Jozef Kundlák: Stretával som ľudí, ktorí mi chceli dobre, a to je šťastie, ktoré si nekúpite

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V utorok 12. októbra oslávil svoje polokrúhle životné jubileum tenorista Jozef Kundlák, dlhoročný člen Opery Slovenského národného divadla. S jubilantom sme sa pri tejto príležitosti rozprávali o jeho začiatkoch, obľúbených postavách, okolnostiach či osobnostiach, ktoré ho posúvali na jeho pozoruhodnej umeleckej dráhe na domácej i medzinárodnej scéne. Tiež prezradil, čomu sa venuje dnes a čo ho mrzí…

Rodák z Bratislavy študoval spev na Konzervatóriu v Bratislave u profesorky Idy Černeckej a dirigovanie orchestra na VŠMU. Zúčastnil sa Letného operného kurzu Európskeho operného centra v Belgicku a na viacerých speváckych súťažiach, napríklad súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch, Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave a v roku 1985 sa stal laureátom speváckej súťaže Luciana Pavarottiho v americkej Philadelphii.

Od roku 1984 bol sólistom opery Slovenského národného divadla v Bratislave, ale zároveň hosťoval na významných medzinárodných operných scénach v Miláne, Neapole, Bologni, Ríme, Florencii, Mníchove, Frankfurte, Berlíne, Salzburgu, Prahe, Paríži, Philadelphii, Číne, Japonsku a ďalších. Nahral viacero albumov a v súčasnosti sa venuje pedagogickej činnosti.

Jozef Kundlák, foto: súkr. archív J.K.

Aké boli vaše hudobné začiatky?

Mama pochádzala z Novej Bane na Horehroní z rodiny, kde skoro všetci vedeli na niečo hrať, či už na heligónku alebo husle a hudbu mali v sebe. Takže z jej strany bolo celkom samozrejmé, že sa pôjdem učiť hrať na husličky. Brat hrával na harmoniku, ale v našej rodine nebol žiaden hudobník, ktorého by som si bral za vzor. Avšak, a to platí pre celý môj život, vždy som stretával ľudí, ktorí mi chceli dobre, a to je šťastie, ktoré si nekúpite.

Na základnej škole ma hudobnú výchovu učila pani Fenclová, žiačka klaviristky Kafendovej. Ako typická Prešporáčka mala dobrú bratislavskú výchovu. Zistila, že viem spievať a začala sa mi venovať. Po ZUŠ-ke ma poslala k vedúcej speváckeho odboru na konzervatóriu, pani Žuravlevovej. Keďže som vtedy ešte nemutoval, odporučila mi, aby som si zatiaľ urobil inú strednú školu, a tak som sa rozhodol pre gymnázium. Ku koncu tohto štúdia sme sa ešte raz stretli, ale vtedy už na škole končila. Medzi jej žiakov patrila pani profesorka Ida Černecká, u ktorej som sa začal učiť na Konzervatóriu.

Ako si spomínate na Konzervatórium?

Zo študentov bolo cítiť veľké nadšenie, túžbu na sebe pracovať, spievať. Všetci sme mali konkrétny cieľ. Hnacím motorom boli úspešní absolventi, napríklad Peter Dvorský. Pripomenul som si to aj teraz, keď oslávil sedemdesiatku. V triede sme boli dobrá partia – Paľo Dvorský, Alena Gallová či Ján Galla a vedeli sme sa navzájom podporiť. Spomínam si, ako Paľo prvýkrát priniesol magnetofón, z ktorého sme boli nadšení. Mal rôzne nahrávky a všetci sme ho obkolesili. Kotúčový magnetofón som mal neskôr aj ja.

Jozef Kundlák v šatni SND počas predstavenia Pucciniho opery Turandot, foto: súkr. archív J.K.

Na rozdiel od nás majú dnešní študenti široké možnosti: môžu sledovať priame prenosy opier, kupovať si nahrávky a majú k dispozícii aj bohatú ponuku na internete. No napriek tomu, a možno aj práve pre to, z nich cítim menej nadšenia než u nás, ktorí sme si nahrávky, noty a rôzne iné materiály museli veľmi prácne zháňať. Dodnes mám rozsiahlu diskografiu, ktorú si veľmi cením.

Pani profesorku Černeckú sme vnímali ako druhú mamu, pretože sa o nás starala, ale po profesionálnej stránke bola veľmi prísna a precízna, máločo nám odpustila. Chodievali sme k nej aj domov, jej manžel bol veľmi rozhľadený milovník hudby. Mal nahrávky, noty aj celé klavírne výťahy, bol to jednoducho nadšenec.

V tom čase sa cestovať veľmi nedalo, spevákov ste teda spoznávali predovšetkým z nahrávok. Ktorí z nich vás inšpirovali?

Naša profesorka nám vždy zdôrazňovala, že každý spevák je individualitou, a tým som sa riadil počas celej svoje umeleckej dráhy. Z nahrávok ma zaujala trojica slávnych tenoristov Luciano Pavarotti, Plácido Domingo a José Carreras. Tieto osobnosti som nikdy nenapodobňoval, ale u každého som obdivoval niečo iné. Pavarotti bol pre mňa idol talianskej belkantovej krásy, Domingo vzorom precíznosti a dôslednosti a Carreras dokázal z nôt vytušiť veľmi veľkú dávku výrazu a do svojho prednesu dával precíznu drobnokresbu.

Samozrejme, počúval som aj starších legendárnych spevákov, pretože oni položili základy interpretačnej tradície. Títo speváci mali dobrý technický základ a nepúšťali sa do repertoáru mimo svojho hlasového odboru. Boli aj výnimky, ako napríklad Beniamino Gigli, ktorý spieval aj dramatickejšie veci. So svojím kvalitným technickým základom si ich však mohol dovoliť. Niektorí dnešní speváci toto ignorujú a púšťajú sa do repertoáru, ktorý sa im páči, hoci na neho ešte nie sú technický pripravení.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 1984, Jozef Kundlák (Don Ottavio), foto: súkr. archív J.K.

Po školských časoch nasledovalo vaše účinkovanie v Slovenskom národnom divadle…

Po absolvovaní školy som šiel na povinnú dvojročnú vojenskú službu a po nej som úspešne zvládol konkurz do Slovenského hudobného fondu, ktorý vtedy poskytoval štipendiá. Prostredníctvom tejto platformy viedla cesta mladého speváka do SND. Bolo to pre obe strany zaujímavé, spevák mal šancu na angažmán a divadlo malo rok na skúšobnú spoluprácu. Takže prvý rok som bol štipendista a potom som nastúpil do SND ako jeho člen. Prijímal ma riaditeľ Pavol Bagin.

V SND som začínal ešte ako študent konzervatória, spieval som Curzia v Mozartovej Figarovej svadbe. Ako štipendista som začínal Donom Ottaviom v Donovi Giovannim. Potom nasledovali ďalšie postavy – spieval som Beppeho v Leoncavallových Komediantoch či Kormidelníka vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi. V tom čase sa hralo veľmi veľa premiér, vystupovalo sa často, takže prevádzka bola naozaj veľmi silná. Vtedy mi do repertoáru pribudlo veľa krásnych postáv. So SND som pochodil svet.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1989, Ján Galla (Mefisto), Eva Jenisová (Margaréta), Jozef Kundlák (Faust), foto: Katarína Marenčinová

Aké malo v tom čase SND nároky?

Bolo to ešte za socializmu, kedy neboli veľké príležitosti cestovať do zahraničia – iba výnimočne – a tak divadlo mohlo mať svoj stály, veľmi dobrý sólistický ansámbel. Dirigenti vyžadovali vysokú pozornosť na skúškach a prítomnosť všetkých účinkujúcich. Pracovalo sa veľmi precízne, detailne a zodpovedne. Toto nastavenie bral celý operný súbor celkom prirodzene. V divadle vládla hierarchia. Skúsenejších kolegov, ktorí mali za sebou veľmi dobré výsledky, sme uznávali a boli pre nás prirodzenou autoritou. Aj toto sa dnes už vytráca…

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Ako sa začal vyvíjať váš repertoár? Ak sa pozrieme na súpis, tak je dosť rozmanitý…

Všetci ma vnímali predovšetkým ako mozartovského speváka, a tak som to vnímal aj ja. Mnohých môže zaraziť, že som ako štipendista spieval Wagnera, ale bola to menšia lyrická postava Kormidelníka, ktorá s typickými wagnerovskými hlasmi nemá nič spoločné. Aj Beppe v Komediantoch je malá lyrická postava, hoci dielo je veristické. Toto sa stalo ešte na začiatku mojej speváckej dráhy ale neskôr, už ako členovi Opery SND, mi vedenie divadla ponúkalo aj repertoár, z ktorého som cítil, že je mimo môjho hlasového odboru. Niekedy to vyšlo, inokedy nie.

Tu však chcem povedať, že som nedokázal predstaviť si samého seba v postave Gabriela Adorna vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi. Na jej stvárnenie ma presvedčil dirigent Ondrej Lenárd. Ubezpečil ma, že ju zvládnem. Vďaka nemu sa mi ju podarilo naštudovať, pretože ju so mnou veľmi precízne vypracoval a zaručil, že bude korigovať zvuk orchestra, aby to vyhovovalo mne i celkovému vyzneniu diela. Vždy som mal lyrický hlas, ale myslím si, že práca na tejto opere mu pomohla vyrásť a zmohutnieť.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 1984, Jozef Kundlák (Gabriele Adorno), foto: súkr. archív J.K.

Ako ste reagovali na nevhodne pridelené postavy?

Ideálne by bolo počkať a nespievať postavy odkláňajúce sa príliš od štýlu, akým písal Mozart, ale v SND, fungujúcom ako repertoárové divadlo, sa to takto nedalo. U nás sa nikdy nerozvinula tradícia, aby sa spevák špecializoval len na určitý odbor. Umelec, ktorý nastúpil do niektorého zo slovenských operných divadiel, spieval takmer všetko. Stalo sa, že mi v postave Pélleasa na jednej zo skúšok odišiel hlas. Túto rolu som odmietal ale vedenie SND mi ju aj tak pridelilo. Asi po pol hodine sa mi hlas vrátil, ale aj tak to bol pre mňa dôkaz, že som mal pravdu, ak som hovoril, že táto postava sa pre mňa nehodí. Udialo sa to tesne pred premiérou, a tak som sa napokon s vedením divadla dohodol, že odspievam jedno predstavenie, ale potom sa už k tejto role nevrátim.

Neskôr sa mi stávalo, že ma divadlo chcelo obsadiť do dramatickej postavy, ktorú som však po týchto skúsenostiach odmietol. Takýto vzdor som si však mohol dovoliť až v období, keď som už mal čosi za sebou. Nebolo ľahké povedať vedeniu SND svoj názor na obsadenie, ale napokon sa mi ho podarilo presvedčiť, že navrhovaná postava pre môj typ hlasu nie je vhodná.

Ľubica Vargicová, Jozef Kundlák, po predstavení Donizettiho opery Lucia di Lammermoor v Opere SND, foto: súkr. archív J.K.

Prejdime napríklad k talianskym postavám z obdobia pred Verdim, ktoré boli pre vás vhodné…

Na Slovensku dodnes nie je tradícia uvádzania tohto repertoáru. Napríklad od Rossiniho sa u nás hral prevažne Barbier zo Sevilly, ale jeho ďalšiu obdivuhodnú a rozsiahlu opernú tvorbu v podstate dodnes nepoznáme. Dokonca sme sa tomuto špecifickému repertoáru nevenovali ani na hodinách spevu v škole a myslím si, že u nás stále nie sú pedagógovia, ktorí by sa na tento ozdobný a virtuózny spev špecializovali. K tejto literatúre som sa dostal až v zahraničí a zistil som, že sa mi veľmi dobre spieva, najmä ak ho študujem v spolupráci so skutočnými znalcami tohto štýlu.

S týmto repertoárom ste sa prespievali až do finále Pavarottiho súťaže v americkej Philadelphii v roku 1985. Ako si na ňu spomínate?

U nás sa o tejto súťaži veľa nevedelo a informácie o nej šírili len ľudia, ktorí ich dostali od známych zo zahraničia. Mne ich odovzdal pán dirigent Viktor Málek. Celý proces trval asi rok, finále predchádzali kvalifikačné výbery, európske kolo sa konalo v talianskej Modene a vo Philadelphii prebiehalo svetové kolo, kde o prvenstvo súperilo 50 vybraných súťažiacich. Do finále som sa prebojoval postavou Elvina z Belliniho Námesačnej. Pavarotti mi v jednom z rozhovorov povedal, aby som si dal pozor na repertoár. Poukázal na môj vysoký lyrický hlas a už tam mi predpovedal, že divadlá ma budú tlačiť aj do dramatickejších postáv. Skúsenosti zo súťaže, ako aj jej atmosféra, boli pre mňa veľkým zážitkom.

Luciano Pavarotti, Jozef Kundlák, Philadelphia Voice Competition, 1985, foto: súkr. archív J.K.

Ako som už spomínal, u nás nie je tradícia uvádzať tento repertoár a prístup k notovému materiálu tiež nebol taký jednoduchý, ako dnes, kedy stačí zopár klikov a na internete. Noty som našiel v bratislavskej Mestskej knižnici. Tento titul sa vtedy na Slovensku vôbec nehral, takže som sa musel s týmto dielom zoznámiť celkom od začiatku.

Prvé kolo súťaže sa mi zdalo pomerne ľahké, dokonca mám z neho aj nahrávku (použil som vlastný diktafón). Keď som dospieval, prišiel za mnou Pavarotti a povedal, že sa mu to zdalo strašne vysoko. Opýtal sa klaviristu, v akej tónine som spieval. Veľmi ho to prekvapilo a vyjadril sa, že originál je o jeden a pol tóna nižšie. Zarazilo ma to, v Bratislave som našiel len tieto noty. A azda aj toto zabralo pri bodovaní – celkom bez ťažkostí som totiž vyšiel až po vysoké des (smiech). Vo Philadelphii sme všetci víťazi uviedli Mozartovho Dona Giovanniho. Súťaž mi priniesla aj ďalšie možnosti účinkovania v zahraničných divadlách. Hneď po jej skončení ma oslovil agent Hartl, ktorý spolupracoval aj Petrom Dvorským. Takto sa začalo moje zahraničné hosťovanie.

W. A. Mozart, Don Giovanni, Opera Philadelphia, 1987, Jozef Kundlák (Don Ottavio), foto: súkr. archív J. K.

S Elvinom z Belliniho Námesačnej ste vstúpili aj na javisko milánskej La scaly.

Toto účinkovanie bolo pre mňa prvým stretnutím so svetovým operným divadlom. Dostal som sa tam vďaka Pavarottiho súťaži. Keďže som sa Elvina naučil o jeden a pol tóna vyššie, spievať ho v La scale v originálnej tónine už bolo pomerne jednoduché a robil som to s veľkou chuťou (smiech).

Aké v tom čase boli La scale nároky?

V tomto divadle panuje veľká profesionalita. Žiaden účinkujúci si nedovolí prísť nepripravený a na požiadavky inscenátorov sa tu reaguje okamžite. Schopnosť plniť požadované nároky si musí každý spevák vybudovať sám v sebe – buď na to má predpoklady alebo nie. Človeka tu prostredie neustále utvrdzuje, že je naozaj medzi tými najlepšími, takže neostáva nič iné, len zvládnuť náročné požiadavky a urobiť všetko preto, aby bol výsledok čo najlepší.

Napríklad pripomienky dirigenta si speváci okamžite zapisovali a hoci aj dva dni pracovali na riešení problému, aby sa na nasledujúcej skúške znovu neobjavil. Takže spevák musel okamžite reagovať, v skúšobnom procese nebol priestor pre nekonečné opravovanie.

V. Bellini: Námesačná, Teatro alla Scala, 1986, Jozef Kundlák, Elvino, foto: sukr. archív J. K.

Keď som sa prvý raz objavil v La scale, pracovalo sa s Gianandreom Gavazzenim. Komunikácia s ním bola celkom bez ťažkostí – hneď som si zapamätal jeho požiadavky. Naopak, on zas bezvýhradne rešpektoval môj hlas a prispôsoboval tomu aj zvuk orchestra. Vôbec som sa nebál spievať piano, pretože som od dirigenta cítil veľkú podporu.

Práve tu som oveľa lepšie pochopil, čo je to kultúra spievania, kultivovanosť umeleckého prejavu, rešpekt k dielu a celkovo podstatu profesionality. Výrazové možnosti spevu nie sú vymedzené iba základnou dynamikou piano – mezzoforte – forte… Interpret má vytvoriť umelecký prejav, ktorý virtuózne a zároveň kultivovaným spôsobom komunikuje smerom k divákovi v hľadisku. Je to veľké umenie, ktoré kvalitný spevák musí pochopiť, dopracovať sa k nemu a uchopiť ho tak, aby ho mohol stále tvoriť.

Čo vám do života poskytla La scala?

Účinkovanie v La scale želám každému spevákovi. Dala mi najmä sebadôveru, pretože som zvládol niečo mimoriadne náročné, a to nielen po hudobno-speváckej stránke, ale aj psychicky, pretože sa tam očakával mimoriadny výkon. Po tejto sérii ma angažovali aj do inscenácie Mozartovej opery Così fan tutte s dirigentom Riccardom Mutim, Wagnerových Majstrov spevákov norimberských, Weberovho Oberona či Janáčkovho Zápisníka zmizelého.

Lucia Popp a Jozef Kundlák v zákulisí Teatro alla Scala počas predstavenia Wagnerovej opery Majstri speváci norimberskí, 1990, foto: súkr. archív J.K.
W. A. Mozart: Così fan tutte, obal platne, zdroj: internet

La scala mi otvorila dvere do ďalších divadiel. Účinkoval som vo viacerých krajinách, ale najradšej v talianskych divadlách. Nielen kvôli tomu, že Taliansko je kolískou opery, ale aj preto, že sa tam primárne zameriavali na hudobnú stránku, napríklad na rozdiel od nemeckých divadiel, kde sa už v tom období uplatňovalo tzv. režisérske divadlo, ktoré ma príliš neoslovilo. Samozrejme, každý profesionál musí rešpektovať daných inscenátorov, ale ako som už povedal, bližší mi bol skôr taliansky prístup.

Mali ste teda radšej skôr tradičné inscenácie?

Áno, aj keď nie som proti novátorským postupom, pretože opera je divadlo a divadlo má svoj vývoj. Ak sa stalo, že sa mi niektoré réžie nepáčili, zachoval som sa vždy profesionálne a požiadavkám inscenátorov som vyhovel. Necítil som potrebu protestovať, pretože podľa môjho názoru by to bolo aj tak kontraproduktívne, keďže za výsledný javiskový tvar zodpovedá predovšetkým jej tvorca – režisér.

Mrzeli ma skôr iné prístupy. Napríklad u nás na Slovensku som zažil, že ak sa účinkujúcim inscenácia nepáči, pristupujú k nej povrchne. Divák potom nemá možnosť uvidieť konečný inscenačný tvar v rámci skutočného režisérskeho zámeru, ktorý by sa mu možno aj páčil, lenže výsledná interpretácia ho neposkytuje. Po premiére sa jednotlivé inscenačné prvky postupne menia a napokon už možno ani samotný režisér netuší, v akom tvare sa jeho inscenácia uvádza. Divák zrazu dostáva akýsi samoprodukt, ktorý vlastne ani nikto nevytvoril…

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Teatro di San Carlo Neapol, 1986, Jozef Kundlák (Almaviva), foto: súkr. archív J.K.

Ako vnímate funkciu dirigenta?

Pri uvádzaní hudobného diela, respektíve pri tvorbe opernej inscenácie je dirigent najdôležitejšia osoba, to je úplná samozrejmosť. Ako začiatočník som vnímal dirigenta ako múdreho človeka, ktorý dielo i jeho rôzne ďalšie súvislosti dokonale ovláda, a ktorého účinkujúci musia rešpektovať, pretože on určuje hudobný tvar diela. Život mi to aj potvrdil, ale, žiaľ, stretával som sa aj s dirigentmi, ktorí potrebný rozhľad či predstavu o výslednom hudobnom tvare diela nemali. Mnohí prišli a iba čosi „odrobili“, boli to takzvaní prevádzkoví dirigenti bez nárokov na spevákov. Na druhej strane sú veľké dirigentské osobnosti, z našich napríklad Ondrej Lenárd, s ktorým som prvýkrát robil Simona Boccanegru. Pre celú moju umeleckú dráhu mi toto naštudovanie dalo veľmi veľa. Výsledný tvar mal logiku, veľmi fajnovú fazónu, vnútorný obsah… Neskôr som sa dostal do zahraničia a pracoval so svetovou dirigentskou špičkou, a to, čo som zažil napríklad pri pánovi Lenárdovi alebo Košlerovi, sa opakovalo aj tam.

Ako sa v rámci pribúdajúcich skúseností menil váš pohľad na opernú prax?

Po skúsenostiach z rôznymi osobnosťami som lepšie chápal konkrétne procesy jednotlivých dirigentov a režisérov. Odrazu som vedel rozoznať dobré od zlého… Keby som vyrastal alebo študoval v Taliansku, možno by som tieto veci pochopil už oveľa skôr a nie až v čase, kedy sa mi vo svete naskytlo oveľa viac možností porovnávať.

Postupne som zistil, že nasávať operu a celkovo umenie už s materským mliekom nie je na Slovensku tradíciou. Nám sa v podstate páčia tzv „hajlajty“ a neviem či dokážeme dostatočne vycítiť, čo je alebo nie je dobré. Keď počujeme vysoké „c“, veľmi sa radujeme, ale nie každé z nich si zaslúži také búrlivé ovácie. A ešte ma mrzí, že ak u nás hosťuje výrazná svetová osobnosť, v hľadisku sedí pomerne málo divákov, ako keby sme jej kvality nevedeli oceniť. Ak nie je „mainstreamovou“ celebritou, je na okraji záujmu…

Jozef Kundlák v Japonsku, 2004, foto: súkr. archív J. K.

Počas celej vašej umeleckej dráhy ste boli členom SND a do zahraničia ste chodili len hosťovať…

Všetky poznatky ktoré som získal od vynikajúcich dirigentov a režisérov som sa snažil preniesť aj do postáv, ktoré som spieval na svojej domovskej scéne v SND. Aj na Slovensku sme v tom období mali fantastických dirigentov, či už to bol spomínaný Ondrej Lenárd alebo Zdeněk Košler, ktorý z Čiech do SND priniesol iný štýl práce. Ak to môžem spomenúť – mám veľmi rád nahrávku Mozartovho Requiem, na ktorej sme pracovali práve s pánom Košlerom, dokonca ju ocenili aj v zahraničí. Bola to práca, ktorá vo mne veľmi zarezonovala. V tých časoch sa dosť veľa nahrávalo, čo bola pre umelcov veľmi užitočná prax. Škoda, že sa to po roku 1989 vytratilo…

Ak by ste si mali zvoliť jednu reprezentačnú opernú postavu, ktorá by to bola?

Počas celého svojho umeleckého pôsobenia až do času, kedy som naštudoval Werthera, som za svoju profilovú rolu považoval Nemorina z Donizettiho Nápoja lásky. Teraz však za takú postavu považujem práve básnika Werthera z rovnomennej Massenetovej opery. Zaspieval som si ju v Lyone, Bratislave a Ľubľane. Po tejto role som už nemal odvahou ísť do dramatickejších postáv, hoci som veľmi túžil zaspievať si Rodolfa z Pucciniho Bohémy. Lenže moje nároky na interpretáciu tejto postavy boli vždy väčšie a uvedomoval som si, že presahujú moje schopnosti. Pred dramatickým repertoárom som mal vždy veľký rešpekt a spievať niečo len preto, že chcem, nemalo pre mňa význam. So známou áriou Rodolfa som vystúpil aspoň koncertne. Je z toho aj nahrávka takže aspoň sčasti sa mi sen splnil.

J. Massenent: Werther, Opera SND, 1998, Jozef Kundlák (Werther), najmladšia sestra Charlotty (Zuzana Fischerová), Jitka Sapara-Fischerová (Charlotte), foto: Alena Klenková/Archív SND

V tomto období učíte na konzervatóriu spev, takže vlastne prechádzate akoby na druhú stranu rieky. Ako to vnímate?

Keďže som na VŠMU absolvoval aj orchestrálne dirigovanie, chcel som sa v tejto oblasti realizovať a odovzdať svoje skúsenosti študentom. Nastúpil som teda na Cirkevné konzervatórium v Bratislave. Postupne som tam začal učiť aj teoretické predmety a môžem učiť aj jedného speváka. Napriek tomu, že som určite nikdy nechcel byť pedagógom spevu, pretože to považujem za veľmi chúlostivú, ťažkú a zodpovednú záležitosť, prijal som to ako výzvu a zatiaľ to vyzerá celkom dobre. V opernom štúdiu síce nemáme orchester, ale mám na starosti hudobné naštudovanie diel s klavírom. Tento rok pôsobím aj v opernom štúdiu na VŠMU ako asistent naštudovania a pomáham študentom s recitatívmi Mozartovej opery.

Ako trávite voľný čas?

Zhodou okolností som prestal spievať v období nástupu pandémie. Najväčším umením bolo spomaliť a obdobie domácej klauzúry na to bolo veľmi vhodné. Dlho som tvoril pracovné materiály pre seba do školy. Okrem toho si prekladám cudzojazyčnú odbornú literatúru o technike spevu, študujem si opery pre operné štúdiá, opravujem dom, záhradu, domácu techniku, môžem konečne zájsť do dielne spraviť „šamlík“, sadím, oberám postrekujem a večer pri zapadajúcom slnku si dáme s manželkou na verande pizzu… – a sú tu Vianoce. Letí to, predvčerom boli tie minulé…

Ale v súvislosti s pandémiou mám na srdci jednu vec. Dúfal som, že sa na konci svojej speváckej dráhy postretám s kolegami a vyrozprávame sa…, lenže kvôli pandémii sme sa z divadiel rozišli každý svojou stranou, všetko je ináč a ja mám pocit že som sa s nimi ani nerozlúčil. Chcel som sa im aj prostredníctvom tohto rozhovoru poďakovať, že sme mohli robiť toto krásne remeslo a snáď aj rozdávať radosť. Kolegovia, kolegyne, mám vás všetkých rád a bolo mi cťou stáť s vami na javisku. Vďaka za vašu podporu a ak som sa niekoho dotkol svojim „tenorovým“ „JA“, ospravedlňujem sa.

Nie, nie je to nekrológ, práce mám v školách viac ako predtým v divadle. Ale to je už len čistá radosť…

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár