Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (5). Osemdesiate roky, 2. časť

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pri príležitosti storočnice Slovenského národného divadla pokračujeme v spätnom pohľade na históriu operného súboru. Vzhľadom na umelecky sýte a viacerými pozoruhodnými udalosťami naplnené desaťročie, sme osemdesiate roky rozdelili. Dnes ponúkame ich druhú polovicu.

(pozn. red.: prvú časť článku si prečítate TU…)

Riaditelia SND: Ján Kákoš (do 30. 9. 1987), Ivan Petrovický (od 1. 10. 1987)
Umeleckí šéfovia opery: Marián Jurík (do 15. 5. 1988), Marián Chudovský (od 15. 6. 1988 do 31. 8. 1989)

Umelecký šéf opery a zároveň nepísaný hlavný dramaturg Marián Jurík po svojich úvodných sezónach ostal aj v dvojici nasledujúcich (tretiu nedokončil) verný koncepcii vyváženej ponuky premiér. Pôvodné slovenské novinky (Tibor Frešo: François Villon a Ján Cikker: Zo života hmyzu) a pilierové opusy z prvej štvrtiny 20. storočia (Bergov Wozzeck a Janáčkova Jej pastorkyňa) vyvážil divácky populárnou Bizetovou Carmen, Verdiho Maškarným bálomRigolettom, ako aj Mozartovou Čarovnou flautou.

Výrazná zmena sa udiala na poste šéfdirigenta. Ondrej Lenárd skončil k 30. júnu 1986 a v polovici septembra ho nahradil Oliver Dohnányi. Výsledky sezón 1985/1986 a 1986/1987 priniesli rozmanitú kvalitu. Zatiaľ čo nové naštudovanie Carmen od Georgesa Bizeta, v názorovej zhode všetkých recenzentov, režijne (Branislav Kriška) a výtvarne (Ladislav Vychodil) dlhovalo nápaditosťou, vášňou a temperamentom, hudobné poňatie Ondreja Lenárda toto manko čiastočne vyvážilo. Aj keď o ideálnom speváckom obsadení sa hovoriť nedalo. Ida Kirilová dala titulnej hrdinke ušľachtilý timbre a zdatnú techniku, no bytostne nespútaná Carmen jej bola vzdialená. Temperamentom sa k postave viac priblížila vokálne kvalitná Jitka Zerhauová. Väčšmi než mužskí predstavitelia zaujali dva mladé, farebne bohaté hlasy Ľubice RybárskejLívie Ághovej v role Micaely.

G. Bizet: Carmen, Opera SND, 1985, Ida Kirilová (Carmen), František Livora (Don José), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Udalosťou, ktorá vošla do análov SND, bolo prvé slovenské uvedenie Wozzecka od Albana Berga. Impulzov uviezť tento mimoriadny opus bolo niekoľko: sté výročie narodenia a polstoročie úmrtia skladateľa, ako aj 60.výročie premiéry diela. Aj bez týchto podnetov bolo namieste obohatiť rozhľad bratislavskej verejnosti o hudobných trendoch prvej polovice 20. storočia, hoci napríklad oproti Prahe (tam uviedli Wozzecka už necelý rok po svetovej premiére) so zreteľným oneskorením.

K naštudovaniu diela pristúpil operný kolektív s veľkým rešpektom a zaslúženou pozornosťou. Režisér Miroslav Fischer s nitrianskym scénografom, v SND debutujúcim Milanom Ferenčíkom, s veľkou invenciou prepojili pätnásť obrazov (tri dejstvá) do plynulého a diferencovaného celku. Tmavé, beztvaré pozadie s visiacimi povrazmi, práca so svetlom a nenásilnou projekciou, spolu s výsuvnými reálnymi kulisami, vymodelovali pôdu pre ostro profilované typy postáv.

A. Berg: Wozzeck, Opera SND, 1986, Jozef Špaček (Doktor), Vojtech Schrenkel (Hajtmann), Peter Mikuláš (Wozzeck), foto: Jozef Vavro

Hoci Fischerova koncepcia trocha zmäkčila špinu a deformáciu určitých spoločenských vrstiev a jedincov (čo v danom čase uplatňovali režiséri formátu Herza či Berghausovej), v podstatných črtách bola zreteľná. Postavy, v čase písania Büchnerovho dramatického fragmentu a Bergovej opery pôsobiace ako znetvorené charaktery (Hajtman, Doktor), sa v čase nacizmu ukázali ako desivá realita.

Silu naštudovania Bergovej opery podčiarklo aj vnímavé a v detailoch prepracované hudobné naštudovanie Viktora Málka. Basista Peter Mikuláš vo svojich 32 rokoch sa s barytónovou polohou Wozzecka vyrovnal bez technických problémov, vnoril sa do psychiky svojho hrdinu a vytvoril nesmierne plastickú postavu. Dramatická sopranistka Magdaléna Blahušiaková bola presvedčivou Máriou, ale do pamäti sa vryli aj portréty Vojtecha Schrenkela (Hajtman), Jozefa Špačka (Doktor) či Františka Livoru ako Tambourmajora.

T. Frešo: François Villon, Opera SND, 1986, Ľubomír Paulovič (François Villon), foto: Anton Sládek/Archív SND

Už po piatich týždňoch od tejto udalosti sa prihlásil operný súbor ďalšou premiérou, dokonca úplnou novinkou. Opera – koláž Tibora Freša na libreto Júliusa Gyermeka François Villon bola netypickým útvarom, spájajúcim operu, melodrámu a poéziu. Kompozične ju kritik Igor Vajda zaradil do retroštýlu, no ocenil „profesionálne napísané účinné libreto, melodickú hudbu a skvelú inštrumentáciu“.

Režisér Július Gyermek s výtvarníkom Vladimírom Suchánkom hľadali pre neštandardnú predlohu priliehavé riešenie. Orchester umiestnili do zadnej časti javiska, na ktorom sa vypínalo železné premostenie, mobilné schodisko a dve gotické brány. Inscenátori využili aj orchestrálnu jamu ako priestor pre tých najbiednejších. Vynaliezavú podobu Françoisa Villona ocenili recenzenti, podobne ako autentické hudobné naštudovanie Tibora Freša. Titulná postava je činoherná a odlišné možnosti jej profilovania ukázali Leopold Haverl (hĺbavý, vnútorne rozorvaný) a Ľubomír Paulovič (spontánny, šantivý, zraniteľný). Inscenácia sa hrala štrnásťkrát, no viac sa už nevrátila.

Návratom Maškarného bálu sa opäť pripomenul obmedzený dramaturgický pohľad na odkaz Giuseppeho Verdiho, kde chýbala najmä jeho raná perióda. Hrala sa bostonská verzia, čo v tom čase bolo u nás bežné. Názory kritikov na réžiu Miroslava Fischera a scénu Milana Ferenčíka neboli celkom zhodné, no zjednotili sa na vysokej kvalite hudobného spracovania a speváckych výkonoch.

G. Verdi: Maškarný bál, Opera SND, 1986, Peter Dvorský (Riccardo), Eva Jenisová (Oscar), foto: Archív SND

V čase premiéry sa zrejme nevedelo, že Maškarným bálom sa uzatvára šéfdirigentská etapa Ondreja Lenárda (túto funkciu zastával súčasne aj v Symfonickom orchestri Československého rozhlasu), ktorá blahodarne pôsobila na kvalitu hudobných naštudovaní, výkony kolektívnych telies i sólistov. Opäť dokázal, že verdiovské partitúry sú mu bytostne blízke, koncepčne vystaval Maškarný bál vo veľkom dramatickom oblúku a s dôrazom na všetky farebné, agogické a výrazové detaily. Mať k dispozícii obsadenie v hlavných úlohách s Petrom Dvorským (Riccardo), Magdalénou Blahušiakovou, ale aj Ľubicou Rybárskou (Amelia), Pavlom Maurérym (Renato), Evou Antoličovou (Jenisovou) ako Oscarom či Idou Kirilovou (Ulrica), znamenalo schopnosť konkurovať európskym operným domom.

Prvá premiéra sezóny 1986/1987, v tom čase tradične spätá s Bratislavskými hudobnými slávnosťami, patrila Janáčkovej Jej pastorkyni. Pozvanie prijal špičkový český dirigent a špecialista na daný štýl František Jílek z brnianskej opery. Bol to šťastný ťah vedenia, pretože Jílkovo poňatie spájalo úctu k tradícii s iskrou aktuálnej tvorivosti. Predstavil Pastorkyňu plnú emócií, nie však sentimentálnosti, dramatických vzopätí a intímnej reflexívnej lyriky.

L. Janáček: Jej pastorkyňa, Opera SND 1986, František Livora (Laca Klemeň), Magdaléna Blahušiaková (Jenůfa), foto: Jozef Vavro/Archív SND

V tom čase svetové divadlá, kde Janáček bol pravidelnou repertoárovou súčasťou, zvykli prehodnocovať pomer folklóru predlohy k jadru drámy. Nevyhol sa mu ani Branislav Kriška. Vo svojej réžii sa skoncentroval na drámu ľudských vzťahov a ľudovými prvkami skôr podfarboval situácie. Nebola inscenáciou „revolučnou“, ale zároveň neobišla vtedajšie trendy. Rezervy mala v kresbe mužských charakterov, no dve kľúčové postavy vyšli najmä v podaní dramatických sopranistiek Magdalény Blahušiakovej (Jenůfa) a Eleny Kittnarovej (Kosteníčka) účinne a výrazovo mnohotvárne.

Na vtedy aktuálnu „amadeomániu“ (pomerne nový kultový Formanov film) zareagovalo aj Slovenské národné divadlo novým naštudovaním Čarovnej flauty. Wolfgang Amadeus Mozart je vždy previerkou kvalít súboru a hoci niektoré jeho opery v repertoári úplne absentovali (Idomeneo, La clemenza di Tito), ani návrat k Čarovnej flaute po štvrťstoročí nebol márny. Navyše ukázal trocha novší, najmä v scénografii menej konvenčný pohľad na dielo. Milan Ferenčík si s Miroslavom Fischerom porozumeli v potrebe odvrátiť klišé a zvolili si cestu využitia svetelnej a projekčnej techniky. Na šikmine, lemovanej schodiskami, s posuvnými plochami a na vertikálne členenom javisku rozohrali príbeh, kde exotické ornamenty nahradilo zrkadlové bludisko. Nebol to zlý nápad a hlavne posunul zaužívané estetické normy.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Opera SND, 1986, Ondrej Malachovský (Sarastro), Lívia Ághová (Pamina), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Hudobné naštudovanie Viktora Málka sa výraznejšie nezapísalo do slovenskej mozartovskej tradície a spevácke obsadenie odhalilo zopár talentov. Najmä Lívia Ághová (Pamina), Jozef Kundlák (Tamino) či Ján Ďurčo (Papageno) pôsobili ako vítané osvieženie. K jednej z prvých repríz sa viaže tragická smrť Vojtecha Schrenkela, ktorý svojho Monostatosa už nestihol dohrať. Narýchlo ho nahradil Pavol Gábor a smutná správa po poslednej opone nejednému divákovi vtisla slzy do očí.

Po obnovení Pucciniho Toscy sa prihlásil Ján Cikker so svojou ďalšou novinkou. Tento raz si vybral za inšpiračný prameň satirickú komédiu bratov Čapkovcov a operou Zo života hmyzu sa pokúsil osloviť široké divácke spektrum. Kolobeh prírody vyjadrila skladateľova zručná inštrumentácia plasticky a oslabené nebolo ani morálne posolstvo diela. Ako protipól alegorických hmyzích postáv načrtol postavu Tuláka, pozorovateľa a komentátora. Vcelku priaznivý ohlas dosiahla opera aj na hosťovaní v pražskom Národnom divadle. Viktor Málek, Branislav Kriška, Ladislav Vychodil a Helena Bezáková sa zaslúžili o poctivé oživenie partitúry. Juraj HrubantJán Galla stvárnili Tuláka, no celý ansámbel spieval a hral svoje kuriózne postavičky zanietene.

J. Cikker: Zo života hmyzu, Opera SND, 1987, Sidónia Haljaková-Gajdošová (Iris), foto: ČSTK, zdroj: Archív SND
G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 1987, foto: Jozef Vavro/Archív SND

Posledná premiéra sezóny priniesla do pokojných operných vôd priam uragán. Vďaka progresívnosti šéfa opery Mariána Juríka dostal príležitosť ukázať svoj novátorský pohľad na Verdiho Rigoletta mladý režisér Marián Chudovský. Spolu so scénografom Jaroslavom Valekom a kostýmovým výtvarníkom Petrom Čaneckým prispeli do polemiky o opernom divadle 20.storočia a dokázali, že ani u nás nemusí byť žiadnym múzeom. Nastavili kritické zrkadlo na krutý osud dvorného šaša, na jeho dva paralelné životy, ale aj na mravný úpadok vojvodovho paláca.

Slovami recenzentky Viery Polakovičovej tvorcovia odhalili aj alarmujúcejšie, hlbšie dimenzie ako je „len“ hudba. Chudovský do nich vstúpil „s netypickým, nekonvenčným pohľadom, rozpitvávajúcim zlo a morálku na drobné“. Podľa Igora Javorského „disponuje nepreberným množstvom nápadov a má skôr problémy s ich vtesnaním do rámca inscenácie jedného diela“. V knihe Od Fausta k Orfeovi jej autorka Michaela Mojžišová hovorí o historickom význame Chudovského Rigoletta, lebo „jeho prostredníctvom sa slovenská operná prax po prvýkrát významnejšie konfrontovala s typom takzvaného režisérskeho divadla, ktoré v tom čase už malo v európskom kontexte pevné miesto“.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, (1987), Pavol Mauréry (Rigoletto), foto: Jozef Vavro, Archív SND

Mladý dirigent Oliver Dohnányi spravil ďalší významný krok vo svojej kariére. Ľudsky precíteným a výrazovo bohatým bol Rigoletto Pavla Mauréryho (alternoval pražský Ivan Kusnjer a Pavel Kamas z Brna), spevácky i herecky presvedčivou Gildou bola Jana Valášková (alternovala Mária Turňová) a so cťou zvládli Vojvodu hosťujúci Milan VoldřichJozef Kundlák.

Poslednú sezónu Marián Jurík nedokončil, po kurióznej epizóde na zájazde súboru v ZSSR musel v polovici mája 1988 svoj post opustiť. Vzápätí sa stal šéfredaktorom Hudobného života. Ešte predtým však nastala zmena na čele Slovenského národného divadla, keď po vyše sedemnástich rokoch opustil kreslo riaditeľa Ján Kákoš a sadol si doň Ivan Petrovický.

A. P. Borodin: Knieža Igor, Opera SND, 1987, František Caban (Igor Sviatoslavič), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Sezóna 1978/1988 bola pre operu problematickejšia než predchádzajúce. Knieža Igor od Alexandra Porfirieviča Borodina je dielom značne rozsiahlym, výpravným a statickým, takže ak sa nepodarí odkryť ho nápaditým inscenačným kľúčom a brilantnou hudobnou podobou, výsledok môže byť vágny. A taký prinieslo aj bratislavské naštudovanie. Dramaturgicky spochybniteľné bolo uprednostnenie spracovania shakespearovskej predlohy Veselých paničiek z Windsoru Ottom Nicolaiom pred Falstaffom Giuseppeho Verdiho, ktorý sa v SND neobjavil od roku 1932. Dielo samotné má svoj význam v nemeckej romantickej literatúre, vybavené je páčivou melodikou a farebnou inštrumentáciou. No nájsť si k nemu prístup s vyváženosťou humorného nadľahčenia a hudobnej elegancie tiež nie je ľahké. Branislav Kriška do inscenácie primiešal trocha recesie, občas nadbytočné gagy a gýč, takže výsledok zhrnula kritička Viera Polakovičová výstižným titulkom „Zabaviť za každú cenu“.

O. Nicolai: Veselé paničky z Windsoru, Opera SND 1988, Ondrej Malachovský (Falstaff), foto: Jozef Vavro/Archív SND
A. Dvořák: Rusalka, Opera SND, 1988, Peter Dvorský (Princ), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

Nová bratislavská Dvořákova Rusalka v tandeme Miroslava FischeraMilana Ferenčíka variovala modernejší princíp z Čarovnej flauty. K obrazotvornosti podnecovala svetelnými prvkami, tmavým farebným leskom, presvecovaním syntetického materiálu, čo síce neodrážalo vrúcnosť Dvořákovej hudby, ale aspoň v náznaku vyvracalo prvoplánovú ilúziu rozprávky. Novinkou bolo v zahraničí už vyskúšané spojenie postavy Ježibaby a Cudzej kňažnej. Pre ochorenie Františka Jílka prevzal rozpracované hudobné naštudovanie Dušan Štefánek a v titulnej úlohe sa striedali Elena Holičková so striebrom vo výškach, sýtejšia, farebne bohatá Ľubica Rybárska a prekvapujúco šťavnatá Eva Jenisová. Sezónu, už pod umeleckým vedením Mariána Chudovského, uzavrela na Piešťanskom festivale premiéra Šťastného princa od Juraja Hatríka spolu so Slávikom od Igora Stravinského.

Výmena vo funkcii umeleckého šéfa priniesla – ešte počas posledných dní Juríkovho mandátu – aj zmenu v dramaturgii. Vstupom Jaroslava BlahaJuraja Beneša dostala táto zložka v štruktúre operného divadla podstatne nosnejší význam. Posledná sezóna pred zmenou spoločenského režimu (1988/1989), však viditeľné znaky prelomu dosiahla až vo svojom závere. Začala sa obnovením Suchoňovej Krútňavy a prvou lastovičkou očakávaného nového vánku, veľkým koncertným prierezom Námesačnej od Vincenza Belliniho. Ako Elvino sa zaskvel Jozef Kundlák, ktorý v tejto postave už mal za sebou debut v milánskej La Scale roku 1986.

P. I. Čajkovskij: Piková dáma, Opera SND 1989, Ľubica Rybárska (Líza), Sergej Larin (Hermann), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Čajkovského Piková dáma sa vrátila v novej podobe po štvrťstoročí, hoci medzitým sa s dielom na javisku SND predstavilo kompletné Veľké divadlo z Moskvy. Na rozdiel od výsostne realistickej podoby Borisa Pokrovského, priniesol Branislav Kriška síce klasický, no nie tak striktne popisný výklad. Inscenácia mala však dve dominanty. Prvou bolo hudobné pretlmočenie partitúry Litovčanom Jonasom Alexom (mimoriadne prepracované v detailoch a inšpiratívne pre orchester, zbor i sólistov) a druhou part Hermana v ideálnom poňatí hosťujúceho tenoristu Sergeja Larina, pre ktorého sa práve Bratislava stala odraziskom k svetovej kariére.

Za dramaturgicky odvážny počin treba považovať uvedenie Julietty od Bohuslava Martinů, ktorá však v poňatí Miroslava FischeraViktora Málka neodhalila svoj špecifický poeticko-snový rozmer. Tiahla skôr k brehom absurdného divadla, pričom nápaditosť s plynúcim časom postupne vyprchala. Zaujímavé, že recenzenti prečítali inscenáciu rozdielne: od realistickej, cez bizarnú, až po surrealistickú. Zapamätateľnou ostala najmä titulná hrdinka v podaní Evy Jenisovej.

B. Martinů: Julietta, Opera SND, 1989, Silvia Virágová (Malý Arab), Ján Ďurčo (Muž s prilbou), Juraj Ďurdiak (Michel), Milan Kopačka (Komisár), Jozef Špaček (Starý Arab), foto: Jozef Vavro/Archív DU
G. Verdi: Macbeth, Opera SND, 1989, Pavol Mauréry (Macbeth), Elena Kittnarová (Lady Macbeth), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

Ako jedna z najväčších verdiovských prehier dopadla nová inscenácia Macbetha. Ani jedna z množstva kritík nevyznela pozitívne a výhrady smerovali rovnako do sféry hudobnej, režijnej i speváckej. Dožila sa iba desiatich predstavení.

Pri nástupe do funkcie šéfa opery Marián Chudovský vyhlásil: „Našim krédom je tvrdá práca, systém, poriadok a disciplína…chceme robiť aktuálne operné divadlo…snažiť sa približne o to isté, čo tu bolo už za éry Karla Nedbala“. Prvý krok, Gounodov Faust a Margaréta v réžii Jozefa Bednárika (viac pozornosti mu venujem v ďalšom pokračovaní seriálu, zameranému na jubilejnú 70. sezónu SND), sa podaril až v posledných dňoch sezóny. A na konci divadelných prázdnin napokon skončil vo funkcii aj Marián Chudovský. Jeseň 1989 klopala na dvere.

Autor: Pavel Unger

Článok v rámci seriálu Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku