Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (10). Deväť krížikov v období medzivládia

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hektický a chaotický koniec prvého decénia v novom tisícročí sa premietol v Opere Slovenského národného divadla aj do jubilejnej deväťdesiatej sezóny 2009/2010. V jej prevažnej časti išlo o obdobie interregna, sprevádzané dvoma výberovými konaniami (prvým v decembri 2009, pričom výsledok prinieslo až nové v marci 2010) na post generálneho riaditeľa. Od jeho osoby sa podľa štatútu odvíjajú vedenia jednotlivých súborov.

Generálni riaditelia SND:
Pavol Smolík (poverený vedením do 3. 5. 2010)
Ondrej Šoth (od 3. 5. 2010)

Riaditelia Opery SND:
Pavol Smolík (do 21. 5. 2010)
Peter Dvorský (od 21. 5. 2010

Premiéry sezóny 20019/2010:

Bohuslav Martinů: Hry o Márii
Koncertné naštudovanie
Dirigent: Jaroslav Kyzlink
Premiéra 9. 1. 2009 v historickej budove SND

Wolfgang Amadeus Mozart: Čarovná flauta
Dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Svetozár Sprušanský
Premiéra 2. 12. 2009 v novej budove SND

Johann Nepomuk Hummel: Mathilde de Guise
Koncertné naštudovanie
Dirigent: Didier Talpain
Premiéra 24. 1. 2010 v novej budove SND

Charles Gounod: Faust
Dirigent: Rastislav Štúr
Réžia: Gintaras Varnas
Premiéra 26. 3. 2010 v novej budove SND

Vincenzo Bellini: Puritáni
Dirigent: Heiko Mathias Förster
Réžia: Pavol Smolík
Premiéra 18. 6. 2010 v historickej budove SND

Uprostred leta 2009 odstúpila z postu generálnej riaditeľky Slovenského národného divadla Silvia Hroncová a od nasledovného dňa hierarchicky najvyššou funkciou poveril vtedajší minister kultúry Marek Maďarič Pavla Smolíka. Súčasne, po rezignácii Gabriely Beňačkovej v predchádzajúcej sezóne, od decembra 2008 viedol aj operný súbor. Deväťdesiate jubileum teda vznikalo pod gesciou Pavla Smolíka a jeho šéfdramaturga Slavomíra Jakubeka.

Bolo to komplikované obdobie, ako vždy po búrlivých zmenách, sprevádzané hľadaním (a spravidla nenachádzaním) vinníkov predčasného krachu. Ale v prvých dňoch aj s nádejou na zmenu, ktorá by reprezentačnú scénu umelecky posunula dopredu. Otvorenie 90. sezóny galakoncertom Ľubice Vargicovej a jej hostí vyznelo sľubne. Prvá koloratúrna sopranistka divadla, vtedy na vrchole kariéry, si ako hosťov pozvala Pavla Bršlíka, Teréziu Kružliakovú, Vladimíra ChmelaPetra Mikuláša a za dirigentský pult sa postavil svetoznámy Ralf Weikert. Všetci účinkujúci vydali zo seba maximum, štart sa teda vydaril.

Galakoncert Ľubica Vargicová a jej hostia, Daniel Janikovič, Pavol Bršlík, Terézia Kružliaková, Vladimír Chmelo, Ľubica Vargicová, Ralf Weikert, Opera SND, 2009, foto: Ctibor Bachratý/Archív SND

Vzápätí sa však začala opäť vynárať skepsa. Padol debut Juraja Valčuhu (dodnes sa ho do Opery SND nepodarilo získať, hoci v Slovenskej filharmónii vystupuje pravidelne) v avizovanej, atraktívne obsadenej repríze Nápoja lásky. Domáci dirigent v záverečnej klaňačke zinkasoval vari svoje prvé a pre Operu SND netypické „bú“.

Nastali všedné dni, peľ slávnostnosti z deväťdesiatky divadla postupne opadal. Údajné škrty v rozpočte (nič nové pod slnkom, kultúra bola a je vždy na chvoste) zmenili plán, čím prvé slovenské uvedenie Hier o Márii od Bohuslava Martinů (dedikované 50. výročiu úmrtia skladateľa) muselo odznieť bez javiskovej výbavy. Bola to škoda, práve tento opus, odvíjajúci sa od stredovekých dramatických a biblických tém, mohol ponúknuť zaujímavé scénické stvárnenie. Práca hosťujúceho dirigenta Jaroslava Kyzlinka bola o to ťažšia, že z veľkého aparátu (sólisti, orchester, zbor, detský zbor a hovorená rola) musel vyťažiť popri farbách a kontrastných náladách štyroch samostatných častí ich myšlienkové posolstvo.

B. Martinů: Hry o Márii, Opera SND, 2009, koncertantné uvedenie, foto: Ctibor Bachratý/Archív SND

Výsledok bol veľmi dobrý, nielen orchester, ale aj zbor (zbormajster Pavol Procházka) dal do diela maximum tvorivých síl. Z jedenástich sólistov hodno spomenúť aspoň Katarínu Štúrovú (Juhásovú) ako timbrovo sviežu Mariken, výrazovo intenzívneho Gustáva Beláčka (Diabol), tajomne emotívnu Adrianu Kohútkovú (Paskalina), ako aj nepateticky účinný prejav činoherca Borisa Farkaša (Principál). Za málo peňazí dostalo publikum veľa dobrej muziky. Škoda len, že ani premiérové hľadisko nebolo zaplnené a Hry o Márii sa hrali len trikrát. Dlh voči Bohuslavovi Martinů sa splateným nestal. Pretrváva dodnes.

Druhým titulom sezóny, Čarovnou flautou od Wolfganga Amadea Mozarta, dramaturgia sledovala zámer vytvoriť rodinný typ operného divadla. Bola to do istej miery limitujúca a nadbytočná požiadavka, záležalo teda len na ochote inscenačného tímu, či sa objednávke podriadi. Predloha totiž nabádala už dávno predtým veľkých režisérov k hľadaniu hlbších významov. Nielen prvého, nesporne dominantného plánu ľudového divadla. Operný debutant a rešpektovaný činoherný režisér Svetozár Sprušanský výzvu prijal a vznikla inscenácia (dodnes živá), kde ostal vlk sýty i ovca celá. Spolu so scénografkou Alexandrou Gruskovou namaľovali rozprávkovú Čarovnú flautu očami detí.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Opera SND, 2009, foto: Ctibor Bachratý

Aby bola ešte zrozumiteľnejšia, do čísel spievaných v nemeckom origináli, zamiešali prózu v slovenčine so zamontovaným dialektom. Horizont javiska vyzdobili hviezdičkami, vytiahli bicykle a kolobežky, ba najali si aj skupinu akrobatov. Isteže atraktívna vsuvka, no predsa len v kontexte s dejom trocha na vonkajší efekt. Sprušanského réžia priniesla aj vtipné nápady a stále si vie nájsť svojho adresáta. Tieto bonusy jej uprieť nemožno, aj keď očakávania boli nesporne vyššie.

Z hudobného hľadiska išlo o prvé naštudovanie vtedy ešte hosťujúceho dirigenta Friedricha Haidera, neskoršieho riaditeľa súboru, ktoré zaručilo nevyhnutnú štýlovosť tvaru. Orchester hral disciplinovane, snažil sa muzicírovať a formovať aj subtílnejšiu dynamickú rovinu. Netuším však, nakoľko sa Haider stotožnil so zmiešanou jazykovou verziou. Atraktívneho Tamina získalo vedenie súboru v Pavlovi Bršlíkovi, už v tom čase na svetových javiskách vyhľadávanom mozartovskom tenoristovi. Bezchybnou Kráľovnou noci bola Martina Masaryková, ale zaujali aj obe Paminy (Eva HornyákováHelena Becse Szabó) či Papagenovia Pavla RemenáraDaniela Čapkoviča.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Opera SND, Pavol Bršlík (Tamino), Eva Hornyáková (Pamina), foto: Alena Klenková/Archív SND

Do roku 2010 vstúpilo SND bez nového generálneho riaditeľa (decembrové výberové konanie neprinieslo výsledok) a v opernom súbore s objavovaním javiskovej tvorby bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela. Mathilde de Giuse ako jediná zo skladateľových opier mala zachovaný autorizovaný klavírny rukopis, ktorý bolo treba doviesť do orchestrálnej podoby. Opäť išlo o koncertnú verziu, keďže inscenovať rozvláčnu, hoci hudobne invenčnú predlohu, by bolo luxusom. Vedenie divadla ju obozretne zverilo do rúk ansámblu zameraného na starú hudbu Solamente naturali. Tí pod taktovkou inšpiratívneho Francúza Didiera Talpaina (podpísal sa aj pod rekonštrukciu partitúry) hrali na dobových nástrojoch s oduševnením, technicky isto, farebne diferencovane.

J. N. Hummel: Mathilde de Guise, Opera SND, 2010, koncertantné uvedenie opery, foto: archív

V bratislavskej podobe Mathildy de Guise sa pokúsili do diela vtisnúť hovorený komentár (s prílišným pátosom ho predniesol František Kovár), no slovami kritičky Michaely Mojžišovej v Monitoringu divadiel „namiesto želanej dynamizácie diania sa docielil pravý opak – retardácia hudobného toku“. Hlavné úlohy stvárnili hostia, technicky istá, no malým fondom disponujúca Iride Martinez, kovový tenor francúzsko-vietnamského Philippa Do znel kovovo a solídny bol aj barytonista Pierre-Yves Pruvot. Premiéra bola poučným osviežením prevádzky, ale išlo o jednorazovku.

Práve v deň premiéry Gounodovho Fausta sa uskutočnilo nové výberové konanie na funkciu generálneho riaditeľa SND. Do horúceho kresla vyniesla jedenásťčlenná komisia Ondreja Šotha, ktorý krátko potom určil za riaditeľa Opery SND Petra Dvorského. Obaja predtým viedli súbory v Košiciach. Sezóna sa už prehupla do druhej polovice, takže doznela v pôvodne naplánovanom režime.

Výber Fausta bol pochopiteľne trocha rizikový, vzhľadom na nezabudnuteľné stvárnenie príbehu v réžii Jozefa Bendárika z roku 1989. Voľba padla na litovského režiséra Gintarasa Varnasa a jeho tím. Citeľný bol zámer nahradiť kreslenie konvenčnej romantickej tragédie autentickým výkladom, no presvedčiť o zmysluplnosti tejto koncepcie sa podarilo len čiastočne. Odveký konflikt dobra a zla vnímal režisér prostredníctvom Mefista ako negatívneho tieňa Fausta, čím ho trocha obral o iniciatívnosť „motora“ diania.

Varnasova réžia bola silnejšia tam, kde zbytočne neilustrovala a riešila drámu. Scéna v chráme a záver mali potrebnú gradáciu i emóciu, problematickejšie vyzneli niektoré schválnosti v aranžmánoch, pridaná figúra fotografa bola priam trápna a nie vždy účinne sa profilovali charaktery postáv. V zoštíhlenej Valpurginej noci pôsobil celkom nápadito tanec kostier. Očakávať, že Varnas pretromfne Bednárika, bolo samozrejme nereálne, no aj odhliadnuc od tohto kritéria sa Faust 2000 do histórie Opery SND výraznejšie nezapísal.

Ch. Gounod: Faust, Opera SND, 2010, Paata Burchuladze (Mefisto), foto: Ctibor Bachratý/Archív SND

Hudobne ho naštudoval Rastislav Štúr, o ktorom Michalea Mojžišová v Monitoringu divadiel napísala: „Kým prvá premiéra bola zvukovo diétna a podporovala ,šedé´ vyznenie inscenácie, v druhý večer sa orchester rozohral k expresívnemu, farebne aj dynamicky bohatému výkonu“. Zbory v naštudovaní Blanky Juhaňákovej zneli po každej stránke výborne. V titulných úlohách Fausta a Margaréty alternovali Ľudovít LudhaTomášom Juhásom, Katarína Štúrová (Juhásová)Evou Hornyákovou. Ako Mefisto sa po domácom Jozefovi Bencim na 2. premiére exkluzívny hosť Paata Burchuladze svojou minuciózne prepracovanou kreáciou a stále ohromujúcim basom pozdvihol (hoci jednorázovo) úroveň naštudovania.

Piatou premiérou (treťou inscenovanou) vnikla dramaturgia konečne aj do pre ňu netypických vôd. Vážne opery predverdiovskej éry sa do repertoáru dostávali veľmi zriedka. Preto uvedenie Puritánov od Vincenza Belliniho možno považovať za zdolávanie u nás neveľmi prebádaných sfér. Bolo to dosiaľ posledné naštudovanie talianskej romantickej opery serie spred Verdiho!

Réžie sa ujal tento raz domáci Pavol Smolík, už zbavený riaditeľských povinností. So scénografom Marekom Hollým a kostýmovou výtvarníčkou Ľudmilou Várossovou zvolili koncepciu, ktorá cielila hlavne na prienik do psychológie postáv, ich emócií a politický rozmer predlohy ponechala v pozadí. Účinne sa narábalo so svetlom, historizujúce kostýmy inklinovali k romantickej poetike diela. Vyskytli sa síce aj nezmyslené kvázi symboly (od polovice akési visiace cencúle), celkovo však išlo o dobrú inscenáciu. Zaujímavým riešením bol otvorený koniec, keď Elvira neprecitá zo stavu šialenstva a medzi ňou a Arturom padá tylový záves, polemizujúci so šťastným koncom.

V. Bellini: Puritáni, Opera SND, 2010, Vladimír Chmelo (Riccardo Forth), Peter Mikuláš (Giorgio Valton), zbor Opery SND, foto: Ctibor Bachratý

Zásadným problémom bola voľba nemeckého dirigenta Heika Mathiasa Förstera. Minimálne cítil štýl a estetiku belcanta, orchester bol tvrdý, hlučný, netvárny. Plastickejší zvuk dosiahol na 2. premiére Pavol Selecký, no dielo ožilo až pri obnovení roku 2014, keď sa za dirigentský pult postavil (s výborným obsadením) Talian Sebastiano Rolli. Na premiérach dostali v úlohe Elviry šancu mladé koloratúrne sopranistky Andrea Čajová (Vizvári)Martina Masaryková a obe ju zužitkovali. Ľubica Vargicová vstúpila do Puritánov až v repríze a part jej už dramatickejšiemu hlasu sedel. Po Otovi Kleinovi sa na druhú premiéru pošťastilo získať dnes už svetoznámeho Ivana Magrìho (Arturo), ktorý sa zaskvel vrúcnym talianskym timbrom a perfektnými tónmi nad vysokým C. Štýlové a technicky bezpečné boli tiež kreácie Vladimíra ChmelaAleša Jenisa (Riccardo), ako aj Petra MikulášaJozefa Benciho ako Giorgia.

Deväťdesiatu sezónu dopĺňalo niekoľko koncertov. Jeden z nich, nazvaný vznešene Ensemblissimo mal ambíciu byť profilovým večerom pre orchester a zbor. Sólisti boli v postavení hosťov večera. A práve prezentácia Štefana Kocána (Sarastro z Čarovnej flauty, Guardiano zo Sily osudu a Mefisto z Fausta) bola tým najvzácnejším, čo koncert pod taktovkou šéfdirigenta Rastislava Štúra priniesol. Veľký priestor mal zbor (zbormajster Pavol Procházka), ktorý ale zväčša spieval svoje bežné čísla.

Ak posledné veľké jubileum pred storočnicou porovnáme so zložením aktuálneho repertoáru, jeho ponuka divákom vychádza ako neporovnateľne pestrejšia a koncepčnejšia. Nebola to sezóna hodná zápisu do histórie, treba však pri spätnom pohľade brať na zreteľ aj personálne zmeny vo vedení počas nej. Tie, ak sa dejú bez prípravných fáz (pozícia dezignovaného riaditeľa bola a je u nás neznámou), nikdy na pokoji nepridajú.

Autor: Pavel Unger

Archív Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku