Dnes je: streda, 15. 8. 2018, meniny má: Marcela, zajtra: Leonard

Joseph Calleja v Slovenskej filharmónii

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vďaka agentúre KAPOS mohli si bratislavskí operní priaznivci vypočuť už štvrtého z veľkých tenoristov súčasnosti. Po jedinečných tenoristoch z odboru leggiero (Flórez a Brownlee) a skvelom lyrickom tenoristovi Beczalovi k nám zavítal jeho konkurent na svetových javiskách – maltský rodák Joseph Calleja. Na bratislavskom koncerte (16. 6.) sa dočkal nadšených ovácií domáceho publika, ktoré so spevákmi jeho triedy prichádza do styku ozaj zriedkavo. Ak však hodnotím jeho výkon na základe jeho postavenia v „svetovom opernom kolotoči“, potom musím byť v jeho hodnotení podstatne triezvejší.

Po prvý raz som ho počul spievať prostredníctvom talianskej televízie na novoročnom koncerte v La Fenice cca pred desiatimi rokmi. Vtedy mal za sebou len niekoľko rokov speváckej kariéry vrátane víťazstiev na medzinárodných súťažiach (Belvedere, Operalia). Dnes vo veku 37 rokov by už mal byť na vrchole svojich umeleckých schopností, čomu by mohlo nasvedčovať, že spieva v MET, Covent Garden, barcelonskom Liceu, Berlíne, Mníchove i Viedni. Mierne rozpaky nastávajú už vtedy, keď sa ho snažíme zaradiť do tenorových hlasových odborov. Väčšinou sa zdá, že jeho najvlastnejším odborom je leggiero, čomu však protirečia pomerne zvučné a širšie tóny v nižšej hlasovej polohe. Podľa repertoáru, ktorý spieva, patrí k odboru lirico so zriedkavým presahom (najmä na koncertoch) k odboru lirico-spinto.

Joseph Calleja, Rastislav Štúr, koncert agentúry Kapos, foto: Milan Krupčík

Joseph Calleja, Rastislav Štúr,
koncert agentúry Kapos,
foto: Milan Krupčík

Prv než zhodnotím jeho bratislavský výkon, pristavím sa pri dramaturgii koncertu. Popri desiatich vokálnych číslach odznelo šesť orchestrálnym ukážok v podaní Slovenskej filharmónie pod vedením Rastislava Štúra. Isteže koncerty tohto typu nemôžu počítať s uvádzaním hudobných rarít, ale aj tak ma mrzí, že až štyri orchestrálne čísla patrili k notoricky sa opakujúcim (Polonéza z Onegina, Verdiho predohry k Nabuccovi a Sile osudu a Pucciniho intermezzo z Manon Lescaut). Preto ma viac zaujala predohra k Verdiho Lujze Miller a orchestrálny úvod k Massenetovmu Wertherovi. Pri počúvaní Pucciniho intermezza som si uvedomil, o čo je ono hudobne prepracovanejšie v porovnaní s prelúdiami veristov. Orchester Slovenskej filharmónie si s dirigentom dobre rozumel (veď často spolupracujú) a tak „sprievodné teleso“ v tomto prípade prevýšilo výkony v minulosti pri recitáloch pôsobiacich orchestrov. Calleja sa špecializuje na taliansky a francúzsky lyrický repertoár, takže okrem úvodnej Čajkovského romance Net toľko tot, kto znal ostatný repertoár patril do spomínanej oblasti. Medzi francúzske a talianske árie boli vsunuté dve talianske piesne, z ktorých najmä prvá by sa hodila skôr medzi prídavky. Išlo o pieseň  Vaghissima sembianza u nás neznámeho Stefana Donaudyho, ktorý od konca 19. storočia si neporozumel s nastupujúcim verizmom a skladal piesne „di stile antico“ inšpirované staršou hudbou. Interpretovanú pieseň naspievali veľkí tenoristi od Carusa po Pavarottiho, no aj tak si myslím, že to nebola šťastná voľba pre bratislavský koncert. Pokiaľ ide o majstra salónnych romancí Francesca Paola Tostiho (dvorného hudobného majstra talianskej kráľovnej a anglického kráľa a hlasového poradcu slávnej Melbovej i Carusa), s jeho piesňami (Vola ó serenata, Ultima canzone, Non t´amo piú, Ninon atď.) nás v Mirbachu zoznámil ešte pred svojou emigráciou do Gratzu Juraj Hurný a na jednom z ročníkov Salzburgského festspiele ich zaradil do svojho recitálu aj veľký Luciano. Tostiho piesne nie sú natoľko triviálne ako neskoršie neapolské canzonetty (napr. de Curtisa) a vybraná pieseň Ideale svojou lyrickosťou spevákovi výborne sadla. Pomerne nesúrodú opernú časť repertoáru tvorili dve árie od Verdiho (Questa o quella z Rigoletta a Oh figli miei z Macbetha), francúzsku operu predstavovala Gounodova ária Romea a Offenbachov popevok Hoffmana z prológu Hoffmanových poviedok. Dve árie venoval spevák Cileovi (prvá z árií Maurizia z Adriany le Couvreur a známe nariekanie Federica z Arlesanky). Riadny program sa skončil listovou áriou Cavaradossiho, po ktorej ešte nasledovali tri prídavky pre publikum (Domingom spopularizovaná ária zo Sorozabalovej zarzuely La tabernera del puerto, Leoncavallova Mattinata a di Capuovo Ó sole mio). Azda až na známu Pucciniho áriu ostatné ukážky riadneho programu sa trafili do spevákom preferovanej repertoárovej oblasti, no ich rozloženie spolu s piesňami pôsobilo zmätočne.

Joseph Calleja, koncert agentúry Kapos, foto: Milan Krupčík

Joseph Calleja,
koncert agentúry Kapos,
foto: Milan Krupčík

Tenorista dokázal pekne vystavať úvodné recitatívy árií Maurizia, Macduffa i Cavaradossiho, no pri interpretácií arióznych častí všetkých čísel už jeho frázovanie natoľko neoslnilo. Akoby sa spevák zámerne vyhýbal dlhším korunkám a hodnoty mnohých nôt skracoval, čím síce umocňoval pocit hravosti a závratnosti tempa, ale vo výslednom dojme potom interpretácia vyznievala akosi chaoticky a menej legátovo. Istú výrazovú neutrálnosť Calleja nahrádzal pestrou dynamikou. Raz viac raz menej úspešne. Napríklad pri záverečnom Romeovom viens , parais použil messa di voce, ktoré mu však príliš esteticky nevyšlo. Opakom bolo krásne nasadenie frázy bella tu sei v árii Maurizia alebo v Cavaradossiho árii zvládnutie frázy discioglieva dai veli spôsobom pripomínajúcom di Stefana, aj keď tu treba poznamenať, že majster Puccini nebol nikdy uzrozumený práve s takýmto zvládnutím spomínanej frázy. Použitie falzetu v niektorých prípadoch pôsobilo ako jasný zámer, ale inde sa zdalo skôr východiskom z núdze. Vysoká poloha tohto lyrického tenoristu (aspoň na bratislavskom koncerte) nepôsobila totiž príliš presvedčivo. Napríklad dojem z árie Macduffa, ktorý, hoci mierne vybočuje z jeho odboru, bol vcelku presvedčivý, si pošramotil záverečnou nečistou výškou (le braccia). Taktiež som očakával, že sa viac pohrá s úvodnou frázou Cavaradossiho (oh dolci baci, o languide carezze), cez ktorú sa rýchlo preniesol tak, ako to robia dramatické hlasy, ktorým robí problém podržať prechodné fis.

Bratislavský koncert zrejme nezastihol svetovú hviezdu v ideálnej forme, takže plné absolutórium by som udelil len dvom číslam programu: La dolcissima effigie z Adriany le Couvreur a Tostiho piesni Ideale, na opačnom póle by som uviedol Gounodovu romancu. Nie najvhodnejšie boli zvolené aj prídavky, na ktoré síce vždy reaguje aj menej operné publikum, no ktoré si žiadajú dramatickejší hlas a opojnú výšku.

Joseph Calleja, Rastislav Štúr, koncert agentúry Kapos, foto: Milan Krupčík

Joseph Calleja, Rastislav Štúr,
koncert agentúry Kapos,
foto: Milan Krupčík

Vďaka koncertom agentúry KAPOS sme mohli nazrieť do kuchyne, v ktorej sa varí exportné tenorové (ale aj iné) menu. Raz z nich odchádzame vrcholne nadšení, raz viac či menej sklamaní. Ale taký je už svet umenia a najmä dnes, kedy do neho vstupujú dve (protichodné alebo súhlasné?) tendencie – popularizácia a komercionalizácia.

Autor: Vladimír Blaho

SVETOVÉ OPERNÉ HVIEZDY
JOSEPH CALLEJA
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
16. 6. 2015 o 19.30 h

Slovenská filharmónia
Dirigent: Rastislav Štúr

Program koncertu

Piotr Iľjič Čajkovskij (1840 – 1893)
Eugen Onegin
Polonéza z 3. dejstva

НЕТ, ТОЛЬКО ТОТ, КТО ЗНАЛ
pieseň z cyklu Šesť romancí, Op 06. No 06.

Giuseppe Verdi (1813 – 1901)
Rigoletto
Questa o quella
ária Vojvodu z 1. dejstva

Luisa Miller
predohra

Stefano Donaudy (1879 –1925)
Vaghissima sembianza

Charles Gounod (1818 – 1893)
Roméo et Juliette / Romeo a Júlia
L’amour! L‘amour!… Ah! Lève-toi, soleil!
ária Romea z 2. dejstva

Jules Massenet (1842 – 1912)
Werther
predohra

Jacques Offenbach (1819 – 1880)
Les contes d’Hoffmann / Hoffmannove poviedky
Il était une fois à la cour d’Eisenach
ária Hoffmanna z prológu

prestávka

Giuseppe Verdi
LA FORZA DEL DESTINO / Sila osudu
predohra

Francesco Cilea (1866 – 1950)
Adriana Lecouvreur
La Dolcissima Effigie
ária Maurizia z 1. dejstva

Francesco Paolo Tosti (1846 -1916)
Ideale

Giuseppe Verdi
Nabucco
predohra

Macbeth
O figli, o figli miei!
ária Macduffa z 3. dejstva

Francesco Cilea
L’Arlesiana
Lamento di Federico
ária Federica z 2. dejstva

Giacomo Puccini (1858 – 1924)
Manon Lescaut
Intermezzo

Tosca
E lucevan le stelle
ária Cavaradossiho z 3. dejstva

www.kapos.sk

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár