Jubilant Marián Vach: V Banskej Bystrici som našiel ideálnu partiu spolupracovníkov

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Kvalitné a nápadité operné umenie sa v ostatných rokoch rodí skôr mimo Bratislavy. V oveľa ťažších podmienkach. Súčasný šéfdirigent Štátnej opery v Banskej Bystrici Marián Vach patrí dlhodobo k najvýraznejším dirigentským osobnostiam Slovenska. Dnešný deň, 28. august, patrí aj na stránkach Opera Slovakia jemu. Dožíva sa 70. narodenín.

Priznám sa, rozšifrovať tvoj životopis vôbec nie je jednoduché, aj keď verejnosť si ťa spája predovšetkým so Štátnou operou v Banskej Bystrici. Vráťme sa však do tvojich viacfázových študentských liet. Pedagogická fakulta UK v Trnave (matematika a hudobná výchova), VŠMU (zborové dirigovanie) a opäť VŠMU (externe orchestrálne a operné dirigovanie). Vychádza mi to, vrátane aktivitami naplnených prestávok medzi školami, na trinásť rokov. Sprehľadni nám ich, prosím.

Na trnavskej Pedagogickej fakulte (1968 – 1972) som po prvý raz prišiel do kontaktu so zbormajstrom Jozefom Potočárom, dirigentom tamojšieho Akademického speváckeho zboru Univerzity Komenského. Po niekoľkých mesiacoch som mu začal asistovať a ako klavirista som sprevádzal zbor na koncertoch. Už v prvom ročníku ma oslovil aj vtedajší šéf amatérskeho divadelného súboru v Trnave Július Farkaš na klavírnu spoluprácu v divadelnej hre Jednotkári. Témou bol o protest voči vstupu vojsk na naše územie v auguste 1968. A tu asi vznikol môj vzťah k divadlu a hlavne k opere.

V Trnave mojím pedagógom bol aj prof. Ján Strelec, ktorý ma napokon presvedčil, aby som pokračoval v štúdiu na Vysokej škole múzických umení v odbore dirigovanie zboru. Matematiku som asi pol roka učil na strednej škole. Denné štúdium na VŠMU som absolvoval v triede prof. Juraja Haluzického Orffovou kantátou Catulli Carmina so Slovenským filharmonickým zborom v roku 1977.

Marián Vach a orchester počas derniéry Cikkerovej opery Juro Jánošík, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2019, foto: Zdenko Hanout

Na VŠMU vtedy pedagogicky pôsobili veľké osobnosti…

Áno, pedagogický potenciál školy, ktorý ma umelecky viedol, bol skutočne výnimočný. Dirigenti Haluzický, Strelec, Dobrodinský, Rajter, Auer, Frešo, skladatelia a teoretici Hrušovský, Ferenczy, Burlas, Kardoš atď. Už v októbri 1972 ma oslovil dirigent Detského speváckeho zboru Čs. rozhlasu v Bratislave Ondrej Francisci na spoluprácu v čiastkovom asistentskom úväzku. Neskôr som sa stal dirigentom a v roku 1977 umeleckým vedúcim tohto telesa.

Od nácviku piesní pre školské vysielanie rozhlasu sa vďaka silnej skladateľskej generácii, komponujúcej aj pre zbory, náš repertoár postupne rozširoval. Pribúdali koncertné vystúpenia, vrátane Bratislavských hudobných slávností, Pražskej jari a spolupráca s telesami ako Slovenská filharmónia, Symfonický orchester československého rozhlasu, Opera Slovenského národného divadla. Vyvrcholením bol samostatný 40-minútový termín každý týždeň na okruhu Rádia Devín. Vzhľadom na náročnosť nových partitúr, ako aj čoraz častejšie dirigovanie menších orchestrov, som pociťoval potrebu rozšíriť si obzor aj o orchestrálne a operné dirigovanie. A tak som v rokoch 1977 – 1981 absolvoval diaľkovo, u Ladislava Slováka a Tibora Freša, oba odbory.

Je možné vôbec vybrať niekoho z pedagógov, ktorí mali na tvoje umelecké formovanie najsilnejší vplyv?

Viacerí. Prof. Haluzický profesionálnym prístupom k detailom a vystupovaním, Ján Mária Dobrodinský hlavne širokou orientáciou v zborovej a vokálno-inštrumentálnej tvorbe. Ladislav Slovák svojím neskutočne detailným nácvikom a rozborom partitúr. Tibor Frešo v oblasti veľkolepej a jedinečnej opernej interpretácie. Rád by som spomenul aj vplyv Ondreja Lenárda.

Marián Vach preberá zlatú medailu na 9. ročníku Medzinárodného zborového festivalu Grand Prix Thailand v Ambassador City Jomtien v meste Pattaya, 2016, foto: Festa Musicale

Otázočka k tvojej prvej vysokej škole. Že si v hudbe matematiku našiel, to v praxi nenápadne dokazuješ. Ale platí to aj naopak?

Ja si myslím, že áno. Som obdivovateľom hudby 20. storočia. Mal som možnosť spolupodieľať sa na naštudovaní alebo dirigovaní viacerých diel v štýle dodekafónie, punktualizmu, serializmu. Vytvorením určitých matematických vzorcov pri aleatorických úsekoch a ich kombináciami, dostávame farebnosť, agogiku, napätie, výrazovosť.

Veľa tvojich aktivít sa najmä v minulosti viazalo so zbormi. Amatérskymi, detskými, ale aj špičkovými profesionálnymi. Čo ti priniesli tieto skúsenosti do umeleckého života?

Keď som ako 22-ročný vstupoval do hudobného diania, mal som šťastie, že práve nastalo obdobie generačnej výmeny dirigentov v amatérskych zboroch. Bola to veľká šanca dostať sa okamžite k dirigovaniu živých telies. Pôsobil som vo viacerých, spolu s dirigentom Pavlom Procházkom sme viedli spevácky zbor Technik. Najviac si cením spoluprácu s telesom Collegium technicum Košice a speváckym zborom Lúčnice. Popri pôsobení v Komornej opere som viedol Slovenský filharmonický zbor Bratislava a neskôr zbor Opery SND. Bola to obrovská skúsenosť v poznávaní ľudí. Každé teleso má svoj osobitý prístup k práci, k interpretácii. Veľké rozdielnosti sú už pri základných nácvikoch, ako si poradiť s nesmierne ťažkými interpretačnými úsekmi. Všetky tieto detaily mám neustále pred sebou aj v procese príprav operných inscenácií. Sú to neoceniteľné skúsenosti.

Slovenský filharmonický zbor spoluúčinkoval na mnohých koncertoch či operných projektoch so svetovými dirigentmi. Aká bola kooperácia s nimi, čo ti do pamäti vrylo najintenzívnejšie?

To bola ďalšia etapa v mojom živote, ktorá sa nedá naučiť, nedá odpozorovať, treba ju fyzicky zažiť. Keďže so SFZ spolupracujú najlepší dirigenti sveta, adekvátne k tomu treba prispôsobiť aj celkový prístup k práci. Disciplína, sústredenosť, dokonale ovládanie repertoáru, maximálny umelecký výkon, to sú základné atribúty, ktorými SFZ vždy vynikal. To platí stále. Aspoň niekoľko silných dirigentských mien z čias môjho pôsobenia v SFZ: Košler, Muti, Barenboim, Bělohlávek, Cambreling, Luisi, Maazel, Pešek… Ak z tejto etapy by som mal vyzdvihnúť aspoň jednu najsilnejšiu udalosť, čo je samozrejme ťažké, bola by to špičková interpretácia SFZ v opere Luigiho Dallapiccolu Il Prigioniero.

Marián Vach, foto: Jozef Lomnický

Dallapiccolov Väzeň, videl som ho v Paríži, aj vo mne silno zarezonoval. Dostávame sa týmto k opere. Tvoje prvé pôsobenie sa viazalo so Štátnym divadlom v Košiciach. Tam si už po vyše roku prevzal po Stanovi Martišovi post umeleckého šéfa súboru. Bola to veľká výzva?

Po ročnom dirigentskom pôsobení v Štátnom divadle Košice som už poznal umelecký súbor a jeho repertoár, takže pri prevzatí šéfovskej funkcie som nevstupoval do až tak neprebádanej vody. Mal som za sebou poradcu Ladislava Holoubka, ktorý v tom čase bol často v Košiciach. V roku 1982 mal orchester 62 členov, plus výpomoce z tamojšej Štátnej filharmónie. Spolupráca obidvoch telies bola príkladná. S vtedajším šéfdirigentom ŠF Richardom Zimmerom sme riešili otázky termínov skúšok, plánovania predstavení, výpomoci hráčov ozaj ústretovo. Tým, že bol sólistický súbor pomerne široký, dokázali sme pokryť predstavenia vlastnými silami.

Zbor bol viac menej plne obsadený. To boli ideálne podmienky na pravidelné skúšky v plnej sile. Preto aj v počte premiér a repríz sme dosiahli pomerne vysoké číslo. Hosťov sme pozývali len príležitostne. Je síce pravda, že pri stálom ansámbli nedosiahli všetky predstavenia najvyššiu možnú úroveň, no organizačných úskalí bolo menej ako dnes. Bola to výhoda i nevýhoda zároveň.

V pamäti z hudobných naštudovaní tejto etapy, vďaka hosťovaniu Košičanov v Bratislave, sa mi vyníma dvojica operiet, pod spoločným názvom Jacques Offenbach vás pozýva. Tam si si od pultu odskočil aj k pridanej úlohe samotného skladateľa. S režisérom Mariánom Chudovským ste vytvorili pôvabnú inscenáciu. Spomínaš si?

Veľmi dobre. S dramaturgickým nápadom prišiel Marián Chudovský. Keď sme ho predostreli na dramaturgickej rade, tak vtedajší riaditeľ Milan Bobula sa vyjadril: „Nechajte im to, aspoň budú mať čo robiť a nebudú vymýšľať“. Totižto obaja sme boli poverovaní zostavovaním koncertov pri rôznych kultúrnych príležitostiach. A ako mladí odvážlivci sme vždy vsunuli do dramaturgie aj skladbu s rôznymi politickými podtónmi. Už samotný vznik inscenačno-hudobných nápadov v Offenbachovi bol výnimočný. Rodili sa pri pravidelnom spoločnom cestovaní vlakom na trase Bratislava – Košice. Preto tam bolo toľko odkazov na železnice, napríklad francúzsko-talianska verzia „neotvárajte okná“, vtedy zavedené staničné zvučky aj s falošnými tónmi z opotrebovaných magnetofónových pások.

Bola to práca, ktorá od začiatku korepetícií, cez ansámblovky, orchestrálne skúšky až po premiéru, trvala päť týždňov. V dennej osem až desaťhodinovej výnimočnej pracovnej atmosfére. To, že sa inscenácia vydarila, dokladajú vynárajúce sa zážitky z repríz. V jednej scéne, po skončení melodicko-rytmického ansámblu, zoradil sluha všetkých účinkujúcich na fotografovanie. Urobil obrázok a povedal: „Tak a idem vyvolať fotografiu do tmavej komory“. V tom momente vypadla v celom divadle elektrina. Museli sme teda čakať. Po chvíli sa ozval divák z hľadiska: „Nech už ide z tej tmavej komory von! Hrajte ďalej!“

Marián Vach bol ocenený Cenou predsedu Národnej rady SR, 2014, foto: NRSR

Nuž, to je neopakovateľné čaro živého divadla. Ďalšou kapitolou je dávno zaniknutá Komorná opera. Hľadala si obsahovú náplň, zmysel existencie, strechu nad hlavou. Prešiel si jej viacerými fázami. Problematickými i šťastnejšími. Bolo to ťažké?

Bolo. Viac menej nechcený zrod bratislavskej Komornej opery sa tiahol celým obdobím jej existencie. Ja som vstúpil do tohto procesu po ročnom pôsobení súboru vedeného Jozefom Revallom, vrcholiaceho slávnou inscenáciou Donizettiho opery Viva la Mamma, alebo Maniere teatrali v réžii Jozefa Bednárika a v hudobnom naštudovaní Olivera Dohnányiho. Hralo sa v Štúdiu L+S. Chýbajúca vlastná strecha nad hlavou bola alfou a omegou existencie KO. Jej vznik pod hlavičkou Slovenskej filharmónie dal súboru síce skúšobné a kancelárske priestory, ale divadelnú sálu nikdy nemal. Účinkovalo sa v rôznych halách po celej Bratislave, dokonca bol pokus vytvoriť hrací priestor aj v samotných skúšobniach filharmónie.

Nástupom Miroslava Fischera do funkcie riaditeľa KO a jeho následné menovanie za generálneho riaditeľa SND, umožnilo previesť KO do zväzku SND ako samostatné teleso. Vznikla tak možnosť účinkovať v Opere SND alebo na javisku činohry Divadla Pavla Országa Hviezdoslava. Zároveň sa podarilo presadiť aj technickú výrobu inscenácii v dielňach SND. Tým, že som bol menovaný za riaditeľa KO SND, mohli sme pokračovať v rokovaniach o možnosti prestavať Moyzesovu sieň na jej vlastné sídlo.

Po prvých úspešných rozhovoroch však došlo k výmene generálneho riaditeľa SND a roku 1999 aj k rozhodnutiu o našom zrušení. Napriek nejednej úspešnej inscenácii, častému hosťovaniu orchestra v zahraničí, vytvoreniu niekoľkých projektov s Jarom Blahom pre Zámocké hry zvolenské, nepodarilo sa dobudovať súbor na zodpovedajúcu umeleckú a technickú úroveň. Myšlienka bola dobrá, len v nesprávnom čase.

Zámocké hry zvolenské, 2010, Jaroslav Blaho, Marián Vach, Michael Tanzler, foto: Archív ŠOBB

Najdlhšie obdobie ťa spája so Štátnou operou v Banskej Bystrici. V rokoch 2005 – 2011 si bol popri intenzívnej dirigentskej činnosti aj jej umeleckým šéfom, dodnes si šéfdirigentom. Na svojom konte nesieš desiatky aj kritikou zväčša vysoko hodnotených inscenácií. Nemám štatistiku, ale s pravdepodobnosťou blízkou istote, pod tvojimi rukami sa odohralo najviac prvých slovenských uvedení opier. Tomu priala tradične odvážna bystrická dramaturgia, ale aj spätosť so Zámockými hrami zvolenskými a osobnosťou Jaroslava Blaha. Skoro celý raný Verdi, romantické belcanto spred Verdiho, ale aj verizmus. Čo si v tomto u nás takmer zatracovanom repertoári našiel?

V prvom rade diela, ktoré sme hrali, sú skladateľské skvosty. Majú dramaturgickú prepracovanosť v melodickej, rytmickej a stavebnej štruktúre. Brilantná orchestrácia ide ruka v ruke s dramatickou líniou výstavby diela. Pri podrobných rozboroch partitúr som nevychádzal z údivu, ako skladatelia v tomto období dokázali vykresliť nielen hlavnú líniu, ale zároveň pomocou jednoduchých výrazových prostriedkov znázorniť milieu, do ktorého bol zasadený dej. Jeden príklad za všetky: Rossiniho Otello v 3. dejstve.

Veľkým pomocníkom a inšpirátorom bol pre mňa dramaturg a riaditeľ Zámockých hier zvolenských Jaroslav Blaho, s ktorým sme sa pri nekonečných diskusiách tešili z každej novoobjavenej partitúry. A preštudovali sme ich neúrekom. Samozrejme, všetky tieto dramaturgické objavy boli podmienené aj ochotou vedenia bystrickej Štátnej opery, dramaturgiou a súborom akceptovať takúto koncepciu. Rudolf Hromada patrí medzi riaditeľov – umelcov s veľkým prehľadom v opernej literatúre a je zárukou, že podporí a zastreší aj projekty, ktoré nie sú a priori istotou diváckeho záujmu. A som rád, že aj terajší umelecký šéf Šimon Svitok drží svoju líniu objavnosti rovnako v dramaturgii, ako aj v zabezpečovaní vynikajúcich hosťujúcich umelcov. Skrátka, našiel som v Banskej Bystrici ideálnu partiu spolupracovníkov.

Zámocké hry zvolenské, 2007, G. Verdi: Lombarďania, Marián Vach, Dimitra Theodossiou, Maurizio Graziani, Riccardo Zanellato, foto: Archív ŠOBB
G. Donizetti: Maria Padilla, Amici del Belcanto, Mestská hala Ternitz, 2010, Marián Vach, dirigent, foto: súkr. archív P. Ungera

Priradím ti ešte jeden rekord. Nepoznám slovenského dirigenta, ktorý by pracoval s toľkými zahraničnými spevákmi zvučných mien. Vďaka ZHZ, ale aj dlhoročnej spolupráci s rakúskymi Amici del Belcanto a Michaelom Tanzlerom. Vymenovať čo len polovicu z nich by zabralo veľa riadkov. Spomeň, prosím, aspoň piatich až desiatich. Ako sa s nimi spolupracovalo, obohacovali aj oni teba?

Plodom tejto dlhodobej, už takmer dvadsaťročnej spolupráce s Amici del Belcanto, sú jedinečné koncertné uvedenia zväčša raritných talianskych opier v Rakúsku. Objavná dramaturgia, spolupráca so zahraničnými sólistami svetového mena, absolútna sústredenosť orchestra a zboru na umelecký výkon a pritom počet skúšok je obmedzený na minimum. Spolupráca so svetovými menami je pre banskobystrický operný súbor vysoko inšpiratívna. Jedinečné frázovanie sólistov, tvorba tónu, dychové opory, precízna výslovnosť, rytmická a intonačná presnosť, to všetko nás interpretačne posúva stále vyššie. Všetci sólisti, s ktorými sme sa stretli, boli nielen vynikajúci umelci, ale aj úžasní ľudia. Aspoň niekoľko mien: Monica Pick-Hieronimi, Bruna Baglioni, Giuseppe Morino, Inez Salazar, Fiorenza Cossotto, Carlo Cossutta, Lorenzo Saccomani, Bonaldo Giaiotti, Alberto Cupido, Ignacio Encinas, Iano Tamar…

Pôvodná slovenská tvorba, to je ďalšia významná téma v tvojej biografii. Suchoň a Cikker v spolupráci s režisérom Romanom Polákom. Názorovo ste si zrejme porozumeli.

Máme rovnaké cítenie dramatickej situácie. U Romana Poláka mám rád, že sa inšpiruje hudobnou predlohou nielen po zvukovej stránke, ale venuje rovnakú pozornosť komplexnému naštudovaniu a poznámkam dirigenta. Pri našej spolupráci si nikdy svojhlavo nepresadzoval vlastný režisérsky zámer. Pred každým začiatkom štúdia nového titulu máme niekoľko stretnutí a konzultujeme jednotlivé skladateľove hudobné nápady. Doteraz sa nám vždy podaril, aspoň si myslím, dobrý inscenačný výsledok.

Môžem len potvrdiť, či Coriolanus, Krútňava, alebo aj Juro Jánošík to dokázali. Mal si niekedy zásadnejší spor s režisérmi? Ak áno, kto bol ústupčivejší, či ste našli kompromis?

Pri toľkých spoluprácach sa určite našlo niekoľko trecích plôch. Nikdy som ale nemal spor o zásadnú koncepciu, väčšinou išlo o mieru únosnosti v ponímaní jednotlivých detailov a scén.

Marián Vach, Daniel Krajcer, šéfdirigent Štátnej opery v Banskej Bystrici Marián Vach získal Cenu ministra kultúry SR za hudobné naštudovanie opery Jána Cikkera Coriolanus a doterajšie umelecké aktivity v oblasti hudobnej kultúry na Slovensku, 2012, foto: MKSR

Napriek tomu, že rozhovor vedieme pri príležitosti tvojich dnešných sedemdesiatin, čo pre dirigenta nie je žiadna konečná, spýtam sa: máš nesplnené (dirigentské) túžby?

Nuž áno, ale sú to ozaj nesplniteľné túžby. Napríklad opera Hectora Berlioza Benvenuto Cellini. Obrovské a úžasné plátno pre cca 250 účinkujúcich. Alebo, a to hovorím s veľkou dávkou nadľahčenia, skúsiť založiť operný festival vo formáte, aký je vo svete bežný. Keď už na operné Zámocké hry zvolenské môžeme len s nostalgiou spomínať.

Zhováral sa: Pavel Unger

Marián Vach

Na bratislavskej VŠMU študoval zborové dirigovanie u J. Haluzického, orchestrálne dirigovanie u L. Slováka a operné dirigovanie u T. Frešu. Po úspešnej praxi zbormajstra sa v roku 1983 stal dirigentom a o dva roky neskôr umeleckým šéfom opery Štátneho divadla v Košiciach. V sezóne 1986/87 bol umeleckým vedúcim umeleckých zložiek v SĽUK-u. Od roku 1988 bol šéfdirigentom Komornej opery v Bratislave a v rokoch 1997–1999 jej riaditeľom. Niekoľko sezón pôsobil ako hlavný zbormajster Slovenskej filharmónie a Opery SND.

V rokoch 1999–2001 bol umeleckým šéfom Štátnej opery v Banskej Bystrici, v rokoch 2001/2001 šéfdirigentom opernej scény v Košiciach. V rokoch 2002–2004 pôsobil vo funkcii vedúceho zbormajstra Slovenskej filharmónie. Od 1. januára 2005 do 31. júla 2011 bol umeleckým šéfom Štátnej opery v Banskej Bystrici. S banskobystrickým súborom uvádza väčšinu objavných inscenácií v slovenských premiérach, ktoré sú kritikmi vysoko hodnotené.

Ako orchestrálny, operný dirigent a zbormajster vystupoval v mnohých európskych krajinách o. i. na festivaloch v Bregenzi, Salzburgu,Martina Franca a talianskej Ravene. S Vachovým poslaním operného dirigenta sa okrem pôvodných premiér spájajú aj slovenské premiéry svetového klasického odkazu: Glückových Číňaniek, Mozartovho Lucia Sillu, Gazzanigovho Dona Giovanniho, Brittenovho Únosu Lucrétie, Donizettiho Lucrezie Borgie, Anny Boleny a Cateriny Cornaro, Mercadanteho Il Giuramento, Leoncavallovej Bohémy a Belliniho Puritánov, Kapuletovcov a Montekovcov, Mascagniho Silvana a ďalšie. Unikátne bolo jeho naštudovanie pôvodnej, zrekonštruovanej verzie Krútňavy Eugena Suchoňa. (zdroj: www.stateopera.sk)

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku