Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (11). Rozbúrené desaťročie pred stými narodeninami

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opäť jedno desaťročie typické pre slovenské pomery. Riaditelia prichádzali a odchádzali, žiaden z nich nedostal časový priestor na prípravnú fázu, nemal od zriaďovateľa garantovaný rozpočet. Takže sa improvizovalo, prispôsobovalo a vízia divadla ostávala v nedohľadne. Nelichotivá vizitka pre Ministerstvo kultúry SR bez ohľadu na to, kto ho viedol, z ktorej si dodnes neodnieslo žiadne poučenie.

Generálni riaditelia SND:
Ondrej Šoth (do 21. 9. 2011)
Milan Vajdička (poverený vedením od 22. 9. 2011 do 30. 6. 2012)
Marián Chudovský (od 1. 7. 2012 do 1. 8. 2018)
Vladimír Antala (od 1. 8. 2018 poverený vedením, od 25. 1. 2019 GR)

Riaditelia Opery SND:
Peter Dvorský (do 31. 7. 2012)
Friedrich Haider (od 1. 8. 2012, od 1. 10. 2013 hudobný riaditeľ do 20. 1. 2016)
Slavomír Jakubek (od 1. 7. 2015 do 25. 9. 2018)
Rastislav Štúr (od 25. 9. 2018)

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve

Globálny pohľad na dramaturgiu daného desaťročia bol z istého hľadiska tolerovateľný. Vládla mu talianska tvorba, po päť ráz Verdi (s jedným posunom k ranej tvorbe v prípade Dvoch Foscariovcov) a Puccini, ďalej Wolfove-Ferrariho Šperky Madony a najmä iný šperk, Vivaldiho Arsilda. Absentovalo predverdiovské obdobie. Nemecký operný odkaz zastupoval najhojnejšie Wolfgang Amadeus Mozart (La clemenza di Tito, Così fan tutte a Únos zo serailu), Richard Wagner Lohengrinom, Richard Strauss Salome a Ludwig van Beethoven Fideliom.

R. Strauss: Salome, Opera SND, 2014, Jolana Fogašová (Salome), Tomáš Juhás (Narraboth), foto: Jozef Barinka
L. Janáček: Vec Makropulos, Opera SND, 2015, Ľudovít Ludha (Albert Gregor), Linda Ballová (Emilia Marty), Gustáv Beláček (Dr. Kolenatý), foto: Jozef Barinka/Archív SND

Z francúzskej literatúry naštudovala Opera SND Gounoda (Romeo a Júlia), Halévyho (Židovka), Ravela (Španielska hodinka), Berlioza (Faustovo prekliatie) a Offenbacha (Hoffmannove poviedky). Z českej klenotnice sa objavil iba dvakrát Leoš Janáček (Jej pastorkyňa a Vec Makropulos), z ruskej Čajkovského Piková dáma a Rimského-Korsakovov Sadko. A napokon súbor zobral pod svoju strechu i zopár operiet. Veľmi slabá je bilancia domácej tvorby, kde sa okrem dvoch detských titulov (Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Zagarova Rozprávka o šťastnom konci) a návratu Cikkerovho Mistra Scroogea, objavilo len jedno nové celovečerné dielo. Dorian Gray od Ľubice Čekovskej.

V prvej fáze desaťročia bol za chod operného súboru zodpovedný Peter Dvorský. Poznajúc jeho hodnotové nastavenie, overené v predchádzajúcich sezónach v košickom Štátnom divadle, nik neočakával posun k akceptovaniu hudobného divadla 21. storočia. Napodiv, Dvorského si do funkcie inštaloval nový generálny riaditeľ Ondrej Šoth (po vyše roku pod tlakom rôznych okolností abdikoval), ktorého umelecká estetika bola odlišná.

Žiaľ, riaditeľ Opery bezhlavo oklieštil dramaturgický plán a sezónu si prispôsobil vlastným preferenciám. V časopise Hudobný život som napísal, že z dramaturgie „bola vyoperovaná chrbtica, ostali len nesúrodé vetvičky, hýbajúce sa podľa momentálnych nálad“. Tak sa aj stalo. Otvárací galakoncert načrtol, aký význam pripisuje spevu, keď pozval sopranistku Évu Marton (síce už za umeleckým zenitom, no stále ešte osobnosť) a na prahu kariéry stojacich Gorana JurićaIľju Silčukova.

Éva Marton na otváracom galakoncerte sezóny 2010/2011 v SND, foto: Archív SND
G. Verdi: Dvaja Foscariovci, Opera SND, 2010, Louise Hudson (Lucrezia Contarini), Boldizsár László (Jacopo Foscari), foto: Joseph Marcinsky

Dvaja Foscariovci do Giuseppeho Verdiho síce neboli slovenskou premiérou (z ranej fázy skladateľovej tvorby biele miesta boli a ostali), no ich zaradenie aspoň nabúralo stereotyp. Pravda, išlo o dramaturgiu zdedenú po predchodcoch. Režisér Marián Chudovský sa od čias priekopníka moderného hudobného divadla posunul ku konzervativizmu. Inscenácia zakotvila medzi historizujúcimi výtvarnými znakmi a nesmelými, no nie práve najtrefnejšími pokusmi prelomiť konvenciu. Zmysel pre hudobný štýl skorého Verdiho preukázal za dirigentským pultom Friedrich Haider, no spevácke obsadenie okrem Louise Hudson (Lucrezia) a bystrického Zoltána Vongreya (Francesco) neoslnilo.

Sezónu 2010/2011 doplnil ešte Brittenov deťom venovaný Kominárik a koncertné uvedenie prvotiny Giacoma Pucciniho Víly.

Druhá a posledná Dvorského sezóna tiež veľa progresu nepriniesla. Odhliadnuc od doplnkových koncertov, hlavnú opernú líniu nenaplnila trvalejšie zapísaná kreativita. Vo voľbe režisérov (okrem poslednej, už aj tak presunutej inscenácie Pucciniho Manon Lescaut) sa zreteľne ukázali priority riaditeľa. Josef Průdek vo Verdiho Otellovi, ako bývalý spevák a zbehlý praktik, sa nepokúšal o hľadanie originálnejšieho režijného kľúča a obmedzil sa na klišé. Ondrej Lenárd v hudobnej koncepcii zužitkoval svoje skúsenosti, no ideálne obsadenie, ani napriek údajnému výberu predspievaním, nenašiel. Najperspektívnejším bol Jago v podaní Dalibora Jenisa, ktorý napriek vtedy ešte lyrickejšiemu barytónu, strhol výrazom a hereckými odtieňmi.

G. Verdi: Otello, Opera SND, 2012, Dalibor Jenis (Jago), José Cura (Otello), foto: Alena Klenková/Archív SND
J. Cikker: Mister Scrooge, Opera SND, 2011, Peter Mikuláš (David Scrooge), Miriam Garajová (Mary), foto: Ctibor Bachratý/Archív SND

Storočnica Jána Cikkera bola motiváciou k návratu Mistra Scroogea, ktorý v SND absentoval takmer polstoročie. V réžii Branislava Krišku ho hrali v Košiciach i Banskej Bystrici, no Bratislava stavila na mladú tvár Andrey Hlinkovej. Nebola to ideálna voľba, inscenácia neupútala ani osobitou koncepciou, scénickou realizáciou, ani hudobne. Premiéra Netopiera Johanna Straussa ml., naplánovaná na Silvestra 2011, bola v réžii Mira Grisu, na scéne Milana Ferenčíka a v hudobnom naštudovaní Rudolfa Geriho akousi vizuálnou spomienkou na monarchiu. Hoci veľmi tradične, aspoň bez nevkusu a gýča, si opereta svojou nekonfliktnou podobou nepohnevala publikum.

L. Janáček: Jenůfa, Opera SND 2012, Katarína Juhásová (Jenůfa), Ľubica Rybárska (Kostelnička), foto: Jozef Barinka/Archív SND

Čo možno v druhej Dvorského sezóne kvitovať, je zvýšený počet premiér. V poradí štvrtou bola Jenůfa Leoša Janáčka v málo emotívnej réžii hosťujúceho Martina Otavu a pod taktovkou Jaroslava Kyzlinka. Zažiaril v nej Peter Berger (stvárnil obe tenorové postavy), výrazovo silnou Kostelníčkou bola Eva Urbanová a táto postava bola aj rozlúčkou Ľubice Rybárskej po jej dlhodobej a úspešnej kariére. O pár mesiacov od už nového vedenia dostala výpoveď, no súdny spor napokon vyhrala. Epilógom Dvorského obdobia bola odkladaná Pucciniho Manon Lescaut, napĺňajúca dávnejšie podpísaný kontrakt. Realizácia tohto titulu, v estetike neveľmi blízkej dosluhujúcemu šéfovi, sa nestala tromfom ani vizuálnym (režisér Jiří Nekvasil, scéna Daniel Dvořák) ani speváckym.

G. Puccini: Manon Lescaut, Opera SND 2012, Luciano Mastro (Des Grieux), Jolana Fogašová (Manon Lescaut), foto: Jozef Barinka/Archív SND
R. Baumgartner: Maria Theresia, Opera SND, 2012, Katarína Juhásová (Maria Theresia), Denisa Šlepkovská (grófka Charlotte Fuchs), foto: Anton Sládek/Archív SND

Prvá sezóna pod vrchným vedením Mariána Chudovského postavila na čelo operného riaditeľa zo zahraničia Friedricha Haidera. Ak som si na začiatku jeho éry v Hudobnom živote postavil otázku: „Kam siaha jeho informovanosť o stave divadla, o súčasnej ekonomickej bilancii, o perspektíve?“, ani som netušil, že na nejednu z týchto premís skôr či neskôr narazí. Aj v jeho najčistejšom úmysle divadlu pomôcť. Sezóna 2012/2013 niesla ešte dozvuky plánov predchodcov, takže Petrom Dvorským kúpenej „mačke vo vreci“, Baumgartnerovom paškvile Maria Theresia, sa vyhnúť nemohol a hanbu si musel odniesť. Ak vynechám opakované naštudovanie Dubovského Veľkej doktorskej rozprávky, tak za februárovú inscenáciu Rossiniho Barbiera zo Sevilly už zodpovedný bol.

Režisér Roman Polák sa bez mučenia priznal, že mu komická belcantová virtuozita nie je blízka a výsledok to potvrdil do bodky. Neúctu k Rossinimu prejavil aj dirigent Rastislav Štúr, keď spolu s dramaturgom dovolil škrtať pre Poláka prebytočné noty. Od brilantnosti mal orchester ďaleko. Potešením boli aspoň výborné spevácke výkony hosťov, najmä Jany Kurucovej ako Rosiny a Juraja Hollého v postave Almavivu. Z domácich bol hodný pochvaly Figaro Aleša Jenisa a Rosina Terézie Kružliakovej.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 2013, Jana Kurucová (Rosina), foto: Anton Sládek
R. Wagner: Lohengrin, Opera SND, 2013, Jolana Fogašová (Elsa), Miroslav dvorský (Lohengrin), Jozef Benci (Kráľ Heinrich), foto: Anton Sládek

Hoci posledný titul sezóny, Lohengrin od Richarda Wagnera, sa nestretol s jednoznačným prijatím, koprodukcia s Vilniusom v réžii Andrejsa Žagarsa nebola krokom chybným. Nastolila trend aktualizácie bez prvoplánových provokácií, výklad šiel ponad čas a priestor, no isté konotácie so začiatkom 2. svetovej vojny boli zreteľné.

Tento „padákový“ Lohengrin (nepritiahne ho labuť, na zemi pristáva zoskokom) mal šťastie na detailne vypracované, v nuansách bohaté hudobné naštudovanie Friedricha Haidera a dve prijateľné obsadenia. Bolo medzi nimi aj viacero hosťujúcich sólistov (Ferdinand von Bothmer, Anton Keremidtchiev, Jakub Kettner), ktorí s domácimi protagonistami vytvorili vyrovnaný celok.

W. A. Mozart: La clemenza di Tito, Opera SND, 2014, foto: Jozef Barinka
E. Wolf-Ferrari: Šperky Madony, Opera SND, 2015, Scéna z 1. dejstva, foto: Jozef Barinka/Archív SND

Dve nasledujúce sezóny sa javia ako najúspešnejšie v Haiderovej ére. Predovšetkým nové tituly, ktoré sám dirigoval (Verdiho Rigoletto, Pucciniho Bohéma, Mozartova La clemenza di Tito, Straussova Salome a najmä Šperky Madony od Ermanna Wolfa-Ferrariho), hoci ich inscenačná kvalita lavírovala, mali pevný hudobný profil. Jeho poňatia v rôznych štýloch vždy presne kreslili atmosféru, tvarovali odtiene, kontrasty a vo zväčša svižných tempách určovali spád predstavenia. Navyše, pod Haiderovou taktovkou orchester hral disciplinovane a dokázal muzicírovať. Jeho prítomnosť inšpirovala nielen zúčastnených, ale zvyšovaná latka kritérií dopadala aj na dirigentských kolegov. Haiderovo obdobie, či už bol riaditeľom, alebo „len“ hudobným riaditeľom, považujem za jedno z historicky najvýraznejšie zapísaných. Intrigami vynútený odchod je naopak smutnou kapitolou.

Prečítajte si tiež:
Friedrich Haider odstupuje z postu hudobného riaditeľa Opery SND – poznáme dôvody
Rezignácia Friedricha Haidera z pohľadu hudobných kritikov

Friedrich Haider: CD opery Šperky Madony sme v Bratislave nahrali vo svetovej premiére

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 2013, Tomáš Juhás (Vojvoda), foto: Jozef Barinka
G. Puccini: Bohéma, Opera SND, 2014, Eva Hornyáková (Mimi), Kyungho Kim (Rodolfo), foto: Jozef Barinka

Až také šťastie nemali inscenačné tvary. Inovatívne prvky v Rigolettovi v réžii Martina Schülera nepadli na úrodnú pôdu, trhliny v snahe premostiť historizujúce poňatie so súčasným mal aj Nekvasilov Titus. Bohéma v réžii Petra Konwitschného, hoci išlo o obnovenie 23-ročnej, na jeho pomery nekonfliktnej inscenácie, nestratila na životnosti a najmä emóciách. K pozitívnym prínosom patrila aj Salome, kde koncepcia Hansa-Joachima Rückhäberleho v časovom posune nestratila hlavné atribúty expresívnej psychologickej drámy. Šperky Madony boli „srdcovkou“ Friedricha Haidera, ako špecialistu na Wolfovu-Ferrariho tvorbu (zaznamenal ich aj na CD), a režisér Manfred Schweigkofler vykreslil v realistickom štýle plnokrvné charaktery postáv.

Prečítajte si tiež:
Friedrich Haider: CD opery Šperky Madony sme v Bratislave nahrali vo svetovej premiére

Za Haiderovej éry dostávali veľké šance domáci sólisti i hostia. Z ansámblu SND hodno vyzdvihnúť nezabudnuteľné kreácie Terézie Kružliakovej (Sesto), Evy HornyákovejKataríny Juhásovej (Mimi), Jolany Fogašovej (Salome), Adriany Kohútkovej (Maliella), Aleša Jenisa (Marcello), Daniela Čapkoviča (Rafaele, Marcello)), začínajúceho Petra Kellnera (Colline) i ďalších. Z hosťov to bol v prvom rade slnečno taliansky tenor Kyungha Kima (Vojvoda, Rodolfo, Gennaro), ale aj Antona Rositského (Tito, doštudovaný Arturo v Puritánoch), či kreácie Jana VacíkaAntona Keremidtchieva v Salome.

Ľ. Čekovská: Dorian Gray, Opera SND, 2013, Aleš Jenis (Lord Henry), Martin Gyimesi (Alan Cambell), Eric Fennell (Dorian), foto: Jozef Barinka/Archív SND

K nezanedbateľným činom desaťročia patrí uvedenie slovenskej novinky Dorian Gray od Ľubice Čekovskej. Od opery na známy a vyzývavý námet sa očakávala azda radikálnejšia, kontroverznejšia hudobnodramatická reflexia. Hoci Čekovská a podobne réžia Nemky Nicoly Raab, neniesli znaky otvorenia provokatívnejších tém, poukázali na talent a potenciál rozvoja mladej autorky. Viac než v réžii našla partitúra podporu v hudobnom pretlmočení Christopherom Wardom.

Prečítajte si tiež:
Ľubica Čekovská: Dorian Gray je moja srdcová záležitosť
Dorian Gray: O dualizme ľudskej prirodzenosti
Svetová premiéra opery Dorian Gray Ľubice Čekovskej na javisku Opery SND

Do prvej polovice minulého decénia spadá aj inscenácia Čajkovského Pikovej dámy, ktorá našla v réžii Mariána Chudovského vyvážený vzťah medzi prvoplánovou pokorou voči predlohe a imagináciou, vyhýbajúcou sa ťažko čitateľným šifrám. Rastislav Štúr vypracoval orchester aby z neho vanula dráma, lyrika i emócie.

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Opera SND, 2014 Pavol Remenár (Knieža Jeleckij), Miroslav Dvorský (Hermann), Sergej Tostov (Gróf Tomskij) foto: Jozef Barinka/Archív SND
Ch. Gounod: Romeo a Júlia, Opera SND, E. Hornyáková (Júlia), K. Kim (Romeo), foto: Jozef Barinka

Do kategórie skôr nevydarených inscenácií by som zaradil Goundovho Romea a Júliu v réžii Diega de Breu (škoda, je to skvostný titul), scénický tvar Verdiho Simona Boccanegru (réžia Marián Chudovský) a výraznejšiu stopu nezanechal ani Marek Weiss v koprodukčnej inscenácii Mozartovej Così fan tutte. Vo všetkých víťazili dirigenti a niektorí sólisti. To už som prešiel do sezóny 2015/2016, ktorej šéfoval Slavomír Jakubek. Tlačová beseda, oznamujúca rezignáciu Friedricha Haidera v januári 2016, vyvolala veľkú diskusiu operných kritikov na stránkach Hudobného života. Vyústila do sklamania nad neschopnosťou zriaďovateľa, ale aj absenciou jednoznačného stanoviska vedenia inštitúcie.

Jakubekovo vstupné obdobie prinieslo dve kontroverzné inscenácie (podnecovať k diskusii a vyvolávať nejednotné ohlasy je napokon poslaním divadla 21. storočia), ktorými boli Janáčkova Vec Makropulos v réžii Petra KonwitschnéhoBeethovenov Fidelio, podpísaný Martinom Bendikom. Obaja svojrázni, s obľubou provokujúci a do predlohy zasahujúci režiséri, nestali nič dlžní svojej povesti. Časť Konwitschného argumentov presvedčila, na iné sa hľadali logické vysvetlenia ťažšie (opäť uplatnil svoju dogmu o konci patriarchátu, keď mužov v závere poslal mimo javiska, z Emilie Marty spravil adolescentku atď.), no bolo nad čím premýšľať. A tiež nad aférou, týkajúcou sa náhleho a zo strany vedenia Opery silno zahmlievaného odstúpenia svetoznámeho dirigenta Tomáša Hanusa.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, finále opery, foto: Pavol Breier
J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017, M. Lehotský (Éléazar), L. Slepneva (Rachel), P. Mikuláš (Kardinál de Brogni), J. Ďurčo (Ruggiero), Zbor Opery SND, foto: Pavol Breier

Na Bendikovho mimoriadne kontroverzného Fidelia už nadviazala, síce v krotkejšej miere, len Konwitschného verzia Halévyho Židovky. Niesla na jednej strane silný morálny imperatív s protestom voči intolerancii, na druhej však opäť zasiahla do partitúry. U tohto autentického režiséra to nebol žiaden šok, ale zvyklosť a zároveň aj podnet do diskusie. To nikdy nie je na škodu. Hoci istá glorifikácia tohto režiséra bola už neúnosná.

Hudobné naštudovanie Roberta Jindru malo svoju kvalitu, rovnako ako výkon Michala Lehotského v postave Eleazara. Bez silnejšej rezonancie ostalo poloscénické, zato s baletom prepletené Chudovského poňatie Berliozovho Faustovho prekliatia. Z Pucciniho Triptychu si režisér Roman Polák najdôvernejšie porozumel s Giannim Schicchim, kde dynamika akcií v svižnom orchestrálnom podaní Rastislava Štúra, ho poháňala a inšpirovala k výstižnej typológii postáv.

Ešte pred poslednou premiérou sezóny, Mozartovým Únosom zo serailu, sa uskutočnil v Opere SND malý zázrak. Po tristoročnom spánku od benátskej premiéry vdýchol Arsilde od Antonia Vivaldiho nový život dirigent Václav Luks (plus Collegium 1704) a režisér David Radok. Išlo o koprodukciu s viacerými divadlami, takže Bratislava zažila hudobný, spevácky a vizuálny sviatok len trikrát.

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017, Lenka Máčiková (Mirinda), Fernando Guimaraes (Tamese), Olivia Vermeulen (Arsilda), Lucile Richardot (Lisea), Kangmin Justin Kim (Barzane), foto: Jozef Barinka

Inscenáciu považujem za udalosť polstoročia (nejdem do obdobia, ktoré som nezažil) a dôkaz, ako sa dajú inteligentne a vkusne skĺbiť princípy moderného divadla (bez devastovania predlohy) s dobovo príslušnými znakmi. A navyše, ako vnikať do psychológie postáv, ako formovať vzťahy a herecké akcie. Dezertom pre labužníkov starej hudby bolo Luksovo naštudovanie a perfektný výkon jeho inštrumentalistov a spevákov. Plus skvelé medzinárodné obsadenie, kde slovenské farby reprezentovala Lenka Máčiková.

Prečítajte si tiež:
Novodobá premiéra barokovej opery Arsilda v SND ako posledná párty
Novodobá svetová divadelná premiéra Vivaldiho opery Arsilda na javisku SND
Václav Luks: Arsilda je v kontexte ostatných Vivaldiho opier unikátom
Vivaldiho Arsilda prináša nadčasové otázky pravdy a lži
Vivaldiho opera Arsilda získala najviac divadelných ,,Dosiek 2017″

Posledná sezóna riaditeľov Chudovského a Jakubeka bola menej vydareným epilógom za ich érou. Ravelova Španielska hodinkaNedbalova Poľská krv neboli šťastnými dramaturgickými nápadmi a ani ich realizácia nepriniesla výraznejšie hodnoty. Búrku kontroverzných postojov, hrozbu štrajku, ktorá (okrem iných dôvodov) o pár mesiacov vyústila do zmeny vedenia divadla na oboch stupňoch, by samotná inscenácia Rimského-Korsakovovho Sadka v réžii Američana Daniela Kremera vari ani nevyvolala. Bola síce veľmi polemická, možno cielene provokatívna, vykoreňujúca príbeh z jeho rozprávkovej podstaty do sveta mládeži neprístupných metafor, no kameňom úrazu sa stala plesnivá zemina na javisku.

Prečítajte si tiež:
V Opere SND je vyhlásená štrajková pohotovosť – dôvodom je inscenácia Sadko

Áno, bola to obyčajná hlina (inscenácia bola privezená z Antverp, kde dlhší čas ležala v sklade), ktorá vyvolala vzburu. Žiaľ, komunikačne ju vedenie nezvládlo a nechtiac, priamo na striebornej mise, zdvihlo odborárom sebavedomie aj v témach vysoko prekračujúcich ich kompetencie. Bodku za sezónou položila Puccinho Tosca, ktorú rozvírené bratislavské operné vody navigovali – podľa vôle šéfov – radšej do riešenia, aby bola ovca celá i vlk sýty. Martin Bendik túto výzvu s neveľkou radosťou prijal a v hudobnom naštudovaní Rastislava Štúra vznikla inscenácia so šancou akceptácie širokými vrstvami divákov.

Leto 2018, keď už malo vedenie divadla premyslenú dramaturgiu k storočnici, prinieslo jeho koniec. Ministerkou kultúry už bola Ľubica Laššáková a tá si našla viacero dôvodov na odvolanie Mariána Chudovského z funkcie generálneho riaditeľa SND. Ak popri hrozbe štrajku časti zamestnancov to bola vysoko negatívna finančná bilancia štátom zriaďovanej inštitúcie, tak poverenie a neskôr menovanie práve Vladimíra Antalu (bol Chudovského ekonómom!) na tento post, pripadalo ako prvoaprílový žart. Ten si do kresla riaditeľa Opery posadil Rastislava Štúra a on razom zbúral celú koncepciu pre blížiace sa jubileum.

Antala sa v kresle dlho nezohrial, našiel si dôvod na abdikáciu, dôsledky však ostali. To však už je iná kapitola. Príchodom koncepčne nepripraveného (hoci šéfdirigenta) Štúra sa otupoval potenciál súboru, strácala sa zmysluplná dramaturgia, čo vyústilo do hanebnej, nielen pandémiou koronavírusu poznačenej storočnice. A tým sa náš spomienkový seriál prehupol do prítomnosti.

Autor: Pavel Unger

Archív: Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku