Jubileum sopranistky Mary Zampieri

30. januára 2021 oslavuje svoje okrúhle životné jubileum talianska sopranistka Mara Zampieri. Na svetových operných scénach spievala široký repertoár a predstavila sa aj na Slovensku.

Priezvisko Zampieri sa v opernom svete posledných desaťročí vyskytovalo viackrát. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia Herbert von Karajan pritiahol do Viedenskej štátnej opery v Miláne zaznávaného Giuseppe Zampieriho, ktorý sa potom na viac než desaťročie stal najvyužívanejším tamojším tenoristom. Začiatkom nášho storočia zasa začal svoju spevácku kariéru iný tenorista Gianluigi Zampieri, ktorý popri rôznych európskych divadlách napokon zakotvil na operných javiskách Českej republiky. Najslávnejšou nositeľkou spomínaného priezviska však bola dnešná jubilantka, sopranistka Mara Zampieri.

Narodila sa v Padove 30. januára 1951, tam nadobudla hudobné vzdelanie a ako speváčka debutovala v Pavii v roku 1972. Začala putovať najprv po talianskych operných divadlách a postupne ju prizývali do Londýna, Paríža, Barcelony, troch najvýznamnejších nemeckých operných domov (Berlín, Mníchov, Hamburg). V druhej polovici 70. rokov debutovala vo Viedni v Mercadanteho opere Il Giuramento (u nás koncertne odznela na Zvolenských hrách zámockých v roku 1996) a v Teatro alla Scala ako Amalia vo Verdiho I masnadieri (Zbojníkoch). V rokoch najväčšej slávy hosťovala v americkej MET, argentínskom Teatro Colón či v Tokiu.

Jej repertoár zahŕňal vyše 50 úloh. Boli z oblasti predverdiovského belcanta, 21 postáv z Verdiho opier, Pucciniho Toscu, Manon, Giorgettu a Minnie, významné veristické postavy (La Wally, Adriana Lecouvreur, Fedora, Francesca da Rimini), Čajkovského Tatjanu a v neskoršom veku pár wagnerovských postáv a Straussovu Salome. Spievala na významných hudobných festivaloch (Bregenz, Atheny, Torre del Lago). V deväťdesiatych rokoch sa začala venovať aj koncertnej činnosti, od roku 1995 vystupovala ako členka tria (klavír, violončelo, spev) i na samostatných recitáloch, kde propagovala piesne svojich rodákov Pizzettiho a Respighiho, Menottiho, ba i modernistu Petrassiho.

Na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1994 mala recitál piesňovej tvorby, v ktorom nás poučila, že Puccini, Mascagni, Cilea a ďalší veristi nekomponovali len opery ale okrajovo aj piesne. V roku 2003 účinkovala zasa v pražskej Smetanovej sieni. Ešte v minulom roku plánovala vo Viedni ukázať sa ako Mamma Lucia v Mascagniho Sedliackej cti. Slovenský divák mohol počuť jej hlas, ktorý prepožičala postave slávnej Terezy Stolzovej v životopisnom televíznom seriáli Renata Castellaniho Život Verdiho a zaspievala si aj vo Felliniho filme La nave va.

Jej hlas možno počuť na viacerých operných kompletoch. Dirigent Giuseppe Sinopoli s ňou nahral Verdiho Macbetha (v titulnej úlohe s Renato Brusonom) a Verdiho Atillu s partnermi Cappuccillim a Gjaurovom, vysoko sa cení jej interpretácia Pucciniho Minnie s Placidom Domingom a dirigentom Maazelom (na viedenskom javisku ju spievala aj v tých časoch s vychyteným Francom Bonisollim), rovnako sa cení jej interpretácia Straussovej Salome (dirigent Peter Schneider, Herodiade Leonie Rysanek), skôr raritou je nahrávka Galuppiho barokovej opery La caduta di Adamo. Na záznamoch je dostupný aj jej recitál, v ktorom predstavuje veristické hrdinky. Je držiteľkou viacerých ocenení, o.i. titulu Kammersängerin.

V čom bolo jej čaro? Predovšetkým vo verve, s akou sa zmocňovala náročných partitúr, čím sa približovala štýlu Callasovej nasledovníčky Lejly Gencerovej. Za najdokonalejšie sa považujú jej kreácie Lady Macbeth, Salome a Minnie. Jej hlas nebol od prírody krásny (podobne ako hlas Callasovej), niektoré, najmä vyššie tóny postrádali vibrato a pôsobili citovo chladnejším dojmom, takže najlepšie pôsobila v úlohách negatívnych hrdiniek. Do prvej, výkonnostne pomerne vyrovnanej a početnej kategórie najlepších sopranistiek 80. rokov minulého storočia sa zaradila nie vďaka hlasu, ale zásluhou interpretácie.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!