Jubilant Gurgen Ovsepian

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
1. marca t.r. oslavuje svoje polokrúhle životné jubileum tenorista Gurgen Ovsepian. V rozhovore si zaspomínal sa svoje začiatky či operné postavy, ktoré stvárnil na európskych scénach a hovorí aj o pedagogickej činnosti, ktorej sa venuje teraz.

Gurgen Ovsepian sa narodil 1. marca 1955 v mestečku Sisian, v Arménsku. Detstvo a mladosť prežil v Jerevane. V r. 1976-1980 študoval spev na tamojšom konzervatóriu u známeho tenoristu Sergeja Petroviča Danieljana. Od r.1980 do r.1985 navštevoval Ruskú hudobnú akadémiu – Gnesinskij inštitút v Moskve. Tu bol poslucháčom jedného z najväčších ruských tenoristov svojej doby, dlhoročného sólistu Veľkého divadla v Moskve, Salamona Chromčenka.

Reklama

Po skončení štúdia pôsobil v treťom najväčšom a najstaršom divadle v Rusku, Akademickom divadle opery a baletu v Saratove. V r. 1991 prišiel na Slovensko a bol najprv sólistom Opery v Banskej Bystrici, od r. 1994 do r. 2011 sólistom Opery Slovenského národného divadla. Zároveň hosťoval v mnohých renomovaných operných domoch a na významných hudobných festivaloch v celej Európe. V súčasnosti vyučuje operný spev na Konzervatóriu v Bratislave.

S pánom Gurgenom Ovsepianom sme sa stretli nielen krátko pred jeho 65-tymi narodeninami, ale aj krátko pred novým uvedením Verdiho Aidy v Slovenskom národnom divadle. Táto opera sa po prvý raz objavila v našom mladom divadle v roku 1923. Pamätnou a pre mnohých divákov dodnes nezabudnuteľnou sa stala inscenácia z roku 1998. Podpísali sa pod ňu ako režisér vtedajší generálny riaditeľ SND Miroslav Fischer, hudobne ju naštudoval a dirigoval Ondrej Lenárd, v tom čase šéf Opery SND. Hrala sa vyše 10 rokov a niekoľkokrát ešte aj po oficiálnej derniére v júni 2010. Jedným z predstaviteľov Radamesa bol aj jubilujúci Gurgen Ovsepian.

Gurgen Ovsepian v maskérni, zdroj: gurgenovsepian.wixsite.com

Niekde som sa dočítala, že ste stokrát spievali Otella, koľkokrát ste spievali Radamesa?

Otella som spieval vyše stotridsaťkrát, Dona Carla okolo stodvadsaťkrát, Dona Josého v Carmen asi stoosemdesiatkrát, ale Radamesa som spieval najviac, stoosemdesiatšesťkrát.

A kto boli vaše Aidy v Bratislave?

Najviac som spieval s Ľubicou Rybárskou. Bola to fantastická Aida. Jedna z najlepších, aké som poznal. Samozrejme, boli aj iné, jedna lepšia ako druhá, napr. pani Magdaléna Blahušiaková. Každé predstavenie bolo pre divákov veľkým zážitkom: scéna, kostýmy, veľa dobrých spevákov a speváčok. Mali sme výbornú prípravu. Čo sa týka Aidy, každé divadlo musí mať dobrých spevákov, aby vôbec mohlo túto operu uvádzať. Aida, Radames, Ramfis, Amneris. Teraz som sa ešte nebol pozrieť na skúškach v SND, neviem, ako to vyzerá. Ale stretol som sa s pánom Lenárdom a on mi povedal, pán Ovsepian, taká Aida, akú sme mali my, taká už nebude. Ja verím, že nie, pretože je úplne iná doba, iní speváci, iná inscenácia, všetko je iné, ale nechajme sa prekvapiť.

G. Verdi: Aida, Opera SND, Gurgen Ovsepian (Radames), Ľubica Rybárska (Aida), zdroj: gurgenovsepian.wixsite.com

Na začiatku sme uviedli, že ste tie najväčšie operné postavy spievali vyše stokrát, ale určite to všetko nebolo v SND, takže kde všade ste ich spievali?

Samozrejme, že nie iba v SND. Spievať som začal ešte v Sovietskom zväze. Radamesa som asi osemdesiat-osemdesiatpäťkrát spieval po rusky. Keď som začal účinkovať v Európe, aj v SND, a začali sme pracovať s pánmi Lenárdom ako dirigentom a Fischerom ako režisérom, nebolo pre mňa ťažké preštudovať túto postavu z ruštiny do taliančiny, v priebehu niekoľkých predstavení som už bol v tom. Veľký problém bola Carmen, pretože Dona Josého som spieval asi osemdesiatkrát v Sovietskom zväze. Tam sa melódia, tóny a noty stále menili, aby výslovnosť bola podľa ruského frázovania a nie podľa francúzskeho. A tak, keď som tu začal študovať Dona Josého vo francúzštine, trpel som asi pol roka, pokiaľ sa mi to podarilo. Našťastie som mal veľmi dobrého kamaráta, sólistu SND Sergeja Larina, ktorý po francúzsky vedel lepšie ako hociktorý Francúz. On mi veľmi pomohol a vďaka nemu som to zvládol.

Uvádzate vysoké čísla, pokiaľ ide o počet odohratých predstavení a odspievaných postáv, ale vráťme sa na začiatok. Kde sú korene vašej lásky k spevu a konkrétne k opernému?

K spevu ma priviedol môj dnes takmer 85-ročný otec. Je to vynikajúci muzikant, hral na arménskom národnom nástroji kamanča, ktorý si sám aj vyrobil. Mal svoj malý orchester ľudových nástrojov a nádherný hlas, fantastický barytón. Ja som spieval už v detstve, napr. v škole, keď bolo nejaké rodičovské stretnutie, tak ma postavili na stoličku a spieval som staré arménske pesničky.

Spievali ste preto, že vás postavili na tú stoličku alebo dobrovoľne, pretože vám to robilo radosť?

Veľkú radosť. Ja som spieval, spieval, spieval, mohol som aj v noci začať spievať. A tak to bolo aj keď som už účinkoval v divadlách, až do konca môjho pôsobenia. S veľkou radosťou som spieval po celý život, aj teraz.

G. Verdi: Otello, Opera SND, 1993, Gurgen Ovsepian (Otello), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

Napriek tomu ste nešli študovať spev, ale právo…

Vtedy každý, aj moji rodičia, hovorili: „Spevák, čo to je, u nás všetci spievajú, treba mať nejakú dobrú profesiu, niekde zarábať, nie študovať spev.“ Dostal som sa na právo, lenže asi po siedmich-ôsmich mesiacoch som odišiel. Nebolo to pre mňa. Naozaj som chcel spievať. Lenže som musel ísť na dva roky na vojnu. To bolo v r. 1973, mal som 19 rokov. Dostal som sa na východ Sovietskeho zväzu, do Vladivostoku, 13 tisíc kilometrov od Jerevanu.

Na vojne som často počúval rádio a neviem prečo, začali sa mi veľmi, veľmi páčiť operní speváci. Keď som po prvýkrát počul Šaľapina alebo svetového ruského tenoristu Leonida Sobinova, doslova som sa do toho spevu zaľúbil. To boli vynikajúci speváci, spievali v La Scale či v Metropolitnej opere. Povedal som si, toto by som chcel robiť, toto milujem. Keď som sa vrátil do Jerevanu, išiel som najprv na konkurz do ľudového súboru. Tam mi povedali, že hlas mám dobrý, ale veľký, aby som radšej išiel do opery. Tak som začal študovať na konzervatóriu a náhodou som sa stal žiakom veľkého tenoristu, Sergeja Petroviča Danieljana.

Najdôležitejšie bolo, že so mnou začal pracovať ako s barytonistom, nie tenoristom. Až v treťom ročníku povedal, už je čas. Rozmýšľal som, aký čas a on ma začal rozospevovať, dvíhať hore a hovorí: „Bol si tenor aj si tenor.“ Naschvál robil zo mňa barytón, aby som nekričal. Študenti si totiž myslia, že keď majú hlas, môžu kričať. Zatvoria sa niekde za dvere bez pedagógov a začínajú revať výšky. Myslia si, že je to dobre. Preto so mnou robil ako s barytonistom a potom ma preniesol do tenorovej polohy a konzervatórium som absolvoval ako tenorista.

Pokračoval som na Gnesinskom inštitúte v Moskve, na jednej z najväčších vysokých škôl pre operných spevákov. Dostal som sa do triedy ďalšieho svetoznámeho ruského tenoristu, sólistu Veľkého divadla Salamona Chromčenka. Po skončení štúdia ma prijali do Akademického divadla opery a baletu v Saratove. To je po Veľkom divadle v Moskve a Marinjskom divadle v Petrohrade tretie najstaršie, ktoré v cárskom Rusku postavili.

G. Verdi: Tosca, Opera SND, 1997, Magdaléna Blahušiaková (Tosca), Gurgen Ovsepian (Cavaradossi), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

V Saratove ste pôsobili šesť sezón, aké postavy ste stvárňovali? Tie veľké prichádzali postupne, tak, ako ste získavali skúsenosti?

Skúsený riaditeľ divadla vie, aké hlasy má na konkrétne predstavenia. Pre mňa bolo veľmi dôležité, že keď som tam prišiel, práve sa rozhodovali, či obnovia Aidu alebo Toscu, a šéfdirigent sa ma spýtal, čo by som rád robil ako prvé, Radamesa alebo Cavaradossiho. Povedal som, že Radamesa, ale že zavolám ešte svojmu profesorovi v Jerevane, Sergejovi Danieljanovi. Zavolal som mu a vysvetlil, aká je situácia v divadle, že mi ponúkajú Radamesa alebo Cavaradossiho. „A čo si si vybral?“ opýtal sa. Hovorím: „Radamesa.“ Na to odpovedal: „Budeš spievať dlho.“

Ja som hneď pochopil a on mi to potom vysvetlil: Radames je belkantové spievanie skôr lirico dramatico, Cavaradossi síce tiež, lenže v druhom dejstve veľmi kričí, keď ho bijú a sú momenty, kde sa človek môže prestať kontrolovať, a to je proti hlasu v čase, keď operný spevák začína spievať. Tak som začal robiť Radamesa a na Cavaradossiho som prešiel neskôr. Spieval som veľmi veľa operných predstavení, za mesiac, aj desať-dvanásť: Lucia di Lammermoor, Carmen, Tosca, Aida.

Začal som interpretovať aj Mozarta, ale cítil som, že to nie je moje. Pretože ten hlas nebol taký lyrický, mäkký, lirico spinto, takže pomaličky som prešiel na spinto dramatico a cítil som, že toto je pre mňa, a prešiel som na spinto tenor lirico dramatico. Začal som spievať svoj repertoár a hosťoval som v najväčších divadlách vo vtedajšom Sovietskom zväze. Do Európy som sa ale nedostal, pretože ak aj nejaké pozvania prišli, často som sa o nich ani nedozvedel.

Jedno pozvanie sa k vám predsa len dostalo. V r.1991 ste prišli na Slovensko, do Banskej Bystrice…

Banskobystrická Štátna opera pripravovala premiéru Donizettiho Favoritky a nemali vhodného interpreta na postavu Fernanda. Pozvali mňa a potom mi ponúkli angažmán. Zostal som tam dva roky. Robil som päť-šesť premiér, napr. Verdiho Luisu Miller, Arolda, to sú ťažké predstavenia.

G. Verdi: Aroldo, Opera Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešná Štátna opera), 1993, Gurgen Ovsepian (Aroldo), foto: Archív ŠO

Čakala vás ale ešte náročnejšia verdiovská postava, veľká výzva…

Prišla ponuka zo Slovenského národného divadla na postavu Otella. Mal som 38 rokov a vedel som, že to zvládnem. Potom som si niekde prečítal, že Mario del Monaco tiež začal spievať Otella keď mal 38 rokov. To ma potešilo a znamenalo to, že on tiež vedel, že hneď nemôže robiť takéto ťažké veci.

Človek musí na niektoré postavy dorásť nielen ako spevák, ale aj mentálne…

Bez toho to nejde. Operný spevák, čím dlhšie spieva, tým viac rozmýšľa, ktorú rolu už môže začať interpretovať. Čestne poviem, že keď som začínal spievať Manrica vo Verdiho Trubadúrovi, ešte som sa bál, či to nie je priskoro. Našťastie som mal, ako mi pedagógovia a veľkí operní speváci hovorili, keď ma počuli, veľmi dobrú techniku, veľmi dobrú školu, preto som si mohol dovoliť takéto veci robiť. Chvalabohu, môžem spievať doteraz. Mám svoj vek, ale hlas, ako mi hovoria iní, ako mladý človek.

Sólistom Opery SND ste boli skoro dvadsať rokov, od roku 1994, ale popri tom ste hosťovali v mnohých veľkých európskych operných domoch. Napr. dvanásť rokov v ND v Prahe… lenže do vašej sľubne sa rozbiehajúcej kariéry zasiahol osud…

Zasiahol práve vtedy, keď môj hlas začal spievať tak, ako sa to má. Mal som už ponuku z Metropolitnej opery v New Yorku, vo veronskej Aréne som mal spievať Dona Josého, ale zradila ma chrbtica a musel som ísť na operáciu. Našťastie, všetko dopadlo dobre, postavil som sa na nohy a po dvoch rokoch som sa vrátil na javisko. Berlín, Paríž, Budapešť, Taliansko, spieval som prakticky po celej Európe. Môj najväčší zážitok bola účasť na opernom festivale v Salzburgu, kde som robil s Claudiom Abbadom, ktorý si ma sám vybral. Bol som mu predspievať Otella v Berlíne a kým som prišiel do Bratislavy, už mi volali, že čakajú na mňa v Salzburgu. Tam som sa stretol aj s Plácidom Domingom.

Plácido Domingo, Gurgen Ovsepian, Salzburg, 1996, zdroj: gurgenovsepian.wixsite.com

Spomínali sme, že ste jednu postavu spievali vyše sto, stopäťdesiatkrát. Ten stopäťdesiaty raz ste ju spievali tak, ako by to bolo po prvý raz?

To nie, ale každé predstavenie bolo pre mňa veľmi dôležité. Neviem, ako je to u iných spevákov v dnešnej dobe, ale predstavenia boli pre mňa najdôležitejšie a tomu sa musela prispôsobiť aj rodina. Prvé predstavenie alebo stoprvé, v tom nebol rozdiel. Robil som napr. svoje tisíce predstavenie a dohodli sme sa, vtedy bol riaditeľom pán Marián Chudovský, že to bude Mascagniho Sedliacka česť a Komedianti. Najprv som spieval Turiddu, potom Prológ, ktorý robí len barytón, a po Prológu som spieval Cania v Komediantoch. To bolo moje tisíce predstavenie.

Bilancujete už trošku, čo sa vám podarilo vo vašej kariére a čo možno nevyšlo celkom podľa vašich predstáv?

Túžbou každého dobrého speváka sú vždy tie veľké divadlá. METka, La Scala, Viedenská štátna opera, Salzburg, Arena di Verona, ale človek musí mať aj špeciálne šťastie. Okrem toho, že dobre spieva, možno niekedy aj lepšie ako niektorí z tých, ktorí tam účinkujú, ale to veľké operné šťastie musí mať tiež. A ak raz neprídete, nezáleží na tom, či pre chorobu alebo pre niečo iné, už vás viac nezavolajú.

Ktorá z tých nádherných postáv, ktoré ste stvárnili viac ako stokrát je vám najbližšia, najmilšia a prečo?

Miloval som práve tú rolu, ktorú som večer spieval. Otello, Radames, Don Carlo a mnohé ďalšie. Všetky tieto postavy a opery sú moje milované. No nad všetkými pre mňa vyniká German v Čajkovského Pikovej dáme. Je to postava, ktorej charakter sa mení každú minútu a to treba zaspievať a vyjadriť.

Gurgen Ovsepian ako German v Čajkovského Pikovej dáme, zdroj: súkr. archív G.O.

Teraz učíte na konzervatóriu. Dalo by sa povedať, že je to vaša druhá kariéra, máte k pedagogickému pôsobeniu podobne vrúcny vzťah ako k spievaniu?

Úprimne poviem, že áno. Pretože prakticky všetci tí, ktorí u mňa začínajú, účinkujú všade. A tak ma v mnohých divadlách, kde som často pôsobil, poznajú teraz aj ako pedagóga. Pretože tieto, ja ich volám moje detičky, začali pekne spievať.

Vo svete je známa a uznávaná ruská vokálna škola, ale hovorí sa aj o slovenskej škole, takže ako to je, učíte ruskú alebo slovenskú?

Môžem povedať, že ja učím dobrý spev. To je jedno, ruská, slovenská, arménska škola, musí sa spievať pekne a dobre. Základ je technika. Ak chce niekto postaviť dobrý dom, musí mať dobrý fundament, a to isté platí aj pri speve. Mám veľmi rád tých starších slovenských spevákov, ktorí mali fantastickú školu a techniku spievania. Bola to jedna z príčin, prečo som na Slovensku zostal.

Keď ma pozvali do Slovenského národného divadla, niektorí známi aj z Banskej Bystrice mi hovorili: „Ako tam môžeš ísť, veď je tam Dvorský, Larin, Ludha, jeden tenor lepší ako druhý.“ A ja som odpovedal, že budem ďalší. Mal som radosť, že vedľa mňa boli takí vynikajúci speváci, nielen tenoristi, ale aj barytonisti a basisti. To ma podnietilo ešte viac pracovať a držať sa na vysokej úrovni. Mám veľmi rád a veľmi si vážim pána Petra Dvorského. Hoci sme spievali rovnaké postavy, nebola medzi nami závisť, ba dovolím si povedať, že sme sa spriatelili.

Pred niekoľkými rokmi vzniklo zoskupenie mladých slovenských operných spevákov, ktoré vystupuje pod názvom Ovsepianovci…

Ten názov vznikol v Košiciach. Moji bývalí študenti ako Roman Krško, Martin Gyimesi, Juraj Hollý, Pavol Oravec, ktorí teraz spievajú po Európe alebo v SND, tam mali koncert – síce bezo mňa ale povedali si, že bude lepšie vystupovať pod spoločným názvom. Keďže boli všetci moji žiaci, dali si názov Ovsepianovci. Pod týmto menom teraz koncertujú.

Ovsepianovci, zdroj: gurgenovsepian.wixsite.com

Pán Ovsepian, čo si želáte do budúcnosti?

Každý v tomto veku hovorí, že zdravie, zdravie, zdravie. Ak na človeka príde choroba alebo operácia, zistí, že naozaj najdôležitejšie je v živote zdravie. Ak je zdravie, bude aj hlas, aj práca, aj peniaze. Takže, samozrejme, zdravie a dobrú prácu.

V deň vašich narodenín, 1. marca, má narodeniny – rovnú stovku – aj Slovenské národné divadlo. Zaželáte mu niečo?

Prajem mu, aby bolo na takej vysokej úrovni, aká je hodná jeho mena.

Rozprávala sa: Mirjana Šišoláková

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

Zanechajte komentár