Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (6). Sedemdesiatiny v zrkadle (i v tieni) novembra 1989

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pokračujeme v rozpomienkach na okrúhle výročia Opery Slovenského národného divadla a významné udalosti z desaťročí medzi nimi. Skôr než sa zameriame na 70. sezónu, splácame dlh poslednej inscenácii spred jubilea, Faustovi a Margaréte v réžii Jozefa Bednárika. Jej význam je historický a zreteľne ovplyvnil ďalšie smerovanie divadla.

Operné sezóna 1989/1990

Riaditelia SND: Ivan Petrovický (do 18. 1. 1990), Miloš Pietor (od 19. 1. 1990)
Umelecký šéf opery: Juraj Hrubant (od 1. 9. 1989)
Šéfdirigent: Oliver Dohnányi (do 31. 8. 1990)

Premiéry:

Francesco Cilea: Adriana Lecouvreur
Dirigent: Pavol Selecký
Réžia: Marián Chudovský
Premiéra 1. 11. 1989

Leoš Janáček: Príhody líšky Bystroušky
Dirigent: Viktor Málek
Réžia: Branislav Kriška
Premiéra 16. 12. 1989

Eugen Suchoň: Svätopluk
Dirigent: Ondrej Lenárd
Réžia: Branislav Kriška
Obnovená premiéra 24. 2. 1990 (inscenácia zo 7. 5. 1985)

Ak mali novembrové udalosti roku 1989, od základu meniace spoločenský režim a totalitu, vlastného operného „vizionára“, tak ním bola určite inscenácia Gounodovho Fausta a Margaréty z posledných júnových dní predchádzajúcej sezóny. Poslom nových prúdov bol režisér Jozef Bednárik. Vtedajší dramaturg Jaroslav Blaho v bulletine položil otázku: „Chce zostať opera múzeom, v ktorom sa krásne spieva, alebo chce, aspoň skromne – s odhadom možností žánru – pôsobiť ako aktuálne divadlo? Volili sme druhú možnosť, tak ako sa o to v tridsiatych rokoch pokúšal už Viktor Šulc“.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1989, foto: Katarína Marenčínová

Pred vyše tridsiatimi rokmi bola konštelácia vo vedení operného súboru SND – aj v porovnaní s nebývalo konzervatívnym dneškom! – natoľko progresívna a medzinárodne rozhľadená (pripomínam, že na čele opery stál v sezóne 1988/1989 Marián Chudovský a dramaturgmi boli Jaroslav BlahoJuraj Beneš), že dala zelenú Bednárikovej svojbytnej poetike s aktualizačnými podnetmi a neraz k polemike vyzývajúcimi postupmi. Pre korektnosť, tento vo svete už vtedy vonkoncom nie ojedinelý model s „múzeom“ polemizujúceho divadla (a samotným Bednárikom na domácej pôde Komornej opery otestovaného), mal aj svojich odporcov. Zväčša len do chvíle nadšeného prijatia inscenácie bratislavským publikom a neskôr aj viacerými úspešnými zahraničnými prezentáciami. S dostatočným časovým odstupom a medzitým aj uzavretou životnou etapou Jozefa Bednárika, dnes niet pochýb, že Gounodov Faust bol režisérovým najväčším operným víťazstvom.

Ak dnes nie je vo svete ničím výnimočným vracať sa pri istých príležitostiach k rekonštrukciám ojedinelých historických počinov, tak storočnica Opery SND (bez ohľadu na jej nahlodanie koronovou krízou) bolo takouto príležitosťou. Inscenácia z roku 1989, kde s Bednárikovou ideou rozmeniť faustovskú tému v opernom spracovaní na vodopád nových, odvážnych javiskových a výkladových praktík sa plne stotožnili scénograf Ladislav Vychodil a kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, v slovenských (nie svetových) pomeroch predbehla dobu. Je smutné, že na ňu zabúdame, že dnešný divák – nota bene v stej sezóne – musel byť konfrontovaný s takou podobou jedinej premiéry sezóny (Dvořákova Rusalka), ktorá by pohorela aj pred polstoročím.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Opera SND, 1989, Jozef Kundlák (Faust), Eva Jenisová (Margaréta), foto: Archív SND

Niet priestoru venovať sa v tejto retrospektíve hlavným myšlienkam Bednárikovho Fausta, no aspoň spomeniem, že vizuálnej stránke bolo rovnocenným partnerom hudobné naštudovanie Olivera Dohnányiho a celý rad skvelých speváckych výkonov, minimálne v dvoch obsadeniach. Zabudnúť nemožno na skvelé Margaréty Evy JenisovejLívie Ághovej, Faustov Jozefa KundlákaMiroslava Dvorského či Mefistov Jána Gallu a Petra Mikuláša.

Vo svojom archíve som objavil pár čísel interného propagačného časopisu Listy SND (hoc na obyčajnom novinovom papieri, no obsahovo neporovnateľne bohatším než je dnešný Portál), v ktorom ožíva dianie v Slovenskom národnom divadle počas novembrových udalostí roku 1989. Ešte pred ich vypuknutím, pred pádom komunistickej totality a železnej opony, sa odohrala prvá premiéra sedemdesiatej sezóny, Adriana Lecouvreur od Francesca Cileu. A ešte pred ňou sa vymenilo vedenie operného súboru. Do kresla umeleckého šéfa sa posadil barytonista Juraj Hrubant. A dva mesiace po novembrovej revolúcii skončil na poste riaditeľa SND Ivan Petrovický, nahradený Milošom Pietorom.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Opera SND, 1989, Ľubica Rybárska (Adriana), Sergej Larin (Maurizio), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

Výber Cileovej najznámejšej opery Adriana Lecouvreur zdôvodňovala dramaturgia ako zapĺňanie bielych miest na mape bratislavského repertoáru (hoci slovenskú premiéru mala roku 1985 v banskobystrickej opere), ako rozšírenie záberu vo veristickom slohu a napokon aj v možnosti poňať tému nadčasovo. Nájsť kľúč k odhaleniu rôznych dimenzií predlohy bol poverený režisér Marián Chudovský, scénograf Jaroslav Valek a kostýmový výtvarník Peter Čanecký. Dirigent Pavol Selecký mal možnosť obhájiť svoj talent v prvej samostatnej práci. Premiéra však nedopadla podľa očakávania a vyvolala v kritických reflexiách značnú rôznorodosť názorov s prevahou negatívnych ortieľov.

Najtvrdšie sa voči samotnému dielu a jeho výberu vyjadril v Hudobnom živote kritik Juraj Dóša, ostro spochybňujúci obhajobu dramaturgie z pera Jaroslava Blaha. Adrianu Lecouvreur by autor recenzie použil nanajvýš ako „kabinetnú ukážku eklekticizmu na stredných i vyšších hudobných učilištiach“. Menej ostrý tón volil na margo režijného riešenia, ktorého zámerom bolo metódou „divadla na divadle“ prechádzať od ilúzie k poznaniu a javiskovými prostriedkami „vyzliecť“ scénu z divadelnej ilúzie smerom k skutočnosti.

Jana Lengová v časopise Dialóg´89 sa celkom nestotožnila s Chudovského koncepciou. „Problém vidím v tom, že ak sa antiiluzívne prvky či postupy využijú iba čiastkovo, vniká nebezpečenstvo zamenenia symbolov, znakov, ktoré sa v ľudskej pamäti spájajú s reálnymi, historickými poznatkami. A výsledkom je nedorozumenie“, skonštatovala Lengová. V priaznivejšom svetle videl réžiu – ako snahu o aktualizáciu a poukázanie paralel príbehu so súčasnosťou – v Literárnom týždenníku Miloslav Blahynka. V miernejšom tóne boli ladené aj recenzie vo Večerníku (vyzdvihnutá práca so svetlom), v Práci či Ľude.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Opera SND, 1989, Ivan Ožvát (Abbé), Ida Kirilová (Kňažná), foto: Dušan Hegedüš/Archív SND

Viac-menej zhoda vládla v posudzovaní solídneho hudobného naštudovania Pavla Seleckého. Zo sólistov (záhadne sa spievalo v slovenskom preklade, hoci originálne verzie už boli zabehané) kritiky vyzdvihovali výborné výkony Sergeja Larina (Maurizio), Ľubice Rybárskej (Adriana), Pavla Mauréryho (Michonnet) a Idy Kirilovej (Kňažná de Bouillon). Inscenácia sa dožila dvoch premiér a iba desiatich repríz.

Neubehli ani tri týždne a udalosti, odštartované brutalitou štátnej moci na pražskej Národnej triede 17. novembra, sa veľmi rýchlo premietli do bratislavského života. V prvej línii študentského a divadelného. V časopise Listy SND č. 3-4 vtedajší dramaturg opery Jaroslav Blaho si s odstupom niekoľkých týždňov zaspomínal na hektickosť poslednej novembrovej dekády aj takto: „Nevľúdny novembrový podvečer, vyprázdnená budova opery, sedím v dramaturgii a ´ťukám´ do stroja… dnes sa u nás nehrá. Zazvoní telefón, Juraj Hrubant: ´Niečo sa deje. Počkaj, o chvíľu som v opere!´ Pred siedmou kráčame na Malú scénu. Tiesni sa tu vari polovica činoherného súboru a Milan Kňažko, ktorý sa vrátil z Prahy, podrobne referuje o brutálnom zásahu bezpečnosti na Národnej triede, štrajku AMU, ku ktorému sa pridávajú ďalšie vysoké školy…“.

29. november 1989, historická budova SND, Foto: Jozef Baran

Udalosti sa bleskovo pohli aj v Slovenskom národnom divadle. Opera zvoláva na druhý deň aktív, začína sa štrajk. Od 20. novembra sa nehrá, divadlo sa stáva tribúnou stretnutí umelcov so študentmi a širokou verejnosťou. Počas troch týždňov, od spomenutého dátumu do 10. decembra 1989, sa v Slovenskom národnom divadle neodohralo žiadne predstavenie a na všetkých troch scénach sa uskutočnilo vyše dvadsať mítingov. Ako píše Jaroslav Blaho, „niektorí sólisti sa pripájajú k misijnej činnosti kolegov z činohry a vycestúvajú na bližší alebo vzdialenejší vidiek. Kde nestačí slovo, zaberie oduševnená vlastenecká pieseň. Obnažujú sa charaktery a občianske postoje, miera odvahy, ale aj konformizmu“.

Peter Dvorský, ktorý sa v tých dňoch liečil v Luhačoviciach, sa vracia do Bratislavy a pred plným Námestím SNP spieva Najkrajší kút. Na dvoch mítingoch v Slovenskom národnom divadle sa zúčastnil aj Václav Havel, nechýbal ani vo chvíli, keď Milan Kňažko vyhlásil, že Federálne zhromaždenie odhlasovalo zrušenie 4. článku ústavy. Pre oživenie pamäti (najmä mladšej generácie), bol o vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte a spoločnosti. Podľa Blaha, v tej chvíli „rozpútajú sa ovácie, ktoré v decibeloch prekonávajú aj formát Petrových (Dvorského) najväčších večerovTenorista svetového mena bozkáva ruku niekdajšej hviezde našej pop music, disidentke Marte Kubišovej“.

29. november 1989, historická budova SND, Foto: Anton Sládek

Vráťme sa však k premiéram jubilejnej, nie však štandardnej 70.sezóny. Napriek prerušeniu prevádzky sa operný súbor vo voľných chvíľach venoval príprave novej inscenácie Príhod líšky Bystroušky od Leoša Janáčka. Premiéra sa uskutočnila 16. decembra 1989, necelý týždeň po obnovení divadelnej činnosti. Netypické skúšobné obdobie sa azda podpísalo pod výsledok, keď najviac kritických výhrad (najprísnejší bol Michal Palovčík v Pravde) smerovalo k hudobnému naštudovaniu Viktora Málka. Pôvodne sa rátalo s janáčkovským špecialistom Bohumilom Gregorom, prečo však došlo k zmene si nepamätám, ani som sa k tomu nedopátral.

Zhovievavejšie sa postavila kritika k réžii Branislava Krišku, scénografa Ladislava Vychodila a kostymérky Heleny Bezákovej. Zhodne konštatovali, že ambíciou tímu nebolo prekročiť prah bádania v hlbšom filozofickom posolstva diela, ale v striedmom a v medziach vkusu zarámcovanom optickom tvare, adresovať inscenáciu aj diváckym začiatočníkom.

L. Janáček: Příhody Lišky Bystroušky, Opera SND, 1989, Jana Valášková (Bystrouška), Eva Jenisová (Lišiak), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

Juraj Dóša v Hudobnom živote píše o scéne, ktorá „umne využíva točňu (s realisticko-štylizovanými prvkami krajiny, hájovne a krčmy), ktorá umožňuje rýchle a predovšetkým plynulé zmeny prostredia“, ale oceňuje aj „detailne prepracované režijné i choreografické vedenie postáv“. Aj Miloslav Blahynka v Dialógu´90 víta „atmosféru určitej prírodnej efemérnosti a akejsi zvláštnej noblesy, ktorá panovala medzi jednotlivými príslušníkmi hlavne ríše zvierat“. E. Zuzkin (pseudonym Vladimíra Blaha) v Ľude zhŕňa v hodnotení sezóny charakteristiku Líšky Bystroušky v Slovenskom národnom divadle ako „cestu ľahšieho odporu, keď inscenovala dielo prevažne ako detsky malebnú rozprávku zo života zvierat“. Ako veľmi vydarenú dvojicu Líšky a Lišiaka považovala kritika postavy v stvárnení Jany Valáškovej a Evy Jenisovej.

Týždeň pred 70. výročím založenia Slovenského národného divadla sa súbor vrátil len po vyše ročnej absencii k inscenácii Svätopluka od Eugena Suchoňa, ktorá v novej podobe Ondreja Lenárda, Branislava KriškuLadislava Vychodila mala premiéru roku 1985. K titulnej postave sa vrátili Ondrej MalachovskýPeter Mikuláš, novým bola vari len Vladimír Kubovčík ako Dragomír.

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1985, foto: Jozef Vavro/Archív SND

V sezóne, ktorú bez neplánovaného radikálneho rezu novembrovými udalosťami roku 1989, koncipovalo predchádzajúce vedenie ako sčasti jubilejnú a sčasti cestovnú (celý rad zmluvami viazaných zájazdov do Nemecka, Švajčiarska, Holandska, Maďarska, Španielska s vyvrcholením na letnom festivale v Edinburghu s Faustom a Margarétou), sa pečať jubilea trocha strácala. Bolo tam síce zopár koncertov, no tie ani vtedy hlbšie nezarezonovali. Až na jeden, už ovplyvnený pádom totality, ktorý sa odohral v apríli 1990 vo viedenskom Konzerthause s účasťou Lucie Popp.

Za pochodu sa zmenilo aj vedenie na poste riaditeľa SND. Preto Miloš Pietor, prvý ponovembrový riaditeľ SND na odpoveď redaktora Pravdy konštatoval: „Ako všetko na tomto svete, aj história udalostí má svoju hierarchiu hodnôt. Je preto len samozrejmé, že na 70. sezónu si v budúcnosti nebudeme spomínať ako na jubilejnú, ale ako na sezónu, v ktorej sa uskutočnila historická zmena spoločenského systému v našom štáte a vo východnej Európe vôbec… Z tohto zorného uhla považujem novembrové a decembrové mítingy na všetkých troch javiskách SND za dôležitejšie ako uskutočnenie ktorejkoľvek premiéry a či koncertu venovaného oslavám jubilea nášho divadla“.

Slovenské národné divadlo, historická budova, zdroj: Archív SND

Celkom prijateľnú víziu, ako s operným umením nakladať v slobodnom svete, mi načrtol umelecký šéf opery Juraj Hrubant po skončení sezóny v rozhovore pre časopis Dialóg č. 21. „Zvažoval som, čo sa počas mojej prvej sezóny dalo ovplyvniť, čo nie. Okolnosti, za ktorých som si ako spevák sadal za písací stôl šéfa, boli skutočne zložité. Zodpovednosť za súbor som prevzal prakticky zo dňa na deň, čo v porovnaní s praktikami v zahraničí, kde sa dezignované vedenie pripravuje na svoje posty dva roky, nebola situácia regulárna. Navyše, vtedajší riaditeľ divadla (Ivan Petrovický, pozn. red.) nebol opernému ansámblu a špeciálne môjmu menovaniu naklonený. Vzápätí prišli novembrové udalosti.“

Taká teda bola jubilejná sezóna 1989/1990. Zmenou spoločenského režimu vznikli nové pomery. Na jednej strane otvorené hranice a sloboda v podnikaní aj poznávaní, na druhej sa k slovu vehementne hlásili zákony trhového hospodárstva. O tom však až nabudúce, v pohľade na deväťdesiate roky Opery Slovenského národného divadla.

Výstavba novej budovy Slovenského národného divadla, fotografia z 13. októbra 1988, foto: P. Šimončík/Archív TASR

A na záver ešte perlička k rozbehnutej výstavbe budovy nového Slovenského národného divadla. Vyberám z článku „1990 – rozhodujúci rok pre novostavbu SND, uverejnenom v propagačnom časopise divadla: „V januári tohto roku bola dokončená hrubá stavba činohry, v čase vydania tohto čísla by mala byť dokončená aj hrubá stavba opery… Ťažisko sa presúva do vnútra budovy… Na stavbe je permanentný nedostatok kvalifikovaných robotníkov… Začala sa montáž strojného zariadenia klimatizácie v strojovniach opery a činohry… Všetky tieto opatrenia sledujú najvyššie kvalitu realizovaného diela v rámci súčasných možností“. Divadlo otvorili napokon o sedemnásť rokov neskôr, v apríli 2007.

Autor: Pavel Unger

Článok v rámci seriálu Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku