Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (8). Ani osemdesiatiny, ani milénium, len bežná sezóna

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V okrúhlych sezónach by sa dalo nádejať, že prídu s ambíciou, porovnateľnou s oslavami životných jubileí. Že sa budú chcieť líšiť od bežných, že aspoň v dákych špecifických, dramaturgických či interpretačných znakoch, budú výpoveďou o profile a smerovaní divadla. Napodiv, pre Operu SND toto neplatilo. Ba ani prechod do nového milénia nevytrhol sezónu 1999/2000 z rámca bežných.

Generálny riaditeľ: Dušan Jamrich
Riaditeľ opery: Juraj Hrubant
Šéfdramaturg: Július Gyermek
Šéfdirigent: Wolfdieter Maurer

Premiéry 80. sezóny:
Giuseppe Verdi: Nabucco
Dirigent: Rastislav Štúr
Réžia: Zuzana Lacková (Gilhuus)
Premiéra 8. 10. 1999

Eugen Suchoň: Krútňava
Dirigent: Wolfdieter Maurer
Réžia: Juraj Jakubisko
Premiéra 9. 12. 1999

Gaetano Donizetti: Nápoj lásky
Dirigent: Dušan Štefánek
Réžia: Pavol Smolík
Premiéra 25. 2. 2000

Jules Massenet: Werther
Dirigent: Wolfdieter Maurer
Réžia: Miroslav Fischer
Premiéra 28. 4. 2000

Bez Nabucca to nejde? Stávka na istotu

Jubileum sem, jubileum tam… Divadelnú kasu treba plniť. A u nás čím iným, ako Verdiho Nabuccom. Áno, dielom nespochybniteľne skvelým, dejovo, hudobne i dramaticky strhujúcim, navyše s najpopulárnejším zborovým číslom Va, pensiero. Predsa však nie je jedinou verdiovkou z ranej skladateľovej periódy, je porovnateľný inými burcujúcimi opusmi, obsahujúcimi nemenej vzrušujúce árie, zbory, ansámble. Navyše, tieto tituly v Opere SND boli a dodnes sú dramaturgmi bagatelizované.

Nabucco 1999 bol samozrejme iný ako Nabucco 1966 v Geigerovej a Gyermekovej úprave s poprehadzovanými číslami, hraný bezmála tridsať rokov. Konečne zaznel v Ricordiho pôvodnej verzii. Príležitosť dostal mladý tím tvorcov aj interpretov, čo kritici ocenili. V prípade režisérky a kostýmovej výtvarníčky Zuzany Lackovej (Gilhuus) išlo dokonca o bratislavský debut. Dala v ňom zreteľne najavo preferencie svojej inscenačnej poetiky i estetiky.

G. Verdi: Nabucco, Opera SND, foto: Archív SND

Hudobnú a dramatickú podstatu Verdiho opery poňala väčšmi senzitívne, cez výtvarnú, farebnú a svetelnú optiku. Útočné, expresívne hroty predlohy trocha zjemnila, podriadila výtvarnej štylizácii bez kresby konkrétnych znakov doby či lokality. Podstatné myšlienkové posolstvo Nabucca, ako nadčasovej túžby po slobode, ostalo aj v scénografii Vladimíra Čápa (bol spoluautorom výtvarného návrhu) čitateľné.

Režisérka nijako nekomplikovala situáciu sólistom, aranžmány boli podriadené hudbe, aj za cenu značných ústupkov v akčnosti. Viera Polakovičová v denníku SME nazvala recenziu „Koncert v opere“, podčiarkla, že režisérka vychádza z partitúry a „jej reč je minimalistická, úsporná, čistá“. Miloslav Blahynka v Literárnom týždenníku za najsugestívnejšie miesta považoval „pokorenie Nabucca na konci druhého dejstva (blesk, ktorý hrdinu zasiahne, vychádza z neho a nie z neba) a dueto Abigail a Nabuccca v 3. dejstve, koncipovaný ako alegória sporu medzi mocou a vyššou kultúrou“. Čo všetko z pôvodných zámerov ostalo v inscenácii zreteľné aj po vyše dvoch desaťročiach, je už iná otázka.

Pre mladého dirigenta Rastislava Štúra bolo hudobné naštudovanie dôležitou previerkou talentu a využil ju s chuťou. Pulz ranoverdiovskej partitúry zachytil, tempá boli kontrastné, rytmicky presne členené, dynamika plastická, takže celkový prúd rešpektoval daný štýl. Napriek viacnásobnému obsadeniu, ktoré sa za doterajších vyše 21 rokov života tohto Nabucca podstatnejšie rozšírilo o domácich i hosťujúcich sólistov, v čase premiéry nie všetko klaplo. Ľubica Rybárska napĺňala dramatickú dimenziu postavy Abigaille, nemala problém ani s lyrickejšími miestami, akurát v precíznosti koloratúr isté manko ostalo. Experiment obsadiť mezzosopranistku Idu Kirilovú do tejto úlohy celkom nevyšiel, napriek tomu, že bola inak kvalitnou verdiovskou interpretkou.

G. Verdi: Nabucco, Opera SND, foto: Archív SND

Ideálnym nebol ani jeden z predstaviteľov Nabucca. K Martinovi Babjakovi prišiel dramatický part priskoro a Sergej Tolstov (spieva ho dodnes) musel prekonávať technické prekážky. Kostým Zaccariu dodnes oblieka aj Peter Mikuláš, ktorý však už vtedy spĺňal všetky predpoklady taliansku kantilénu vnímajúceho basistu s potrebným objemom tónu a technickou istotou. Vladimír Kubovčík zaujal kovovým timbrom svojho basu, no po sľubnom začiatku na premiére trocha strácal pôdu pod nohami. Inscenácia z roku 1999 otvorila „novú kapitolu nabucccománie v SND“ (citujem vlastný titulok recenzie) a zdá sa, že súčasná konzervatívna dramaturgia ho tak skoro nepošle do dôchodku.

Dozrel čas na novú Krútňavu, dostal ju Jakubisko

Po deväťročnej pauze, a pri príležitosti 50. výročia vzniku diela, dozrel čas na nové uvedenie Krútňavy od Eugena Suchoňa. Rok predtým na medzinárodnom kolokviu Slovenskí skladatelia 1918 – 1998 bola súčasťou jedného z príspevkov otázka, čo tvorí zlatý fond domácej opernej tvorby. Jednoznačná odpoveď znela, že oba Suchoňove opusy (KrútňavaSvätopluk) a Cikkerovo Vzkriesenie. Po dlhom živote predchádzajúcej inscenácie Branislava Krišku (z roku 1978, obnovenej roku 1988) sa žiadal už nový, tradíciou nezaťažený pohľad na predlohu.

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1999, foto: Archív SND

Vedenie opery stavilo na meno veľmi známe a vážené vo filmovej branži, na režiséra Juraja Jakubiska. Na opernú pôdu vstúpil po prvýkrát a do tímu si prizval scénografa Milana Ferenčíka a kostýmovú výtvarníčku Ľudmilu Várossovú. Očakávania boli nemalé, oficiálne i zákulisné chýry ladili verejnosť na nádej, že dostane od operných konvencií odpútané divadlo.

Lenže prišiel deň premiéry a žiadne veľké šoky sa nekonali. Nová Krútňava, samozrejme, bola niečím iná, poznačená remeselnou bravúrou, uplatňovanou v Jakubiskovom domovskom odvetví. Viac vtiahol do akcií zbor, vytvoril pôsobivé mizanscény, vďaka točni (ktorá tak trocha kompenzovala režisérov výhľad cez kameru) sa poľahky prechádzalo z exteriéru dovnútra miestností. „Novátorstvo“ výkladu spočívalo v inom časovom harmonograme udalostí, ktoré rozdelil do dvanástich mesiacov, s premenami ročných období. Navyše, časové intervaly poposúval tak, že pôvodne logické libreto nabralo trhliny.

V súvislosti s Krútňavou sa už dávnejšie diskutovalo, či ju treba obliecť do krojov (podľa zahraničného trendu odfolklorizovania napríklad Janáčkovej Jej pastorkyne), alebo sledovať dedinskú drámu bez ornamentov doby. Juraj Jakubisko sa síce prikláňal k druhej možnosti, no napokon folklór, aj keď v inej poetike, prítomný bol dosť zreteľne. Ale vo Ferenčíkovej výprave sme videli aj hviezdičky na oblohe, bicykle, sneh, tanečných dvojníkov, kolieskové korčule – teda nie nadmernú dávku originálnosti.

Nebolo šťastím zveriť hudobnú podobu Rakúšanovi Wolfdierovi Maurerovi (ťažko zdôvodniteľná bola aj jeho šéfdirigentská pozícia), ktorý príliš nechápal ani jazyk libreta, ani hudobné špecifiká tohto výsostne slovenského opusu. Krútňava je stále v programovej ponuke Slovenského národného divadla, no hrá sa sporadicky. Pred asi poldruha rokom (a bolo to slávnostné predstavenie) by som z rozglejenej orchestrálnej a zborovej prezentácie najradšej zutekal. Po tomto fiasku ju počas svojho krátkeho hosťovského intermezza v SND preštudoval Ondrej Lenárd a vrátil jej patričné kontúry.

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 2019, Michal Lehotský (Ondrej), Jolana Fogašová (Katrena), Jozef Benci (Štelina), zbor Opery SND, foto: Zdenko Hanout

Vrátim sa ešte k pôvodnému obsadeniu z roku 1999, ktoré bolo postupne, aj pri oficiálnom obnovení inscenácie, obmieňané. Jakubisko si na prvú premiéru vybral do postavy Katreny Klaudiu Dernerovú (zrejme mu vyhovovala typovo), alternujúca Iveta Matyášová však vytvorila bohatšiu a tónovo plastickejšiu kreáciu. Peter Dvorský ako Ondrej sa po prvýkrát zmocnil postavy na javisku (o desať rokov skôr ju nahral na CD) a v tom čase jeho dramatický tenor ešte mal dosť rezerv na vygradovanie vývojového oblúka postavy. Alternujúci Alojz Harant sa síce nevyhol istým výpadkom v kvalite tónu, no jeho doménou boli pevné a lesklé výšky.

Stále dojemne presvedčivým Štelinom bol Ondrej Malachovský, aj keď už používal viac parlanda. Pribudol lyrickejší, viac na spevné plochy orientovaný Jozef Špaček. Po dvoch desaťročiach udržiavania Suchoňovej Krútňavy, ako reprezentatívnej vzorky slovenskej tvorby, už tiež dozrel čas (keď ho už prepáslo storočné jubileum Slovenského národného divadla) na nový výklad diela.

Trocha belcanta, opäť však len zo zásobárne komiky

Necelý mesiac pred osemdesiatinami Slovenského národného divadla a ako prvú premiéru v novom miléniu si dramaturgia vybrala Nápoj lásky od Gaetana Donizettiho. Bol to jeden z chabých a nezdôvodnených ťahov vtedajšieho vedenia súboru, aj keď výčitky nesmerujú k samotnému dielu, ale k jeho termínovaniu. Nápoj lásky je perfektne napísaná belcantová komická opera, no na druhej strane titul skôr každodenný a pokiaľ neprináša mimoriadnu vokálnu kvalitu, alebo objavný inscenačný nápad, ťažko môže byť pilierom dramaturgie.

Do vena ju dostal Pavol Smolík, stavajúc koncepciu skôr na uprednostnení štýlu commedie dell´arte, než na objavovaní nových faziet delikátneho humoru. Režisérove nápady (Nemorino ako lepič plagátov, Dulcamara ako mafiánsky boss a pod.) sa stretli s rozdielnym prijatím kritiky. Ladislav Čavojský nebol nadšený a konštatoval, že „Nemorino nie je dedinský hlupák, ale mestský idiot“. Smolíkovi vyčítal, že „úvahami o commedie dell´arte zbytočne sebe a spolutvorcom pomútil hlavu“. Dodávam, že nenákladnú látkovú scénu s vystrihnutými otvormi navrhol Vladimír Čáp a kostýmy Ľudmila Várossová. Na druhej strane niektorí recenzenti inscenáciu prijali s argumentmi, že „žiaden gýč, žiaden posun deja do iného rámca“ (Viera Polakovičová v SME), alebo tvrdením Miloslava Blahynku v denníku Nový deň, že režisérov „humor nikdy nie je hrubozrnný, ale vždy vkusný a esteticky prijateľný“.

G. Donizetti: Nápoj lásky, Opera SND, foto: Archív SND

Silnejší dojem nezanechalo ani hudobné naštudovanie Dušana Štefánka, z ktorého príliš nevyžaroval južanský oheň. K dispozícii boli dve solídne Adiny (Adriana KohútkováJana Valášková), Nemorino Otakara Kleina bol ešte v začiatočníckom štádiu a za indisponovaných alternujúcich tenoristov narýchlo zaskočil belcantovo vybavený Miroslav Dvorský. Peter Mikuláš na svoj spôsob (jeho parketou nikdy nebol odbor bas buffo) vytvoril Dulcamaru, popri ktorom v druhom obsadení stál snaživý Martin Malachovský. Zatiaľ čo Martin Babjak ako Belcore sklamal, Vladimír Chmelo vniesol do postavy krásnu barytónovú farbu, kantilénu i kovové výšky. Nápoj lásky mal tiež dlhý javiskový život, no na nespoznanie sa menil, keď do hlavných postáv vstúpili, síce ako hostia, Pavol BršlíkAdriana Kučerová.

Massenetov Werther sa nakoniec stal výhrou 80. sezóny

Predovšetkým zaradenie Werthera od Julesa Masseneta bolo šťastným dramaturgickým krokom. Do Opery Slovenského národného divadla sa vrátil po vyše šiestich desaťročiach. Dielo je zaujímavé tým, že sa v ňom zrkadlia znaky francúzskej lyrickej opery, verizmu, doznievajúceho Wagnerovho rukopisu i prebúdzajúceho sa impresionizmu. Aj napriek tomu ide o originálnu, emocionálneho nesmierne členitú partitúru, s bohatou melodikou, farbami a dramatickými kontrastmi. Dielo, opreté o Goetheho novelu Utrpenie mladého Werthera, ponúka prenikavú kresbu charakterov, dovŕšenú tragickým koncom.

Inscenačný tím, zložený z režiséra Miroslava Fischera, autora scény Milana Ferenčíka a kostymérky Ľubice Jarjabkovej, sa zhodol na koncepcii, ktorá bude rešpektovať historické zakotvenie príbehu a nebude ho prenášať v čase a priestore. Bola to legitímna alternatíva voči trendu vo svete kvitnúcich režisérskych výbojov. Rešpekt si zaslúžila aj preto, lebo nedeformovala charaktery postáv. Pri tradičnom spôsobe inscenovania sa však ako istá nedôslednosť ukázalo výtvarné obídenie meniacich sa ročných období. Z hľadiska hereckého profilovania postáv a vzťahov síce nešlo o vonkajškový pátos, ale na druhej strane z moderného herectva predsa len režisérove nároky zľavili.

J. Massenet: Werther, Opera SND, 2000, Jozef Kundlák (Werther), Denisa Šlepkovská (Charlotta), foto: Alena Klenková

Vcelku prijateľne sa hudobnej prípravy zhostil Wolfdieter Maurer (v SND vydržal ešte jednu sezónu a potom už o ňom nebolo počuť), orchester hral pod jeho taktovkou výrazovo a dynamicky diferencovane. Na oboch premiérach stvárnil titulnú úlohu Jozef Kundlák a hoci jeho tenor bol stále lyrický, dokázal ho rozvinúť do farebne šťavnatej, priebojnej a razantnej roviny. Dve Charlotty sa odlišovali charakterom timbrov: Jitka Sapara-Fischerová bola expresívnejšia, dramatickejšia, Denisa Šlepkovská zasa mäkšia, plastickejšia. V stvárnení dilemy medzi manželskou povinnosťou a volaním srdca boli obe veľmi uveriteľné. Werther sa udržal v repertoári šesť rokov, no s neveľkým počtom 21 predstavení.

Na záver sezóny hosťovala v Bratislava Budapeštianska štátna opera so svojím národným dielom, Bánk bánom od Ferenca Erkela. Inscenácia bola staromódna a nebyť výkonu tenoristu Andrása Molnára v titulnej úlohe a kvalitného orchestra, padla by do zabudnutia. Skoro tak ako celá osemdesiata sezóna.

V časopise Teatro.sk si renomovaný kritik Ladislav Čavojský ťažkal na obrovské dlhy dramaturgie voči domácej tvorbe, obom Richardom, Wagnerovi i Straussovi, voči svetovým dielam 20. storočia. Na margo stavu réžie napísal, že „iba moderne ´šminkuje´ staré diela, no neposúva ich do nových výkladových rovín“. Smutne skonštatoval, že „viac nás tešia spomienky na minulosť ako vyhliadky na budúcnosť“.

Autor: Pavel Unger

Archív: Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku