Juraj Hrubant, bývalý sólista i riaditeľ Opery SND, by slávil 85. narodeniny

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Popredného barytonistu Opery Slovenského národného divadla Juraja Hrubanta, šéfa a potom riaditeľa súboru, si v tomto roku pripomíname dvakrát. 20. júla 1936 sa narodil v Tábore a 11. októbra 2011 zomrel v Bratislave. No nielen tieto dva dátumy sú hodné zamyslenia sa nad dejinami prvej slovenskej scény, krátko po takmer nepovšimnutej storočnici.

V nich patrí Jurajovi Hrubantovi významné miesto hneď z dvoch uhlov pohľadu. Jedným bolo jeho dlhoročné pôsobenie v sólistickom súbore. Druhým, vedenie opernej inštitúcie. Na čele s ním prechádzala prelomovými novembrovými udalosťami roku 1989. V dvoch etapách, prerušených dvojročnou prestávkou (1996 – 1998), šéfoval Opere SND dovedna takmer jedenásť rokov. Prvého septembra 1989 prevzal žezlo od Mariána Chudovského a 31. augusta 2002 mu ho, zhodou okolností práve jemu, vracal späť.

Juraj Hrubant, (1936 – 2011), foto: K. Marenčinová/Archív SND

Juraj Hrubant bol absolventom operného a koncertného spevu na VŠMU v triede Imricha Godina. Že išlo o nekaždodenný talent potvrdzovali jednak predstavenia v rámci činorodého operného štúdia školy, ale ešte väčšmi fakt, že ešte pred jej absolutóriom v roku 1963 (Donom Alfonsom z Mozartovej Così fan tutte) si ho vybrala prvá slovenská scéna na hosťovanie v menších postavách. To už bol mostík medzi školou a profesionálnym pôsobiskom. Na VŠMU sa po dvoch desaťročiach vrátil ako pedagóg spevu a habilitoval sa ako docent.

V prvých rokoch, do konca sezóny 1964/65, keď prešiel na štyri roky do pevného angažmánu opery v Lipsku, stvárnil viacero náročných úloh. Jeho vtedajší repertoár zodpovedal charakteru tmavého, kovového, hlbšie centrovaného barytónu, ktorý obsiahol aj basbarytónové, ba i basové party. Prechádzal z úlohy do úlohy, pričom za dva a polroka sa predstavil ako Verdiho Ferrando z Trubadúra, Sam v Maškarnom bále a Don Carlos di Vargas v Sile osudu, ktorým naznačil ambíciu zakotviť predsa len v barytónovom odbore. Popri Ruggierovi z Halévyho Židovky a Tomskom v Čajkovského Pikovej dáme dostal veľkú šancu v nižšie položenom Gašparovi z Weberovho Čarostrelca.

G. Gershwin: Porgy a Bess, Opera SND, 1974, Juraj Hrubant (Porgy), foto: Archív SND

Štyri roky v pevnom sólistickom zväzku operného domu v Lipsku (v tom čase mu šéfoval Joachim Herz, veľká osobnosť nemeckej režisérskej školy) a ďalšie sezóny pravidelného hosťovania, umožnili Jurajovi Hrubantovi nielen vybudovať si repertoár, ale aj stretnúť sa s modernými inscenačnými trendmi. K veľkým úlohám z lipskej éry patrí titulný hrdina Borodinovho Kniežaťa Igora, Bizetov Escamillo z Carmen, Dunois v Čajkovského Panne orleánskej, Pizarro v Beethovenovom Fideliovi, Verdiho Posa z Dona Carla, Mandryka v žiaľ u nás nehranej Arabelle Richarda Straussa. No a práve na lipskej opernej pôde sa zrodila Hrubantova vari životná postava, v ktorej triumfoval neskôr aj v Bratislave, Porgy v Gershwinovej opere Porgy a Bess.

Návrat 33-ročného umelca so širokým repertoárom bol posilou pre Operu SND, ktorá v v čase rekonštrukcie historickej budovy žila v provizóriu. Juraj Hrubant ako prvú doštudoval rolu Micheleho z Pucciniho jednoaktovky Plášť (1969), zakrátko i titulného Verdiho Nabucca a zapojil sa do nových inscenácií. V experimentálne poňatom Beethovenovom Fideliovi (1970) v réžii Júliusa Gyermeka, s textami Dominika Tatarku, vloženými do úst činoherného „alter ega“ Leonory (hrala Viera Strnisková), vytvoril výrazného Pizarra.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Na hradnom nádvorí uviedla bratislavská opera koncom sezóny 1969/70 Svätopluka od Eugena Suchoňa, kde sa v réžii Branislava Krišku Juraj Hrubant hrdinsky zhostil postavy Mojmíra. Svoj kovovo jasný, koncentrovaný barytón bez problémov prekračoval hranice štýlov, čo dokázal ako Agamemnon v Gluckovej Ifigénii v Aulide a nezabudnuteľným Mozartovým Figarom v Gyermekovej vtipnej inscenácii Figarovej svadby (1971). Pucciniho Sharpless (Madama Butterfly), Scarpia (Tosca) a neskôr Schaunard (Bohéma) prichádzali v krátkom časovom úseku, pričom medzi nimi sa Juraj Hrubant zaskvel ako Modrofúz v skvelej inscenácii Bartókovho Modrofúzovho zámku (1974).

E. Suchoň: Svätopluk, Opera SND, 1972, Juraj Hrubant (Mojmír), Anna Kajabová-Peňášková (Milena), foto: Archív SND

O štyri mesiace neskôr uviedol súbor Opery SND Gershwinovho Porgyho a Bess. Dirigoval Tibor Frešo a inscenačný tím (réžia Günter Lohse) bol zhodný s lipským. Hrubant bol s touto verziou zžitý, po celý čas na kolenách ju odspieval technicky isto, výrazovo dojemne a herecky bol nesmierne vierohodný a emotívny. Bez alternácie „kľačal“ na javisku 77-krát.

Trocha v tieni ostal jeho titulný Mozartov Don Giovanni (1976), zato o rok neskôr exceloval v novom naštudovaní Cikkerovho Vzkriesenia ako Nechľudov. „Je to zrelý muž ´veľkého´ sveta, hlboko citovo dotknutý dôsledkami svojho mladíckeho prečinu, ale s dostatočným odstupom od veci, aby dôsledne sledoval oslobodenie a znovu pozdvihnutie Katuše“, napísal Jaroslav Blaho v recenzii v Hudobnom živote 21/1976.

J. Cikker: Vzkriesenie, Opera SND, 1976, Juraj Hrubant (Nechľudov), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Do verdiovskej kolekcie pribudol Jurajovi Hrubantovi Amonasro v Aide, v strhujúcej inscenácii Elektry Richarda Straussa (dirigent Tibor Frešo, réžia Miroslav Fischer) bol ostro profilovaným Orestom a nemej výrazovo prepracovaný bol jeho Nick Shadow v Stravinského Osude zhýralca. Z komického žánru siahol po Paisiellovom i Rossiniho Basiliovi v oboch Barbieroch zo Sevilly.

V osemdesiatych rokoch z väčších postáv treba spomenúť Hrubantovho Tonia v Leoncavallových Komediantoch, Paola Albianiho vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi, z Bizetovho Escamilla prešiel na Zunigu, v Rigolettovi stvárnil Monterona. Hlavná postava Tuláka v opere Zo života hmyzu od Jána Cikkera (1987) doplnila galériu úloh z pôvodných slovenských diel. No a napokon po päťdesiatke sa ešte vrátil k Figarovi v obnovenej premiére Mozartovej Figarovej svadby.

Prečítajte si tiež:
O zabudnutých a neznámych osobnostiach Slovenského národného divadla (seriál)

Prvým septembrom 1989 sa otvorila v živote Juraja Hrubanta nová kapitola. Stal sa umeleckým šéfom (v roku 1996 bola funkcia premenovaná na riaditeľskú) Opery SND. Bolo to už na prahu novembrových udalostí a pádu totalitného režimu s otvorením hraníc. Sezóna 1989/90 sa síce začala regulárne (premiéru mala Cileova Adriana Lecouvreur, naplánovaná bývalým vedením), no od 20. novembra do 10. decembra sa priestory divadla stali tribúnou mítingov a diskusií o aktuálnej politickej situácii. Ivan Petrovický ako riaditeľ SND a Juraj Hrubant na vedúcom poste v opere boli súčinní, stali sa hostiteľmi osobností zo spoločenského a politického života, vrátane Václava Havla.

Juraj Hrubant a Václav Havel, historická budova SND, 1989, foto: Archív DÚ

Prvou ponovembrovou premiérou boli Janáčkove Príhody líšky Bystroušky, kde Hrubant musel riešiť náhle odrieknutie dirigenta Bohumila Gregora. Čo však bolo jeho prvoradou úlohou, súviselo s nastavením súboru v zmenených pomeroch. Pád železnej opony umožnil migráciu publika i umelcov, blízkosť Viedne bola inšpirujúca a zároveň objektivizujúca kritériá.

V rozhovore po roku vo funkcii, ktorý som s Jurajom Hrubantom pripravil pre časopis Dialóg, opísal novú situáciu, uskutočnené naplánované zájazdy, medzi ktorými bol aj festival v Edinburghu s úspešným prijatím Fausta a Margaréty v Bendárikovej réžii. Uvedomoval si neúmernú šírku repertoáru, zároveň však priznal, že prítomnosť „kasových“ titulov diktuje záujem verejnosti. Otvorene hovoril o možnosti koprodukcií, o blokovom systéme, o ekonomickej situácii. Vlastne o témach, aktuálnych aj dnes, o tri desaťročia neskôr.

Niečo sa Hrubantovi vo svojej prvej šéfovskej ére podarilo, iné narážalo najmä na objektívne prekážky. Ako konštatuje Michaela Mojžišová v novej knihe Dejiny slovenského divadla II, „Hrubantovi sa prostredníctvom konzervatívnej dramaturgie a predvídavého, na zahraničné publikum nasmerovaného marketingu, skutočne poradilo predísť návštevníckej kríze“. Za šéfdramaturga si vybral skúseného režiséra Júliusa Gyermeka, do funkcie šéfdirigenta vymenoval Litovčana Jonasa Alexu, angažoval Petra Feranca a súbor si sformoval repertoár, ktorý bol kompromisom medzi známymi a menej hranými opusmi. Korektného nadriadeného mal v osobe Dušana Jamricha, generálneho riaditeľa SND.

Allia Christa Varkondová a šéfovia Opery SND, Branislav Kriška, Juraj Hrubant, Pavol Bagin, Marián Jurík, Marián Chudovský, foto: súkr. archív A. Ch. Varkondovej

Medzi premiérovými titulmi sa postupne objavili Mozartov Idomeneo, Bednárikova francúzska trilógia pokračovala Offenbachovými Hoffmannovými poviedkami a Massenetovým Donom Quichottom, Milan Sládek dostal príležitosť predstaviť svoje verzie Monteverdiho Korunovácie Poppey a Mozartovej Figarovej svadby. Vrátil sa aj Richard Wagner Tannhäuserom, po dlhom čase Debussyho Pelléas a Mélisanda a po prvýkrát na Slovensku zaznel v impozantnej podobe Boitov Mefistofele. Pozornosť venoval aj pôvodnej slovenskej tvorbe, pričom poslednou inscenáciou prvej Hrubantovej éry (vystriedal ho Ondrej Lenárd) bolo Cikkerovo Vzkriesenie. Dal zelenú mnohým mladým umelcom, a zároveň v pevnom ansámbli si udržal svetobežníkov Petra Dvorského, Sergeja Larina či Sergeja Kopčáka.

Po dvoch rokoch a páde vlády Vladimíra Mečiara sa Hrubant okamžite vrátil na pôvodnú pozíciu. Po takmer ôsmich desaťročiach prichádza konečne na javisko SND Verdiho Falstaff, repertoárovú ponuku osviežuje Massenetov Werther, Čajkovského Panna orleánska, Thomasov Hamlet i Rimského-Korsakovov Zlatý kohútik. Aj keď nie všetko počas jeho éry vyšlo k plnej spokojnosti, možno roky šéfovania Juraja Hrubanta, končiace posledným augustovým dňom roku 2002, považovať v kontexte dejín SND za úspešné. Najmä ak dramaturgiu tohto obdobia porovnávame s bezzubo neinvenčnými ostatnými rokmi.

Vyše sedemdesiat javiskových postáv, jedenásť rokov na čele operného súboru, štyri desaťročia v službách Opery Slovenského národného divadla – to je vizitka, na ktorú môže byť Juraj Hrubant aj posmrtne hrdý. A naša operná kultúra tiež. Zomrel v Bratislave 11. októbra 2011 vo veku 75 rokov.

Autor: Pavel Unger

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár