Jubilant Ján Zemko

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Oslavný rok v existencii banskobystrickej Štátnej opery je aj rokom jubilea niektorých jej významných sólistov. 12. decembra 1939 sa v podtatranskej dedinke Dolná Šuňava narodil Ján Zemko, dlhé roky popredný sólista Štátnej opery.

Narodil sa do skromných rodinných pomerov, svoju cestu k spevu a hudobnému umeniu si kliesnil v rodinnom a dedinskom prostredí, kde jediným významným miestom diania bol v tom čase – ako uvádza vo svojich spomienkach v ART 3. 2019 – chrám boží. Tu sa stretávala celá dedina, všetci sa poznali a medzi nimi našiel malý Jano kamarátov – Rómov, ktorí mali blízko k hudbe. Tí ho naučili hrať na harmonike piesne podľa pamäti.

G. Puccini: Tosca, Opera Divadla J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera BB), 1975, Ján Zemko (Cavaradossi), foto: súkr. archív J. Z.

Tento začiatok znamenal cestu k harmóniu v kostole, kde ho vtedajší organista uviedol do tajov hry, ktoré neskôr sám využíval na omšiach. Maturoval v roku 1957 v Poprade, v roku 1958 začal študovať na Pedagogickej fakulte v Trnave, kde jeho pozornosť upútal dirigent speváckeho zboru Bradlan Viktor Bros. Dbal o jeho vokálnu výchovu a paralelne so štúdiom v Trnave navštevoval hodiny spevu u prof. Hrušovskej v Bratislave. Po absolvovaní Pedagogickej fakulty sa v roku 1962 stal študentom Vysokej školy múzických umení, študoval spev v triede dr. Janka Blahu. Tu sa mu otvorila cesta k sólistickým vystúpeniam, k návšteve operných predstavení v Slovenskom národnom divadle, neskôr aj kontakt s operným javiskom v malých tenorových postavách – Panga v Pucciniho Turandot, Jaquino v Beethovenovej opere Fidélio.

Na scénu banskobystrickej opery sa dostáva ako tenor – sólista 1. apríla 1966. V mladých rokoch boli jeho operné postavy tvarované lyrickým tenorom (Alfréd v Traviate, Vojvoda v Rigolettovi, Don Ottavio v Don Giovannim a iné), ktoré s pribúdajúcim vekom nahradili postavy s dramatickým nábojom a zrelším objemom hlasu (Cavaradossi v Tosce, Pinkerton v Madame Butterfy, Canio v Komediantoch a iné). K jeho opernej kariére sa výstižne vyjadril dirigent Miroslav Šmíd, ktorý napísal: … ,,Každý, kto si prečíta súpis postáv vytvorených pánom Zemkom, musí konštatovať, že jeho univerzálnosť a využitie z hľadiska opery, operety či muzikálu je tak všestranná, že ktorýkoľvek z inscenátorov je rád, že ho má v realizačnom týme.“

G. Verdi: Hoffmannove poviedky, Divadlo J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera), 1969, Edita Gruberová (Olympia), Ján Zemko (Hoffmann), foto: Archív ŠO

Je pravdou, že v období jeho tvorivého umeleckého vrcholu bol najobsadzovanejším tenorom na scéne banskobystrickej Štátnej opery, čo síce na jednej strane bolo nesmierne náročné pre umelca, ale aj veľmi užitočné pre jeho umelecký a osobnostný profil. Získal veľké javiskové skúsenosti, vokálnu rutinu, prehĺbil volumen hlasu, mohol ho drobnokresbou kreovať do vzácnych minucióznych elementov, ktoré sa stali v jeho životnom i umeleckom arzenále cenným faktom poznania a skúseností…

Na javisku Štátnej opery pôsobil do 1. augusta 1997. Za svoj umelecký čas vytvoril 96 operných a operetných postáv, s ktorými hosťoval aj na iných scénach na Slovensku a v Čechách, a odviedol počas aktívneho umeleckého pôsobenia 2495 predstavení.

Popri sólistickej práci v opere pôsobil aj pedagogicky. Vyučoval externe na katedre Hudobnej a estetickej výchovy Univerzity Mateja Bella v Banskej Bystrici hlasovú výchovu (spev). Tu sa v roku 1996 habilitoval na docenta habilitačnou prácou na tému Hlasová výchova v príprave učiteľov hudobnej výchovy, s habilitačnou prednáškou na tému Falzetová technika. Po založení Akadémie umení v Banskej Bystrici v roku 1997 stal sa interným pedagógom Katedry vokálnej interpretácie, kde pôsobí dodnes.

A. Dvořák: Rusalka, Rusalka,1977, Opera Divadla J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera BB), Anna Kľuková (Rusalka), Ján Zemko (Princ), Dagmar Rohová (Cudzia kňazná), foto: súkr. archív J. Z.

Svoje javiskové skúsenosti odovzdáva plným priehrštím mladej vokálnej generácií, ktorá má oproti dobe, v ktorej on študoval spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, veľa výhod: otvorený svet, internet, možnosť nahrávok, dostatok hudobného študijného materiálu, zahraničné študijné pobyty – teda viac podnetov a tvorivých možností.

Práca na vysokej škole obnáša aj publikačné aktivity, ani v tejto oblasti Ján Zemko nemá medzeru. Napísal:

  • Vybrané kapitoly z pedagogiky spevu, vyd. Metod. centrum BB, 2002
  • vedúci trojročného projektu Vznik a vývin umelej piesne na Slovensku v 19. storočí a jej integrácia vo vzdelávacích a prezentačných programoch umeleckého školstva – zborníky: r. 2009,2010, 2011, vyd. AU a LHM -ŠVK BB
  • Spevácka interpretácia, vyd. AU 2014,
  • Metodika spevu – spoluautor Jozef Raninec, vyd AU BB, 1. vyd. 2016, 2. vyd. 2018.
Slávnostný koncert pri príležitosti 60. výročia založenia Štátnej opery, 2019, Ján Zemko, Gréta Švercelová, Sergej Kopčák, foto: Zdenko Hanout

Osobný i umelecký život doc. Jána Zemka je poznačený jeho veľkou láskou k spevu, ktorá naplnila celý jeho aktívny život. Z rodičovského domu si odniesol skromnosť, dobrosrdečnosťť a ochotu pomáhať, z kontaktu s umením si vybral predovšetkým úctu k hodnotám, čistotu umeleckej výpovede, pravdivosť v javiskovom prejave, kultúru spievaného a hovoreného slova (ktorá sa dnes – žiaľ – veľmi nenosí). Ostal jedným z mála umelcov, ktorého nepohltili svetlá javiska, ale ostal pevne na zemi so svojou srdečnosťou, pokorou, úctou k ľudskému duchu a jeho večne kryštálovým hodnotám.

JANKO, AD MULTOS ANNOS!!

Autor: Eva Michalová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár