Jubilujúci rozhlasoví symfonici na BHS – opäť s Ondrejom Lenárdom

1

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, odhliadnuc od vlaňajšej pauzy, každoročne participuje na Bratislavských hudobných slávnostiach. Vo svojej deväťdesiatke a v pozícii „doyena“ medzi našimi orchestrami, dostal miesto na festivale 10.októbra. Predstavil sa na čele so svojím staronovým šéfdirigentom Ondrejom Lenárdom a sólistkou Jolanou Fogašovou.

Návrat nášho 77-ročného dirigenta, ktorý začiatkom tohto milénia postupne pretrhol vzťahy so slovenskými hudobnými inštitúciami a ťažisko svojho pôsobenia presunul do Prahy (do sezóny 2018/2019 bol šéfdirigentom Symfonického orchestra Českého rozhlasu, predtým dirigoval aj v pražskom Národnom divadle), sa udial bez mediálnej pozornosti. Nevedno teda z akých dôvodov vystriedal pred rokom menovaného šéfdirigenta Petra Valentoviča, nesporne najtalentovanejšieho z prevažne doma pôsobiacich majstrov taktovky (nerátam medzi nich svetobežníka Juraja Valčuhu) v generácii štyridsiatnikov.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Ondrej Lenárd, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Ján Lukáš

Bez ohľadu na utajenú výmenu, náhla prítomnosť Ondreja Lenárda nielen v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, ale aj v Opere Slovenského národného divadla (obnovil Krútňavu, pripravuje Turandot a zverili mi dve z troch premiér sezóny, Dvořákovu Rusalku a Verdiho Aidu) má svoj zmysel. Lenárd je nielen skúsený dirigent, ale aj typ hĺbavého a náročného umelca s jasným názorom a nikdy sa neuspokojujúceho s povrchnosťou.

Štvrtkový koncert tieto devízy Ondreja Lenárda v značnej miere potvrdil. Vekové hľadisko nezohralo žiadnu rolu, je fyzicky stále svieži. Keď dirigent vo vyššom veku dlhodobo a systematicky pracuje s určitým telesom, a dá mu vlastnú pečať, riadi ho, povediac nadnesene, pohľadom. To však celkom neplatí pre vzťah Lenárda a dnešného SOSR-u, kam sa síce vracia, no s dvadsaťročným odstupom. Keď ho roku 1990 opustil, bol to ešte Symfonický orchester Československého rozhlasu. Túto pauzu však bežný návštevník zrejme nespozoroval. Prvé číslo večera, Ouvertura giocosa od Ilju Zeljenku, nie je pre SOSR neznámou skladbou, hrali ju nie tak dávno. Vznikla roku 1982, nemá veľký časový rozsah, ale má atmosféru, ktorá je zadefinovaná už v samotnom názve. Lenárdovo poňatie sa snažilo vystihnúť dôvtip a inštrumentačnú pestrosť partitúry.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Ondrej Lenárd, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Ján Lukáš

Interpretačná tradícia v prípade operného odkazu Richarda Wagnera (odhliadnuc od jeho opier po Lohengrina) na Slovensku prakticky nejestvuje. O jej minimálne oživenie sa pokúsil na lanských Bratislavských hudobných slávnostiach Juraj Valčuha koncertným uvedením 1. dejstva Valkýry. Tento raz SOSR zaradil do programu Predohru a Izoldinu smrť z lásky z opery Tristan a Izolda. Určite však nejde o „áriu“, ako to uvádza bulletin a podobne sólistka Jolana Fogašová už dlho nie je mezzosopránom.

Na jednej strane kvitujem odvahu siahnuť po tomto v zahraničí bežne uvádzanom čísle (resp. prepojení úvodu a záveru, neraz len v inštrumentálnej podobe, bez sopránu), na druhej však výsledok nebol jednoznačný. Ondrej Lenárd sa v orchestri pokúsil vyčariť neopakovateľné fluidum, vyžarujúce z Wagnerovej hudby a konkrétne tejto časti. Pokiaľ to bolo v silách a technických schopnostiach hráčov, tak zvuk tiekol plynulo, motívy sa vynárali a nadväzovali na seba. Taktiež voči zvukovej výstavbe a práci s dynamikou nemožno vzniesť podstatné námietky, aj keď detaily ostali skôr v náznaku.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Jolana Fogašová, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Ján Lukáš

Kameňom úrazu bola voľba sólistky. Jolana Fogašová síce Wagnera okúsila (bratislavská Elsa z Lohengrina, pražská Venuša z Tannhäusera), no pre Izoldu jej chýbajú potrebné dispozície. Jej soprán znie síce prierazne, no voči prúdu orchestra nie dostatočne objemne a v nižšej polohe rezonuje o poznanie menej. Wagner si praje menej vibrata a predovšetkým zrozumiteľnosť spievaného slova, dodávajúcu okrem iného aj výraz, ktorá takmer úplne absentovala.

V druhej polovici večera sa Ondrej Lenárd upriamil najskôr na Faunovo popoludnie od Claudea Debussyho a v závere na Rímske slávnosti od Ottorina Respighiho. Bolo celkom jasné, čo je najbližšie dirigentovmu umeleckému a osobnostnému naturelu. Zatiaľ čo v Debussym sa pokúšal narábať s paletou rafinovaných orchestrálnych farieb v jemných i sýtejších, kontrastných nuansách, zmyslové opojenie predsa len bolo trocha limitované. Naopak Respighi – to je Lenárdov svet. V Rímskych slávnostiach, tretej časti voľného triptychu, vyslovujúceho poctu „večnému mestu“, mohol bez obmedzení rozvíjať svoj cit pre pestrosť nástrojového kolorovania, vyklenutú dynamiku a obsahové témy jednotlivých častí.

Rímske hry v cirkuse žiarili bujarou náladou, dokonca so stereo efektom hráčov umiestnených do prvej balkónovej lóže, Hymnus pútnikov kontrastoval pomalším tempom a prešiel do mohutného hymnu, sprevádzaného kostolnými zvonmi. Do odlišnej atmosféry vymodeloval Ondrej Lenárd Októbrovú slávnosť, s motívmi romantických serenád. Trojkráľový predvečer priniesol strhujúcu gradáciu tempa a namiešanie najšťavnatejších orchestrálnych farieb. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu zapol všetky svoje rezervy a koncert napokon vyprovokoval publikum k veľkým potleskom.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2019, Ondrej Lenárd, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, foto: Ján Lukáš

Vystúpiť na festivale v obklopení viacerých svetových orchestrov, ktoré si pravidelný návštevník Bratislavských hudobných slávností nevdojak porovnáva a zoraďuje, nie je závideniahodná situácia. Zároveň motivuje obstáť v konkurencii. SOSR spravil všetko pre to, aby z pódia odišiel so cťou. Už len poznámka na záver. Je hodné chvály, že koncert snímali televízne kamery. Rovnako je však nepochopiteľné, ako mohli zodpovední (neviem ich určiť) dopustiť meniace sa gýčové farby, osvetľujúce priestor nad pódiom. Rezonuje vo mne otázka vedľa mňa sediaceho kolegu: „Vieš si predstaviť, že by niečo podobné sprevádzalo prenos zo Zlatej sály Musikvereinu vo Viedni?“. Nie, takúto neestetickú facku si ozaj nedokážem predstaviť.

Autor: Pavel Unger

písané z koncertu 10. 10. 2019

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 10. októbra 2019

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
Ondrej Lenárd – dirigent
Jolana Fogašová – soprán

Ilja Zeljenka – Ouvertura giocosa
Richard Wagner – Tristan a Izolda, predohra k opere
– Izoldina smrť z lásky, ária
Claude Debussy – Faunovo popoludnie
Ottorino Respighi – Rímske slávnosti

Koncert BHS zároveň pripomenul 90. výročie založenia prvého profesionálneho symfonického orchestra na Slovensku – Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (1929 – 2019).

www.bhsfestival.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Jeden komentár

  1. Avatar

    Pán Unger,
    dlho som zvažoval či reagovať na vašu recenziu a v podstate aj na ďalšie vaše recenzie, pretože v našich kruhoch prevláda názor, že najlepšie je ich ignorovať. Neviem čo si myslíte o tom vy, či chcete aby ho umelec ignoroval, alebo ho profesionálne nejako reflektoval, v tom prípade by mala byť recenzia písaná inak. Ako čítam postupne všetky vaše recenzie mám pocit, že potrebujete len svoje mediálne publikum a strhnúť na seba pozornosť akýmikoľvek výrazovými prostriedkami. Nebudem vám tu písať všetky bonmoty ktoré kedy vyšli na kritikov, ale postupom času na vás všetky sedia. Možno vám to lichotí. Nielen umelecké výkony, ale aj kritiky môžu byť dobré, výborné, slabé, priemerné. Umelci sa zväčša nekonečným štúdiom rolí a partov zdokonaľujú, neustálou prácou na sebe, a pripravujú sa svedomito na každý jeden svoj výkon. Po každé idú – ako sa vraví s vlastnou kožou na trh, bez ohľadu či už niečo dokázali a koľko toho dokázali. A po každé si za svoj výkon spytujú svedomie bez ohľadu čo na to vy a vaši kolegovia napíšete. Hudba im znie v hlave ešte dlhé hodiny po samotnom výkone. (Vy v tom čase riešite pri PC napr. svetlo na koncerte). Pre umelcov je vždy najdôležitejšia odozva ich kolegov, profesionálov z oboru a ľudí, ktorí tento pocit poznajú a ktorí chápu čo všetko táto práca – poslanie obnáša. Vy tento rozmer umenia, umelca a jeho práce na sebe absolútne nechápete. Pre nás profesionálov ste síce zanietený avšak absolútny amatér, ktorý nemá potuchy, čo sa odohráva v umelcovej duši. Nechápete aký osobný vývoj mu prináša konkrétna rola, príprava na samotný výkon, a špeciálny režim pred týmto výkonom. Nikdy ste to nezažili, neboli súčasťou, ani len nemo prizerajúcim komplexnému profesionálnemu naštudovaniu, profesionálnej produkcie. To že nepochádzate z umeleckého prostredia a predovšetkým sám nemáte žiaden umelecký talent považujem za vašu najväčšiu osobnú tragédiu, odkazuje to na prístup k umelcom ktorých recenzujete a prezentujete. Aj keď nepochybujem že máte určité špecifické a naučené teoretické znalosti. Nechcem sa dotknúť samotného umeleckého hodnotenia koncertu, aby ma neoznačili za zaujatého, ale nemožno si nepovšimnúť v kontexte času vašu sústavnú zaujatosť voči konkrétnym kvalitným interpretom či ansámblom, na druhej strane niektoré veľmi sporné výkony a zle obsadené role ostávajú vo vašich recenziách nepovšimnuté, ba dokonca vyzdvihované. Táto skutočnosť prináša erudovaným profesionálom v odbore úškrn do tváre a myšlienku, že sa s vami nemajú po odbornej stránke naozaj o čom baviť. O vašej objektivite nemôže byť určite žiadna reč. Vysvetľujem si to tak že zrejme nemáte úplne v poriadku hudobný sluch, neviem či teoretické štúdium hudobných vied ho vôbec vyžaduje. Dúfam že dlhodobé pôsobenie hlasného a nepríjemného zvuku zubnej vŕtačky vám ho príliš nepoškodil.
    Ak si návštevník stránky prečíta stanovy organizácie AICT, ktorou sa tak v poslednom čase väčšina hudobných kritikov na Slovensku hrdí – citujem: „Jej cieľom je chrániť etické a profesionálne záujmy divadelných kritikov“, tak neviem či sa má smiať alebo plakať. Ani jedno z uvedeného motta nespĺňate a otázka, kto chráni profesionálnych umelcov pred vašimi neprofesionálnymi a neetickými recenziami v mediálnom priestore asi ostane z vašej strany nezodpovedaná. Resp. žiadnu relevantnú odpoveď od vás ani nemôžem očakávať. Novinár a kritik sa stáva v dnešnej dobe akási modla, nadčlovek, vytvárate tento falošný obraz sami o sebe. Pritom na umení samotnom je závislá vaša činnosť aj existencia recenzenta, bez týchto kritizovaných umelcov by ste boli ničím. Veľa z týchto umelcov má v zahraničí vždy skvelé recenzie, no paradoxne v našom priestore vám nie je ich výkon dosť dobrý. Vo vašich recenziách na ich výkony prevládajú negatíva. Neviem ako si to mám vysvetliť. Vtíska sa myšlienka vašej osobnej zaujatosti, aj zaujatosti vašich kolegov na ktorých máte priamy vplyv. Odporúčal by som im nájsť si lepší vzor. Našťastie je tu ešte pár recenzentov (spočítam ich na jednej ruke) ktorí vedia vystavať kritiku celkom konštruktívne, slušne a oboru o ktorom píšu aj celkom technicky rozumejú. To je vždy veľmi dôležitá súčasť recenzie. Výrazy ktoré len pripodobňujú vaše pocity z výkonu, lebo ich neviete technicky pomenovať a presne špecifikovať umelcovi nič profesionálne nehovoria, a nezaujatého poslucháča len mätú. To je vždy tá najsmutnejšia časť vašej práce. V tomto smere nemám viac čo dodať.
    Rád by som sa vrátil teraz myšlienkou ku koncertu BHS. Symfonický orchester Slovenského Rozhlasu oslavuje svoje jubileum, je to naše najstaršie symfonické profesionálne teleso. Mal som to šťastie stráviť v ňom svoje profesionálne začiatky, a veľa mi to po profesionálnej stránke dalo. S týmto orchestrom som spoznával prvé profesionálne dotyky s hudbou popri štúdiu vtedy ešte na Konzervatóriu. Predtým však oveľa skôr, keď ako malý chlapec ktorý sedel vedľa svojho otca a strýka, oboch profesionálnych hudobníkov počas nahrávok na schodoch pódia, a sledoval tento proces tvorenia skutočného umenia z blízka už od útleho veku, a s radosťou zatajoval dych pri každom červenom svetielku ktoré signalizovali z réžie. Pri množstve nahrávok a skúšok to bol často práve Ondrej Lenárd. Bolo fascinujúce pozorovať jeho prácu s orchestrom v čase najlepších rokov histórie tohto orchestra a špecifického zvuku, ktorý mu vtisol spolu s predchodcami Ľ. Rajterom aj L. Slovákom. Ondrej Lenárd spravil pre umenie a hudobné telesá na Slovensku neoddiskutovateľne veľa, a jeho prínos na tomto poli je neodškriepiteľný. Vy tiež pán Unger, ale bohužiaľ v negatívnom slova zmysle. Pre veľa profesionálnych hudobníkov je Ondrej Lenárd žijúcou legendou, a bez ohľadu na sympatie či nesympatie ku konkrétnym umelcom či osobám je neprípustné, ba priamo diskriminačné, aby ste viac razí upozorňovali na vek protagonistu v súvislosti s jeho pracovným aj umeleckým pôsobením. Prinajmenšom je to pri umelcovi takého formátu veľmi neslušné. Táto vlastnosť, arogancia je pre vaše recenzie príznačná. Orchester Slovenského rozhlasu prežil ťažké skúšky a verím že najhoršie roky má za sebou, najmä čas kedy sa ho pokúsila p. riaditeľka Zemková takmer zničiť, prepustením časti hudobníkov, aj pre ich osobné názory či reštrukturalizáciu telesa, a znížením úväzkov aj počtu hráčov orchestra. V tom čase za toto teleso bojovali poprední slovenský umelci, ktorí sa angažovali proti zlým manažérskym rozhodnutiam a postupnej likvidácie orchestra. Špecifický zvuk orchestra ktorý býva roky budovaný vtedy značne utrpel, pretože hudobníci sa nestriedali kontinuálne na svojich pozíciách, ale boli menení skokovo, čo žiadnemu hudobnému telesu neprospeje. Návrat Ondreja Lenárda a jeho umelecká aura je prísľubom, že sa opráši stará sláva tohto telesa. Tomu prináleží v histórii Slovenska aj Československa čestné miesto na hudobnom poli a verím že porastie tak znovu do vysokej kvality. Je na to predovšetkým potrebný repertoár, ktorým si teleso musí prejsť, a na ktorom bude pracovať. Ten musí byť ale vhodne a veľmi skúsene postavený. To že p. Valentovič je talentovaný a nadaný hudobník je fakt, je ľudský a hráme s ním radi. Zrovnávať však tieto dve osobnosti v recenzii je vytrhnuté z kontextu a vzhľadom na skúsenosti, či na životopis by si to netrúfol ani p. Valentovič sám. Toto faux-pass ste si mohol taktiež odpustiť.
    Posledná úvaha je k vašim posledným recenziám v SND. K vašim umeleckým predstavám sa už nechcem vracať. Je však poľutovaniahodné, že v rámci svojich recenzií – zvlášť poslednú dobu prekračujete svoje etické a morálne právomoci a súčasťou týchto recenzií je prehnaná bulvárnosť, ktorá na našu hudobnú a profesionálnu scénu určite nepatria. Nastavujete si tak svoju pomyselnú latku zasa o kus nižšie, a zaplavujete mediálny priestor polopravdami, ktoré sú podľa môjho názoru horšie ako lož. Chodbové reči ktoré sa k vám dostávajú neviem akými cestami (viete isto sám) sú pofidérne a zavádzajú verejnosť. Z časti sú pravda, z veľkej časti nie, ak nemáte overenú celú informáciu o situácii v divadle, nemali by ste ju publikovať v zmysle „údajne“ a „pravdepodobne“ ako je dnes často zvykom. Krivíte tak priestor v umení a zhoršujete už aj tak umelecky a najmä finančne ťažkú situáciu umelcov a hudobníkov. Naša situácia je veľmi nedôstojná a ťažká, aj v porovnaní s inými telesami na Slovensku, o tom Európskom pomlčím. Sami si želáme zvyšovať kvalitu a snažíme sa o to, z vody sa ale variť nedá, a ďalšiu stratu vytvárať odmietame, nemáme sami na nej žiadny podiel. Tak isto zlyhávajúca technika ktorá nás ťaží je vecou, ktorá sa zanedbávala ( a vedelo sa o nej) posledných najmenej 10 možno aj 15 rokov, kedy už mohla byť rekonštrukcia HB dávno nielen pripravená, ale aj zrealizovaná. Nie je to ale vecou umelcov, ale zanedbaním viacerých vedení a ministerstva. Nemalo by to byť určite predmetom umeleckej recenzie, skôr nejakého blogu. Plačete aj tancujete na zlom hrobe. Zvážte v tomto kontexte prosím vaše pôsobenie v mediálnom priestore, prípadne váš zlý vplyv na niektorých vašich kolegov v Čechách aj na Slovensku, ktorého som bol svedkom viac razí aj osobne. Radi by sme si od vás prečítali už konečne niečo konštruktívne, objektívnejšie, slušnejšie či povzbudzujúce v našej neľahkej situácii.
    Marek Bubnič – člen orchestra SND.

Zanechajte komentár