Jubilejný 35. operný festival G. Rossiniho

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
O čo chladnejšie tohoročné európske leto, o to vyššia úroveň periodického operného hodokvasu v  prímorskom talianskom Pesare. Zdarne zostavená kolekcia operných titulov a príslovečné kvalitné  invenčné spracovanie zasa ovenčili skladateľov odkaz.

Kompaktne, priam bravúrne režijne – scénograficky (kulisy, kostýmy, osvetlenie) v súlade s vokálnym ansámblom zapôsobila „Armida“ (1817), jedno z najkrajších operných prerozprávaní chýrneho sujetu. Titulnej predstaviteľke (C. Romeu), známej zo sugestívnej kreácie Desdemony v Rossiniho „Otellovi“ chýbali iba jagavejšie výšky, všetky tenorové party (obzvlášť v podaní A. Siragusa a D. Korchaka) mali žiarivú silu i istotu a  spolu s ostatnými protagonistami predostreli neobyčajne plastický harmonizujúci umelecký zážitok.

Gioacchino Rossini: Aureliano in Palmira, Teatro Rossini Pesaro 2014 Jessica Pratt (Zenobia) foto: Studio Amati Bacciardi

Gioacchino Rossini: Aureliano in Palmira, Teatro Rossini Pesaro 2014
Jessica Pratt (Zenobia)
foto: Studio Amati Bacciardi

Vážna opera „Aureliano in Palmira“ (1813) revokovala úctu k rodiacemu sa kompozičnému štýlu majstra započatom v slávnom „Tankrédovi“ z  toho istého roku. Naporúdzi boli opäť vynikajúci protagonisti (vyzdvihnime známu J. Pratt alebo M. Spyresa ). Početné opery typu „seria“ (s vážnym až tragickým dejom) minulých storočí sú archaické. Z robustného talianskeho vagóna pasažierov – skladateľov smerujúcich k  opernému žánru sa iba niektorí dokázali popasovať rovnako úspešne s  opernou drámou ako opernou komédiou (opera buffa). Ukážkovým príkladom je G. Donizetti, kde je neľahké rozhodnúť či je dokonalejšia trebárs tragická „Lucia z  Lammermooru“ alebo roztopašný  „Don Pasquale“. Komické Rossiniho partitúry sú vari najdokonalejšími plodmi, ale keď sa zoznámime s jeho menej hraným vážnym odkazom („Tancredi“, „Otello“, „Ermione“, „Semiramis“ a veľkolepý „Viliam Tell“ ) zostaneme taktiež na rozpakoch. Takúto „lahodnú“ komparáciu v  plnom rozsahu každoročne odkrýva pesarský festival umožňujúci poposúvať hedonistický jazýček týchto váh.

Gioacchino Rossini: Il barbiere di Siviglia, Teatro Rossini Pesaro 2014 foto: Studio Amati Bacciardi

Gioacchino Rossini: Il barbiere di Siviglia, Teatro Rossini Pesaro 2014
foto: Studio Amati Bacciardi

Zhliadnuť v rodisku autora preslávanej kavatíny Figara jeho najslávnejší opus, nehynúci „hit“ či  najjagavejší klenot komickej opery vôbec,   „Il Barbiere di Siviglia“ ( 1816 ), je vrcholovým zážitkom. Využijúc relatívne menšie hľadisko miestneho „Teatro Rossini“ rozhodil režisér N. Marsano túto dvojdielnu Mozartom a  Rossinim geniálne hudobne odetú Beaumarchaisovu komédiu medzi divákov. Rosina vykúka z prvej lóže, Figaro vybehne spomedzi obecenstva, dôležité rekvizity prinášajú pomocníci medzi radmi auditória. Kľúčové scény sa odohrávajú na javisku a celá úchvatná fraška naberá moderný nonšalantný nádych pôsobivo korešpondujúci s brilantnou rosssiniovskou roztopašou. Škoda, že sa i táto réžia zavše vymkla kontrole – tak mlčky sediaca postava na javisku sledujúca dej „síce“ nevadila, ale jej poslanie zostalo rébusom. Počítačové obrázky žmurkajúcich očí v rovine opony „synchrónne“ s  crescendom slávneho finále prvého dejstva pôsobili rovnako samoúčelne ako rušivo. Intrigánsky Don Basilio (A. Esposito), domýšľavý doktor Bartolo (P. Bordogna) a roztúžený i gurážny gróf d´Almaviva (J.F. Gatell) kreovali svoje postavy sebaisto hlasovo, azda im chýbal len fajnovejší bufózny vokálny kolorit. Korpulentnejšia,   a preto o prepotrebný šarm a ženskú vynaliezavosť ochudobnená Rosina (Ch. Amaru) kompenzovala svoj výkon vynikajúcou koloratúrnou dispozíciou. Napokon, ústredná postava – šibalský všetko zvládajúci Figaro sa zaskvel v dokonalom barytónovom hlasovom i hereckom podaní (F. Sempey). Skvelý ornament sviežeho a novátorského poňatia tohto bufózneho veľdiela skicoval vynikajúci dirigent (G. Sagripanti). Vyčaril s nervnou vervou nenapodobniteľnú rossiniovskú hravosť, temperament a zmyselnosť z orchestra Teatro Comunale di Bologna . Prvotriedny „Barbier“ v genius loci jeho autora – pesarskom divadle.

Gioacchino Rossini (1792 - 1868)

Gioacchino Rossini
(1792 – 1868)

Belkantový koncert zvlášť senzitívneho tenoristu J. F. Gatella zaujal vrúcne sfarbeným technicky dokonalým hlasom ako i dramatrugicky   neošúchaným výberom operných árií. Nesporne jeden z vrcholov festivalu bol excelentný výkon slávnej kontraaltistiky E. Podleś sprevádzanej orchestrom, ktorú nechcelo publikum z pódia pustiť. Jej hlasový rozsah a technika (hoci za vekovým zenitom) v  starostlivo postavenom výbere príspevkov nenechala nikoho na pochybách, že počúva jeden z najlepších hlasov tohto oboru v súčasnosti.

Ewa Podleś

Ewa Podleś

Zhodou okolností 25. výročie trvania oslávil aj subparalerný (júlový) Rossiniho festival spoločnosti „Deutsche Rosssini Gesellschaft“ vo Wildbade, kde sa skladateľ liečil a zotavoval. Spoznávajúc postupne viacerých ľudí doslovne vtiahnutých do magického kruhu Rossiniho muzikálneho nevyčerpateľne očarujúceho fluida vyvstáva otázka jeho genézy. Sú skladatelia ešte slávnejší, hudobné umenie všetkých generácií je vôbec nevysychajúcou studňou duchovnej obrody, povzbudenia a  radosti, ale tzv. limbický systém nášho mozgu s centrami emocionality i blahodarnej slasti je Rossiniho hudobníckym kúzlom masírovaný naprosto jedinečne. A tak zostane….

Autor: Peter Kukumberg

www.rossinioperafestival.it

 

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

Zanechajte komentár