Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (4). Osemdesiate roky, 1. časť

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po rekapitulácii jubilejnej šesťdesiatej sezóny Slovenského národného divadla otvárame dnes prvú polovicu na udalosti bohatých osemdesiatych rokov. Zastavíme sa predovšetkým pri operných inscenáciách, ktoré vošli do histórie inštitúcie buď dramaturgickým výberom, alebo kvalitou naštudovania v akejkoľvek sfére.

Riaditeľ SND: Ján Kákoš
Šéfovia opery: Pavol Bagin (do 31. 7. 1983), Marián Jurík (od 15. 7. 1983)

Prvým trom sezónam sledovaného obdobia vtislo pečať dlhoročné vedenie Pavla Bagina (na čele súboru stál od roku 1971 do 1983), ktorý divadlo preniesol aj dvoma okrúhlymi jubileami. Po nie príliš vydarenej 60. sezóne vstúpila prvá slovenská scéna do nového decénia mimoriadne úspešne.

V októbri 1980 sa popasovala s titulom mimoriadne náročným, jednodejstvovou hudobnou drámou Richarda Straussa Elektra. Po bezmála štyroch desaťročiach (a dosiaľ naposledy) siahol súbor po partitúre, vyžadujúcej v našich podmienkach priam nesplniteľnú kvantitu orchestrálneho obsadenia, ale aj minimálne trojicu prvotriednych sólistiek. Tento raz odvážnemu ozaj prialo šťastie.

R. Strauss: Elektra, Opera SND, 1980, Juraj Hrubant (Orestes), Elena Kittnarová (Elektra), foto: Jozef Vavro/Archív SND

V hudobnom naštudovaní Tibora Freša, v réžii Miroslava Fischera a na scéne i v kostýmoch hosťujúceho Bernda Leistnera vznikla – ako to v titulku recenzie správne nazval Stanislav Bachleda – „elektrizujúca Elektra“. Vypätú drámu postáv, sondáž do hlbín ľudských duší, do patopsychológie hlavnej hrdinky, ale aj do vyhrotených vzťahov, zasadili do „deštrukčne rozloženej plochy“ (Miroslav Fischer v bulletine), v tmavých farbách (šedočierna, červená), vypovedajúcich o morbídnom príbehu pomsty.

Do análov SND sa inscenácia zapísala rovnako hudobnou koncepciou Tibora Freša, z ktorej pri hosťovaní súboru na festivale Pražská jar popredná kritička Jarmila Brožovská vyzdvihla „záplavu farebnej palety, striedanie nálad a vystupňovanie vnútorných stavov k dramatickým vrcholom“. Svoju ďalšiu životnú rolu našla v Elektre (po Janáčkovej Emílii Marty) Elena Kittnarová, schopná svojím prierazným, priam bezhraničným dramatických sopránom víťaziť nad extrémnymi nárokmi partu. Anna Starostová dodala postave Chrysothemis takisto potrebnú drámu, no zároveň tvorila mäkkosťou vokálnych farieb náležitý kontrast. Hĺbku vokálno-výrazového a psychologického portrétu Klytaimnestry ponúkla Oľga Hanáková, no nemenej presvedčivý bol kovový barytón Juraja Hrubanta (Orestes).

Sezóna 1980/1981 pokračovala vo francúzskom ladení a výber Manon od Julesa Masseneta vyvolal v nejednej recenzii isté, hoc aj nie celkom oprávnené rozpaky, najmä v porovnaní s Pucciniho verziou, z presily zaliečavo sladkej príchute.

G. Puccini: Manon Lescaut, Opera SND, 1980, Peter Dvorský (Rytier des Grieux), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Dirigent Tibor Frešo však týmto zvodom určite nepodľahol a režisér Branislav Kriška sa tiež snažil ubrať z melancholického pátosu a staviť na premenlivé vzťahy ľúbostného páru. Škoda, že absenciou Petra Dvorského na premiérach (vstúpil až do druhej reprízy) spevácka výbava inscenácie trocha utrpela, hoci typovo vhodný, mladý Oldřich Polášek spravil pre Des Grieuxa čo bolo v jeho silách. Obe predstaviteľky titulnej postavy, každá s inou dominantou, Sidónia HaljakováMária Turňová, obstáli veľmi dobre.

Sezónu uzavrela nová podoba Dvořákovej opery Čert a Káča (dirigent Gerhard Auer, réžia Július Gyermek), ktorá v zrkadle kritiky zarezonovala skôr v rovine priemeru. Vladimír Blaho označil za najpríjemnejšie prekvapenie nezvyklo sopránovú Káču Alžbety Michalkovej.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 1981, Ondrej Malachovský (Čert Marbuel), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Posledné sezóny pod vedením Pavla Bagina zväčša neprekročili konvenčný dramaturgický obzor. Výnimkou bolo prvé slovenské uvedenie Osudu zhýralca od Igora Stravinského (1982) a svojím spôsobom aj naštudovanie opery Dido a Aeneas od Henryho Purcella. V prvom prípade sa režisérovi Branislavovi Kriškovi so scénografom Ladislavom Vychodilom podarilo s nadhľadom a na danú dobu moderným tvorivým slovníkom oživiť miestami bizarné scény a postavy (bradatá cirkusová hviezda, stroj meniaci kameň na chlieb, kartová hra nad otvoreným hrobom) do pôsobivej podoby, so zreteľným záverečným morálnym posolstvom. Pravda, za obeť padlo niekoľko škrtnutých miest, medzi nimi aj veľká scéna a ária Anny, čím sa dej stmelil z troch dejstiev do dvoch častí.

Kritik Igora Vajda v Slovenskom divadle napísal: „Kriška túto hru na divadlo v divadle umocňuje veľmi premysleným režijným plánom: je plný jemných zveličení a štylizácií, gestá a mimické prejavy sú občas hyperbolizované, ale s mierou a vkusom“.

I. Stravinský: Osud zhýralca, Opera SND 1982, Peter Oswald (Tom Rakewell), Ida Kirilová (Baba Turek), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Veľkou mierou sa úspešnej podobe Osudu zhýralca podieľala Vychodilova scéna v tvare bielej otvorenej kocky s variabilným horizontom. Tibor Frešo sa s neoklasicistickou partitúrou popasoval statočne a orchester prekvapil disciplínou a čistotou súhry. Krokom vpred vo vývoji Petra Oswalda bola hlavná postava Toma Rakewella, Anna Kľuková s partom Anne Trulove mala aj po škrtnutí árie zjavné problémy a tak z trojice protagonistov vyšiel víťazne Juraj Hrubant ako Nick Shadow.

Taliansku operu v dvoch posledných Baginových sezónach reprezentoval Verdiho Don Carlos (október 1981 v rámci Bratislavských hudobných slávností), v naštudovaní dirigenta Viktora Málka, v réžii Miroslava Fischera a na scéne Pavla M. Gábora. Odborná kritika reflektovala verdiovský prírastok pomerne priaznivo (ktorí zažili predchádzajúcu verziu Freša a Wasserbauera z roku 1958, samozrejme, porovnávali), a slovami Zuzany Marczellovej z Hudobného života išlo o „vytvorenie dramatickej atmosféry akousi choreografiou farieb, kostýmov, svetla a pohybového ´poriadku´ a to všetko v prospech Verdiho hudby“.

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, 1981, Sergej Kopčák (Filip II.), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Najsilnejšou súčasťou nového Dona Carlosa boli sólisti, predovšetkým basovým materiálom impozantný Sergej Kopčák ako Filip II, technicky suverénna Ida Kirilová (Eboli), či taliansku vokálnu estetiku cítiace hlasy Magdalény Blahušiakovej (Alžbeta) a Pavla Mauréryho (Posa). Priaznivému hodnoteniu sa tešili aj František Livora (Carlos), Ondrej Malachovský (Filip II) a vtedy mladý Peter Mikuláš (Veľký inkvizítor). V tejto inscenácii, ktorá sa hrala šesť rokov, vystúpili aj svetoznámi hostia: Jelena Obrazcovová (Eboli), Jevgenij Nesterenko (Filip), Stefka Evstatieva (Alžbeta) či Adriana Stamenova (Eboli).

Z nemeckej tvorby sa po obnovenej premiére Beethovenovho Fidelias čiastočne občerstveným obsadením vrátil Wolfgang Amadeus Mozart v taliančine (originály boli v tom čase výnimkou) naštudovanou operou Così fan tutte. Jej podobu charakterizoval Vladimír Blaho v denníku Ľud ako „nesúlad medzi decentným, až pritlmeným hudobným naštudovaním Gerharda Auera a až bujaro-recesným prístupom režiséra Miroslava Fischera“. Bola to inscenácia trocha pohybovo premrštená, rozptyľujúca pozornosť simultánnymi akciami, aj keď s ambíciou zbaviť ju groteskných dobových rekvizít. Spevácky však, až na ojedinelé výnimky, nešlo o ukážkovú vizitku mozartovského štýlu.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 1982, Pavol Gábor (Ferrando), Štefan Hudec (Guglielmo), Jozef Špaček (Don Alfonso), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Ďalšiu sezónu ovplyvnil Rok českej hudby, vďaka ktorému sa do repertoáru v novom naštudovaní vrátili dve opery Bedřicha Smetanu. Nový Dalibor a viac než „oprášená“ (vzhľadom na novú scénu) Predaná nevesta. Dalibor, uvedený v češtine, mal svoje piliere v premyslenom vizuálnom tvare režiséra Miroslava Fischera a scénografa Ladislava Vychodila. Spájala sa v ňom monumentálna výpravnosť (účelné využitie točne, schodísk, symbol českého leva) s ideou slobody a spravodlivosti, stelesnenej titulnou postavou. Pod taktovkou Gerharda Auera najhodnotnejšie výkony podali František Livora (Dalibor), Elena KittnarováMagdaléna Blahušiaková v dramaticky vypätej úlohe Milady. Do Predanej nevesty vstúpilo nové sólistické obsadenie, z ktorého vynikal Janík Petra Dvorského.

Šéfovská éra Pavla Bagina sa skončila premiérou Donizettiho Nápoja lásky v júni 1983 a nasledujúcu sezónu už otváral operný súbor SND pod novým vedením. Do čela sa dostal dlhoročný recenzent a v poslednom čase šéfredaktor hudobného vydavateľstva Opus Marián Jurík. Už počas svojej prvej sezóne sa mu podarilo na post šéfdirigenta získať Ondreja Lenárda, ktorý ešte ako hosť naštudoval úvodnú premiéru. Bol to ďalší prírastok slovenského pôvodu a jeho autorom bol opäť Ján Cikker. Tento raz sa však pokúsil o komický žáner a podľa Mikszátovej predlohy si napísal okrem hudby – ako zvyčajne – aj vlastné libreto a dielo nazval Obliehanie Bystrice. Dej sa pohyboval medzi komikou, groteskou, lyrikou i tragikomikou. V hudbe pokračoval v schopnostiach rutinovaného znalca inštrumentácie a kontrastu, ale aj už trocha zunovaného deklamačného recitatívu.

J. Cikker: Obliehanie Bystrice, Opera SND, 1983, Ondrej Malachovský (Gróf Štefan Pongrác), Marta Nitranová (Estella), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Obliehanie Bystrice určite nepatrí k Cikkerovým najlepším opusom, čo presne vystihla česká kritička Jarmila Brožovská pri hosťovaní súboru v Prahe. Napísala: „Kompozičnému majstrovstvu a umeleckému založeniu Jána Cikkera ostávajú zrejme bližšie námety s dramatickými osudmi hrdinov a konfliktnými situáciami než pokojné vody idylického humoru“. Partitúru s veľkým porozumením pre cikkerovský jazyk oživil Ondrej Lenárd, réžie sa ujal Branislav Kriška a ústrednú rolu si vychutnal so zmyslom pre humor Ondrej Malachovský.

V sezóne 1983/1984 Obliehanie Bystrice nebolo jedinou slovenskou novinkou. Ďalšia vyvolala búrlivejšie reakcie. Išlo o Hostinu, prvé celovečerné javiskové dielo vtedy 44-ročného skladateľa Juraja Beneša. Už titulky rôznych recenzií prezrádzali, že ide o „operný experiment, náročnú autorskú optiku, o udalosť“. Beneš si vytýčil neprešliapanú cestu a vysoký cieľ. Poznajúc jeho Cisárove nové šaty to ani neprekvapilo.

J. Beneš: Hostina, Opera SND, 1984, Peter Mikuláš (Manahen), Vojtech Schrenkel (Herodes), Róbert Szücs (Obadja), foto: Archív SND

Vyšiel z viacnásobných prameňov Hviezdoslava, vystaval si osnovu, ktorá ho viedla skomponovaniu antiiluzívneho a odpsychologizovaného divadla. Navyše špirálový princíp opakovania situácií ešte sťažil komunikatívnosť diela pre bežné publikom, čo bola pripomienka takmer všetkých recenzentov. Zároveň však považovali Hostinu za nevšedne cenné umelecké svedectvo vývoja operného druhu v 2. polovici 20. storočia.

