Významná a obdivuhodná osobnosť divadelníka, Juraj Augustín Šeregij, opustila tento svet 25. mája 1990 v Bratislave. Pred tridsiatimi rokmi odišiel divadelný umelec – herec a režisér, dramaturg, libretista a prekladateľ libriet, iniciátor a zakladateľ divadelného súboru a divadla „Nová scéna“ (Užhorod), historik a zberateľ dokumentácie o ukrajinských divadlách Zakarpatskej Ukrajiny (do r. 1945), autor divadelných memoárov s autobiografickými črtami, školiteľ a pedagóg adeptov herectva.
Juraj Augustín Šeregij (Šerehij, Jurij Avhustyn), pseudonym Hrom (Hrim), bol srdcom i dušou divadelníkom. Ako autor sa najlepšie cítil v tichu svojich tvorivých dní, ako herec v žiari reflektorov na divadelných doskách a ako režisér po každej premiére naštudovanej inscenácie. Svoj talent, vedomosti a lásku k divadelnému umeniu pretavil do svojej divadelníckej činnosti a so svojimi spolupracovníkmi ich rozvíjal v tvorivej práci.
Narodil sa 16. 1. 1907 v rodine grécko-katolíckeho kňaza v obci Dusyno, vzdialenej 38 km od mesta Mukačevo, v Zakarpatskej oblasti dnešnej Ukrajinskej republiky, ktorá v rokoch 1919 – 1939 ako Podkarpatská Rus bola súčasťou Československej republiky. Jeho rodným jazykom bola ukrajinčina (rus’kyj jazyk). Z ľudovej školy a gymnázia (Užhorod) si odniesol rečové znalosti maďarčiny (na gymnáziu ju neskôr vystriedala čeština), latinčiny, nemčiny a ruštiny.
Od vstupu na gymnázium (1917) spieval v žiackom spevokole, od r. 1923 bol skautom, účinkoval v skautskom dramatickom krúžku a časom v ďalších dvoch. Tieto krúžky viedol ukrajinský profesionálny režisér, herec a spevák Mychajlo Bilyčenko. On a triedny profesor O. Vachnjanyn mu dali základy recitačného umenia, vzbudili v ňom lásku k hudbe, spevu a divadlu, učili ho „abecede“ hereckého i režisérskeho kumštu. A to rozhodlo o jeho celoživotnom smerovaní. Lebo tajné sny o účinkovaní v divadle mal už odvtedy, čo ho ako jedenásťročného prvýkrát vzala do divadla jeho sestra Mária. Videli dve maďarské hry – A bor (Víno) a A falurossza (Dedina). Atmosféra na javisku, ozajstní herci, hudba, tanec, kostýmy a svetlá reflektorov ho očarili.
Štrnásťročný gymnazista Juraj Šeregij nevynechal ani jedno divadelné predstavenie Rus’keho divadla spolku Prosvita v Užhorode. Predstavenia boli v budove mestského divadla. Divadlo malo v repertoári činoherné, operné a operetné tituly ukrajinskej, českej ale aj svetovej klasiky. Ako 16-ročný na scéne mestského divadla stvárnil svoju prvú divadelnú rolu – postavu Hromu v hudobnej dramatickej poéme Večerný hosť autora Sp. Čerkasenka. Odvtedy používal pseudonym Hrom.
Po absolvovaní gymnázia, keď v rokoch 1926 – 1930 študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe filozofiu, ukrajinčinu a nemčinu, navštevoval divadelné predstavenia, operné v Národnom divadle a operetné vo viacerých divadlách. Spolu s ďalšími študentmi tu založil hudobno-dramatický krúžok Verchovyna, pre ktorý napísal svoju prvú hudobnú komédiu Nová generácia. Inscenácia s hudbou jeho mladšieho brata Eugena mala premiéru v septembri 1929 v Užhorode a obnovenú v decembri v Prahe.
Po ukončení štúdia založil r. 1931 v Užhorode hudobno-dramatický krúžok Veselka a ako herec účinkoval aj v Rus’kom divadle. Jeho riaditeľom bola vtedy ďalšia z významných osobností ukrajinského divadla – Mykola Arkas. V tom istom roku sa stal suplujúcim profesorom na gymnáziu v meste Chust a oženil sa s učiteľkou Annou Josypčuk. Manželia mali tri deti.
Vo voľnom čase pokračoval v svojej kultúrnej, skautskej a najmä divadelnej činnosti. Po viacročnom úsilí herca-režiséra a organizátora Juraja a herca-dirigenta Eugena Šeregijových sa z ich divadelnej družiny (1934) stalo hudobno-dramatické Ukrajinské divadlo „Nová scéna“ v Užhorode, spol. s r. o. (1938). Jeho riaditeľom sa stal Juraj Šeregij. Za všetky inscenácie Novej scény tu uveďme operetu bratov Šeregijovcov Flirt a láska (1936), neskorší názov Tango pre Teba.
Po novembrovej Viedenskej arbitráži Užhorod pripadol Maďarsku a tak sídlom divadla sa stal Chust, v ktorom pôsobilo ako profesionálne autonómnou krajinskou vládou subvencované divadlo. Na otváracom predstavení 26. novembra 1938, za prítomnosti premiéra Mons. A. Vološyna, divadelný súbor uviedol ukrajinskú národnú operu Záporožec za Dunajom. Keď 14. marca 1939 vojenské jednotky horthyovského Maďarska prekročili štátne hranice, začal sa krátko trvajúci vojnový konflikt. Jeho výsledok znamenal zánik novokonštituovanej republiky Karpatská Ukrajina a tým aj zánik jej kultúrnej ustanovizne – Ukrajinského divadla „Nová scéna“ v Chuste.
Patrí k paradoxom dejín, že ukrajinské hudobno-dramatické divadlo zriadené po nástupe sovietskej éry r. 1946 v Užhorode, hlavnom meste Zakarpatskej oblasti, nesie od 27. marca 2012 názov Zakarpatské oblastné ukrajinské hudobno-dramatické divadlo bratov Jurija Auhustyna a Jevhena Šerehijovych.
Cesta na Slovensko
Pre Juraja Šeregija nastala doba emigrácie. Po skončení 2. svetovej vojny a konsolidácii pomerov on a jeho rodina našli zázemie na východnom Slovensku u jeho staršieho brata, gr.-kat. kňaza Jozefa v jeho pôsobisku Pusté Čemerné (obec v okrese Michalovce). Z novín sa dozvedeli, že košické divadlo hľadá režiséra pre spevohru. Pre neznalosť spisovného slovenského jazyka na pohovore u riaditeľa divadla, Janka Borodáča, neuspel. O deň či dva bol v novinách oznam, že režiséra hľadá prešovské divadlo. Odcestoval do Prešova na pohovor a – uspel. V rokoch 1945 – 1947 bol umeleckým šéfom a režisérom Slovenského divadla v Prešove (v roku 1954 premenovaného na Divadlo Jonáša Záborského v Prešove) a súčasne tam pohostinsky režíroval v Ukrajinskom Národnom divadle (UND).
V Prešove sa zaslúžil o vôbec prvé uvedenie spevohier na scéne Slovenského divadla. Boli nimi Jiránkova Ženba, Stolzova Betina (v origináli Peppina) a najmä Hervého opereta Mam’zelle Nitouche s českou filmovou herečkou Zděnkou Sulanovou v titulnej úlohe. Premiéra operety bola 1. marca 1947, mala veľký úspech u divákov, priaznivý ohlas v tlači a začiatkom novembra 35-tu reprízu. Po dvoch rokoch riaditeľ Slovenského divadla František Rell požiadal Juraja Šeregija, aby inscenáciu obnovil s novým obsadením.
Prečítajte si tiež:
Spevohra DJZ v Prešove
Nasledujúcich sedem divadelných sezón pôsobil v Košiciach, kam ho na post prvého stáleho operného režiséra pozval riaditeľ Východoslovenského Národného divadla (dnešné ŠDKE) Janko Borodáč. Do Košíc prišiel ako 40-ročný skúsený divadelný herec, režisér, autor a prekladateľ divadelných hier, operných a operetných libriet, divadelník s bohatými skúsenosťami potrebnými v hudobno-dramatickom či spevohernom divadle, školiteľ a pedagóg. V priebehu siedmich sezón naštudoval 26 opier, operiet a iných spevoherných inscenácií. Uvedený počet doplňuje Suchoňova Krútňava (réžia Janko Borodáč a Juraj Šeregij) a Musorgského Boris Godunov (réžia Josef Munclinger, a. h.).
K tomu Juraj Šeregij vo svojich divadelných memoároch uviedol, že vzhľadom na veľký rozsah Musorgského opery ho umelecký riaditeľ divadla (A. Chmelko) určil ako spolu-režiséra k hosťovi z pražského ND, avšak v bulletine premiéry Borisa Godunova (máj 1952) to nebolo zaznamenané. Záležitosť bola napravená v bulletine nasledujúcej premiéry slovami „Oprava… omylom vypadla táto veta: Režijná spolupráca Juraj Šeregij“. Treba poznamenať, že asistentom réžie bol študent brnenskej JAMU, Branislav Kriška, a že inscenácia mala 14 predstavení.
Do Košíc nastúpil v tretej sezóne (1947/48), keď divadlo prekonalo prvé počiatky na ceste k budovaniu operného repertoáru a prekonaniu nízkej návštevnosti – obdobia, ktoré neskôr historička Mária Potemrová nazvala „zápasom o novú operu“. Dovtedy post operného režiséra tu ad hoc zastávali umelci prichádzajúci z veľkých operných divadiel Imrich Godin a Enrico Manni, činoherec Albert Pagáč, speváci Karol Ondrejkovič a Anton Matejček a zbormajster Ján Grünwald.
Prvou operou, ktorú Šeregij stvárnil s mladým súborom, bola ukrajinská národná opera S. Hulaka-Artemovského Záporožec za Dunajom (4. 10. 1947). Išlo o prvé uvedenie ukrajinskej opery na československej opernej scéne. Za dirigentským pultom vtedy ešte neúplného orchestra bol Radovan Fest Spišiak, s ktorým sa vznikajúca spolupráca uplatnila aj v nasledujúcich sezónach. Na úspechu inscenácie sa podieľali choreograf Stanislav Remar a scénograf Ladislav Šestina. Operu uviedli 22-krát, v novom naštudovaní (máj 1952) 21-krát, čím sa vtedy zaradila medzi divácky najúspešnejšie inscenácie operného súboru divadla.
Aj nasledujúci titul Rusalka A. Dvořáka (jan. 1948/20 predstavení) mala svoj historický význam. Za dirigentským pultom vtedy po prvýkrát stál český operný dirigent Juraj Viliam Schὅffer, s ktorým sa darilo inscenačnému tímu aj v nasledujúcej opere, Tosce G. Pucciniho (máj 1948/17 predstavení). Keď na schôdzi umeleckej rady divadla bola réžia slávnej opery pridelená J. Šeregijovi, hneď začal s dôkladnou prípravou na jej režijné naštudovanie. Každému účinkujúcemu, aj tým čo robili iba štafáž, dôkladne vysvetlil akciu, ktorú mal vykonať a nacvičil ju v súlade s dotyčnou hudbou i partnermi.
Spolupráca režiséra s dirigentom Schὅfferom, šéfom opery, a Ladislavom Vychodilom, šéfom výpravy, veľké nasadenie sólistov, zboru i baletu sa zaslúžili o to, že premiéra inscenácie mala veľký úspech. Ako uvádza vo svojich memoároch Moje divadelné pamäti režisér Juraj Augustín Šeregij, na konci predstavenia potlesk obecenstva nemal konca. Juraja Šeregija šéf opery Schὅffer prekvapil blahoželaním k úspešnej réžii a vavrínovým vencom s vizitkou, na ktorú napísal „Za Vaši velkou robotu srdečný dík Váš (podpis) Schὅffer 2./V. 1948“.
V sezóne 1947/48 sa Juraj Šeregij ako režisér podieľal na stvárnení dvoch operiet, Lehárovho Cároviča (dec. 1947/21 predstavení) a Straussovho Netopiera (jún 1948/20 predstavení). Operety režíroval aj v ďalších sezónach, spoločne s dirigentom Bohuslavom Valašťanom naštudovali Straussovho Cigánskeho baróna (okt. 1949/16 predstavení) a Ščerbačovovu operetu Tabakový kapitán (dec. 1950/20 predstavení).
Výmena na poste šéfdirigenta príchodom Miloša Konvalinku sa v sezóne 1948/49 niesla v znamení zvýšeného počtu inscenovaných opier ba aj symfonických koncertov operného orchestra. Spoločne s Jurajom Šeregijom s úspechom naštudovali Verdiho Maškarný bál (nov. 1948) a Smetanovu Hubičku (febr. 1949). Aj keď v recenzii premiéry sa písalo, že bola vydarená, Maškarný bál u obecenstva „nezabral“. Ešte na druhej premiére bolo hľadisko vypredané, ale potom návštevnosť klesala, takže po 11-tej repríze operu stiahli z repertoáru. Podobne aj Smetanovu Hubičku po 12-tom predstavení, napriek výborným výkonom účinkujúcich a pozitívnym recenziám v dennej tlači.
Pre J. Šeregija bolo veľkou cťou režírovať najznámejšiu Rossiniho operu Barbier zo Sevilly, a to v úplnom znení aj s recitatívmi (dec. 1948/17 predstavení). Počas premiéry obecenstvo odmeňovalo výkony účinkujúcich dlhotrvajúcim potleskom a záverečné finále vyvolalo búrlivé ovácie. Informatívny článok v tlači pred premiérou avizoval, že Barbier bude prvou operou, v ktorej účinkujúci budú hrať bez šepkára. Inscenácia mala dobrú návštevnosť na všetkých predstaveniach.
Úspešné bolo aj druhé naštudovanie Barbiera (jún 1952/15 predstavení). V miestnej tlači recenzia nevyšla. Avšak na stránkach prvého ročníka Divadelného zborníka (1953) mladý muzikológ Zdenko Nováček o tejto inscenácii napísal, že „…predstavenie pulzovalo … životom a neprestalo zaujímať ani … diváka, ktorý ho pozná z … iných inscenácií.“.
Na réžiu prvej Mozartovej opery uvádzanej na scénu košického Národného divadla – Čarovnú flautu (apríl 1949/14 predstavení) sa Juraj Šeregij veľmi tešil, spolu s ním aj dirigent Radovan Fest-Spišiak a všetci účinkujúci. Inscenácia v 16-tich tajuplných obrazoch bola veľmi náročná, ale starostlivo naštudovaná opera mala na premiére u obecenstva dovtedy nevídaný úspech. Recenzia vo Východoslovenskej Pravde bola veľmi priaznivá.
Priam frenetický úspech mala u publika ukrajinská hudobná dráma Marusja Mychajla Staryckeho, v úprave skladateľa Mykolu Lysenka, so spievaným obrazom Priadky skladateľa Petra Niščynskeho. Celoštátna premiéra sa uskutočnila 8. 5. 1949. V tlači boli o predstavení uverejnené viaceré priaznivé referáty a rozhovor s režisérom. Inscenácia mala vysokú návštevnosť a rekordných 33 predstavení. Nasledovala opera M. P. Musorgskeho Soročinský jarmok s dirigentom Tiborom Frešom (okt. 1949/13) a opera M. Lysenka Natálka z Poltavy s dirigentom Bohuslavom Valašťanom (apríl 1950/9).
Moniuszkova Halka (máj 1950) bola prvou poľskou operou v repertoári košického Národného divadla. Na premiére bol prítomný poľský konzul, ktorý sa po skončení predstavenia pochvalne vyjadril o umeleckej úrovni inscenácie. Z počtu 35-tich predstavení inscenácie patrí 9 zájazdu opery do Čiech. Dvořákov Jakobín (okt. 1950/15) mal veľký úspech u obecenstva a pozitívny ohlas recenzentov v tlači. Naviac, premiéra Jakobína bola predstavením v rámci „Divadelnej žatvy 1950“ a prítomná porota odporučila zaradiť inscenáciu na Divadelný festival v SND v Bratislave.
Ukážkové predstavenie v SND sa konalo 16. novembra 1950. V hlavných úlohách účinkovali G. Zelenay (Vilém), Sl. Kramoliš (Bohuš), J. Remišovský (Adolf), Št. Hulmanová (Júlia), A. Matejček (Filip), L. Kucko (Juraj), K. Ondrejkovič (Benda) a H. Štubňová (Terinka). J. Šeregijovi po predstavení vyslovili uznanie za réžiu Jakobína osobnosti slovenského divadelníctva, režisér opery SND B. Vilím, Št. Hoza, A. Bagar a iní. Vo svojich divadelných memoároch uviedol, že z úspechu operného súboru sa najviac tešil riaditeľ Janko Borodáč, keďže to bolo prvé predstavenie tohto súboru v metropole Slovenska.
Z ďalších réžií J. Šeregija Mozartova Figarova svadba (marec 1951/16) mala v hlavných úlohách prvé a druhé obsadenie, operu hudobne naštudoval R. F. Spišiak. Režisér J. Šeregij s dirigentom Tiborom Frešom vytvorili vzácne skĺbené a zásluhou všetkých účinkujúcich vydarené predstavenie Čajkovského Eugena Onegina (dec. 1951/26 predstavení). Na réžiu hudobnej rozprávky pre deti S. J. Maršaka a J. Grünwalda Dvanásť mesiačikov (júl 1952/17) sa podujal Juraj Šeregij s členmi operného zboru, ktorí v rozprávke vytvorili vyše 40 rolí. Pre viacerých z nich bola táto inscenácia akýmsi odrazovým mostíkom k sólistickým roliam. Medzi nimi boli E. Šáriová, J. Koronská, J. Konder, a J. Hatok.
Novým šéfom opery sa r. 1952 stal dirigent Josef Bartl, ktorý spolu s režisérmi J. Borodáčom a J. Šeregijom naštudovali Krútňavu E. Suchoňa (febr. 1953/29 predstavení). Predchádzajúca premiéra Mejtusovej opery Mladá garda (nov. 1952/18 predstavení) vyvolala neskôr mnohé otázky o dramaturgii a dobových požiadavkách kladených na inscenátorov divadla. V časoch jej uvedenia na scénu košickej opery vynikajúce naštudovanie po stránke režijnej aj hudobnej a úspešná premiéra umožnili, že inscenácia bola v rámci „Divadelnej žatvy 1953“ uvedená aj v SND v Bratislave v dňoch 21. a 22. marca 1953.
Nasledovali réžie opier Sedliacka česť (jan. 1953/6), Carmen (jún 1953/23) a Rigoletto (nov. 1953/19). Záverečnou – poslednou réžiou J. A. Šeregija v košickom Národnom divadle bola grand opera v piatich dejstvách Daniela François-Esprit Aubera Nemá z Portici (30. 4. 1954) v spolupráci s dirigentmi Josefom Bartlom a Borisom Velatom, šéfom baletu Rudolfom Macharovským, šéfom výpravy Ladislavom Šestinom a kostýmovými výtvarníkmi hosťujúcimi Jánom Kropáčkom a Magdou Radvániovou. Asistentom réžie bol Branislav Kriška, čerstvý absolvent JAMU v Brne, s ktorým sa dohovoril o koncepcii réžie a tiež, že mu prenechá naaranžovanie 4. dejstva. Inscenácia Nemej z Portici mala do konca divadelnej sezóny 7 repríz. Bolo to doteraz jediné uvedenie tejto grand opery na slovenskej opernej scéne.
Nemá z Portici bola teda poslednou réžiou J. A. Šeregija v košickom Národnom divadle. Povereníctvo kultúry totiž rozhodlo, že jeho pracovný pomer bude rozviazaný dňom 31. 7. 1954, aby mohol nastúpiť do UND v Prešove ako šéfrežisér spevoherného súboru. Ten ešte nejestvoval, jeho úlohou bolo, aby ho vybudoval. Po dvoch úspešných divadelných sezónach Povereníctvo kultúry spevoherný súbor zrušilo. Režisér J. A. Šeregij potom už na žiadnej profesionálnej opernej či spevohernej scéne nepôsobil.
Pri čítaní úryvkov z nasledujúceho príspevku doc. Jaborníka si pripomeňme, že od jeho úmrtia 22. mája t.r. uplynulo 10 rokov. V Zborníku k storočnici J. A. Šeregija (2008) v článku „Režisér Juraj Šeregij v slovenskom divadelníctve“ Ján Jaborník napísal:
„Realistický tvar Šeregijovych inscenácií ctil predovšetkým hudobný zápis, režisér cítil hudbu i vnútorný hudobný dramatizmus. Podľa spomienok spolupracovníkov každú inscenáciu režíroval s klavírnym výťahom v ruke…
Ako režisér inklinoval k tradičným realistickým postupom. Na základe nemalých predchádzajúcich skúseností si vedel dobre poradiť s realizáciou zborových scén…
[Prešovské spevoherné inscenácie J. Šeregija] možno považovať za základ budúceho samostatného spevoherného súboru Slovenského divadla, neskôr Divadla Jonáša Záborského…
J. Šeregij venoval viac ako dostatočnú pozornosť aj opernému herectvu a mnohým košickým spevákom, najmä začínajúcim a neskúseným približoval neraz elementárne základy, potom však aj ďalšie možnosti, prostriedky a spôsoby náročného operného herectva…
V spomienkach tých, s ktorými v košickom divadle pracoval ostal a ostáva ako človek-divadelník vysokej osobnej kultúry…
V neľahkých doslova priekopníckych podmienkach pracoval zodpovedne, s úctou k divadelnému umeniu a k spolupracovníkom, ale aj s neutíchajúcim elánom a vnútorným entuziazmom, vedomý si významu a zmyslu všetkého, čomu venoval nemálo svojich životných síl. Zanechal v slovenskom divadelníctve stopu dobre viditeľnú.“.
Autor: Lýdia Urbančíková
Spoluautor: Jozef Šeregij, syn Juraja Augustína Šeregija
