Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (2). Výber udalostí medzi výročiami – sedemdesiate roky

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
prvej časti zo série spomienok na jubilejné sezóny Opery Slovenského národného, ktorú pripravujeme k storočnici našej erbovej inštitúcie, sme sa vrátili o päťdesiat rokov späť. Medzi dvoma výročiami naša reprezentatívna scéna priniesla množstvo zaujímavých udalostí, ktoré v prierezovom výbere zmapujeme po desaťročiach.

Opera SND v sedemdesiatych rokoch

Riaditeľ SND: Ján Kákoš
Umelecký šéf opery: Branislav Kriška (zastupujúci do 14. 2. 1972), Pavol Bagin (od 15. 2. 1972)

Do druhého polstoročia vstúpil operný súbor SND v provizórnych priestoroch. Historická budova bola od apríla 1969 do septembra 1972 v generálnej rekonštrukcii. Premiéry i reprízy sa odohrávali v činohernom Divadle Pavla Országa Hviezdoslava. V prvej sezóne po jubileu sa vrátil na javisko Verdiho Maškarný bál z roku 1964 v réžii Júliusa Gyermeka a hudobnom naštudovaní Viktora Málka. Pôvodná inscenácia sa tešila priaznivej reflexii kritiky, ktorá vyzdvihovala – podobne ako v predchádzajúcom Trubadúrovi – režisérovo a výtvarníkovo (Pavol M. Gábor) „očarenie svetelným divadlom“ (Marián Jurík vo Filme a divadle) a herectvo bez patetických gest.

Ch. W. Gluck: Ifigénia v Aulide, Opera SND, 1970, Elena Kittnarová (Ifigénia), Gustáv Papp (Achilles), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Popri pôvodnom obsadení dvoch ženských postáv, stále ešte štýlovo a tmavým timbrom presvedčivej Margite Česányiovej (Amelia) a Jaroslave Sedlářovej (Ulrica), sa po prvýkrát predstavili František Livora ako Riccardo a Juraj Oniščenko v úlohe Renata. Nahradiť svojich dramatickejších predchodcov (Imricha Jakubeka, Jiřího Zahradníčka či Bohuša Hanáka), ktorých hlasy mal divák v povedomí, nebolo ľahké.

Dramaturgia siahla v sezóne 1970/1971 po prvýkrát po Ifigénii v Aulide od Christopha Willibalda Glucka. Ranoklasicistický repertoár bol v histórii divadla skôr výnimkou, takže zoznámenie sa s týmto dielom v hudobnom naštudovaní Gerharda Auera, v pomerne statickej, v zmysle antickej drámy koncipovanej réžii Branislava Krišku a na ornamentálne zdobenej scéne Ladislava Vychodila, nebola márnym repertoárovým príspevkom. V titulnej úlohe vynikla najmä Anna Kajabová-Peňašková, ale výrazné kreácie vytvorili aj Juraj HrubantJuraj Martvoň v úlohe Agamemnona.

Tretia premiéra sezóny, Figarova svadba od Wolfgagna Amadea Mozarta, v réžii Júliusa Gyermeka, dala priestor kultivovanej komickosti, mnohé textové detaily vďaka slovenskému prekladu vyzneli zrozumiteľne a vtipne, mnohí sólisti ponúkli popri vokálnej kvalite v štýle (výborné hudobné naštudovanie Viktora Málka) priam herecký koncert. Spomeniem aspoň zopár protagonistov: Máriu Kišonovú-Hubovú (Grófka), Alžbetu SvobodovúJarmilu Smyčkovú (Zuzanka), Juraja WiedermannaRóberta Szücsa (Gróf), Juraja HrubantaJozefa Špačka (Figaro) či Ninu Hazuchovú (Cherubín).

W. A. Mozart: Figarova svadba, Opera SND, 1971, Alžbeta Svobodová (Zuzanka), Mária Kišonová-Hubová (Grófka), foto: Jozef Vavo/Archív SND

V poslednej sezóne strávenej pod náhradnou strechou (1971/1972) uviedol súbor len dve premiéry, no v druhej polovici sa intenzívne pripravoval na návrat do zrenovovanej budovy. Ešte pred jej začiatkom, s istou obavou z nedodržania termínu, sa umelecký šéf Pavol Bagin vyjadril, že „všetci umeleckí pracovníci cítia sami na sebe, že trojročné provizórium môže byť ´hrobom´ ich dlhoročného snaženia“.

Prvou premiérou bola Madame Butteffly (vzhľadom na slovenčinu sa nepoužíval originálny tvar „Madama“) od Giacoma Pucciniho, dielo zabezpečujúce najmä divácku istotu. Tibor Frešo sa ujal dirigentskej taktovky a Branislav Kriška Ladislavom Vychodilom sa snažili mierne odkloniť od popisného k štylizovanému realizmu. Kritik Igor Vajda označil Kriškov prístup ako „odsentimentalizovaný a scivilnený“. Titulnú postavu vytvorila Anna Kajabová-Peňašková a vrátila sa k nej aj Anna Martvoňová, popri Františkovi Livorovi sa uviedol ako Pinkerton ešte ako hosť z Banskej Bystrice neskorší významný dramatický tenorista Milan Kopačka.

Za najvýraznejší počin bratislavskej opery počas rekonštrukcie považovala kritika naštudovanie Mozartovej opery Così fan tutte, pod ktorú sa podpísal nový šéfdirigent Zdeněk Košler (vo funkcii bol už od apríla 1971) a hosťujúci pražský režisér Karel Jernek. Pod rukami Košlera, ktorý viedol k disciplíne, precíznosti a štýlu nielen orchester, ale sólistom sa venoval od prvých korepetícií, sa podarilo sformovať novú generáciu speváčok. Magdaléna Hajóssyová (Fiordiligi), Ružena Štúrová (Dorabella) a Sidónia Haljaková (Despina) si lepší štart do kariéry nemohli ani vysnívať. Jednoduchá, ale prepracovaná inscenácia sa stretla s veľmi priaznivým ohlasom a hoci sa hrala len do roku 1973, vošla do histórie Opery SND.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 1971, R. Štúrová (Dorabella), F. Livora (Ferrando), M. Hájossyová (Fiordiligi), R. Szücs (Gugliemo), foto: Jozef Vavro (Archív SND)

Počas sezóny hosťovalo v repertoárových predstaveniach viacero zahraničných sólistov, napríklad barytonista Andrej Fedosejev z Moskvy (Germont v Traviate), Nikola Smočevsky zo Sofie a Ramon Santana z Kuby ako Rigoletto, Japonka Atsuko Azuma ako autentická Čo-čo-san a trio sólistov z Drážďan v Predanej neveste. V máji sa uskutočnil slávnostný večer pri príležitosti ukončenia rekonštrukcie historickej budovy SND. Politický podtext bol neprehliadnuteľný v dvoch záverečných číslach, Horovovej básni Strane a Očenášovom Speve o komunistickej strane, ktorý si nenechal ujsť dirigovať priamo šéf opery Pavol Bagin.

Návrat do domovských priestorov v septembri 1972 bol radostný pre súbor i publikum, ktoré mohlo obdivovať krásu zmeneného interiéru s obzvlášť atraktívnym žiarovkovým lustrom, schopným vytvoriť množstvo svetelných variácií.

Prvé dve premiéry patrili pôvodnej slovenskej tvorbe. Otváracím predstavením bola obnovená premiéra Suchoňovho Svätopluka (inscenácia z Bratislavského hradu z júna 1970) a hneď na ďalší deň v Smetanovej Predanej neveste symbolicky hosťovala trojica protagonistov pražského Národného divadla – Marcela Machotková, Ivo Žídek a Eduard Haken.

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1972), Juraj Martvoň (Mojmír), Ondrej Malachovský (Svätopluk), foto: Jozef Vavro

V novej podobe (dirigent Viktor Málek, režisér Branislav Kriška) sa na scénu vrátil Juro Jánošík od Jána Cikkera. Populárny svetový repertoár sa rozšíril o Čajkovského Eugena Onegina (Gerhard Auer / Miroslav Fischer), Bizetovu Carmen (Tibor Frešo / Miroslav Fischer) a Pucciniho Toscu (Tibor Frešo / Branislav Kriška). Dramaturgicky, hudobne a inscenačne síce nešlo o historicky nezmazateľné počiny, no pridanou hodnotou bol nástup novej generácie spevákov. V spomenutých, ale aj ďalších inscenáciách, to boli napríklad Magdaléna Hajóssyová, Ružena Štúrová, Alžbeta Michálková, Peter Dvorský, Juraj Hurný, Štefan Hudec či Arnold Judt.

Vrcholnou udalosťou sezóny bola druhá z dvojice inscenácií českých opier (prvou bola Dvořákova Rusalka), Vec Makropulos od Leoša Janáčka. Vedenie opery prvé naštudovanie diela zverilo do najkompetentnejších rúk. Spojením dirigenta Zdeňka Košlera s osvedčeným tímom režiséra Branislava Krišku (scénograf Ladislav Vychodil a kostymérka Helena Bezáková) sa podarilo dosiahnuť v absolútnej názorovej zhode strhujúcu koncepciu Janáčkovho diela.

L. Janáček: Vec Makropulos, Opera SND, 1973, Elena Kittnarová (Emilia Marty), Juraj Hurný (Janko), foto: Jozef Vavro/Archív SND

V žiadnej inej opere niet postavy prechádzajúcej dejom vyše tristoročným časovým oblúkom, postavy zmietajúcej sa medzi spoločensky nezakotveným prízrakom a zavše ľudskou bytosťou s prejavovanými emóciami. Na scéne dominoval štylizovaný glóbus so zrkadlovými plochami, meniacimi atmosféru a pod istým uhlom zobrazujúcimi tvár hlavnej hrdinky.

V Kriškovej do detailov vypointovanej réžii a v Košlerovom vybrúsenom hudobnom naštudovaní dominovala ako Emília Marty dramatická sopranistka Elena Kittnarová. S takou paletou vokálno-výrazových a hereckých prostriedkov, bohatstvom dynamiky a schopnosťou psychologickej drobnokresby sme sa v histórii Opery SND stretávali len ojedinele. Výstižne charakterizovali svoje postavy aj všetci jej partneri, či už Juraj Martvoň (Jaroslav Prus), Milan Kopačka (Albert Gregor), alebo Jozef Špaček (Dr. Kolenatý), Vojtech Schrenkel (Vítek) a František Livora (Hauk-Šendorf).

Počas sezóny 1972/1973 vystúpilo na doskách SND kompletné Veľké divadlo z Moskvy s Čajkovského hviezdne obsadenou Pikovou dámou a koncertom sólistov. Individuálne hosťovali tridsaťosem (!) sólistov, medzi ktorými boli svetovými pódiami opuncované mená ako Anna Tomova-Sintow, Ildikó Laczó, Zinaida Pally, Lajos Miller, Kari Nurmela, Milka Stojanovič, Nikola Nikolov či Biserka Cvejić.

J. Cikker: Hra o láske a smrti, 1973, Gustáv Papp (Donald Grobe), Magdaléna Hajóssyová (Sophie), foto: Archív SND

V troch nasledujúcich sezónach (1973/1974, 1974/19751975/1976) sa podarilo udržať po päť premiér (hoci jedna bola buď obnovenou a alebo ju pripravil Komorný súbor opery) a obsiahnuť pomerne široké dramaturgické rozpätie. V žiadnej z nich neabsentoval pôvodný slovenský titul. Po prvýkrát sme na bratislavskej pôde spoznali v Mníchove premiérovanú, na Rollandov námet skomponovanú Hru a láske a smrti od Jána Cikkera. Bol to ďalší výsledok kreatívnej spolupráce tria Zdeněk Košler – Branislav Kriška – Ladislav Vychodil, ktorá pokračovala v Bartókovom Modrofúzovom zámku a Beethovenovom Fideliovi.

Teatrológ Ladislav Lajcha v štúdii o Vychodilových prácach pre operu na margo Hry o láske a smrti v časopise Hudobný život konštatoval: „Veľká francúzska revolúcia sa tu pripomínala dobovými písomnými dokumentmi, ktorými polepili praktikáble“. Aj tu využil otočné zrkadlá, ktorými opticky rozšíril priestor. Kriškovo profilovanie postáv bolo komplexné, spevácky a herecký prejav boli vďaka výborným protagonistom (Juraj Martvoň ako Jérome de Courvoisier, Magdaléna Hajóssyová v postave Sophie) vo vzácnej rovnováhe.

Tibor Frešo, inscenátori a speváci počas prípravy Frešovej opery Martin a Slnko, Opera SND, 1975, zľava: Ladislav Vychodil, Jarmila Smyčková (Studená princezná), Branislav Kriška, Štefan Janči (Čarodejník), Tibor Frešo, Štefan Hudec (Martin), Tibor Beňo (asistent réžie), foto: Jozef Vavro / Archív SND

Zo slovenskej tvorby sme spoznali predovšetkým detskému divákovi venovanú operu Martin a slnko od Tibora Freša (1975). Dielo, ktoré v prístupnej forme a nekamuflovane ukázalo v čom spočíva daný druh umenia, s veľkým porozumením pre adresáta pripravil Branislav Kriška na scéna Ladislava Vychodila a hudobne ho naštudoval sám autor. Audioukážka opery TU…

O rok neskôr predstavil operný súbor SND ďalšiu pôvodnú novinku. Bartolomej Urbanec sa inšpiroval námetom španielskeho dramatika Alejandra Casonu a Pani úsvitu nielen zhudobnil, ale spoločne s Júliusom Gyermekom (zároveň bol režisérom inscenácie) napísal libreto. Recenzenti sa takmer zhodne potešili novinke, ale aj zjednotili na výčitke, že Urbancova hudobná reč je dosť monotónna, málo diferencovaná a dramaticky menej účinná. Michal Palovčík v Pravde napísal, že „Urbanec sa postavil na protipól modernistického operného prúdenia“. Kladnému ohlasu recenzentov sa tešilo väčšmi spevácke obsadenie na čele s Jaroslavou SedlářovouĽubou Baricovou v hlavnej úlohe Pútničky. Audioukážka opery TU…

B. Urbanec: Pani úsvitu, Opera SND, 1976, Jaroslava Sedlářová (Matka), Oľga Hanáková (Telva), foto: Jozef Vavro / Archív SND

Zatiaľ čo česká operná tvorba v týchto sezónach absentovala, diela talianskych majstrov sa objavili v naštudovaniach Donizettiho Dona Pasquala, Verdiho Traviaty (a obnoveného Trubadúra) a napokon aj v dvoch inscenáciách Komorného súboru opery SND, Sobášnej kancelárie Roberta Hazona a pozoruhodnej hudobnej dáme Medium od Giana Carla Menottiho.

V prípade Donizettiho a oboch „verdioviek“ nešlo o historicky prelomové inscenácie, no neboli to ani prepadáky. Don Pasquale v poňatí Júliusa Gyermeka bol v hodnotení recenzentky Zuzany Marczellovej skôr striedmejší v rozohrávaní komediálnych prvkov a trocha vážnejší. Titulnú postavu stvárnil kultivovaný Jozef Špaček a bufóznejší Štefan Janči. V Norine využila popri overenej Jarmile Smyčkovej príležitosť mladá, bohatým koloratúrnym sopránom vyzbrojená Sidónia Hajlaková. Obe alternovali aj Violettu v novej Traviate (režíroval ju Bedřich Kramosil) a v mladom obsadení sa prejavil aj talent Juraja Hurného. Raritou obnoveného Trubadúra bol nečakaný návrat Margity Česányiovej, vo svojich 63 rokoch zaskakujúcej za choré kolegyne v úlohe Leonory.

Nevšednou udalosťou sa stalo prvé slovenské uvedenie opery Georga Gershwina Porgy a Bess (1974). Pútavý príbeh z černošského prostredia Južnej Karolíny, v centre ktorého stojí mrzák s nezlomným životným optimizmom, rozohral lipský tím vedený Günterom Lohsem vo vierohodne realistickej a emotívne bohatej podobe. V hudobnom naštudovaní Tibora Freša excelovali v hlavných úlohách Marta NitranováAnna Starostová (Bess), Juraj Hrubant (Porgy), Juraj Martvoň (Crown) a Pavol Gábor (Sporting Life).

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1975, Peter Dvorský (Faust), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Gounodov Faust a Margaréta (1975) otvoril veľký priestor mladej speváckej generácii na čele s Petrom Dvorským (Faust), Magdalénou Hajóssyovou (Margaréta) a Sergejom Kopčákom (Mefisto). Dramaturgicky záslužným krokom bol návrat k tvorbe Richarda Straussa a jeho jednodejstvovej dráme Salome. Na margo režiséra Miroslava Fischera kritik Vladimír Blaho v denníku Ľud napísal: „V centre jeho pozornosti nestojí vykreslenie atmosféry Herodesovho dvora, ale budovanie napätia vo vzťahoch medzi postavami“. To sa podarilo naplniť najmä vďaka prvému obsadeniu s Elenou Kittnarovou, Jurajom Martvoňom a Oľgou Hanákovou.

Z troch sezón pred šesťdesiatročným jubileom treba opäť poukázať na pozornosť, ktorú venovalo divadlo slovenskej tvorbe. V úvode sezóny 1976/1977, počas Bratislavských hudobných slávností, súbor nanovo naštudoval Vzkriesenie od Jána Cikkera, v jej závere Komorný súbor ponúkol operu Svietnik od Igora Dibáka a v máji 1979 ďalší javiskový opus Bartolomeja Urbanca Tanec nad plačom.

Vzkriesením sa s SND lúčil Zdeněk Košler. Podľa recenzie Jaroslava Blaha v Hudobnom živote Košler „doslova rozkrýva partitúru, nepociťuje ani jednu notu ako zbytočnú, zjasňuje a dešifruje aj to, čo v takom komplikovanom orchestrálnom pradive ostáva inak často zahalené“. S nemenším nadšením prijala kritika aj réžiu Branislava Krišku, jednak realisticky znázorňujúcu atmosféru ruskej samovlády, ale rovnako burcujúcu nadčasovým posolstvom. K skvelému výkonu sa vypol súbor aj pod taktovkou alternujúceho Ondreja Lenárda, ktorý do koncepcie vniesol v niečom odlišný, emóciami nabitý pohľad. Nezabudnuteľné boli najmä kreácie Juraja Hrubanta (Nechľudov) a Marty Nitranovej ako Kaťuše.

R. Wagner: Lohengrin, Opera SND, 1976, Anna Kajabová-Peňašková (Elsa), foto: Archív SND

V prípade Wagnerovho Lohengrina (1976) recenzenti vyzdvihli návrat obchádzaného skladateľa a vcelku pozitívne prijali hudobnú (dirigent Gerhard Auer) i scénickú (Miroslav Fischer, Pavol M. Gábor) zložku. Titulnú rolu štýlovo vrchovatou mierou zvládol Dr. Gustáv Papp, adekvátne bolo aj obsadenie ďalších postáv Elenou Kittnarovou (Elsa), Oľgou Hanákovou (Ortrud) či Jurajom Martvoňom (Telramund).

Pucciniho Bohéma (1977) v réžii Branislava Krišku, presne vystihujúcej atmosféru deja a jeho nadväznosť na hudbu (Jaroslav Blaho ju považoval za najlepšiu povojnovú) mala hlavný bonus v mladom obsadení s dominantným výkonom vo svete už etablovaného Petra Dvorského (Rodolfo), ale aj alternujúceho Juraja Hurného, Sergeja Kopčáka ako Collina, prípadne Anny Czakovej stvárňujúcej Mimi.

G. Puccini: Bohéma, Opera SND, 1977, Peter Dvorský (Rodolfo), Magdaléna Hajossyová (Mimi), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Ten istý inscenačný tím v nasledujúcej sezóne pripravil Borisa Godunova od Modesta P. Musorgského (taktovku držal Tibor Frešo) a s dirigentom Viktorom Málkom Káťu Kabanovú od Leoša Janáčka. Oba tituly okrem toho, že rozšírili repertoárové spektrum, sa tešili pomerne priaznivej kritickej reflexii. U Musorgského sa stretla Kriškova schopnosť byť na stope psychologickej drámy hlavného hrdinu (stvárnil ho suverénny Ondrej Malachovský a z činohry sa do opery pohostinsky vracajúci František Zvarík) s princípom účelného aranžmánu na Vychodilovom arénovom javisku.

Inscenáciu Káte Kabanovej v Kriškovej réžii vnímala kritička Terézia Ursínyová nasledovne: „Táto koncepcia vedome obrúsila hrany vonkajších dramatizmov a celá sa ponorila do duchovného plynutia, vzopätia i citovej krízy hlavnej hrdinky“. Viac polemík vyvolalo hudobné naštudovanie Viktora Málka i výkon Evy Děpoltovej v titulnej postave. Sezónu 1977/78 uzavrela Verdiho Aida, aby učinila zadosť aj širším vrstvám publika.

Napokon posledná sezóna pred 60. výročím SND ponúkla novú inscenáciu Suchoňovej Krútňavy, Paisiellovho Barbiera zo Sevilly, D´Albertovu NížinuUrbancov Tanec nad plačom. Nová Krútňava po dvojročnej pauze nadviazala na dlho hranú podobu diela v réžii Karola L. Zachara, aby v poňatí Branislava Krišku priniesla čerstvý pohľad na predlohu. Oprela sa o originálnu verziu z roku 1949, s výnimkou vynechaných postáv Básnika a Dvojníka, ktorá podľa režiséra v pointe, že Štelina nedaruje koníčka vlastnému vnukovi, je eticky a divadelne neprekonateľná. Folklóru ponechal dominantnosť predovšetkým tam, kde má svoje miesto (svadba), zbor poňal ako hlas svedomia, alebo komentátora príbehu a otvoril väčší priestor pre charaktery a vzťahy medzi postavami.

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1978, Marta Nitranová (Katrena), Andrej Kucharský (Ondrej), foto: Archív SND

Pod taktovkou Tibora Freša sa v hlavných postavách predstavilo výborné obsadenie. Ondrej MalachovskýFrantišek Zvarík dojemne stvárnili starého Štelinu, ako Ondrej sa predstavil Milan Kopačka v alternácii s hosťujúcim Andrejom Kucharským a Katrenou bola Anna Kajabová, striedajúca sa s Martou Nitranovou. Inscenácia sa hrala (vrátane obnovenia po dvojročnej absencii) až do roku 1990.

Autor: Pavel Unger

Článok v rámci seriálu Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve.

video

E. Suchoň: Krútňava, Opus (vydané 1973)
Orchester Slovenského národného divadla diriguje Tibor Frešo.
Speivajú: Milan Kopačka (Ondrej), Gabriela Beňačková (Katrena), Ondrej Malachovský (Štelina), Juraj Oniščenko (Zimoň), Olga Hanáková (Zimoňka), Jaroslava Sedlářová (Zalčíčka), Ľuba Baricová (Školníčka), Anna Kajabová-Peňašková (Marka), Nina Hazuchová (Zuzka), Anna Martvoňová (Pastierik), Pavol Gábor (Krúpa), Juraj Martvoň (Hríň), Václav Nouzovský (Oleň), Stanislav Beňačka (Starosvat), Anna Marcineková (Starosvatka), Jozef Ábel (prvý družba), Marta Meierová (žena).

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku