Dnes je: sobota, 18. 8. 2018, meniny má: Elena, Helena, zajtra: Lýdia

Juraj Hurný v oblúku speváckej kariéry

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Kto je Juraj Hurný? Otázka možno zbytočná, no poznajúc ani nie historickú, len do nedávnej minulosti siahajúcu pamäť slovenskej kultúrnej obce, obzvlášť v témach operných, azda hodná položenia. Čo hovorí meno slovenského tenoristu, ktorý roku 1977 emigroval do Rakúska a tridsaťpäť sezón pôsobil na doskách rakúskej „dvojky“ – Oper Graz, povedzme strednej a mladšej generácii?

Prológ

Stretávali sme sa počas stredoškolských čias na druhom balkóne historickej budovy Slovenského národného divadla. Študenti spevu z bratislavského Konzervatória, poslucháči z inštrumentálnych tried, vtedajších SVŠ (dnešných gymnázií), ale aj vysokoškoláci – budúci matematici a fyzici, výtvarníci i právnici, či lekári. Ešte pred rekonštrukciou historickej budovy SND (1969) veruže bolo načo pozerať – hlavne počúvať. Vrcholila skvostná kariéra dramatickej sopranistky Margity Česányiovej, jej lyrickejšej kolegyne Márie Hubovej, nezabudnuteľné kreácie vytvárali súrodenci Oľga a Bohuš Hanákovci, manželia Martvoňovci, výborné lyricko-koloratúrne soprány Alžbeta Svobodová a Jarmila Smyčková. Pozornosť pútali basy Ondreja Malachovského či ostravského Jana Kyzlinka, mezzosoprány Niny Hazuchovej, Jaroslavy Sedlářovej, Ľuby Baricovej… No a špeciálnou témou boli tenoristi. Nik z nás vtedy netušil, ako málo predstavení zažije s kovovo vrúcnym „talianskym“ hlasom Imricha Jakubeka (o jeho vážnej chorobe verejnosť nevedela až do predčasnej smrti v máji 1969), s bezkonkurenčným „céčkarom“ a vždy pohotovým Jiřím Zahradníčkom (počas rekonštrukcie SND prijal angažmán v nórskom Oslo a potom zamieril do pražského Národného divadla) a rovnako neľahké bolo prorokovať ďalšie desaťročia top formy jedinečného „Heldentenora“ Dr. Gustáva Pappa. (Mať tak teraz takúto domácu trojicu!)Nielen o tenoristoch, ale najmä i nich, sa točili debaty s vtedy ešte študujúcou a čoskoro už nastupujúcou generáciou ich kolegov vo „fachu“. Jedným z nich bol aj Juraj Hurný. Hoci ročníkový spolužiak Petra Dvorského z triedy prof. Idy Černeckej, bol o tri roky starší. Mal totiž už jedno absolutórium Konzervatória za sebou – ako trubkár.

Juraj Hurný (Duca di Mantova) Verdi-Rigoletto, 1985

Medzi časom nám zavreli historickú budovu a operné dianie sa presunulo do činoherného Divadla P. O. Hviezdoslava. Skalní (umelci i diváci) však erbu SND ostali verní a hoci v komornom hľadisku sa „druhý balkón“ nenachádzal, o voľné kreslá núdza nebola. Ubehli tri roky provizórií (a počas nich aj zaujímavé premiéry ako napr. Martinů: Grécke pašie, Beethoven: Fidelio – s angažovanými textovými doplnkami Dominika Tatarku, Gluck: Ifigénia v Aulide, Mozart: Cosi fan tutte – pod taktovkou Zdeňka Košlera a s generáciou nových sólistov) a na jeseň 1972 otvoril brány zrekonštruovaný Fellnerov a Helmerov operný palác. Aj s hlavnou atrakciou, guľovým lustrom, schopným čarovať svetelnými variáciami. Zlé jazyky hovorili o „lustrovom“ publiku.

Jurajovi Hurnému sa blížil záver štúdií. Ešte pred ním, podobne ako Peter Dvorský, dostal príležitosť hosťovať práve na prvej scéne. Prvým krokom na doskách Slovenského národného divadla bol jeden z farárov v slávnostnom predstavení Suchoňovho Svätopluka. Zakrátko, už v septembri 1973 však prišla skutočná sólová rola – Jeník (presnejšie vtedy ešte Janík) zo Smetanovej Predanej nevesty. Vaškom bol Peter Dvorský, ktorý však ako svoje reprezentatívne absolventské predstavenie dostal Lenského v Eugenovi Oneginovi.

Prvé dejstvo – doma a na stáži v Palerme

Spevácka kariéra Juraja Hurného sa začala rozvíjať veľmi sľubne. V Smetanovom Janíkovi preukázal „zvučný, v celom rozsahu krásne sfarbený lyrický tenor… a peknú legátovú kultúru“ (P. Unger, Nové slovo 27. 9. 1973). Hneď v prvej sezóne elévskeho angažmánu prichádzali menšie príležitosti ako Prvý dráb v Cikkkerovom Jurovi Jánošíkovi, Dancairo v Bizetovej Carmen (Remendadom bol Peter Dvorsky), v ďalšej sezóne v alternácii s Dvorským a po boku legendárnej Emílie Marty Eleny Kittnarovej Janek v nezabudnuteľnom Košlerovom a Kriškovom naštudovaní Janáčkovej Veci Makropulos. Núkali sa aj role hlavné. Skutočnou previerkou Hurného talentu bol napríklad Alfredo vo Verdiho Traviate (dirigent Viktor Málek, réžia Bedřich Kramosil) a Rodolfo v Pucciniho Bohéme (Tibor Frešo, Branislav Kriška), doštudovaný Pucciniho Pinkerton či Čajkovského Lenskij. Samozrejme, všetky v slovenských prekladoch.

G. Verdi: Don Carlo, Opera Graz, 1989
David McShane (Rodrigo) J. Hurný (Don Carlo),
foto P. Manninger

Ešte predtým však využil Juraj Hurný možnosť zúčastniť sa dvojročnej stáže v Centro di Avviamento al Teatro Lirico v sicílskom Palerme. Štipendium mu síce neposkytlo naše ministerstvo, no vydobyl si ho priamo od talianskej vlády. Vo významnom centre opernej kultúry sa dostal do rúk profesorky Giny Cigne (1900 – 2001), svetoznámej Normy, Giocondy a držiteľky ocenenia „Najlepšia Turandot 20. storočia“. Mladý slovenský tenorista nielenže na jej lekciách načerpal nové teoretické a praktické skúsenosti, nadväzujúce na štúdium u prof. Idy Černeckej, ale mal možnosť byť na predstaveniach so špičkovými obsadeniami. Bol živým svedkom vystúpení vtedajšej vokálnej elity, z ktorých dodnes s úžasom hovorí napríklad o Mariovi del Monaco (Canio v Komediantoch), Carlovi Bergonzim, Borisovi Christoffovi a iných.

Po návrate, ale aj v priebehu sezón, v ktorých stážoval v Taliansku, spieval na doskách SND svoj repertoár. Zároveň prijímal ponuky pražského Národného divadla na hosťovania v Bohéme a Eugenovi Oneginovi (v 80. rokoch aj v Tosce a Traviate). V časoch Hurného začiatkov bola oveľa čulejšia aj koncertná aktivita operných spevákov. Juraj Hurný v nej vždy využíval priestor na demonštrovanie svojej belcantovej vokálnej estetiky a do repertoáru vkladal ukážky z tvorby Gioachina Rossiniho (Soirées musicales), Gaetana Donizettiho (Tonio z Dcéry pluku s kolekciou suverénnych vysokých C) či Belliniho a raného Verdiho. Spomínam si na polrecitály v Mirbachovom paláci s Jaroslavou Sedlářovou (1976) alebo na Malackej hudobnej jari 1977 s Annou Starostovou. Jedným z posledných bratislavských vystúpení na doskách Opery SND bola nevšedná repríza Pucciniho Bohémy koncom júna 1977, kde vytvoril Rodolfa po boku svetoznámej americkej sopranistky Helen Donath ako Mimi a pod taktovkou Clausa Donatha.

G. Puccini, Bohéma, Juraj Hurný (Rodolfo), foto, súkr. archív JH

Žiaľ, ani legitímne úspechy na domácom javisku a pozvánky z Prahy a iných scén neboli dostatočným argumentom pre vtedajšie vedenie bratislavskej opery. Juraj Hurný, politicky nepohodlný mladý umelec (ako syn neprávom odsúdeného politického väzňa z 50. rokov odmietol vstúpiť do komunistickej strany), stal sa červeným súknom pre tých najčervenejších. Začala sa cielená snaha zmariť mu sľubne naštartovanú umeleckú kariéru. Juraj dodnes s neskutočnou úctou spomína na protagonistu súboru Dr. Gustáva Pappa, ktorý rázne vystúpil na jeho obhajobu. Výsledok konfliktov nedal na seba dlho čakať. Juraj Hurný vníma bezvýchodiskovosť situácie a dospieva k neľahkému rozhodnutiu. Odchod z milovanej rodnej vlasti. Píše sa september 1977. V Paríži umiera Maria Callas a pre Slovensko na dlhý čas aj meno Juraj Hurný.

Druhé dejstvo – emigrácia a dlhá etapa v Oper Graz

Vkročenie do nepoznaného terénu býva vždy spojené s rizikom. Bola to však v danej chvíli nevyhnutnosť. Našťastie, príslovie „risk je zisk“ zabralo. Agentúra zastupujúca slovenských spevákov v zahraničí nebola ochotná kryť chrbát „nespoľahlivému“ umelcovi, nuž neostávalo iné, než podrobiť sa riadnemu konkurzu. V tom čase bol aktuálny v rakúskom Grazi. Výsledok jednoznačný: správa od intendanta divadla prof. Carla Nemetha s ponukou na sólistické angažmán od 1. 1. 1978. Ešte pred ním stihol Juraj Hurný debutovať na doskách Viedenskej štátnej opery, kde 14. 12. 1977 pod taktovkou Alberta Eredeho stvárnil Alfreda vo Verdiho La Traviate. Mal pred sebou svetoznámeho dirigenta, po boku veľkých partnerov – Japonku Yasuko Hayashi ako Violettu a amerického barytonistu Sherilla Milnesa v kostýme Giorgia Germonta. Krátko pred ním spieval na tom istom javisku rovnakú rolu Peter Dvorský.

Zrkadlové foyer Grázskej opery

Graz prijal Juraja Hurného s otvorenou náručou. V tom čase bolo divadlo nespochybniteľnou rakúskou „dvojkou“ – po Štátnej opere vo Viedni (dnes ho predbehol Theater an der Wien). So širokým repertoárom a medzinárodným sólistickým ansámblom. Začínal, podobne ako v Bratislave, Jeníkom v Predanej neveste. Tento raz to nebol ani Janík, ale Hans – spievalo sa v nemeckom preklade. A potom sa rozkrútil kolotoč s najkrajšími tenorovými postavami predovšetkým talianskeho, ale aj nemeckého, francúzskeho či českého repertoáru. Za 35 sezón v Grazi ich bolo vyše deväťdesiat v počte predstavení vysoko presahujúcich tisícku. Partov lyrických a postupným zrením hlasu aj spinto odboru. Zo spektra hrdinov opier Giuseppe Verdiho prešiel oblúkom od Alfreda (La Traviata), Vojvodu z Mantovy (Rigoletto) a Oronteho (Lombarďania), cez Stiffelia, Riccarda (Maškarný bál), Gabriela Adorna (Simon Boccanegra) až po Alvara v Sile osudu či Dona Carla z rovnomennej opery.

Hurného pucciniovský súpis postáv zahŕňa Rodolfa z Bohémy (stvárnil ho počas kariéry v šiestich inscenáciách), Pinkertona (Madama Butterfly), Cavaradossiho (Tosca) či Luigiho (Plášť). Z belcantového repertoáru spieval Donizettiho Nemorina, Fernanda vo Favoritke, ale aj Riccarda Percyho v Anne Bolene, Guglielma Antolstoinoloffa v buffe Viva la mamma či Polliona v Belliniho Norme. Vyskúšal si dokonca aj dve úlohy z Wagnerových opier – v druhom dokončenom diele Zákaz lásky hosťoval v Mníchovskej štátnej opere a Logeho z predvečera tetralógie, Zlata Rýna, vytvoril na domácej scéne. V Hurného repertoári nechýba ani Bizetov Don José, Boitov Faust z Mefistofela, Mozartov Tamino a Podesta v Záhradníčke z lásky. Leoš Janáček zasa s Borisom v Káti Kabanovej alebo Števom v Jej pastorkyni.

Juraj Hurný, Melanie Holliday, Operetná show – 1000 taktov lásky, Rakúska televízia ORF.
zdroj: súkr. archív JH

Partnermi Juraja Hurného, či už na domovskej scéne, alebo počas hosťovaní, boli významné svetové osobnosti. V Anne Bolene na Medzinárodnom festivale v Lausanne sa stretol s Katiou Ricciarelli, v zürišskom Opernhause spieval po boku Lucie Popp, Janet Perry a Claudia Nicolaia (Rosillon vo Veselej vdove), s Hermannom Preyom stál na javisku Mníchovskej štátnej opery vo Wagnerovom Zákaze lásky. Počas hosťovania v St. Gallene bola v Donizettiho Favoritke jeho partnerkou Stefania Toczyska, v Marseille ako Cavaradossi (v alternácii s Giuseppe Giacominim) sa nachádzal v top obsadení s Teresou Žylis-Gara (Tosca) a Ingwarom Wixellom (Scarpia), v barcelonskom Gran Teatre del Liceu stvárnil Rosillona vo Veselej vdove s Felicitas Morawitz. Koncertne viackrát spoluúčinkoval s Marjanou Lipovšek (Verdiho a Mozartovo Requiem, Rossiniho Stabat mater) a výpočet jeho partnerov v Grazi by bol nesmierne dlhý. Spomeniem aspoň Kurta Rydla (v Čarovnej flaute), dve svetové interpretky Normy (Lucia Aliberti a Jean Eaglen), špičkových barytonistov Paola Gavanelliho či Borisa Statsenka, mladú mezzosopranistku Ketevan Kemoklidze.

V čase, keď Hurného kariéra vystúpila na zenit, rozpamätala si naňho aj bývalá materská scéna. V alternácii so Sergejom Larinom stvárnil Dona Alvara vo Verdiho Sile osudu pod dirigentskou taktovkou Ondreja Lenárda a v réžii Miroslava Fischera. Ťažko pochopiť, prečo na úspešný come back nenadviazali aj ďalšie pozvánky. Prišli však zo Štátnej opery v Prahe. Prvý riaditeľ po opätovnom osamostatnení inštitúcie Karel Drgáč ho pozval do postavy Riccarda v novej inscenácii Maškarného bálu (1993) a hosťoval tiež ako Števa v Jej pastorkyni.

Juraj Hurný (Pollione) Lucia Aliberti (Norma) v Belliniho Norme v roku 1993 v Opere Graz,
foto: súkr. archív JH

Ako pribúdali rôčky a Juraj Hurný prekročil šesťdesiatku, presedlal z hlavných na postavy tzv. druhého odboru, aby potvrdil príslovie, že niet malých rolí… Nie žeby mu vysoké C haprovalo, alebo chýbal dych na belcantové oblúky. Céčko a legato boli vždy umelcovou devízou, ale – ako sám tvrdí – bolo by smiešne, keby napríklad v Traviate mu hral otca barytonista vo veku jeho syna. Navyše, operný dom v Grazi bol a je vyznávačom tzv. „režisérskeho operného divadla“ a tímy povedzme Konwitschného (s ktorým veľakrát spolupracoval, aj ako Rodolfo v Bohéme, v inscenácii putujúcej v budúcej sezóne do Opery SND), Herheima, Himmelmanna, Bieita či Michieletta hľadajú veku zodpovedné typy. A tak si ochutnal aj menšie wagnerovské roly v Tannhäuserovi a Majstroch spevákoch norimberských, vo Figarovej svadbe, v Rusalke (Vodníka stvárnil náš Gustáv Beláček), Pikovej dáme či Otellovi. K Otellovi malá perlička. Bol som práve na návšteve Grazu pozrieť si novú inscenáciu Pikovej dámy (Hurný spieval v Konwitschného réžii Čaplinského) a na druhý deň popoludní Otella. S Jurajom sme mali naplánované na doobedie stretnutie, čo však čert nechcel, divadlo potrebovalo bleskový záskok do úlohy Roderiga. Keďže ho kedysi dávno spieval (v predchádzajúcej produkcii však robil Cassia) a bolo nutné zachrániť predstavenie, voľba padla naňho. Odspieval neveľký, no ansámblovo náročný part v Otellovi bez zaváhania. A naše stretnutie sa preložilo.

Epilóg s „lieto fine“

Nadišiel čas dať za aktívnou javiskovou kariérou bodku. Dôstojnú, dobrovoľnú a bezkonfliktnú. Toto sa nestáva často. V máji oslávil Juraj Hurný šesťdesiate piate narodeniny a zrazu tu bol deň vyrieknuť javisku zbohom. A hľadisku dovidenia. Posledným oficiálnym predstavením bola opereta Gasparone a ako bonus prišlo obrovské prekvapenie. Nič podobné sa v opernom Grazi predtým neuskutočnilo. Intendantka divadla Elisabeth Sobotka usporiadala Jurajovi Hurnému rozlúčku vo veľkom štýle. Napokon, za 35-ročnú vernosť súboru (plus 65-ročné osobné jubileum a 40 rokov od debutu v SND) úplne zaslúženú. Prevzal si na nej najvyššie vyznamenanie mesta – Čestný zlatý znak za mimoriadne zásluhy o Graz. Ministerka financií štajerskej vlády odovzdala Jurajovi Hurnému pôvodný kostým z Bohémy z roku 1981 s vyznaním, že ostáva nezabudnuteľným Rodolfom. Pozdravný list mu napísal aj bývalý riaditeľ Viedenskej štátnej opery Ioan Holender.

Juraj Hurný, Bettina Vollath, ministerka financií pre Štajersko, 2013,
foto: súkr. archív JH

Vyznamenanie – Zlatý čestný znak Grazu, ako uznanie Jurajovi Hurnému za mimoriadne zásluhy o mesto Graz.
(Diplom, zlatá medaila a zlatý odznak)
zdroj: súkr. archív JH

V slávnostnom programe dve slovenské študentky univerzity v Grazi, Michaela Graczynska, rod. Adamcová a Zuzana Ballánová, zaspievali piesne M. Schneidera- Trnavského, jeho dlhoroční javiskoví partneri sopranistka Fran Lubahn a barytonista David McShane zasa predniesli zmes amerických piesní, kde v zmenených textoch ospievali jubilanta. Napokon v prípitku z Traviaty, v podaní súčasnej protagonistky divadla Margarety Klubučar a sólistu Taylanda Reinharda náhle tenorista „akože“ stratil hlas. V „panike“ sa hľadal okamžitý záskok. Kto iný, ako dlhoročný Alfredo – Juraj Hurný – vstúpil do duetu (vlastne už terceta) a „brindisi“ s držaným béčkom bol krásnou korunou nielen Verdiho čísla ale i speváckej dráhy. Šťastný koniec – „lieto fine“.

Juraj Hurný, Margaréta Klobučar, Taylan Reinhard, 2013,
foto: súkr. archív JH

P. S.

Po dlhšom čase som si vypočul na CD prierez profesionálnou kariérou Juraja Hurného. Krásna farba, kovové jadro v jeho timbri, lesk výšok a na naše pomery bezkonkurenčne taliansky štýlové frázovanie umiestňujú tohto tenoristu medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej opery. Na tom nič nezmení ani smutný fakt, že doma ostal nedocenený.

Autor: Pavel Unger

video

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár