Jubilejná 70. sezóna Slovenskej filharmónie otvorená Mozartom a Mahlerom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dva koncerty Slovenskej filharmónie (25. a 26. 10. 2018) boli oficiálnym otvorením jubilejnej 70. sezóny nášho vynikajúceho filharmonického telesa. Ešte predtým bol v Stĺpovej sieni SF Koncert bez bariér (22. 10.) – v predvedení Slovenského komorného orchestra a v Malej sále SF tri koncerty pod názvom Filharmonická škôlka – pre materské školy (15. 10., 19. 10 a 22. 10.).

Ale Slovenská filharmónia – ako orchester, založený r. 1949 – vstúpila do jubilejnej sezóny až spomínanými dvomi koncertmi Symfonicko-vokálneho cyklu. Pamätníci staršej SF si možno v duchu vybavili tváre (ešte aj českých) zakladajúcich členov nášho prvoradého orchestra, ktorých – ako to už v živote býva – nahradili mladší inštrumentalisti. Tí patria väčšinou k odchovancom našej Vysokej školy m§múzických umení, alebo iných vysokých hudobných škôl v bývalom Československu. No, aj oni už majú prvé vrásky a šediny. Roky nič nezastaví.

James Judd, Slovenská filharmónia, 2018,
foto: Ján Lukáš

Úvodné koncerty Symfonicko-vokálneho cyklu boli bez účasti sólistov a zboru. Až ďalšia dvojica koncertov (29. a 30. 11.) naplní názov cyklu uvedením Stravinského Žalmovej symfónie. Šéfdirigent Slovenskej filharmónie, britský umelec James Judd tentokrát uviedol program, ktorý maximálne vyhovuje jeho umeleckej povahe a temperamentu. Na úvod síce zaznel jeden z najhrávanejších, pritom radostných a dostatočne jemných Mozartových koncertov – Koncert pre klavír a orchester č. 23 A dur, KV 488 s rakúskou klaviristkou (narodenou v Tbilisi rumunským rodičom). Bola to Elisabeth Leonskaja, ktorá opustila Sovietsky zväz r. 1978. Jej novým domovom sa stala Viedeň a Rakúsko. Elisabeth Leonskaja patrí k najslávnejším klaviristom našej doby, o. i. k dlhoročným spolupracovníkom a priateľom slávneho klaviristu Sviatoslava Richtera, s ktorým hrala množstvo duet.

Elisabeth Leonskaja, James Judd, Slovenská filharmónia, 2018,
foto: Ján Lukáš

Na pódium prišla distingvovaná, elegantná dáma s prešedivenými vlasmi, ktorá svojím jemným úsmevom a vyžarujúcim pokojom okamžite ovplyvnila náladu koncertnej siene. Je to vyrovnaná osobnosť, ktorá zrejme vie, o čom je život, plný práce, sústredenia, hodín obetovaných hudbe, následnej slávy a nekonečných ciest po svete. Pokorná a pokojná, duchovne sústredená, ale s dirigentom a orchestrom s úsmevom komunikujúca klaviristka predviedla štýlovo jeden z najbezstarostnejších Mozartových klavírnych koncertov. Vznikol počas komponovania Figarovej svadby. Prvá časť – Allegro – sa priam hrá s dvomi základnými témami, obohatenými ešte sprievodnými motívmi (ako to u geniálneho a nápadmi kypiaceho Mozarta býva), s mnohými ozdobami a ornamentálnou hru v brilantnej úvodnej časti, finalizovanej kadenciou. Hoci sprievod orchestra bol niekedy príliš výrazný, dámu za klavírom to nevyviedlo z pokoja. Ten sa vo zvýšenej miere preniesol na poslucháčov v sladkom Adagiu – trojdielnej inštrumentálnej piesni v melancholickom tóne. Záverečné Rondo (Allegro assai) spojilo kantilénu s virtuozitou do efektného záveru. Po niektorých energických, čoraz rýchlejšie a často mechanicky hrajúcich mladých klaviristoch z Bratislavských hudobných slávností bolo vystúpenie pani Elisabeth pozdravom z čias, kedy vládol medzi ľuďmi väčší pokoj a stoické vyrovnanie sa s radosťami, pominuteľnou slávou, smútkami i ranami života – až do múdrej pokory, ktorá rozumie aj detskému duchu geniálneho Mozarta. Každopádne ide o umelkyňu prvotriednej klavírnej techniky, ktorá očarila kultúrou tónu, štýlovou hrou klasiky, s virtuozitou v brilantných pasážach.

Elisabeth Leonskaja, Slovenská filharmónia, 2018,
foto: Ján Lukáš

Po prestávke sme očakávali uvedenie 80-minútovej Symfónie č. 7 e mol od Gustava Mahlera. Toho, ktorý svojou 2. symfóniou – v podaní Českej filharmónie a dirigenta Semiona Byčkova na nedávnych BHS – nás nedávno priviedol do úžasu nad genialitou spomenutého diela (o koncerte sme písali TU…, pozn. red.).

Pravda, 7. symfónia e mol nie je obsahovo a výrazovo zrovnateľná s oduševnenou 2. symfóniou, nazývanou aj Symfóniou zmŕtvychvstania, so záverečnými sólami a zborom. Hudobný obsah 7. symfónie je navyše slovami nepretlmočený – Mahler to ani nechcel. Na rozdiel od 2., 3., 4. a 8. symfónie sú jeho 5., 6. a 7. symfónia čisto inštrumentálne, všetky mužného charakteru, zo stredného obdobia tvorby G. Mahlera. Trojica 5. – 7. symfónie sú pravdepodobne duchovné variácie na hrdinskú Beethovenovu Eroiku, pravda – so secesnými gestami a symbolmi, prelínaním vysokého a nízkeho v umení, ale s celkovou snahou o demonštrovanie tvorcu z cesty tmy do svetla.

James Judd, Slovenská filharmónia, 2018,
foto: Ján Lukáš

V globále je 7. symfónia veľkým zvukovým atakom, ktorý začína už zvukom tenorovej tuby, avízujúcej niečo veľké, ak nie tragické. Prevaha dychových nástrojov v tejto symfónii je evidentná, hoci celá symfónia je zverená veľkému orchestrálnemu obsadeniu. Mahler o tomto diele povedal, že „má radostný a povzbudzujúci charakter a pomerne malý orchester…“. Iba s dávkou irónie a sarkazmu si možno vysvetliť tieto slová výstredného majstra veľkých opusov. Veď v 7. symfónii sú znásobené všetky plechové i drevené nástroje, plná sada bicích, ktoré dielo gradujú údermi na plechové zvony. V tretej časti päťčasťovej symfónie je tiež gitara, mandolína… Partitúra predpisuje na niekoľkých miestach päťnásobné forte – dokonca v pizzicatach, v krajných vetách je symfónia doslova obkľúčená plechovými dychmi a vnútorné časti symfónie – pomenované Nachtmusik I. a Nachtmusik II. – tiež nie sú „selankou“.

V Nočnej hudbe I. ide skôr o akýsi prelud, s vytrubovaním lesných rohov a pochodovou témou. Na jednom mieste počuť zvuky kravských zvoncov – „posledný pozdrav zeme, prenikajúci k pútnikovi na jeho ceste k výšinám.“ (Vladimír Lébl k vydaniu 7. symfónie s ČF pod taktovkou Václava Neumanna). Ostrý hlas flauty má pripomínať hlasy prebúdzajúcich sa vtákov. V Nočnej hudbe II. pribral Mahler k trochu komornejšie znejúcemu orchestru gitaru, mandolínu a harfu, ktorá zjemňuje zvuk tejto časti do elegickej nálady. Scherzo (3. časť) je síce vo valčíkovom rytme, ale v smútočnej nálade a celkovej pitoresknosti až sarkazme, ktorý ešte podčiarkuje ostrý zvuk piccoly. Po Nachtmusik II. nasleduje Rondo Finale, ktoré graduje do zvukovej exploatácie, ktorú ešte viac vygradujú fanfáry a zvony – ako víťazstvo života.

James Judd, Slovenská filharmónia, 2018,
foto: Ján Lukáš

James Judd vložil do priebehu 7. symfónie e mol, ktorá symbolicky končí vo vyrovnanej tónine C dur, všetku svoju energiu. Takéto diela mu svedčia, ale vyžadujú od orchestra i poslucháčov maximálne vypätie a odvahu na 80 minút zvukových orgií. Tie naplnili slávnostný začiatok jubilejného roku. Slovenská filharmónia vložila v každej nástrojovej skupine do diela svoje majstrovstvo – hrajúc pod dirigentovou energickou koncepciou, ktorá zožala najmä u balkónovej časti publika neutíchajúci potlesk.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 25. 10. 2018

Otvárací koncert 70. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
25. a 26. októbra 2018

Slovenská filharmónia
James Judd, dirigent
Elisabeth Leonskaja, klavír
Wolfgang Amadeus Mozart: Koncert pre klavír a orchester č. 23 A dur, KV 488
Gustav Mahler: Symfónia č. 7 e mol

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár