Medzi významnými orchestrami, ktoré hosťujú na 55. ročníku Bratislavských hudobných slávností, sme počuli (5. 10.) ďalší: Mníchovskú filharmóniu – Münchner Philharmoniker pod vedením dirigenta Thomasa Hengelbrocka.
Vyše 120-ročná tradícia tohto orchestra oprávňuje poslucháčov k najvyšším očakávaniam, zvlášť, ak je na jeho čele (v danom prípade aj mníchovského zboru) Thomas Hengelbrock, ktorý má povesť jedného z najvýznamnejších dirigentov súčasnosti. (Thomas Hengelbrock hosťoval aj na minuloročných BHS s Orchestre de Paris a klaviristickou hviezdou festivalu Igorom Levitom, ktorý hral Prokofievov Koncert pre klavír a orchester č. 2 g mol. T. Hengelbrock uviedol na spomínanom koncerte s Orchestre de Paris ešte predohru k Berliozovej opere Béatrice a Bénédict a Beethovenovu Symfóniu č. 7 A dur, op. 92).
Na tohtoročný jubilejný ročník BHS´2019 teda prišli mníchovskí filharmonici do Bratislavy aj s početným Mníchovským filharmonickým zborom (zbormajster Andreas Herrmann) a triom sólistov. Tento interpretačne mnohopočetný koncert bol tak nielen hviezdny, ale určite aj finančne náročný. Zbor a sólisti vystúpili až v druhej polovici koncertu – v Mendelssohnovej (1809 – 1847) Symfónii č. 2 B dur, op. 52, známej pod menom Lobgensang (Chválospev).
Na úvod večera však zaznelo jedno z vrcholných diel majstra klasicizmu Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791), jeho Symfónia č. 41, C dur, KV 551, známa tiež pod menom Jupiterská. (Pomenovanie symfónie je po najvyššom rímskom bohu, tiež vládcovi hromu a blesku, totožnom s gréckym Diom. Symfónii dal tento prívlastok údajne nemecký huslista, skladateľ, slobodomurár a impresário Johann Peter Salomon). Isté náznaky v nálade, inštrumentácii a celkovom vyznení – najmä v 1. a 4. časti symfónie – poukazujú nielen na „božské pomenovanie tejto Mozartovej hudby“, ale aj na historickú blízkosť komponovania symfónie v čase vtedajších konfliktov rakúskej ríše s Turkami. V symfónii je totiž veľa výbušných nálad, fanfárovej melodiky a atmosféry triumfu z víťazstva. Najmä v 1. a 4. časti symfónie (Allegro vivace a Molto Allegro) je prítomná nadmieru energická nálada a fortissimová dynamika.
Tieto črty môže štýlovou interpretáciou orchestra zvýrazniť, ale aj zjemniť interpretácia. Thomas Hengelbrock v prípade Jupiterskej siahol po prvej možnosti. Vôbec nekrotil svoj nemecký temperament, do čoho sa zapojil aj počtom väčší, než iba klasicistický orchester a jeho dirigentov názor na mozartovskú interpretáciu. Zrejme sme viac zvyknutí na uhladenejší „viedenský štýl“ aj v tomto vrcholnom symfonickom diele W. A. Mozarta, nie na nadmieru výbušnú fortissimovu hru mníchovských hudobníkov.
V každom prípade úvodné Allegro vivace ohromilo poslucháčov (v akusticky a priestorovo malej sále Reduty) nadmerným dynamickým entuziazmom pomerne veľkého mníchovského orchestra. Ak sa týmto problémom zaoberá poslucháč hlbšie, možno si predstaví domovský priestor Münchner Philharmoniker v ich moderne riešenej koncertnej sále (v kultúrnom centre Gasteig) a v porovnaní s ňou zvukové možnosti v našej síce „útulnej“, ale akusticky komplikovanej Koncertnej sále Slovenskej filharmónie, kde sa treba čiastočne prispôsobiť priestoru.
V 2. a 3. časti tonálne jasnej (C dur) Mozartovej Jupiterskej symfónii, sme si jednak čiastočne zvykli na „hustý“, plnoznejúci tón hosťujúceho orchestra, ale – pravdu povediac – Andante cantabile v 2. časti a Menuet v 3. časti Jupiterskej symfónie vyzneli v oveľa jemnejšom podaní a so spevnosťou: či už v melodicky a citovo bohatom Andante cantabile (2. časť) alebo v Menuette (3. časť), ktorý je skomponovaný ako štylizovaný, vyľahčený galantný tanec.
Mníchovská filharmónia uviedla v druhej polovici koncertu u nás neznámu Symfóniu č. 2 B dur, op. 52 Chválospev (Lobgesang) od Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Symfónia vznikla r. 1840 pri príležitosti 400. výročia Guttenbergovho vynálezu kníhtlače. Tento objav bol v danej dobe – a je doposiaľ – „svetlom“ v ľudskom poznaní, v spájaní národov a obrovským skokom v sprístupňovaní pokladov ducha. Niet sa čo čudovať, že jubileum vynálezu kníhtlače zaujalo skladateľa, ktorý patril k osvieteneckému rodu nemeckých mešťanov, filozofov i bankárov.
Mendelssohn, ktorý sa okrem komponovania zaoberal aj organizovaním hudobného života a v rámci neho oživovaním Bachovho, ale aj Mozartovho diela, bol na koncerte dramaturgickým spojovníkom medzi viacerými epochami (Haydnovým a Mozartovým klasicizmom, Guttenbergovým knižným vynálezom a predpovedaním vývoja vokálno-inštrumentálnej symfónie vo vrcholnom romantizme).
Úvodná, náladovo a tematicky trojvetá inštrumentálna „sinfonia“ v štýle Haydnovej hudobnej reči, pripravuje v tomto diele nástup deviatich vokálno-inštrumentálnych častí na texty chválospevov z evanjelického kancionála od Martin Rinckarta (z r. 1636). Sú obsahom podobné žalmom z Nového zákona a v spojení s hudbou sú svetlom, ktoré ožaruje minulosť pre ľudské poznanie až do súčasnosti. Veď ako si možno predstaviť dnešok bez kníh, novín a informácií cez rôznorodé elektronické médiá, využívajúce rýchlo sa šíriace myšlienky a slová? Mendelssohnova symfónia na koncerte tak osvetlila myšlienku z motta koncertu od mystika a učiteľa Cirkvi z 13. storočia – Bonaventuru, ktoré v bulletine uvádza tento koncert.
Orchestrálna brilantnosť Mníchovskej filharmónie zvlášť vynikla pri interpretácii Mendelssohnovej symfónie už od úvodnej inštrumentálnej „sinfonie“. Obdivuhodné tu boli nástupy a jednota plechových nástrojov (a dychov všeobecne), ale aj sláčiková skupina, ba celý orchestrálny celok Mníchovskej filharmónie. V nasledujúcej vokálno-inštrumentálnej časti diela nastúpil do priebehu symfónie precízne a presne, s nemeckou dôkladnosťou (čo hovorím s obdivom!) spievajúci veľký Mníchovský filharmonický zbor. Jeho výraz sledoval obsah náboženských slov, čo bolo pridanou hodnotou v dynamicky pestrej hladine spevu. Súlad duchovného a hudobného podania diela tak boli v ideálnej vyrovnanosti hudobnej krásy, poézie a hĺbky myšlienok.
Dirigent Thomas Hengelbrock sa v tejto časti zmenil z prísneho „klasicistu“ na vnútorne rozochveného, do duchovna ponoreného a poéziu romantickej hudby prežívajúceho „usmerňovateľa“ i „vodcu“ tejto vokálnej symfónie.
V nej mali osobité vstupy aj sólisti so zvučnými, technicky znamenite vedenými hlasmi, ktorí sa perfektne orientovali na pôde koncertnej produkcie. Boli to: rodom mníchovská sopranistka Christina Landshamer a z Budapešti pochádzajúca pochádzajúca sopranistka Agnes Kovács (vzdelaná v Nemecku zvlášť v oblasti interpretácie starej hudby) so zanietením a všetkými výrazovými nuansami spievajúca Mendelssohnov druhý sopránový part. Ten v jednej árii (v „anjelskom“ posolstve) bol dokonca situovaný do balkónovej lóže. Z nej znel akoby z druhého sveta.
Dve sólistky doplnil anglický tenorista Andrew Staplles s nosným, v každej note však zaokrúhleným hlasom, vo vzorovo koncertnej polohe. Hoci si ho vieme predstaviť aj ako tenoristu Mozartových opier, ktoré s rovnakým zanietením a prislúchajúcim hlasovým zafarbením interpretuje v najvýznamnejších európskych a amerických operných domoch, Andrew Staples údajne realizuje aj početné hudobné projekty (napríklad Opera for Change), čím presahuje svoje početné nahrávky a vokálne sóla s najznámejšími orchestrami Európy a svetovými dirigentmi (Daniel Harding, Simon Rattle…).
Zostava a výkon spomínanej sólovej vokálnej „trojky“ povýšila zážitok z koncertu Mníchovskej filharmónie a obdivuhodne presného, vyrovnaného Mníchovského filharmonického zboru (zbormajster Andreas Hermann), pod vedením inšpirovaného a inšpirujúceho dirigenta Thomasa Hengelbrocka na umelecky neopakovateľný festivalový zážitok.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 5. 10. 2019
Mníchovská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 5. októbra 2019
Mníchovská filharmónia
Thomas Hengelbrock – dirigent
Mníchovský filharmonický zbor
Andreas Herrmann – zbormajster
Christina Landshammer – soprán
Agnes Kovacs – soprán
Andrew Staples – tenor
Wolfgang Amadeus Mozart – Symfónia č. 41 C dur, KV 551 Jupiterská
Felix Mendelssohn Bartholdy – Symfónia č. 2 B dur, op. 52 Chválospev
