy zo svetového repertoáru ako napr. Sarastro (Mozart: Kouzelná flétna, 1924, 1932), Basilio (Rossini: Lazebník sevillský, 1936), Král Marke (Tristan a Isolda, 1925), Biterolf (Tannhäuser, 1927), Jindřich Ptáčník (Wagner: Lohengrin, 1933), Kníže Gremin (Čajkovskij: Eugen Oněgin, 1925, 1930), Kočubej (Čajkovskij: Mazepa, 1934). Rozšíril si aj český repertoár: Otec Paloucký (Hubička, 1924, 1945), Olbram Volframovič (Smetana: Braniboři v Čechách, 1924, 1949), Rarach (Čertova stěna, 1924), Vitoraz (Fibich: Šárka, 1924, 1938, 1943), Hydraot (Dvořák: Armida, 1928), Hrabě Vilém z Harasova (Dvořák: Jakobín, 1929, 1946). Zo súčasnej českej tvorby podal pozoruhodný výkon ako Asoka v v Ostrčilovej opere Kunálovy oči (1929), stvárnil Prokopa Žitného (Foerster: Srdce, 1930), Graciana (Foerster: Jessika, 1934), Arnošta z Pardubic (Novák: Karlštejn, 1930, 1939).

L. Janáček: Věc Makropulos, Opera SND Praha, 1928,
réžia Josef Munclinger, scéna z 1. dejstva,
foto: Archív ND Praha

Režisérsky rukopis Josefa Munclingera, vyrastajúci z muzikality a z vlastných skúseností speváka, spočíval v serióznej tvorivej práci s hercom i kolektívom. Úspešne sa uviedol inscenáciou poslednej Fibichovej opery Pád Arkuna (1925, dirigent Josef Winkler). Vynikol ako priebojný režisér inscenácií, na ktorých spolupracoval najmä s Otakarom Ostrčilom, na operách Dvořákových (Čert a Káča, 1927; Vanda 1929), Janáčkových (Její pastorkyňa, 1926; Věc Makropulos, 1928), Novákových (Dědův odkaz, 1926; Lucerna, 1930), vysoké hodnotenie mali aj réžie Mozartových opier (Don Juan, 1929; Figarova svatba, 1931). Pozoruhodná bola inscenácia opery Bohuslava Martinů Hry o Marii (1936, dirigent Josef Charvát).

Významné boli jeho inscenácie v spolupráci s Milanom Zunom: Čajkovského Mazepa (1934), pôsobivá a vtipná fraška Jacquesa Iberta Angelika (1937), ku ktorej pripojili Pucciniho Gianniho Schicchiho. Z Pucciniho tvorby uviedli aj Manon Lescaut (1936) a Madame Butterfly (1939), z Verdiho Maškarní ples (1933) a Troubadour (1934). Podpísal sa aj pod réžiu opery Saint-Saënsa Samson a Dalila (1933) a komickej opery Nicolaia Veselé ženy windsorské (1944). V skvelom hudobnom naštudovaní Zdeňka Folprechta inscenoval operu baskického autora Jesúsa Guridiho Amaya (1941) uvedenú prvý krát mimo hraníc Španielska, kde mala premiéru v roku 1928. Pri scénickom riešení diela sa spolu so slovenským scénografom Ľudovítom Hradským inšpirovali švajčiarskym divadelným reformátorom Adolphom Appiom, preferujúcom trojrozmernú konštrukciu dekorácií v opere.

M. P. Musorgskij: Chovanština, Opera ND Praha, 1947,
réžia Josef Munclinger,
foto: Archív ND Praha

So Zdeňkom Chalabalom spolupracoval na Fibichovej Šárke (1935, 1938, 1943), Novákovej opere Dědův odkaz (1943), úchvatná bola Musorgského Chovanština (1947), veľký úspech mal Dvořákov Dimitrij (1948). Svoj vzťah k Poľsku prejavil uvedením noviniek Karola Szymanowského Král Roger (1932) a Zbojníci (1935). Pri scénickom riešení sa nevyhýbal ani technickým novinkám, napr. v Dvořákovej Vande (1929) použil diaprojektory na premietanie obrazov, v opere Maxa Branda Strojník Hopkins (1930) zvukovú aparatúru.

Josef Munclinger hosťoval ako spevák a režisér na českých i zahraničných operných scénach. Niekoľkokrát navštívil Poľsko: Varšavu (1929), Poznaň (1934), vo Vroclave spieval Dvořákovho Marbuela v Čertovi a Káči (1948), v Poznani Otca Palouckého v Smetanovej Hubičke (1949). Na domácich scénach spieval pohostinsky najmä party z českých opier (Prodaná nevěsta, Čert a Káča, Rusalka, Psohlavci, Libuše). V Liberci režíroval Smetanovu Libušu (1948) a Dve vdovy (1949), v Brne Dvořákovho Dimitrija (1950) a Musorgského Borisa Godunova (1951). Musorgského monumentálny opus naštudoval ako svoju poslednú inscenáciu v roku 1952 na pozvanie vedenia Štátneho divadla v Košiciach v hudobnom naštudovaní Tibora Freša a v titulnej postave s Antonom Matejčekom.

Hercova tvář a maska, Praha 1940,
zdroj: wikipedia

Po skončení aktívnej umeleckej činnosti v Národnom divadle v Prahe pôsobil Josef Munclinger ako pedagóg na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (1950 – 1954), kde patrili k jeho žiakom aj Branislav Kriška, Václav Věžník a .i. Inicioval vznik samostatného operného štúdia, ktoré uviedol do života jeho nástupca Ota Zítek. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti, z poľštiny preložil libretá Szymanovského opier Král RogerZbojníci a hru Stanislawa Wyspianskeho Soudce, z ruštiny libreto Čajkovského Mazepu. Preložil a upravil libreto Nicolaiových Veselých žen windsorkých. Spolupracoval aj na scenári k historickému filmu Svatý Václav (1929). Svoje názory publikoval v mnohých periodikách, knižne vyšli súbory jeho teoretických štúdií a úvah pod názvom Hercova tvář a maska: umění masky (Praha, 1940), Hercova technika (Praha,1948).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár