Jubileum jedného z najkrajších hlasov

Dnes (24. 2.) sa dožila krásneho životného jubilea Renata Scotto, rodáčka zo Savony (1934), v posledných desaťročiach najčastejšie známa z amerických operných javísk (do 2002). V širších divadelno-operných kruhoch síce nikdy nedosiahla popularity hviezd  ako boli Callas, Sutherland,Tebaldi, Freni, hoci by si zaslúžila byť rovnako známa a oceňovaná.

Je paradoxom, že k štúdiovým nahrávkam sa dostala väčšinou až  blízo svojej štyridsiatky, kedy pomerne prudko prešla od dramatickej koloratúry k dramatickému sopránu predovšetkým  v kreáciách z Pucciniho a veristických opier. Ďalším paradoxom je, že práve vtedy už jej hlas javil známky istej opotrebovanosti, čo sa prejavovalo nadmernou vibráciou vysokých tónov. Na druhej strane v týchto kreáciách sa krásne niesol jej tmavý zamatový tón v strednej a hlbšej polohe a z hľadiska interpretačného  bola v tomto  období dokonalou profesionálkou nielen v zmysel stotožnenia sa s interpretovaným partom a postavou ale aj v umení zakryť spomínané hlasové manko. Jej nevýhodou oproti velikánkam opernej interpretácie vždy zostala malá postava a trocha naivná snaha mimicky prežívať úlohy, ktorá sa bila najmä s dnešným modernejším chápaním herectva.

Podľa mňa jej zlatým obdobím zostávajú päťdesiate a šesťdesiate roky minulého storočia, kedy prepožičala svoj tmavý hlas hrdinkám Belliniho a Donizettiho (tak „tmavú“ Norinu z Dona Pasquala, akú naspievala v Luigi Alvom v roku 1967, som nikdy viac nepočul). Podobne tragicky „tmavá“ bola aj jej Mimi v nahrávke z roku 1961 (s partnerom Giannim Poggim) alebo Čo-čo-san (1966), pri ktorej ju teoretik belcanta Rodolfo Celletti bránil proti anglickým kritikám, ktoré jej hlas označili za menej pútavý než hlas Anny Moffo či Victorie de los Angeles.  Pri nahrávke realizovanej o 11 rokov neskôr Celletti pripúšťa tlačené rozkolísané najvyššie tóny, no z hľadiska interpretačného pokladá jej výkon za jedinečný. Každý operný spevák má svoje vrcholy a pády. Pre Scotto bol prvým veľkým vrcholom jej triumf v La Scale vo vedľajšej úlohe Waltera v Catalaniho La Wally v roku 1953, kedy sa jej dostalo pätnásť opôn, kým protagonisti večera Tebaldi a Monaco získali každý len po osem. Je zaujímavé, že speváčka, ktorá začínala ako skvelá interpretka  predverdiovského belcanta, sa stala výbornou pucciniovskou speváčkou, čo v neskorších rokoch demonštrovala v úlohách Fidelie (Edga, 1977r) a Giorgetty (Plášť, 1977). V neskorších rokoch sa potom umelkyňa venovala aj opernej réžii a majstrovským kurzom. U nás ešte hlboko v ére reálneho socializmu sa dala kúpiť nahrávka Verdiho Traviaty, v ktorej popri tenoristovi Raimondim a barytonistovi Bastianinim spieval a titulnú úlohu práve ona.

Autor: Vladimír Blaho