Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (9). Desaťročie s rekordným počtom operných riaditeľov

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvých desať rokov nového tisícročia, obdobie medzi osemdesiatou a deväťdesiatou sezónou Slovenského národného divadla, poznačilo viacero zásadných zmien vo vedení inštitúcie. Jedna z najkoncepčnejších etáp v dejinách operného súboru sa udiala v prvej polovici dekády (2002 – 2006), no v druhej ju striedala fáza chaosu, sprevádzaná personálnymi zmenami a sťahovaním do novej budovy.

Generálni riaditelia SND:

Dušan Jamrich (do 31. 12. 2005)
Marián Chudovský (od 1. 1. 2006 do 1. 6. 2006)
Silvia Hroncová (od 2. 6. 2006 do 27. 8. 2009)

Riaditelia Opery SND:

Juraj Hrubant (do 31. 8. 2002)
Marián Chudovský (od 1. 9. 2002 do 31. 8. 2006)
Peter Mikuláš (od 1. 9. 2006 do 30. 6. 2007)
Oliver Dohnányi (od 1. 7. 2007 do 8. 7. 2008)
Gabriela Beňačková (od 15. 7. 2008 do 7. 12. 2008)
Pavol Smolík (od 8. 12. 2008 – poverený vedením, od 1. 5. 1989 riaditeľ)

Posledná etapa vedenia súboru Jurajom Hrubantom (2000 – 2002)

Dve posledné z jedenástich sezón, počas ktorých šéfoval opernému súboru Juraj Hrubant, mali skôr zostupnú tendenciu. Hoci na prvý pohľad dramaturgia neskrývala ambíciu vymaniť sa zo stereotypu a ku kasovým titulom priradila aj diela raritnejšie. Tie však museli diváka presvedčiť o oprávnenosti výberu kvalitou inscenácií.

Slovenské národné divadlo, historická budova, zdroj: Archív SND

Hamlet od Ambroisa Thomasa zaznel v slovenskej premiére a zároveň položil otázku „byť či nebyť“ na plagáte Slovenského národného divadla. Ak by réžia Pavla Smolíka dôslednejšie napĺňala zámer nadčasového, históriou len voľne inšpirovaného, bez stôp grand opery poňatého výkladu a odpustila si zopár málo originálnych postupov, mohol byť výsledok údernejší. Pravda, potreboval by emocionálne bohatšie hudobné poňatie (Dušan Štefánek), no aspoň zopár výkonov (Vladimír Chmelo ako Hamlet, Ľubica VargicováAdriana Kohútková ako Ofélia) ostalo v pamäti. 

Detský divák dostal do vena ďalšiu opernú rozprávku z pera Milana Dubovského, nazvanú Tajomný kľúč. Po Hamletovi sa v repertoári objavil opäť titul, vymykajúci sa z dramaturgického klišé. Čajkovského Panna Orleánska (náhrada za plánovaných Verdiho Dvoch Foscariovcov) podstúpila radikálne škrty a štyri dejstvá zomkla do dvoch, pauzou rozdelených polovíc. Režisér Marián Chudovský so scénografom Jozefom Cillerom hľadali kompromis medzi tradičným a aktualizačným prístupom. Darilo sa im raz viac (svetelná réžia, farebnosť pri dodržaní miery únosnosti, aranžmány zboru), inokedy menej (presila projekcií, stereotypné vysúvanie svetelnej rampy). Rastislav Štúr podčiarkol dramatické pasáže, no ideálnu titulnú hrdinku súbor nenašiel ani v Jolane Fogašovej ani Klaudii Dernerovej.

P. I. Čajkovskij: Panna Orleánska, Opera SND 1999, foto: Alena Klenková/Archív SND
W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 2018, Peter Mikuláš (Leporello), Dalibor Jenis (Don Giovanni), foto: Peter Chvostek/Archív SND

Sezónu 2000/2001 uzavrel dodnes hraný Mozartov Don Giovanni v réžii Jozefa Bednárika. Hoci pôvodný zámer inscenátorov nebol zasadiť dianie do priestoru potenciálnych nerestí „hotel-svet, bordel–svet“, ale do fitnescentra, životaschopnosť riešenia potvrdzuje neustály záujem o reprízy. Samozrejme, Bednárik so scénografom Vladimírom Čápom a kostymérkou Ľudmilou Várossovou, priniesli rad originálnych i polemických nápadov, no tie k opere na prahu nového tisícročia patria.

Svoju nemastno-neslanú éru šéfdirigenta uzavrel Wolfdieter Maurer. Z trojitého pôvodného obsadenia sa dodnes stretávame s Daliborom Jenisom (Don Giovanni), Petrom MikulášomGustávom Beláčkom (Leporello), Adrianou Kohútkovou (Donna Elvira) či Janou Bernáthovou (Zerlina). Pribúdali však nové, neraz výborné obsadenia domácimi i hosťami.

V poslednej sezóne angažoval Hrubant do funkcie šéfdirigenta Petra Feranca, ktorý však na svojom poste zotrval len do začiatku ďalšej, už Mariánom Chudovským vedenej sezóny. Jeho prvou premiérou bola Verdiho Luisa Miller, ktorá však v réžii Miroslava Fischera priniesla jeden z najproblematickejších výsledkov v realizácii skladateľových opier v SND. Ani sólistický súbor nebol v dobrej kondícii. Ďalším omylom bolo zaradenie operety Johanna Straussa Noc v Benátkach, vnímané ako záchrana operetného druhu v Bratislave, ktorú drasticky a hlúpo vyhnali politici z Novej scény. Gesto Opery SND však nepadlo na úrodnú pôdu, choreograf Libor Vaculík ako režisér si s dielom neporadil a bol to napokon aj publikom len vlažne prijatý premiérový titul.

Bizetova Carmen, ktorú dodnes stretávame ako kasovú poistku, sa zrodila v marci 2002. Tím Chudovský – Ciller – Čanecký sa snažili odkloniť od konvencie a presadiť dej do Španielska za diktátora Franca. Bol to však len vonkajškový lem, väčšmi išlo o snahu potlačiť sentimentálnosť, zotrieť nánosy klišé a vyzdvihnúť veristický ťah. Tento princíp trocha komplikovali symboly, no nápadito vyznelo dynamické posledné dejstvo s paralelnými akciami pred arénou a v nej.

N. A. Rimskij-Korsakov: Zlatý kohútik, Opera SND, 2002, Adriana Kohútková (Šemachanská cárovná), foto: Alena Klenková/Archív SND

Dramaturgicky zaujímavým titulom bol Zlatý kohútik od Nikolaja Rimského-Korsakova. Škoda, že réžia Pavla Smolíka zakotvila opatrne medzi rozprávkovou imagináciou a náznakom spoločensko-kritickej či filozofickej výzvy predlohy. V ruskom teréne sa hudobne darilo Petrovi Ferancovi, kvalitného cára Dodona našlo divadlo v Jurijovi Gorbunovovi z brnianskej opery a vysoký part Astrológa suverénne zvládal Ľudovít Ludha. Bodku za érou Juraja Hrubanta položila hra Majstrovská lekcia Marie Callas v réžii Jozefa Bendárika.

Správne nastavený kompas na štyri sezóny Mariána Chudovského (2002 – 2006)

Ich tézou bolo robiť aktuálne a zaujímavé operné divadlo, posilniť kontakty s okolitými krajinami, hľadať si nového diváka i priestor v médiách. Kto by s programom Mariána Chudovského nesúhlasil? Dramaturgiu si nastavil už sám (posledné mesiace bol Hrubantovým asistentom), s pomocou šéfdramaturga Pavla Smolíka. Že počtom premiér víťazila talianska opera, s tým netreba polemizovať. Uvažovať by sa dalo nad zvolenými titulmi a ich komplexným zvládnutím.

V prípade Verdiho išlo o dve naštudovania (MacbethMaškarný bál), ktoré si ponechali slovenské tímy. Obe inscenácie dopadli lepšie hudobne (dirigenti Oliver DohnányiRastislav Štúr), sčasti spevácky, zatiaľ čo režijným poňatiam chýbala koncovka. Platí to aj pre MacbethaChudovského réžii (striedali sa vydarené scény s problematickými, najmä v banketovom obraze a podcenení choreografie bosoriek), aj pre Maškarný bál v kvázi modernom, no rozháranom strihu Pavla Smolíka. Niekoľko sólistických výkonov prevýšilo štandard (napríklad Ľubica Rybárska, Iveta Matyášová, Vladimír Chmelo, Michal Lehotský), ale ani vyslovených prešľapov nebolo veľa.

G. Rossini: Popoluška, Opera SND 2003, Marián Pavlovič (Don Ramiro), Jolana Fogašová (Angelina), Monika Fabianová (Tisbe), Erika Strešnáková (Clorinda), foto: Alena Klenková/Archív SND
G. Donizetti: Dcéra pluku, 2004, Otokar Klein (Tonio), Ľubica Vargicová (Marie), Martin Malachovský ((Seržant Sulpice), foto: Archív SND

Únik od Verdiho k jeho predchodcom by bol hodný ocenenia, keby z odkazu Gioachina RossinihoGaetana Donizettiho vybočil z obligátneho komického žánru. Popolušku (v slovenskej premiére) i Dcéru pluku si zobral pod režijnú kuratelu Jozef Bednárik. Rossini v „melanži“ vyšiel pestro, vtipne i spevácky slušne. Donizettiho zamýšľaný „dezert“ však stratil punc kvality. Tu zasa prekvapili tenoroví „céčkari“ Oto Klein, Michal LehotskýĽudovít Ludha v role Tonia i obe Márie Ľubica VargicováAdriana Kohútková.

Výlet do verizmu v prvom prípade (Pucciniho Plášť v kombinácii so Schönberovým Očakávaním, minimálne dramaturgicky objavným) narazil na nekompetentnú réžiu Antona Nekovara a nevyrovnané obsadenie. V druhej voľbe, Andrea Chénierovi od Umberta Giordana, prevýšila spevácku stránku (garantovanú sopránmi RybárskejMatyášovej a ešte disponovaného Petra Dvorského) zaujímavá, striedmo moderná a v charakteroch postáv prepracovaná réžia Guya Montavona.

U. Giordano: Andrea Chénier, Opera SND, 2002, Peter Dvorský (Andrea Chénier), Ľubica Rybárska (Maddalena di Coigny), foto: Alena Klenková/Archív SND

A do tretice, stále v repertoári pretrvávajúca Pucciniho Turandot v praktickej, ničím nie výnimočnej réžii Jozefa Bednárika, sa zapísala do života detailne prepracovaným hudobným naštudovaním Ondreja Lenárda. Ten sa po dlhšej pauze na istý čas vrátil do SND. Nielen orchester, ale aj medzinárodné obsadenie (dominovali Eva Urbanová, Sorina Munteanu, Mario Malagnini, Ernesto Grisales), povýšili Turandot na udalosť štvrtej Chudovského sezóny.

Mimoriadnym počinov v tejto etape bolo viac. Mozart síce nemal ustlaté na ružiach a z českej tvorby ani Smetanova Hubička ani Janáčkova Káťa Kabanová nerozčerili hladinu tak, ako Dvořákova Rusalka. Šok najmä v konzervatívnom tábore vyvolalo režijné poňatie Jiřího Nekvasila a scéna Daniela Dvořáka. Od rozprávkovej idyly a z lona prírody nás tvorcovia priviedli až na ľudské smetisko dnešných dní. Rozprávka prestáva byť rozprávkou, keď sa vzdáme sebaklamu a pretneme ho realitou. Vstupom Princa sa skončila ilúzia a nastúpila konfrontácia. Filozoficky premyslená, iste aj provokatívna Rusalka, pretože ľudské trosky a drogy si s predlohou nespájame, bola ukážkou smerovania súčasného hudobného divadla. S nepodcenenou hudobnou prípravou (dirigent Jaroslav Kyzlink) a mnohými výbornými speváckymi výkonmi.

A. Dvořák: Rusalka, Opera SND, 2005, Adriana Kohútková (Rusalka), Miroslav Dvorský (Princ), Jolana Fogašová (Cudzia kňažná), foto: Alena Klenková/Archív SND
B. Bartók: Hrad kniežaťa Modrofúza, Opera SND 2003, Gustáv Beláček (Modrofúz), foto: Alena Klenková/Archív SND

Ešte pred Rusalkou 2005 dostal prvú príležitosť Martin Bendik a režijným stvárnením Bartókovho Hradu kniežaťa Modrofúza (výborná dramaturgická voľba) s výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou ponúkli imponujúci, k dešifrovaniu skrytých významov vyzývajúci výklad. Bez hradu, bez modrých fúzov kniežaťa, v tajomne baladickej scenérii. Podľa Michaely Mojžišovej „ako sa jedny za druhými otvárali dvere v Modrofúzovom hrade, tak sa na scéne mihali svetlá sviečok, tiene postáv, menila sa perspektíva“. K tomu excelentné hudobné naštudovanie Jánosa Kovácsa z Budapešti a výborný Gustáv Beláček v titulnej postave.

Druhý Bendikov titul z Chudovského obdobia, po prvýkrát na Slovensku uvedený Peter Grimes od Benjamina Brittena, režijne nevyšiel ani zďaleka tak jednoznačne, hoci Bendik sa mu snažil dať svojskú tvár. Víťazila dopodrobna vypracovaná hudobná podoba, formovaná dirigentom Jaroslavom Kyzlinkom a psychicky narušenú titulnú postavu vierohodne vytvaroval hosťujúci Jan Vacík.

Ak etapu šéfovania Mariána Chudovského vnímala obec recenzentov, aj napriek niektorým výhradám, ako obohacujúcu, tak to bolo tiež vďaka priestoru pre barokovú i súčasnú tvorbu. A získaním Petra Konwitschného. Barok zastupovala Händelova Alcina v naštudovaní Zuzany Gilhuus. Namiesto okázalej pompy strohá, farebne a svetelne pútavá scéna, akési bludisko v symbolike sa meniace na duševné prepadlisko Alciny. Vo vnímavom naštudovaní nového šéfdirigenta Jaroslava Kyzlinka sa zaskvela Morgana Adriany Kučerovej.

G. F. Händel: Alcina, Opera SND, 2004, foto: Alena Klenková/Archív SND
J. Beneš: The Players, Opera SND 2004, Ján Ďurčo (Hamlet), Jozef Kundlák, foto: Alena Klenková/Archív SND

Slovenská moderna sa dostala k slovu výnimočnou operou The Players (2004) od čerstvo zosnulého Juraja Beneša. Režisér Martin Huba vo svojom opernom debute vystihol zámery percepčne náročnej predlohy. „Je to výklad, meditácia intelektuála nad hamletovskou témou. Dôležitá nie je fabula, ani charaktery… je to stret reálneho sveta reprezentovaného Hamletom s virtuálnym“, napísala Michaela Mojžišová. Originálne dielo, hĺbavá interpretácia (výborný Ján Ďurčo v hlavnej postave, zanietený dirigent Pavol Tužinský), no skôr pre vzdelanejšieho adresáta.

Najväčším tromfom tohto obdobia predsa len bolo získanie svetoznámeho režiséra Petra Konwitschného, povestného búrliváka, s chuťou polarizujúceho mienku. Čajkovského Eugen Onegin (2005) bol oživením o desať rokov staršieho lipského originálu, no pre nás šokujúcou novinkou. So svojím výtvarníkom Johannesom Leiackerom preskupili sedem scén do dvoch dramaticky zomknutých blokov. Bez folklóru, bez väzby na prostredie, so symbolmi a najmä ambíciou neísť podľa šablóny. Možno priveľa alkoholu, vnímaného ako typický ruský znak, možno niektoré nápady hodné polemiky, na druhej strane fascinujúco vykreslený súboj a následný tanec Onegina s mŕtvolou Lenského (na mieste polonézy), vyvolával citové zimomriavky.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Opera SND, Pavol Remenár (Onegin), Ľudovít Ludha (Lenskij), foto: Archív SND

Otvorenie nového divadla a tri sezóny s výmenami operných riaditeľov (2006-2009)

Koncom roku 2005 skončil vo funkcii generálneho riaditeľa SND Dušan Jamrich a po piatich prechodných mesiacoch s Mariánom Chudovským nastúpila 2. 6. 2006 na uvoľnený post Silvia Hroncová. Sezóna 2006/2007 bola mimoriadne náročná dokončovaním novostavby a jej uvedením do života. Kľúč do opery odovzdala znenazdajky do rúk Petra Mikuláša, ktorému však chýbali manažérske skúsenosti a po desiatich mesiacoch s úľavou na duši skončil.

Sezónu mu pripravilo predchádzajúce vedenie a nie príliš šťastne. Zbytočný bol návrat Mascagniho Sedliackej ctiLeoncavallových Komediantov, ktorých Marián ChudovskýOttom Šujanom umiestnili do rovnakej lokality a nasmerovali ich do konzervatívnej estetiky. Došlo aj ku konfliktu režiséra s dirigentom Ondrejom Lenárdom, ktorý po hrozbe rezignáciou napokon premiéry dirigoval. A potvrdil svoju afinitu k verizmu. Zo sólistických obsadení najsilnejší dojem zanechal Bulhar Kostadin Andreev ako Canio.

R. Leoncavallo: Komedianti, Opera SND, Kostadin Andreev ako Canio, foto: Archív SND

Návratom opernej rozprávky Marin a slnko od Tibora Freša si divadlo splnilo svoje záväzok voči detskému publiku, výsledok však nezrkadlil, ako sa za tri desaťročia vo svete zmenila inscenačná optika. A prišiel deň D. 14. apríla 2007 sa po 21 rokoch od začatia stavby prestrihla páska novej budovy Slovenského národného divadla. Sprevádzal ju operný galakoncert, ktorý bol tretím z variantov prvého večera. Napokon dopadol ako zvyčajne, dramaturgicky bezhlavo, no aspoň s bývalými i vtedajšími oporami súboru.

Ďalšia premiéra sa ešte odohrala v historickej budove. Po 41 rokoch sa do SND vrátila Ariadna na Naxe od Richarda Straussa, v koprodukcii s Prahou a Dublinom. Režisér Dieter Kaegi obe časti spojil, dej presadil do nemenného baru s hýriacou miestnou smotánkou. Vzišla síce nie svetoborná, trocha prekombinovaná, ale vcelku zdôvodnená a vypracovaná inscenácia. Dirigentom bol solídny Viedenčan Walter Kobéra a k najhodnotnejším kreáciám patrili obe Ariadny, Maida HundelingIveta Matyášová, Bacchus Sergeja Larina a Zerbinetta Ľubice Vargicovej.

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 2007, foto: Alena Klenková/Archív SND

Prvú skutočnú premiéru v novej budove prekvapujúco dostal Martin Bendik. Demonštratívne odkázal, že Verdiho Trubadúr naliehavo potrebuje metaforu vo virtuálnom konflikte. Medzi mafiánmi – personifikácia všeobecnej nekultúrnosti a čistými umelcami – zástupcovia ušľachtilých ideí. Ale Trubadúr v podzemnej garáži a hudobné nástroje ako zbrane, to už išlo ozaj cez čiaru a vzpieralo sa Verdimu. Prosto bol to omyl, vyvolal roztržky v súbore a nepriniesol relevantné hodnoty v žiadnej oblasti.

V sezóne 2007/2008 má už opera nového riaditeľa, je ním opäť umelec v praxi maximálne vyťažený, dirigent Oliver Dohnányi. Jeho misia, opäť bez príprav,

trvá rok. Dramaturgiu dostal na tanieri a ako sa dalo predpokladať, príliš veľa času si na domovské divadlo nevyhradil. Zaskočil za dirigentským pultom v prvej premiére „svojej“ sezóny, Pucciniho Madama Butterfly, opäť v réžii svetoznámeho Petra Konwitschného. Ten poňal drámu Japonky ako konflikt civilizácií, pričom ho rozvinul len v limite danom partitúrou. Bez exotického ornamentu, s prelomom vo chvíli Bonzovho prekliatia, odkedy modeloval cestu k tragédii. Aj s podlomeným duševným zdravím Butterfly a Suzuki (fľašky v rukách), s intermezzom v podobe americkej filmovej sekvencie a s drsným záverom tragédie vo vysvietenom hľadisku. V pamäti ostali výborné výkony Evy Jenisovej, Petra Bergera či Dalibora Jenisa.

G. Puccini: Madama Butterfly, Opera SND, 2007, Eva Jenisová (Čo-Čo-San), Monika Fabiánová (Suzuki), Dalibor Jenis (Sharpless), foto: Archív SND

Po problematickej súčasnej komornej novinke v Štúdiu SND, Kóme od Martina Burlasa, sa konečne dostala k slovu belcantová dráma. Donizettiho Lucrezia Borgia však trpko sklamala. Výtvarný typ divadla Zuzany Gilhuus niekoľkými zaujímavými režijnými nápadmi nestačil na vykreslenie plnokrvnej drámy. Ani voľba 2.milánskej verzie bez záverečnej efektnej cabaletty, ani zmena Orsiniho na ženu, zaľúbenú do Gennara a nedotiahnuté pointy výsledku neprospeli. Slabý dirigent Alessandró Sangiorgi a estetike belcanta málo zodpovedajúcich výkonov odsunuli túto Lucreziu Borgiu do zabudnutia.

Z predchádzajúcej sezóny odložený Musorgského Boris Godunov naopak stál na pevných pilieroch. Kombináciou scénografického minimalizmu a čitateľnej symboliky, symbiózou hudby a textu, sa podarila Mariánovi Chudovského zaujímavá inscenácia. Podoprel ju precízny dirigent Stefan Lano avýborní predstavitelia Borisa Sergej KopčákPeter Mikuláš. Druhé pozitívum sezóny: wagnerovský večer (1.detsvo Valkýry koncerte) s kvalitnými sólistami.

89.sezóna SND sa stala osudovou pre generálnu riaditeľku Silviu Hroncovú, ktorá po ďalších zmenách na čele operného súboru (necelých päť mesiacov, vrátane prázdnin, to bola v problematike úplne tápajúca Gabriela Beňačková, po nej Pavol Smolík) svoje kreslo koncom augusta 2009 pod silným tlakom zvnútra divadla opustila. Bola to daň za neskúsenosť a personálne pokusy, hoci prišla s tézami, ktoré ju mohli vyniesť na piedestál. Sezóna pred okrúhlou deväťdesiatkou až na jednu výnimku ostala nevýrazná. Nepomohol jej ani nový Suchoňov Svätoplukv réžii Juraja Jakubiska, ani pod cirkusové šapito skrytá, vkusom príliš neoplývajúca Smetanova Predaná nevesta (réžia Pavol Mikuláštík) a úplne nevydarenou bodkou bol Haydnov Opustený ostrov.

Ch. W. Gluck: Orfeus a Eurydika, Opera SND, 2008, Helena Becse Szabó (Eurydika), Pavol Remenár (Orfeus), foto: Jozef Barinka/Archív SND

Jedinú historickú hodnotu priniesol Gluckov Orfeus a Eurydika, koprodukčný projekt s Varšavou, v réžii Mariusza Trelińského a scénografii Borisa Kudličku. Obaja principiálne odmietli mytologickú dogmu a presadením deja do moderného apartmánu postavili metapríbeh. Po strate blízkeho človeka (Eurydika po manželskej kríze a po rozohraní dramatickej scény si siahne na život), nasledujú Orfeove reminiscencie, dialógy s mŕtvou, vidiny opätovných stretnutí. Cesta do podsvetia je prienikom do vlastného svedomia, návrat ženy je len prechodný a smrť definitívna. Žiaden šťastný koniec, žiaden deus ex machina.

Psychologickú drámu (i za cenu istých škrtov) kreslil aj orchester (Jaroslav Kyzlink), v titulných úlohách poľskí hostia Wojtek GierlachMalgorzata Olejniczak, v postave Amora naša Lenka Máčiková. Trelińského a Kudličkov Orfeus bol najsilnejší a nezabudnuteľný počin troch hektických rokov pred jubilejnou 90. sezónou. O nej nabudúce.

Autor: Pavel Unger

Archív Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku