Už po štvrtýkrát sa na Nový rok divákom RTVS počas priameho prenosu z Novoročného koncertu Viedenských filharmonikov prihovoril spoza mikrofónu moderátor Juraj Čurný. Slovenská verejnosť si ho spája predovšetkým z jeho účinkovaním v hudobnom šoubiznise, v ktorom dlhé roky pôsobil ako producent, rozhlasový moderátor, či vydavateľ. Populárnu hudbu však pred 5 rokmi vymenil za inú oblasť a dnes pôsobí ako hovorca Slovenského futbalového zväzu.
Zhovárali sme sa spolu o zákulisí prenosu najpopulárnejšieho koncertu vážnej hudby v Európe, o paralelách medzi jeho štruktúrou a štruktúrou filmov o Jamesovi Bondovi, o osobitostiach komentovania živého koncertu, ale aj o tom, či si zájde do Opery SND, čo má Slovenský futbalový zväz spoločné so Slovenským filharmonickým zborom a o prepojení Edity Gruberovej a legendárnych Wiener Sängerknaben. (poz. red.: O Novoročnom koncerte Viedenských filharmonikov sme informovali TU…)
Ako sa vlastne Juraj Čurný dostal ku klasickej hudbe?
Začínal som na Smetanovej Vltave a Bachovej organovej Toccate a fúge d mol od profesora Klindu, ale najdôležitejší bol pre mňa film Amadeus Miloša Formana, ktorý som po prvýkrát videl v Poľsku v roku 1985. Hneď tam som si ho bol pozrieť trikrát. Je úžasný v tom, že na ňom som si uvedomil aký bol Mozart z dnešného pohľadu neuveriteľný hitmaker. Mal zmysel pre to, čo robí hit hitom – melódia, gradácia, opakovanie motívov a pod. A Miloš Forman to ešte aj spracoval takým veľmi príjemným, takmer až klipovým spôsobom. Dajme tomu ária Kráľovnej noci je presne tak urobená – sú tam pekné dynamické prestrihy. Takže to bol môj prvý ,,veľký” dotyk s klasikou.
A potom čím je človek starší, tak sa tým viacej snaží objavovať aj trošku inú hudbu, takže aj ja som pričuchol troška ku klasike a sledoval som ju, aj keď zároveň sa musím priznať, že nesledujem súčasnú vážnu hudbu. Na môj vkus je veľmi nezrozumiteľná, nemelodická. Za súčasnú, v úvodzovkách, klasiku resp. vážnu hudbu považujem napr. filmovú hudbu, ktorá pracuje s veľkými orchestrami, veľkými témami. Aj keď nijako súčasných skladateľov nezatracujem. Majú svoje publikum, hudba sa vyvíjať musí, nemôže stáť na jednom mieste. Možno k nej raz aj ja dospejem.
Juraj Čurný, tentokrát ako hovorca Slovenského futbalového zväzu,
foto: SITA
Ako vznikla spolupráca medzi vami a RTVS ohľadom moderovania Novoročných prenosov koncertov Viedenských filharmonikov?
V minulosti som už pre RTVS robil niekoľko live prenosov, napr. z osláv britskej kráľovnej, išlo o známy popový koncert. Komentovanie živého hudobného prenosu nie je ľahká disciplína, pretože – aspoň pre mňa – tam platí jedno zásadné pravidlo – nesmie sa rozprávať do hudby. Moderátor je tam na to, aby dal divákovi nejaké informácie, ale nie na to, aby prehlušil to prioritné, teda za žiadnych okolností nesmie vstupovať do hudby. Nie je jeho úlohou blysnúť sa svojimi vedomosťami. To sa možno dá pri športe, pretože šport viete sledovať súčasne a popritom počúvať, ale pri hudbe mám zásadu, že musí vyznieť. Preto je veľmi dôležité, aby moderátor vedel, kedy ukončiť vetu. Niekedy tak musí urobiť aj v priebehu 2 sekúnd – tak, aby to nevyznelo násilne. V tomto som mal vynikajúci tréning ešte z pôsobenia v rádiu. V časoch IRŠ (Internátne rozhlasové štúdio v Mlynskej doline) sme, okrem iných dnes už renomovaných moderátorov, s Julom Viršíkom trénovali, ako skončiť s hovoreným slovom do inštrumentálneho intra. Pri populárnej pesničke tiež nesmieš spevákovi skočiť do spevu. Také intro môže mať od 7 sekúnd do minúty a mal by si si to svoje slovo nastaviť tak, že presne vieš – za stáleho počúvania tej hudby – odsledovať, že pozor, už mám len 5 sekúnd a musím končiť. Treba pritom dorozprávať vetu tak, aby dávala zmysel.
RTVS ma oslovila ešte pred 4 rokmi, aby som moderoval Novoročný koncert Viedenských filharmonikov, prijal som to, aj keď priznám sa – nebolo mi všetko jedno, keďže som tie prenosy poznal. Pamätám si ešte časy, keď ich nevysielala Slovenská televízia, ale Česi, komentoval ich legendárny moderátor Jiří Vejvoda (prvý manžel mezzosopranistky Dagmar Peckovej – pozn. autorky). Po tých niekoľkých prenosoch už viac-menej viem, ako koncert bude prebiehať, aká bude zhruba dramaturgia, už je to veľmi príjemná práca a dá sa pohrať s detailmi. Rozmýšľam napríklad nad tým, aby som nehovoril tie isté informácie ako minulý rok, ale aby som vybral také, ktoré ešte nezazneli. To je moja najhlavnejšia úloha. A myslím, že sa to celkom vydarilo, ohlasy sú zatiaľ veľmi príjemné – aj od dramaturgie, aj od ľudí, s ktorými som mal možnosť sa o tom rozprávať. Aj keď chápem, že to nie je kompletná vzorka poslucháčov. Nie každému musí napr. konvenovať môj prejav, môj hlas, moja osoba, alebo môj spôsob prezentácie.
Pozrime sa spolu do zákulisia prenosu…
Myslím si, že za úspechom tohoto formátu je predovšetkým tradícia – ľudia vedia, čo ich čaká, na čo idú. Prirovnám to k mojim obľúbeným bondovkám – všetci vedia, že keď idú na Bonda, tak ich čaká úvodná sekvencia, titulková pesnička, musí byť Bond, musí byť hlavný zákerák, jeho pomocník, Bond girl 1, Bond girl 2 a na záver happy end, kedy Bond vyhrá a zloduch je porazený. Štruktúra je jasne vypočítateľná. Veľmi podobne je komponovaný aj program novoročného koncertu. Vždy sa začína krátkou a dôraznou skladbou na úvod, ktorá nikdy nemôže byť príliš dominantná, pretože má len navnadiť na to, čo bude hlavný chod. Nasleduje veľký 8-10 minútový reprezentačný valčík, neskôr dostávajú priestor rôzne nuansy a koniec prvej časti koncertu tvorí zvyčajne opäť krátka svižná skladba. Nasleduje prestávka, ktorá je využitá na filmovú prezentáciu krajiny na obrazovkách, a potom druhá časť pokračuje nosným programom. Ten je tiež ukončený krátkou skladbou, ktorá má vyhecovať publikum k pomyselnému finále. Na konci zaznejú ešte tri prídavky, číže je jasná dramaturgická kostra a ostatné sú už len variácie osvedčenej schémy. Divák vie, ako to bude, ale nie úplne presne. A to je to príjemné, že nikto vlastne nečaká nejakú dramatickú zmenu, rád si pripomína, že takto je to dobre, pretože to bolo aj pred rokom, dvoma atď.
Charakter koncertu vždy udáva dirigent. Z hľadiska repertoáru je to prioritne o Straussovcoch, čo tvorí asi 80% programu. Vždy je tam zároveň nejaká premiéra z pera jeho súčasníkov, z troch sú tam dva tradičné prídavky (Na krásnom modrom Dunaji a Radetzkého pochod, pozn. autorky). Tretí – vlastne úvodný prídavok – býva väčšinou veľmi krátky a veľmi rýchly. Popri tom sa zvyknú bilancovať rôzne výročia, ktoré sa viažu buď k skladateľom, alebo k histórii Rakúska, keďže tento koncert je zároveň geniálnym produktom na propagovanie Rakúska do celého sveta. Tým, ako je koncert aj obrazovo spracovaný – prestrihy na baletné čísla v nádherných priestoroch historických budov a miest Viedne počas skladieb, ale aj film ponúkaný v prestávke, vytvára kompaktný celok. Keď si uvedomíme, že koncert sa dostane do viac ako 90 krajín celého sveta a ešte za to tým Rakúšanom platia, tak sa vôbec nečudujem, že Rakúsko je takou vyhľadávanou destináciou.
Novoročný koncert Viedenských filharmonikov 2016,
foto: Benedikt Dinkhauser
Informácie, ktoré odznejú počas komentovania prenosu, poskytuje televíznym štábom produkčný tím Viedenských filharmonikov, alebo si ich pripravujete vy sám?
Je to kombinácia. Oni posielajú veľmi podrobný scenár vrátane minutáže, ktorá sa postupne aktualizuje. Prvá verzia technického scenára je vrátane odhadov, koľko sekúnd bude znieť ktorý aplauz, na koľko sekúnd sa objaví logo sponzora a v akom čase sa asi začne ktorá skladba. Býva to dosť presné, ak je napr. odhad, že aplauz bude 20 sekúnd, tak sa môžem spoľahnúť, že určite nebude dlhší ako 30 sekúnd. Vždy preto približne viem, koľko sekúnd mám na komentár, ale pauzu nemôžem vyplniť celú hovoreným slovom. Treba predchádzajúcu skladbu nechať aj trošku odznieť, až potom opäť ponúknuť divákom pár slov. Skončiť musím s tým, ako zaznie prvý tón ďalšej skladby.
Ku každému číslu sú samozrejme veľmi podrobné informácie – či už k danej skladbe, k skladateľovi a plus všetko to, čo si k téme pozháňam ja, alebo pani režisérka Ingrid Králová, takže tieto tri zdroje dávam dohromady. Celkovo je toho však toľko, že v reále počas prenosu sa použije možno 10%. Ale ako som spomenul – nie je mojou úlohou zahltiť poslucháčov, ale vybrať z toho množstva to, čo je zaujímavé, aby prenos oživili.
Majú Viedenskí filharmonici špeciálne požiadavky, aby počas prenosu zazneli nejaké konkrétne informácie?
Nie, je to vyslovene na každom moderátorovi. Asi sa to nedá nalinkovať. Každá reč má trošku inú kadenciu – to čo sa v slovenčine povie za 5 sekúnd, v inom jazyku môže trvať 8 sekúnd, čiže nechávajú to na moderátoroch.
V pripravených materiáloch bola napríklad tento rok jedna informácia, ktorú som považoval za veľmi zaujímavú, avšak počas prenosu vôbec nebol priestor, aby odznela. Hovorila o tom, že od roku 1997 do Viedenského chlapčenského zboru a ich vlastnej hudobnej akadémie prijímajú už aj dievčatá. Tvoria zvlášť dievčenský zbor (chlapčenské sú 4, pozn. autorky) a ich patrónkou je Edita Gruberová.
Video: Wiener Sängerknaben
Prezrádza scenár aj prekvapenia (napríklad prídavky), ktoré sa divák dozvedá až priamo v prenose?
Áno, pravdaže, jednak ORF musí vyrobiť titulky a to je pomôcka aj pre moderátorov, ktorí by ale samozrejme nemali vopred prezrádzať, čo sa chystá, ale je dobré byť na to pripravený.
Prvý scenár prichádza z Viedne okolo 15. decembra, obsahuje odhadovanú minutáž, ktorá pravdepodobne vychádza z minutáže v partitúrach, avšak po prvej orchestrálnej skúške príde potom ďalší – časovo presnejší. Ja som si vytlačil ten pôvodný a potom som si do neho vyznačil tie časové rozdiely. Napr. hneď úvodný valčík mal trvať sedem minút, ale po prvej orchestrálnej skúške s Marissom Jansonsom bolo jasné, že bude trvať takmer sedem minút a 30 sekúnd.
Maris Jansons sa netají tým, že po prekonanom infarkte myokardu si oveľa viac užíva a vychutnáva pomalé tempá…
Áno, celý tento ročník bol hudobne taký v úvodzovkách pomalší, ako boli pôvodné predpoklady. Do prestávky sme mali sklz nejaké 2-3 minúty a ku koncu to narástlo na nejakých 4-5 minút, ale s tým sa vždy počíta.
Vidím v scenári bod „applause + joke“ (aplauz a vtip), takže viete vopred aj o humorných momentoch, ktoré sa v programe vyskytnú?
To bol práve ten moment s dirigentskou taktovkou, dali nám indíciu, že niečo sa bude počas aplauzu diať, ale zároveň nám v tom scenári ďalej píšu, že ,,Marisovi Jansonsovi prinášajú Extrapoštou jednu z taktoviek Johanna Straussa, ktorú raz dostal darom od svojich maďarských obdivovateľov.“ Čiže avizujú, že sa niečo udeje, ale nie je to úplne popísané. Veľa sa však dá vydedukovať. Tá taktovka sa ešte pred začiatkom prenosu objavila aj vo fotoalbume na facebookovom profile Viedenských filharmonikov.
Taktovka Johanna Straussa,
foto: Jun Keller
Novoročný koncert Viedenských filharmonikov 2016,
dirigent Mariss Jansons preberá taktovku Johanna Straussa,
foto: AP/Ronald
Pritrafí sa aj nejaká nečakaná situácia?
Podarilo sa mi počas tohtoročného prenosu nechtiac rozprávať do práve začatej skladby. Pomýlilo ma, že dirigent Mariss Jansons v istom momente opustil scénu. Rozprával som, čakal som, kedy sa na scénu vráti a začne opäť dirigovať, ale až potom som si uvedomil, že posledný prídavok začína často bez dirigenta. Tak som rozprával a orchester začal nečakane hrať bez dirigenta.
Páči sa mi, že koncerty majú celkom uvoľnenú atmosféru, napriek tomu, že znejú z absolútneho chrámu klasickej hudby. A pri takejto príležitosti sa hráči neberú veľmi vážne. Možno aj preto je ten formát taký prístupný aj pre ľudí, ktorí nemajú ku klasike až taký vzťah. Nebýva to upäté, ale veľmi príjemné.
Bude zaujímavé sledovať, aký bude nadchádzajúci ročník, ktorý príde dirigovať mladý venezuelský dirigent Gustavo Dudamel. Tam očakávam, že budú svižnejšie tempá! Veď aj novoročné koncerty si prešli svojim vývojom. Keď ich v istom období súvisle 25 rokov dirigoval Willi Boskovsky, už tam po 10 rokoch nemohol byť nejaký vývoj. Ale zase položil základ istým tradíciám.
Takže ktovie, ako to bude, keď o rok príde Gustavo Dudamel.
Bolo jeho meno v pripravených materiáloch? Vy ste tušili, koho ohlásia na budúci rok, alebo ste sa to tiež dozvedeli až po koncerte?
Mám pocit, že po minulé roky bolo meno dirigenta moderátorom známe, ale tento rok aj vlani bolo oznámené až popoludní po odznení koncertu, nemali sme ho uvedené v materiáloch. Asi zrejme nechceli, aby ľudia počas aktuálneho koncertu riešili, ako to asi o rok bude dirigovať nejaký iný dirigent. Príde mi to rozumné, že doznie jeden koncert a až potom sa oznámi meno toho, kto bude viesť ten nasledujúci.
Vo Viedni to v súvislosti s voľbou Dudamela už teraz celkom šumí…
Ale to je dobré. Na tom vidieť, že dramaturgia pracuje príjemným spôsobom, že jednak dáva priestor dirigentom, s ktorými Viedenskí filharmonici pravidelne spolupracujú, ale zároveň vedia, že to nemôže tak byť do nekonečna. Keby tam štvrtýkrát prišiel dirigovať Barenboim, no neviem… Prvýkrát to urobí podľa seba, druhýkrát si môže povedať, že to urobí nejako inak, tretí krát zrecykluje ten prvý a druhý koncert, takže potom už nie je veľmi kam sa posúvať a oni potrebujú pritiahnuť k sebe opäť aj mladú generáciu. Okolo Dudamela bude pomerne veľký poprask, prvýkrát sa pred nich postaví mladý chalan, ktorý má teraz 34 rokov, bude to zase niečo z kategórie ,,po prvýkrát“. Príde dirigent mladší ako 90% ľudí v orchestri.
Gustavo Dudamel
Z kuloárov prenikli informácie, že údajne vážnym kandidátom na dirigovanie Novoročného koncertu 2017, ktorý len tesne neprešiel, bol Valerij Gergijev, čo si viem predstaviť, že by v spoločnosti spustilo celkom silnú nevôľu, vzhľadom k jeho politickým postojom.
Myslím, si, že pri orchestroch tohoto typu nie sú tie prejavy také vypuklé. Repertoár a tradícia nepustia. 99% ľudí, ktorí prenos sledujú, neposudzujú politické názory dirigentov. V komentároch sa dá spomenúť Barenboim alebo Zubin Mehta v kontexte, že sú to istým spôsobom mierotvorcovia, ale ak by som moderoval aj budúcoročný koncert s Dudamelom, asi spomeniem, že je zo Simón Bolívar orchestra, ale neviem, či tam budem zdôrazňovať, že hral Hugovi Chavezovi na pohrebe. Potom ľudia zbytočne vnímajú tvorbu cez politické názory. Ja sa tiež nepýtam ,,môjho pekára alebo automechanika“, ktorú stranu volil. Lebo ma to v tomto prípade nezaujíma. Asi sa budem takýmto politickým konotáciám vyhýbať. Zbytočne to zabije celú novoročnú atmosféru – je to jemné, noblesné, ale nie je upäté. Ľudia sa bavia, orchester sa baví, všetci si to užívajú. Je začiatok roka, tak nech je to príjemné. Krásna hudba – o tom to je.
Môžeme sa teda tešiť, že budete moderovať aj nasledujúci Novoročný koncert 2017?
Už vlastne štvrtý rok silvestrujem vďaka tým prenosom rovnako – deň trávim u svokrovcov v Trenčíne, idem si skôr ľahnúť a 1. januára o pol deviatej ráno sadám do auta, idem na diaľnicu a je úžasné zistiť, že na celej trase až do Bratislavy narátam vždy menej ako 10 áut. Tento rok to boli dokonca len tri.
Tento rok to dokonca vyzerá, že by mohol byť televízny prenos aj z pravidelného a veľmi obľúbeného letného open-air koncertu Viedenských filharmonikov v Schőnbrunne, ktorý zvyčajne býva v máji. Na jednom z jeho ročníkov som dokonca osobne na tlačovej konferencii stretol ešte Lorina Maazela. Bol to práve ročník, kedy nevyšlo počasie. Je to obrovský risk – keď je pekne, príde tam 100 tisíc ľudí. Ak zaprší, príde štvrtina.
Tohtoročný letný koncert Viedenských filharmonikov sa uskutoční 26. mája 2016 pred Neptúnovou fontánou v záhradách Schonbrunnského paláca vo Viedni. Diriguje Semjon Byčkov
Zájde si Juraj Čurný aj do opery?
Priznám sa, bol som na málo operách. Ale keďže mám rád Mozarta, išiel som si v Bratislave pozrieť napríklad Čarovnú flautu. Chcel som zažiť zvuk živého orchestra čo najintenzívnejšie, tak som si kúpil lístky asi do 8. radu a aj tak sa mi to celé zdalo akosi potichu! Bolo to v novej budove. Keď som potom išiel na Dona Giovanniho do historickej budovy SND, to už bolo akusticky lepšie.
W. A. Mozart: Čarovná flauta, Opera SND, 2014,
H. Becse-Szabó (Pamina), Š. Németh, S. Hudec, J. Magula (Traja chlapci),
foto: Alena Klenková/SND
Tak vás možno ako hovorcu Slovenského futbalového zväzu mohlo nadchnúť, že futbalisti (traja chlapci) prenikli už aj na javisko Opery SND?
Pravdaže, postrehol som to! Z Čarovnej flauty mám inak úplne najradšej predohru, to je jedno z najgeniálnejších diel. Tá prvá časť, má tesne pod 4 minúty. Z môjho pohľadu je to vlastne popová/hitová skladba ako vyšitá. Absolútne zapamätateľný fanfárový úvod, gradujúca verzia, silný refrén a symbolické opäť fanfárové zakončenie. Na túto časť predohry sme urobili futbalové video, ktoré bolo pustené na úvod konferencie SFZ v novembri 2013 (v tom čase si Slovenský futbalový zväz pripomínal 75. výročie svojho založenia). Moja manželka, ktorá skvele ovláda videoeditovací program, do neho po úvodných historických fotografiách nastrihala momenty zo zápasov našej futbalovej reprezentácie do 17 rokov na Majstrovstvách sveta v Spojených arabských emirátoch. Bolo to na úžasnú nahrávku Slovenskej filharmónie so Zdeňkom Košlerom, ktorá má podľa môjho názoru to správne tempo. Napočúval som si asi 50 ďalších nahrávok, ale drvivá väčšina z nich je hraná v rýchlejšom tempe, čo mi nevyhovuje. V Košlerovej verzii má celá predohra 7:40, pričom tie ,,rýchlejšie” verzie to obvykle stihnú aj o minútu rýchlejšie. Ale pre mňa to už tak nádherne nevyznie.
video
Už piaty rok pôsobíte ako hovorca Slovenského futbalového zväzu (SFZ). Keď však skratku SFZ poviete medzi muzikantami, napadne ich skôr Slovenský filharmonický zbor, než futbalový zväz. Čo s tým? Máme na trhu dva silné a obľúbené produkty pod značkou SFZ. Poďme to tak silvestrovsky rozlúsknuť. Komu prisúdime právo ju používať?
História futbalového zväzu na Slovensku sa datuje spätne už do obdobia tesne pred rozpadom prvej československej republiky, založený bol 4. novembra 1938. Jeho novodobú históriu, pod hlavičkou SFZ, píšeme od roku 1990.
Ale Slovenský filharmonický zbor tu máme kontinuálne už 70 rokov, práve vo februári si hudobná obec ide pripomínať toto jeho jubileum.
Futbalový zväz ale nikdy nezanikol, len sa na niekoľko desaťročí stal súčasťou ,,zjednotenej socialistickej telovýchovy”. Jej najvyšší predstaviteľ mal zrejme najdlhšie znejúci názov funkcie, aký som kedy počul, bol totiž ,,predsedom výboru futbalového zväzu pri Slovenskom ústrednom výbore Československého zväzu telesnej výchovy“.
Čiže si tu obe tieto inštitúcie spolu vedľa seba existujú už desiatky rokov, asi s tým nič neurobíme! Ale ak vás to v zväze poteší, profesionálni muzikanti tiež hrávajú futbal, aj keď len rekreačne. Pravidelne v decembri organizuje Únia – Odborový zväz profesionálnych hudobníkov predvianočný turnaj v halovom futbale. Svoje zastúpenie tam majú napr. tímy orchestra a zboru SND, orchestra SF, Slovenského filharmonického zboru, dychové hudby Ministerstva vnútra aj obrany a mnohé iné. Tento rok skončil putovný pohár práve v manšafte Slovenského filharmonického zboru.
Tak nás v SFZ naozaj veľmi teší, že vyhral práve SFZ. Gratulujem a držím palce pri obhajobe!!!
Slovenský filharmonický zbor, ako ho nepoznáte!
Pripravila: Natália Dadíková
