Jubilujúce Brno: Jenůfa pod stromom poznania

Prvú premiéru si Janáčkove divadlo v Brne nadelilo k päťdesiatemu výročiu svojho otvorenia. Na deň presne, 2.októbra, uviedlo – ako ináč – nového Janáčka. Tentokrát nie Příhody lišky Bystroušky, ako pri svojom zrode, ale najhranejší janáčkovský titul – Její pastorkyňu.

Scéne Pavla Boráka v prvom dejstve dominuje obrovská jabloň; celé javisko je premenené na jabloňový sad, ktorý toho roku vydal hojnú úrodu. Buryjovský mlyn zostáva len vo zvukoch xylofónu, namiesto zemiakov sa krájajú jablká a namiesto mletia múky sa lisuje mušt. Pantomimická vsuvka už pri prvých tónoch predohry predznamenáva nasledujúci dej. Tri tehotné Jenůfy núkajú jablká hriechu trom Števom, ktorí však pred nimi prchajú. Pred trojicou Lacov zase odmietavo cúvajú Jenůfy. A napokon, už na pozadí scény, uprostred oberačkových prác prichádzajú tri Kostelničky… Teplým svetlom zaliata scéna pôsobí rajsky, ale Jenůfa už poznala, že zhrešenie so „slabým, směšným“ Števom bol obrovský omyl. Konštatovanie, že jej „rozum do voděnky spadl“, vyznieva nezvyčajne tvrdo. Nedá sa lacno kúpiť tým, že jej Števa dá zahrať jej obľúbenú pesničku, len naveľa-naveľa sa s ním dá do tanca, ale nie sú to žiadne obvyklé orgie, s akými sa regrútska scéna tradične spája. Viac triezveho rozumu, než zamilovanosť, ju núti dostať Števu pred oltár.

Druhé dejstvo režíruje Martin Glaser ako príbeh vzájomného nepochopenia štvorice protagonistov. Štyri príbytky Kostelničky môžu na prvý pohľad vzbudzovať rozpaky, ale ich identické vybavenie (dokonca so synchrónnym otváraním dvier) jasne tlmočí, že ide iba o symbolické, nie priestorovo reálne oddelenie postáv. Tie sa síce spolu rozprávajú, ale akoby sa nepočúvali. Jenůfin svet materstva je na hony vzdialený Kostelničkinmu svetu predstáv o budúcnosti jej schovanky, aj ľahtikárskemu zmýšľaniu neverného Števu. S touto filozofiou pracuje Glaser veľmi konzekventne – čím sú si postavy vzdialenejšie svojimi myšlienkami, tým viac sa vzďaľujú aj priestorovo. Len spriaznené duše Kostelničky a Lacu môžu zotrvať vedľa seba.

Pre posledné dejstvo ponecháva scénograf už len siluetu opadaného stromu a náznakový príbytok. Prázdnu scénu obrovského javiska Janáčkovho divadla opticky vyvažujú len luxusné folklorizujúce kostýmy, na ktorých sa evidentne nešetrilo (Markéta Oslzlá-Sládečková). Po Kostelničkinom priznaní vraždy ju richtár „vede“ do prepadliska. Netradičným, ale zaujímavým režijným momentom je, že spolu s ňou odchádza aj pôvodca všetkého nešťastia, vierolomný Števa. Ozajstná láska, ktorú Jenůfa konečne našla, vedie ústredný pár do presvetlenej vodnej clony. Hádam konečne budú mať spolu „tolik štěstí, co je kapek v hustém dešti“.

Marko Ivanović pre jubilejnú Pastorkyňu naštudoval verziu, ktorá sa dnes hráva čoraz častejšie, teda verziu 1908, s revíziou podľa Tyrrella a Mackerrasa, so škrtnutým výstupom Kostelničky v I. dejstve. Jeho naštudovanie má pomerne svižné tempá, vo všeobecne skôr obrusuje janáčkovskú pichľavosť niektorých motívov a ide viac po lyrickom vyznení partitúry, občas by sa ale zišlo dopriať spevákovmu hlasu aj divákovmu uchu viac priestoru pre rozvinutie niektorých spevných liniek.

Sólistické obsadenie sa zgrupuje prevažne z hostí a prevažne zo spevákov, ktorí sa so svojimi rolami nestretajú prvýkrát. Kvartetu hlavných postáv v piatkový večer dominovala Pavla Vykopalová , tak po stránke speváckej ako aj hereckej. Jej Jenůfa je vo výraze bezprostredná a prirodzená, emotívna, ale bez zbytočného prehrávania, primerane diferencovaná v postupnom vyzrievaní postavy. S prirodzeným hereckým prejavom súznie vďaka mäkkému, znelému a v každej polohe zrozumiteľnému sopránu aj prejav vokálny. Jaroslav Březina je predovšetkým herecky pôsobivý Laca – podobne ako  Pavla Vykopalová púta pozornosť až činohernými detailmi interpretácie svojej postavy, čo je nepochybne najväčší inscenačný vklad režiséra. Na prvý pohľad drsný žiarlivec, ale v jadre dobrák, sa dokáže hrmiacim hlasom postaviť celej dedine na obranu Jenůfy, ale aj precítene priznať, „kterak ji lúbi“. Herecká akčnosť nie je vo všeobecnosti celkom vlastná Tomášovi Juhásovi (najmarkantnejšie sa to prejavilo v bezradnom postávaní počas regrútskej scény), spevácky však part rozmaznaného a nezodpovedného Števu zvláda bez problémov. Maďarská sopranistka Szilvia Rálik si ako Kostelnička síce aristokraticky nechá pobozkať ruku, inak je ale jej prejav pomerne civilný a umiernený. Vyzerá to, že si svoje trápenie prežíva viac vo svojom vnútri, než by ho pretavovala do výraznej mimiky. Pochváliť treba jej výbornú češtinu, kazom na speváckom výkone boli neznelé spodné polohy a pomerne silné vibrato v prvom dejstve. Ivan Kusnjer, ktorý sa sťaby Stárek už niečo tých krivákov v živote nabrúsil a Stařenka Buryjovka Jitky Zerhauovej (ku ktorej už táto rola tiež patrí dlhé roky) vniesli do príbehu Pastorkyně teplo prostých, no vnímavých dedinských ľudí.

Je pravdepodobné, že Glaserova inscenácia bude podnecovať k názorovým stretom. Nie je klasická v zmysle popisného krojového inscenovania, no súčasne je veľmi konvenčná v zmysle dnešných „posunových“ (spravidla nezmyselných) réžií Pastorkyně, s ktorými sa stretávame v zahraničí. Takmer vypredané hľadisko v piatkový večer reagovalo veľmi pozitívne. Reprízy preveria percepciu divákov v budúcnosti, zdá sa ale, že toto by mohla byť inscenácia, „co Pánbůh s ní spokojen“.

Autor: Vladimíra Kmečová

foto: Archív ND Brno

Písané z premiéry 2. októbra 2015

Osoby a obsadenie:

Stařenka Buryjovka – Jitka Zerhauová
Laca Klemeň – Jaroslav Březina
Števa Buryja – Tomáš Juhás
Kostelnička – Szilvia Rálik
Jenůfa – Pavla Vykopalová
Stárek – Ivan Kusnjer
Rychtář – Ladislav Mlejnek
Rychtářka – Jana Hrochová
Karolka – Eva Štěrbová
Pastuchyňa – Jitka Klečanská
Barena – Lenka Čermáková
Jano – Martina Králíková
Tetka – Ivona Špičková

Zbor Janáčkovej opery, zbormajster Josef Pančík

www.ndbrno.cz