Enormné úsilie do jeho realizácie vložili dirigent Viktor Málek, režisér Branislav Kriška, výtvarníčka Mona Hafsahl a zbormajster Ladislav Holásek. Obdiv patril tiež protagonistom, Vojtechovi Schrenkelovi v extrémne vypätom parte Herodesa, mladému Jánovi Gallovi (Jochanan), Elene Kittnarovej (Ráchel), ale aj všetkým ďalším sólistom. Životaschopnosť Benešovej Hostiny sa nepodarilo overiť, dielo sa po siedmich predstaveniach už na javisko nikdy nevrátilo.

P. Mascagni: Sedliacka česť, Opera SND 1984, František Caban (Alfio), Magdaléna Blahušiaková (Santuzza), foto: Anton Sládek/Archív SND

Medzi dvoma slovenskými novinkami súbor naštudoval Mozartovho Dona Giovanniho a veristické dvojičky Mascagniho Sedliacku česťLeoncavallovými Komediantmi. Mozart sa zaradil medzi najmenej vydarené počiny prvej slovenskej scény, keď inscenačný tím nenašiel divácky chytľavý, či modernejšie poňatý kľúč k oživenie tohto známeho titulu. Don Giovanni prosto Miroslavovi Fischerovi nesadol a mdlé bolo aj Málkovo hudobné naštudovanie. Azda iba dva výkony ostali na dlhší čas v pamäti: Jozef Kundlák ako Don Ottavio a Jana Valášková ako Zerlina.

V dvojici zväčša ruka v ruke kráčajúcich reprezentantov talianskeho verizmu zmenili inscenátori poradie. Ako prví – zrejme s odôvodnením prológu ako manifestu verizmu – išli Komedianti, po pauze Sedliacka česť. Občas sa tak stávalo, no veľký zmysel v tom nebol. Branislav Kriška mal k danému hudobno-dramatickému štýlu blízko, rovnako však ostal verný výrazovému slovníku s dominanciou štylizovaného realizmu. S Ladislavom Vychodilom umiestnili oba príbehy do rovnakej lokality, čo nekopíruje predlohu.

Kritický postoj k tomuto faktu zaujala aj Terézia Ursínyová: „išlo o odstránenie zbytočného koloritu. Dobre. Na druhej strane, stratil sa divadelný kontrast“. Vyčítala tiež aranžmány zborov, ktoré „sú statické, aranžované smerom do hľadiska“. Hoci inak vážnejšie výrady voči réžii nezazneli, nezapísala sa ako historicky prelomová. Tiež pre nedostatok skutočne dramatických, pre veristickú vášeň disponovaných hlasov. Výnimkou bola Santuzza Magdalény Blahušiakovej a Canio hosťujúceho Andreja Kucharského.

R. Leoncavallo: Komedianti, Opera SND 1984, Andrej Kucharský (Canio), Jarmila Smyčková (Nedda), foto: Jozef Vavro/Archív SND
R. Wagner: Blúdiaci Holanďan, Opera SND, 1984, Nina Hazuchová (Mary), Gustáv Papp (Erik), Elena Kittnarová (Senta), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Piatou premiérou prvej sezóny šéfovania Mariána Juríka (zrejme dramaturgicky ovplyvnenej svojím predchodcom) bol Blúdiaci Holanďan od Richarda Wagnera. Bola to jediná réžia Júliusa Gyermeka v tej sezóne, no s výtvarníkom Vladimírom Suchánkom uviazla medzi baladickosťou a statickosťou, bez schopnosti vypointovať dramatickejšie situácie. Opera SND sa opäť ani z dramaturgického hľadiska neprelomila rámec Wagnerových romantických opusov. Gerhard Auer, ktorého príklon k skladateľovej tvorbe bol známy, jednostranne uprednostnil silu orchestrálneho zvuku pred jeho plastickejším tieňovaním. Solídne obsadenie tvorili v hlavných rolách Elena KittnarováAnna Starostová (Senta), Pavol MauréryFrantišek Caban (Holanďan). Inscenácia sa udržala v repertoári iba rok a okrem dvoch premiér mala len desiatku repríz.

Sezónu 1984/1985 otvorila Katarína Izmajlovová od Dmitrija Šostakoviča, ktorá sa vrátila po takmer polstoročí. V roku 1935 ju zaradil šéf opery Karel Nedbal ako horúcu novinku, po prvýkrát prekračujúcu hranice štátu, v ktorom mala premiéru. Sám ju hudobne naštudoval a réžiu zveril pokrokovému Viktorovi Šulcovi. Nová inscenácia zaznamenala tiež veľký úspech a na jej vydarenom vizuálnom i hudobnom tvare sa zhodla celá kritika. Miroslav Fischer – podľa Terézie Ursínyovej – „prejavil zmysel pre nápaditosť, detailnú rozpracovanosť scén a obrazov, hereckých akcií, náročnosť voči opernému spevákovi“. V centre jeho záujmu bol osud Kataríny, ohnivka deja, priesečníka, kde sa lámu charaktery sebeckých bytostí.

D. Šostakovič: Katarína Izmajlovová, Opera SND, 1984, Sergej Kopčák (Boris Timofejevič Izmajlov), Stanislav Beňačka (Kňaz), foto: Anton Sládek/Archív SND

So silnou réžiou korešpondovala hudobná koncepcia Tibora Freša, plná kontrastov, lyricky introvertných i dramaticky vybičovaných úsekov. Inscenácia mala šťastie aj na spevákov. Magdaléna Blahušiaková v alternácii s Martou Nitranovou vytvorili vokálne i herecky výrazné typy, silné kreácie vymodelovali tiež Milan Kopačka (Sergej), Sergej Kopčák (Izmajlov) i mnohí ďalší.

Giuseppe Verdi sa prihovoril titulom menej uvádzaným, Simonom Boccanegrom, no v konečnom dôsledku vznikla jedna z najlepších verdiovských inscenácií. Doslova strhujúce bolo hudobné naštudovanie Ondreja Lenárda, koncepčne bohato diferencované, provokujúce orchester k zriedka počutej precíznosti a entuziazmu. V réžii Júliusa Gyermeka dostali postavy presné kontúry, vzťahy mali logiku, nechýbala dráma a emócie. Na Petra Dvorského (Gabriele) a Pavla Mauréryho (Simon) si síce publikum muselo počkať do repríz, no hodnotne si počínali zahraniční hostia Ivan Konsulov (Simon) a Osvaldo di Pianduni (Gabriele). Zaskveli sa aj mladí sólisti Peter MikulášJán Galla (Fiesco), Jozef Kundlák (Gabriele) a popri Magdaléne Blahušiakovej veľmi nádejná Ľubica Rybárska (Amelia).

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 1985, P. Dvorský (Gabriele Adorno), I. Konsulov (Simon Boccanegra), M. Blahušiaková (Amelia Grimaldiová), foto: Anton Sládek, Archív SND
E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1984, F. Livora (Svätopluk ml.), J. Marvoň (Dragomir), O. Malachovský (Svätopluk), Peter Osvald (Predslav), František Caban (Mojmír), foto: Archív SND

V novej podobe sa objavil Svätopluk od Eugena Suchoňa. Tretia inscenácia slovenskej národnej opery v réžii Branislava Krišku niesla atribúty hlbokého porozumenia témy, citlivej kresby atmosféry a charakterov postáv. Orchester mal opäť pod rukami Ondrej Lenárd a výsledok bol výborný. Ondrej Malachovský sa vrátil k titulnému hrdinovi, k nemu pribudol kantabilný Peter Mikuláš. Elena KittnarováMagdaléna Blahušiaková (Ľutomíra), František Caban a brniansky Pavel Kamas (Mojmír), František LivoraMilan Kopačka (Svätopluk ml.) ako aj mnohí ďalší tvorili vyrovnané alternatívy.

Poslednou premiérou sezóny bol Rossiniho Barbier zo Sevilly. Vedenie súboru si na režijný post pozvalo Václava Věžníka z Brna, ktorý ponúkol rad nápadito rozohraných akcií, no občas uvoľnil priestor aj zaužívaným gagom. Po prvýkrát sa vlastným premiérovým naštudovaním predstavil dirigent Oliver Dohnányi, ktorý využil príležitosť ukázať svoj talent a jeho štart sa vydaril. Zaujali viacerí mladí sólisti, najmä Jana Valášková ako koloratúrne precízna Rosina, Jozef Kundlák bol štýlovým Almavivom, František Caban so Štefanom Hudecom a neskôr aj Pavlom Maurérym sa striedali v titulnej úlohe.

Autor: Pavel Unger

Článok v rámci seriálu Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku