Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (7). Deväťdesiate roky, čas stabilizácie aj mečiarizmu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Medziobdobie vypĺňajúce sedemdesiatu (1989/1990) a osemdesiatu (1999/2000) sezónu Opery Slovenského národného divadla lemuje na jednej strane pád totality, na druhej predzvesť nového milénia. Z hľadiska fungovania operného súboru išlo vcelku skonsolidovanú etapu, v poslednej tretine však nalomenú aroganciou vtedajšej vládnej moci.

Riaditelia SND, od 1. 1. 1996 generálni riaditelia:

Miloš Pietor (do úmrtia 25. 3. 1991)
Dušan Jamrich (16. 4. 1991 do 30. 9. 1996)
Miroslav Fischer (od 1. 10.1996 do 3. 11. 1998)
Tibor Svierčik (poverený od 4. 11. 1998 do 31. 12. 1998)
Dušan Jamrich (od 1. 1. 1999)

Umeleckí šéfovia opery, od 1. 1. 1996 riaditelia:

Juraj Hrubant (do 11. 1. 1996)
Ondrej Lenárd (od 20. 1. 1997 do 30. 11. 1998)
Juraj Hrubant (od 2. 12. 1998)

Kvantitou inscenácií jasne bodovala talianska opera

Ak spätne nazeráme na obdobie po celospoločenskej zmene v novembri 1989, ako na splnenie nádeje pádu ideologických bariér a otvorenie sa svetu (nielen interpretačne ale aj skladbou repertoáru), tak deväťdesiate roky mimoriadne zmeny ani prínosy v dramaturgii operného telesa nepriniesli. Štatisticky vzaté, približne polovicu premiérových titulov si privlastnila talianska opera a zvyšok sa rozdelil medzi nemeckú, francúzsku, slovenskú a v okrajovom postavení českú a ruskú tvorbu. Prevládajúcich talianskych autorov obohatili aspoň ojedinelé prírastky k obligátnym veristickým hitom akú sú Pucciniho Madama Butterfly, Bohéma, Tosca, Mascagniho Sedliacka česť a Komedianti Leoncavalla.

Popri dvoch opusoch Verdiho „populárnej trilógie“ (La traviataRigoletto) sa objavila Sila osudu, Otello, Don Carlo a takmer sedem desaťročí absentujúci Falstaff. Gioachino Rossini a Gaetano Donizetti, podobne ako raný Verdi, ostali uzavretí vo svojich ťažko narušiteľných bublinách (s Barbierom zo Sevilly, Donom Pasqualem a obnovenou Luciou di Lammermor). Aspoň ich belcantový druh Vincenzo Bellini sa chytil slova v Námesačnej. Popri Falstaffovi ozajstným prínosom do talianskeho terénu bolo naštudovanie Monteverdiho Korunovácie Poppey a Boitovho Mefistofela.

C. Monteverdi: Korunovácia Poppey, Opera SND, 1992, foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

Wolfgang Amadeus Mozart získal v deviatom desaťročí operného súboru dôstojné postavenie najmä rozšírením záberu o Idomenea, hoci vo výsledku zvládnutého v nie výnimočnej podobe. Figarova svadba sa objavila v úplne novom inscenačnom poňatí a Čarovná flauta v obnovení staršej verzie. Povedľa Così fan tutteÚnosu zo serailu – interpretačne zakotvených v medziach priemeru – ani dvojtitul Divadelný riaditeľZáhradníčka z lásky nepriniesol citeľné obohatenie kvality. Pri žalostnom pomere bratislavskej opery k Richardovi Wagnerovi treba aspoň symbolicky zatlieskať novému Tannhäuserovi. Operetou Johanna Straussa Netopier sa Slovenské národné divadlo snažilo suplovať zaniknutú spevohru Novej scény.

Francúzov ochránil Bednárik, Slovákov nemal kto

Prezentácia francúzskej tvorby pokračovala voľnou trilógiou, navrhnutou a schválenou v réžii Jozefa Bednárika, keď na Goundovho Fausta (1989) nadviazali Offenbachove Hoffmannove poviedky a Massenetov Don Quichotte. K nim dramaturgia pridala aj Pelléasa a Mélisandu od Clauda Debussyho. Na podstatne menej úrodnú pôdu dopadla ruská opera (jediné zastúpenie mala v Čajkovského Eugenovi Oneginovi) a českí autori ostali uzamknutí v dvojici najvyššieho populáru, v Smetanovej Predanej neveste a Dvořákovej Rusalke).

J. Cikker: Vzkriesenie, Opera SND, 1996, Martin Babjak (Knieža Nechľudov), Klaudia Račič-Derner (Katarína Maslovová), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

Žiaľ, ani na pôvodnú slovenskú tvorbu nezasvietilo jasné slnko. Zrodili sa iba dva tituly adresované detskému divákovi (v roku 1992 Veľká doktorská rozprávka od Milana Dubovského a o štyri roky neskôr Trojruža od Ladislava Kupkoviča), jedna nová javisková podoba Cikkerovho Vzkriesenia (1996) a viacnásobne obnovovaný Suchoňov Svätopluk. S odstupom času je to veľmi chabá vizitka dramaturgie.

Chýbajúce dirigentské osobnosti a zopár režisérskych výnimiek

Pestrejšie bolo zastúpenie dirigentov, naznačujúce (zrejme aj s prihliadnutím na výsledky domácich škôl) potrebu hľadania šéfdirigentov v zahraničných vodách. Bolo to zvláštne desaťročie, keď túto pozíciu zastávali výlučne cudzinci. Litovčan Jonas Alexa (1990 – 1994), Bulhar Ivan Anguèlov (1995 – 1997) a Nemec Wolfdieter Maurer (1999 – 2001). Popri nich hosťovali dirigenti z Čiech (Jan Štych, Jan Zbavitel), Francúzska (Jean-Paul Penin) a Talianska (Marcello Bufalini) a z domácich neskorší riaditeľ Ondrej Lenárd, popri Dušanovi Štefánkovi, začínajúcom Rastislavovi Štúrovi a zopár ďalších.

Vcelku rozmanitú paletu nájdeme aj medzi režisérmi. Počtom inscenácií vysoko vedie Miroslav Fischer a po debute dostal zelenú aj Pavol Smolík. Jozef Bednárik dokončil spomínanú francúzsku trilógiu, k nim pridal Verdiho Dona Carla (volil taliansku verziu) a v dvoch projektoch (Mozartova Figarova svadba a Monteverdiho Korunovácia Poppey) si svoj vzťah k opere overoval Milan Sládek.

W. A. Mozart: Idomeneo, 1991, Opera SND, foto: Archív SND

Branislav Kriška sa so Slovenským národným divadlom rozlúčil Mozartovým Idomeneom, Július Gyermek (robil do r. 1977 šéfdramaturga) obnovenou Donizettiho Luciou di Lammermoor. Marián Chudovský sa po úspešnom Rigolettovi vrátil len raz vo Verdiho Traviate, činoherný Ľubomír Vajdička sa bez úspechu dotkol Mozarta (Divadelný riaditeľZáhradníčka z lásky). Naopak veľa možností dostával Václav Věžník z Brna (päť inscenácií), už v tom čase zastávajúci konzervatívnu poetiku.

Prvá éra Juraja Hrubanta – do roku 1996

Nemá výraznejšie charakteristiky v zmysle radikálnejšieho rozšírenia dramaturgie, na druhej strane je otvorená novým umelcom, či už dirigentom, režisérom alebo sólistom. Prvé režisérke kroky Pavla Smolíka sa odohrali roku 1990, keď sa pokúsil o novátorskejší pohľad na (v slovenčine hranú) Pucciniho Madame Butterfly. V inscenačnom kľúči zdôraznil momenty manipulácie človekom ako s tovarom a boj o identitu hrdinky. Niektoré riešenia dýchali túžbou po autentickosti, iné vyvolávali rôzne možnosti percepcie. Očakával sa predovšetkým smer, akým sa Smolíkova estetika uberie. Inscenáciu výraznejšie nepodporilo hudobné naštudovanie Jana Štycha, ani objavnejšie spevácke kreácie.

V Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1993) chcel – možno aj pod vplyvom nových Bednárikových podnetov – vytvoriť nekonformnú, polemickú podobu známeho diela, dostal sa však do bludiska medzi realizmom a ťažko čitateľným symbolizmom. Jonasovi Alexovi sa nepodarilo zopakovať prepracovanosť v orchestri, akú dosiahol v Pikovej dáme a tak najsilnejší dojem zanechal mladý Dalibor Jenis v titulnej postave.

Smolíkovi medzitým zverili aj novinku pre deti, Dubovského Veľkú doktorskú rozprávku, kde si našiel vhodný komunikačný kanál s adresátom. Podobným slovníkom sa prihovoril i k panenskému divákovi v Kupkovičovej rozprávke Trojruža (1996). Najexponovanejší režisér 90. rokov Miroslav Fischer dosiahol zopár osobných úspechov. Podobne ako v minulosti, bližšie mu boli dramatické než komické predlohy, čím jeho Netopier (1991) a Don Pasquale (1993) ostali v tieni.

Do dňa menovania generálnym riaditeľom SND (Cikkerovo Vzkriesenie malo síce premiéru pár dní po ňom, no pripravoval ho ešte ako „radový“ režisér) zaujal v spolupráci so scénografom Milanom Ferenčíkom a za výdatnej podpory dirigenta Ondreja Lenárda vo Verdiho (trocha zbytočne zoškrtanej) Sile osudu (1990). Symboliku vo vzťahoch riešili trhlinou v múre, ktorá sa uzatvára až po naplnení nešťastného aktu pomsty. Lenárdov cit pre Verdiho bol zárukou kvality a aj premiérovej neúčasti Petra Dvorského a Ľubice Rybárskej, boli prvé večery vyšperkované skvelými kreáciami Sergeja Larina (Don Alvaro), Pauletty de Vaughn (Leonora), ale tiež návratom v Grazi pôsobiaceho Juraja Hurného a domácej Magdalény Blahušiakovej v rovnakých úlohách.

G. Verdi: Sila osudu, Opera SND, 1990, foto: Katarína Marenčínová/Archív SND

Zatiaľ čo banskobystrická Štátna opera už začiatkom 90. rokov odhaľovala tajomstvá belcanta aj v u nás nehraných Verdiho dielach, Opera SND šla po istotách. K takým patril aj Otello (hoci je to predloha náročná), v ktorej Miroslav Fischer opäť na Ferenčíkovej scéne (kruhovej a schodovej) a v pôsobivých kostýmoch Ľudmily Várossovej vypointoval vzťahy, zmysluplne aranžoval a dosiahol úspech. Hoci Ladislav Čavojský v recenzii vyčítal inscenácii ustavičné krútenie v pohybe scény a uberanie napätia drámy. Štýlovo zodpovedné a kvalitné obsadenie stálo popri skúsenom Františkovi Livorovi (Otello) a Pavlovi Maurérym (Jago) aj na veľkých talentoch Ivety Matyášovej (Desdemona), Gurgena Ovsepiana (Otello) a Martina Babjaka (Jago).

Odmietavý vzťah Bratislavy k Richardovi Wagnerovi trocha stlmilo naštudovanie Tannhäusera (po vyše tridsiatich rokoch), hoci s tandemom Fischer – Ferenčík (plus dirigent Jan Zbavitel) sa ľady celkom neprelomili. Do titulnej úlohy bolo treba hosťov, našli skôr priemerných, takže vari najviac zaujala Magdaléna Hajóssyová (Alžbeta), Dalibor JenisMartin Babjak (Wolfram) ako aj Peter Mikuláš ako Hermann.

R. Wagner: Tannhäuser, Opera SND, 1994, Magdaléna Blahušiaková (Venuša), James McCray (Tannhäuser), foto: Katarína Marenčinová/Archív SND
A. Boito: Mefistofeles, Opera SND, 1996, foto: Katarína Marenčinová/Archív SND

Z iného súdka pochádza Debussyho Pelléas a Mélisanda (1995), kde Fischer síce posunul atmosféru od snovej ku konkrétnejšej, ale kresba charakterov nestratila na účinnosti. Výraznú podporu mal v dirigentovi Jeanovi-Paulovi Peninovi a dobrom francúzsko-slovenskom obsadení. Za najväčšiu výhru tohto obdobia považujem Mefistofela od Arriga Boita. Impozantná Ferenčíkova scéna (obrys zemegule, vo vnútri ktorej sa deje konfrontácia dobra a zla), vyváženosť filozofickej s divadelnej ilúzie, plus kvalitná hudobná zložka (Štefánek Štúr), farebné zbory (Naďa Raková), skvelí Mefistofelovia Sergej KopčákPeter Mikuláš, ale aj Ludhov Faust, Rybárskej Matyášovej Margaréta. Prosto jedna z najlepších inscenácií Miroslava Fischera.

Mizivé zastúpenie slovenskej opery počas Hrubantovej éry v poslednej chvíli zachránilo nové naštudovanie Cikkerovho Vzkriesenia v detailne vypracovanej Fischerovej réžii, kvalitnej hudobnej podobe Dušana Štefánka, s Martinom BabjakomElenou Holičkovou v hlavných rolách.

Bednárik, Sládek, Chudovský svojsky osviežovali, Věžník ostal tradičný

Jozef Bednárik dokončil Hoffmannovými poviedkami (1992) a Donom Quichottom (1995) svoj zámer predstaviť chuť francúzskej opery, okorenenú autentickými ingredienciami. Šok z Fausta sa síce nezopakoval, no opäť to boli inscenácie zbavené klišé, aj keď nové sa vytvárali na vlastný obraz. V Hoffmannových poviedkach zrkadlo s Ladislavom Vychodilom nastavil tento raz divadelnému zákulisiu. Tanečná ilustrácia, viacvrstvové divadlo v divadle, blikajúce žiarovky, hmla, dáždniky, televízor atď. boli už známe rekvizity, no ako celok dali danému titulu obsah.

J. Offenbach, Hoffmannove poviedky, Opera SND, 1992, Ľudmila Hudecová (Antónia), Peter Mikuláš (Miracle), Marta Nitranová (Matka), zbor Opery SND, foto: Katarína Marenčinová

Pod taktovkou Jonasa Alexu zaujali najmä Igor JanSergej Larin (Hoffmann), Ľubica Vargicová sa zablysla Olympiou, upútali aj Peter MikulášVladimír Kubovčík v negatívnych postavách. Massenetovmu Donovi Quichottovi už trblietavá kolážovo-ilustratívna poetika, spolu s už známymi fórmi, pomohli menej. Nebol to totiž titul až tak zaujímavý, hoci Bednárik vyložil, čo mal na srdci.

Novú estetiku v odlišných variáciách priniesol svetoznámy mím Milan Sládek. Mozartovu Figarovu svadbu prezentoval rečou bábok. Určite zaujímavá práca, syntetizujúca, či lepšie povedané navrstvujúca rôzne žánre, narazila aj na niektoré problémy. Orchester a sólisti boli na javisku v koncertnom postavení, zatiaľ čo v popredí dej rozvíjala hra s bábkami a pantomíma. Nie vždy hudba, text a akcie bábok do seba zapadali, zavše vyvolávali rozpornejšie emócie. Každopádne Pantomimické divadlo Milana Sládka, ale aj orchester a niektorí sólisti spravili pre pozitívny výsledok maximum.

W. A. Mozart: Figarova svadba, Opera SND, 1991, foto: Archív SND

V druhom prípade, u nás po prvýkrát hranej Korunovácii Poppey Claudia Monteverdiho (1993), dosiahol Sládek premyslenú kombináciu sveta antického Ríma s oparom erotiky. Extravagantné, bizarné kostýmy Daniela Brunovského, maskovali zvýraznené pohlavné znaky a zjemňovali akcie smerom k paródii. Určite išlo o kontroverznú inscenáciu (dirigoval Dušan Štefánek), s výbornými predstaviteľmi Ivetou Matyášovou (Poppea), Silviou Sklovskou (Ottavia) a Ivanom Ožvátom (Nero), ktorú vidieť dnešnými očami by bolo nanajvýš lákavé.

Verdiho Traviata (1992) nie je bezrizikovou výzvou pre režiséra, pretože je jednoducho opozeraná. Toho si bol tím hosťov – Marián Chudovský, Aleš VotavaPeter Čanecký – vedomý a preto forsíroval skôr myšlienku vtisnúť do diania aj dumasovský literárny predobraz. Nie je (či skôr nebola, lebo hoci už mala derniéru, súčasná dramaturgia ju ako kasový titul vracia na plagát) to inscenácia „revolučná“, ale mala isté novátorské prvky. Okrem miesta Violetty v prízemnej lóži, kde sa objavuje po prvýkrát a kam kráča v predsmrtnej agónii, sa od tradične poňatých scén odchyľuje v záverečnom rekapitulujúcom obraze s javiskom, vyzliekajúcim sa zo symbolov, spojených so životom hlavnej hrdinky.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 2019, Ľubica Vargicová (Violetta Valéry), Ľudovít Ludha (Alfredo Germont), zbor Opery SND, foto: Jozef Barinka

V konvenčnom hudobnom naštudovaní Jana Zbavitela zaujali sólisti: slnečný a emotívny Peter Dvorský v alternácii s mladícky náruživým Simonom Šomorjaiom (Alfredo) a tri Violetty s odlišnými materiálmi. Od cituplnej Jany Valáškovej, cez koloratúrne virtuóznu Ľubicu Vargicovú, až po talianskej tradícii najbližšiu mladodramatickú Ivetu Matyášovú.

Krátke intermezzo Fischera a Lenárda a koncepčné bludy ministerstva v transformácii divadelnej siete

Obdobie vládnutia Vladimíra Mečiara si vypýtalo na jeseň 1996 svoju daň v divadelnej personalistike, aj vo výpadoch voči umeleckým oponentom (vrátane Petra Dvorského) z úst vedenia rezortu kultúry. Našťastie, podobne ako komunistická normalizácia v 70. rokoch, ani toto intermezzo, podnietené arogantnosťou politickej moci pri tzv. transformácii divadelnej siete, výraznejšie neobrátilo tvár Slovenského národného divadla. Aj keď sezóna 1996/1997 sa zapísala ako jedna z historicky najpohnutejších. Ešte pred prelomom vo vedení ukázal Juraj Hrubant aj svoju nedemokratickú tvár, zrušil akreditáciu recenzentovi Denníka Sme (zhodou okolností išlo o autora tohto textu), čo rázne a jednoznačne odmietlo Združenie slovenských divadelných kritikov. Bol to úplne zbytočný šrám a odkaz na nepochopenie nezávislosti kritiky v profile inak solídneho operného šéfa.

Hrubantovo žezlo na krátky čas prijal Ondrej Lenárd. V obnovenom naštudovaní, pod taktovkou talentovaného Rastislava Štúra, sa vrátila Fischerova podoba Mozartovej Čarovnej flautyJozef Bednárik predstavil svoju víziu Verdiho Dona Carla. Bol taký, akého ho opísal, „ani diétny, ani pietny“. A skutočne patril s problematickejšej časti (aj napriek mnohým výborným speváckym výkonom) umelcovho odkazu. Pucciniho Tosca (1997) sa síce nestala dramaturgickým tromfom sezóny, pridanú hodnotu nepriniesla ani tuctová réžia generálneho riaditeľa Miroslava Fischera, takže aspoň splnila sen dirigenta a riaditeľa Ondreja Lenárda. Do zabudnutia by nemal padnúť ani fakt, že na protest voči arogancii moci opustili operný súbor Slovenského národného divadla Peter Dvorský aj Sergej Kopčák.

A. Dvořák: Rusalka, Opera SND, 1988, Peter Dvorský (Princ), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

Pomerne nevýrazne vyšla prvá kompletná Lenárdova sezóna 1997/1998. Staronová Rusalka (dirigent Dušan Štefánek, režisér Miroslav Fischer) nevstúpila ako historický počin a ešte problematickejšie vyznela Mozartova Così fan tutte. Kľúč, ktorým by dielo zaujalo originálnosťou nápadov a mladistvým nábojom, si nenašiel ani Pavol Smolík, ani scénograf Jaroslav Valek. Nepochopiteľným krokom bolo angažovanie hosťujúceho dirigenta Marcella Bufaliniho.

Námesačná Vincenza Belliniho (1998) bola aspoň náznakovým prelomením ľadov smerom k predverdiovskému belcantu (ukázalo sa, že iba náhodným), no v réžii neznámej Austrálčanky Gwendy Berndtovej ostalo dielo iba v rovine prvého plánu. Príležitosť zaskvieť sa dostala aspoň Ľubica Vargicová ako Amina, ale výborne sa držali aj obaja Elvinovia Ľudovít LudhaJozef Kundlák. Sezónu uzavrela Verdiho Aida, opäť v „riaditeľskom“ balení a opäť hodnotnejšia hudobne než režijne.

Bezprostredne po páde poslednej Mečiarovej vlády sa vrátilo do pôvodného stavu aj vedenie Slovenského národného divadla. 79. sezónu teda opäť rozdelili premiéry z Lenárdovho vedenia (už po tretíkrát obnovený Suchoňov Svätopluk a muzeálna inscenácia veristických dvojičiek Sedliackej ctiKomediantov z dielne Václava Věžníka) a ním navrhnuté, no už staronovou zostavou realizované tituly. Mozartov Únos zo serailu a Verdiho Falstaff však v ani jednom prípade nezaznamenali počin, ktorý by sa výrazne zapísal do storočných dejín Opery SND.

Autor: Pavel Unger

Archív Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve

PS: Týchto pár riadkov som mohol napísať už dávnejšie, no keďže nikdy nie je neskoro, dovolil by som si vysloviť veľký obdiv publikácii Súpis repertoáru Slovenského národného divadla 1920–2010 od autorky Eleny Blahovej-Martišovej, ktorá je nenahraditeľným pomocníkom v písaní nielen týchto spomienkových textov.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku